OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Mistake

30.04.2011 (15:00) • PrincessCaroline • Povídky » Jednodílné • komentováno 4× • zobrazeno 1296×

„Prší,“ odfrkla si Jenna a skopla nohy dole z spráchniveného stola. Hovorila to nahlas, akoby to niekomu potrebovala oznámiť. Bola v opustenom skladisku, plného špiny a odpadkov, ktoré tu nechali bezdomovci, keď tu prespávali. Bola noc a jediné svetlo, ktoré osvetľovalo priestor v budove, bol mesiac. Každý by si pomyslel, že si hovorí do blba. Nebola sama. Nikdy nebola naozaj sama, aj keď po tom stále túžila. Vždy tu bol niekto, kto ju pozoroval, dával na ňu pozor.

„Myslíš, že neviem, že si tu?“ spýtala sa ironicky, no stále pozerala von. Chvíľu bolo ticho až zaváhala, že jej snáď naozaj šibe. Po rozpadnutej budove sa ozval tichý ba až nepočuteľný smiech. Vyšiel spoza druhej steny a ležérne sa opieral v novom obleku o nasprejovanú stenu. Vyšplhať sa hore po tých nestabilných a občas chýbajúcich schodoch až na piate poschodie, bolo nebezpečné.

„Akokoľvek sa snažíš, vidíš, že si výnimočná,“ povedal polohlasne. Už sa neusmieval. Nemusela sa na neho ani pozrieť, aby videla jeho vážnu tvár. Poznala ho veľmi dobre. Až tak, že vedela, čo jej začne rozprávať.

„Už toľko neutekaj,“ začala narovnako s ním, ale na rozdiel od neho, použila výsmešný tón. Lance sa zhlboka nadýchol, no neodvážil sa k nej priblížiť. Bola nebezpečná a  ľahkovážna. Jenna stále sedela na tej jedinej stoličke, ktorá držala pohromade a pozerala sa cez obrovský otvor, kde bolo niekedy okno, von. Ani si nevšimla, že začalo pršať. Páčilo sa jej, keď pršalo. Páči sa jej dážď, ten nádherný pocit, keď kvapky dopadali na jej telo a zmývali z nej tie ťažké hriechy. Utekala, pretože nevládala. Nevládala žiť sama so sebou, s ním a vôbec už nechcela robiť ďalej to, čo od nej chceli. Zabíjať, kradnúť a unášať. Vytvorili ju. Bola iba klon. Len obyčajná kópia bez citov. Klon mŕtvej ženy, ktorá bola výnimočná. Mala len pokračovať v tom, čo jej originál nestihol dokončiť. Nikdy by ju nenapadlo, že do nej vložia všetko. Dokonca aj city. Možno preto tak Lancea milovala a zároveň ho chcela zabiť.

„Žiješ každý deň v inom meste na takýchto miestach. Je ťažké ťa vystopovať, ale vždy ťa nakoniec nájdeme. Prosím, Jenna, poď so mnou späť. Potrebujem ťa,“ povedal a urobil k nej krok bližšie. Nepovedala nič. Želala si, aby sa nikdy nedotkla jeho tváre a nepocítila ten silný záchvev, ktorý ju pripravoval o rozum. Mala jej spomienky, mala svoje spomienky. Lance bol jej predtým a aj potom, čo ju vytvorili. On ju vytvoril. Milovala svojho stvoriteľa.

„Potrebuješ? Alebo oni ma potrebujú?“ spýtala sa horko a postavila sa. Otočila sa k nemu. Videla jeho tvár, znova po toľkých mesiacoch, čo sa jej podarilo zmiznúť z jeho dohľadu. Mala patriť len jemu a nie tým hore. Tým, pre ktorých bola len bábkou, ničím. Už dávno mohla zmiznúť navždy z ich dohľadu. Bola príliš dobrá na to, aby ju vypátral normálny človek. A Lance to vedel tiež. Vedel, že ju už nikdy nemusí nájsť a obával sa toho vždy, keď znovu zmizla. Nechcela však zmiznúť nadobro. Nechala ho, nech ju nájde, aby počula znova jeho hlas.

„To je teraz jedno. Už nám chýba len jedna vec a vieš, že to navždy skoncujeme. Celá akcia bude dokončená a my budeme voľní,“ povedal s úsmevom a znovu sa k nej priblížil. Bol šťastný, že jej to mohol povedať. Že vlastne dostal taký rozkaz z hora. Prečo sa ale Jenna neusmieva? Namiesto toho jej vyhŕkli slzy a nahnevane si ich rukou utrela.

„Ty vlastne nevieš, prečo utekám. Nikdy ti nedošlo, že nám len odtrhávam nejaký čas, aby sme boli spolu? Nikdy ti nezišlo na um, že toto celé je len podvod?“ vybehla na neho naštvane a cúvla dozadu, keď sa k nej snažil priblížiť.

„Podvod?“ spýtal sa omráčene a snažil sa rozmýšľať nad tým, čo mu povedala. Bol zmätený, nevedel, čo si má myslieť. Jenna sa upokojila, no v očiach sa jej odrážal žiaľ, ktorý hovoril za všetko.

„Som len kópia, Lance, žijem, aby som dokončila dielo. Myslíš, že ma nechajú žiť aj potom?“ spýtala sa ho a cúvla dozadu k tej obrovskej diere. Lance sa mykol, akoby ho niekto buchol.

„Nikto nehovoril o tvojom zničení. Nemusíš sa báť,“ povedala uľahčene, keď mu došlo, kam tým mierila. Pokrútila hlavou až sa jej dlhé vlasy rozlietali na všetky strany.

„Vieš prečo sa naozajstná Jenna zabila? Vieš vlastne, čo znamená posledný bod akcie?“ kričala na neho napoly nahnevane, napoly užialene. Prekvapený jej krikom a slovami nebol schopný slova. Prečo vyťahovala jej smrť? Prečo mu chcela znova prinavrátiť spomienky a bolesť? Jeho myseľ prestávala fungovať. Prečo mu to len robila? Ani si nevšimol, že stále cúva až kým zrazu nezačala mávať rukami, aby udržala balans. Zdesene si uvedomil, že stojí na posledných tehlách, ktoré trčia z tej nechutnej ošarpanej budovy. Chcel sa k nej rozbehnúť a stiahnuť ju späť ale niečo v jej očiach ho prirazilo k zemi.  Pochopil, že toto všetko robila len preto, aby boli chvíľu sami. Toto všetko plánovala už dlho. Keď prehovorila, hlas sa jej triasol, no bola odhodlaná.

„Jenna to všetko vedela a preto sa zabila. Neviem prečo mi to trvalo tak dlho pochopiť a vyznať sa v jej citoch ale nakoniec som to pochopila aj ja. Lance, posledný bod akcie je zabiť ma. Bolo to tak stanovené už od jej začatia. Nikdy som nemala prežiť. My dve sme nikdy nemali prežiť,“ šepkala roztrasene. Videla, ako ho to zasiahlo. V jeho očiach sa striedal zmätok, hnev a ublíženie. Zradili ho. Zradili ich oboch.

„Bolí ma to, Lance. Má ma to bolieť? Rozlúčenie s týmto svetom?“ vzlykla a cez slzy ledva videla na neho. Videla, že trpí tak ako trpela ona celé tie mesiace. Ledva prikývol, neistý svojou odpoveďou.

„Nemusíš preto zomrieť skôr. Viem, že môžeme niekam utiecť. Niekam spolu, kde nás nenájdu,“ povedal nádejne. Jenna na chvíľu prestala dýchať. Toľkokrát pomyslela na tú možnosť, ale nikdy to nevyslovila nahlas.

„Bolo... Bolo by to tak krásne.“ Hlas sa jej lámal. Vedela, čo robí. Aj keď ju zneistel. Nechce ďalej trpieť. Nechce žiť s tými spomienkami. Na chrbte cítila chlad ktorý ju ovíjal. Nastal jej čas. Bez toho, aby mu niečo naznačila, pustila sa. Nechcela sa lúčiť inak by to neurobila. Počula jeho rev a ťažké kvapky spolu s ňou leteli dolu. Cítila, ako z nej zmývajú bolesť a žiaľ. Vedela, že sa pomstí za ňu. Vedela, že príde za ňou. Za tou pravou Jennou. Ona nemala nárok milovať. Nemala nárok na jeho lásku, ktorá jej nepatrila. Bola ňou a predsa ňou nebola. Ona nemala nikdy existovať. Bol to len omyl.

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Mistake: