OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Medzi nebom a morom

18.07.2012 (20:00) • zuzik • Povídky » Jednodílné • komentováno 3× • zobrazeno 1005×

Anjel pozoruje zbúrené vody mora. Morská panna priplávala. Anjelovi úsmev na perách zahral.

„Prišla si."

„Ako vždy."

Sklonil sa k nej. Ona k nemu. Pery sa spoja v najsladčom bozku. Pera k pere, jazyk k jazyku. A neprestávali. Pery sa odelili.

„To najkrajšie ahoj zo všetkých," povie jej anjel do ucha. 

 Skočili si do náruče. A objímali sa asi ako nikdy pred tým. Nepotrebovali sex, aby mali všetko, čo potrebovali. Len lásku, čistú lásku. 

„Milujem ťa." 

 „Milujem ťa," šepkali jeden druhému a mali pocit, že toto slovo vystihuje celý vesmír.

Oblaky sa začali zaťahovať a more sa rozbúrilo. Po chvíli už more zúrivo bilo vlnami a z oblohy ktorú raz za čas preťal blesk šlahal dážď.

Morská panna sa rozplaka a chytila anjelovu tvár do rúk.

„Prečo to robia? Prečo nám ubližujú a zakazujú nám milovať?"

„Možno mi zakážu vidieť ťa, no nemôžu zakázať môjmu srdcu, aby ťa milovalo."

Anjel vzal ruku morskej panny z jeho tváre a priložil si ju na srdce.

„Tu je to, na čom skutočne záleží." Morskej panne už po tvári stekali prúdy sĺz slaných ako voda, z ktorej pochádza.

„Lenže oni to nechápu."

„Viem, že nie- nikdy to nechápali ani nepochopia. V tom je naše šťastie a ich smola. Nikdy nepochopia, čo je to láska, preto nám ju chcú zobrať."

„Nenávidím ich." Morská panna odvrátila hlavu, nepáčilo sa jej, že plače.

„Viem, viem." Pritúlil si ju k sebe. 

Vtedy preťal oblohu obrovský blesk a skoro hneď za ním nasledoval taký hrom, že by sa pokojné more roztriaslo, no ono nebolo pokojné. 

 „Sľúb, že na mňa nikdy nezabudneš," povedal anjel morskej panne.

„Sľubujem, celým svojim telom a celou svojou láskou sľubujem."

Anjel ju objal akoby bola ten najkrehčí kvietok a zaboril hlavu do jej čiernych vlasov- čiernych sťa najtemnejšie morské hlbiny.

V takýchto chvíľach cítili, že nikdo nikdy pred nimi tak strašne nemiloval. A ani milovať nebude.

Prisknú sa k sebe ešte bližšie a začnú sa zúfalo bozkávať, pretože vedia, že je to naposledy, čo sa spolu vidia. Zaliala ich obrovská vlna no oni si ju nevšímali. 

„To je tak trpko- sladké," šepla morská panna, keď sa ich pery znovu oddelili. 

„Chcem niečo skúsiť- dobre?" Morská panna dôverne prikývla.

Anjel ju objal a silno chytil. Zdvihne ju. Roztiahne krídla a vznesie sa nad more. Morská panna mu ovinie chvost okolo nôh.

„Už je čas," povedal z ľadovou odmeranosťou anjel.

„Nie, prosím neodchádzaj- nesmieš zlomí mi to srdce."

„Myslíš, že mne nie? Nenávidím tento pocit, že nič nezmôžem." 

„Prečo nás láska tak trestá?" Anjel neodpovedal, len si ju pritisol bližšie a utišoval ju.

Užívajú si tam vo vzduchu posledné chvíle, než zapadne slnko- to je posledný krát, čo sú spolu, čo sa budú cítiť. Kým slnko zapadá im to láme srdce.

Anjel začína pomaly klesať. Morská panna sa načahuje do výšin ako keby nechcela klesať. Položil ju jemnúčko do vody- do jej domova.

Slnko už úplne zapadlo a začli vychádzať hviezdy. Chytili sa za ruky. Anjel pomaly vzlietal a morskú pannu sťahovali hlbiny mora. 

„Neodchádzaj," šepla morská panna, no ich ruky sa už oddelily. Anjel odletel na oblohu a morská panna sa vnorila do ľadovej vody. 

Z anjelových očí prvý krát išli slzy a srdce morskej panny sa zlomilo na dve časti.

Mali samozrejme život aj potom, no zostala v ňom taká prázdnota, že len obidvaja čakajú, kým ich úplne zahltí.

Autor: zuzik (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Medzi nebom a morom: