Once upon a life • OurStories.cz ~ naše povídky

V živote každej ženy raz príde deň, kedy bude tou najšťastnejšou na svete. Nič neprekoná pocit lásky, šťastia, pýchy a žiadostivosti. Rose očakávala, že jej deň bude najdokonalejší zo všetkých, veď má muža, ktorý ju miluje a ktorého miluje ona. Nič im nebráni v šťastí... alebo?

08.01.2015 (20:00) • TeAmo • Povídky » Jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 908×

Stála som pred zrkadlom a zhlboka dýchala. Pomalý nádych a pomalý výdych, striedali sa v jasnom rytme. Bola som nervózna, srdce mi bilo, hlava sa mi krútila, telo sa mi triaslo a dlane sa mi potili.

„Upokoj sa,“ povedala mi Martina so smiechom.

„Ja sa snažím,“ precedila som skrz zuby.

„Je to tvoj deň, dokonca tvoj najšťastnejší deň, tak sa teš!“ okríkla ma naoko pobúrene.

Tešila som sa, nevedela som sa dočkať tej hodiny, kedy budem manželkou svojho muža. Milovala som ho tak ako nikoho. Bol to môj najlepší priateľ, spriaznená duša a neviem čo všetko ešte. Slovami som nevedela opísať, čo k nemu cítim. Vedel ma rozosmiať až tak, že som plakala, vedel ma rozosmiať aj vtedy, keď som plakala, dokázal ma príjemne prekvapiť, aj keď som prekvapenia neznášala a to varenie! Ach, to varenie! Bol taký sexy v zástere... len v zástere.

Jeho dotyky boli neopísateľné, po každom jednom som mala pocit, že je moja koža spálená a zároveň zmrznutá. Už len jeho úsmev mi spríjemnil deň. Keď sa mu urobili jemné vrásky okolo očí, prinútilo ma to pozerať do nich. Tmavých, zelených a tajomných.

Cítila som ho intenzívne aj po rokoch strávených spolu. Zbožňovala som ho každým dňom viac a viac a nedokázala som si predstaviť čo i len deň bez jeho hlasu a prítomnosti. Bol ako droga a zároveň ako liek, ktorý som už nedokázala prestať užívať. Bola som závislá na jeho mocných rukách, ktoré ma pevne objímali, na jeho hrudi, ktorá mi poskytovala noc čo noc útočisko.

„Choď preč!“ varovala ho so zdvihnutým prstom Martina. Uvidela som ho v zrkadle a okamžite som sa otočila. Srdce sa mi rozbúšilo ešte viac, ale pery sa mi roztiahli do širokého úsmevu.

„Nemal by si ma vidieť pred obradom.“ Pokrútila som hlavou. „Prináša to nešťastie. Ale som rada, že si tu.“ Podišiel ku mne bližšie a jeho omamná vôňa ma udrela do nosa, až som si slastne povzdychla.

„Si nádherná,“ povedal láskyplne, „a o chvíľu budeš len a len moja.“ Jeho pery sa prisali na moje. Pomaly som strácala pojem o čase, o tom, kde sa nachádzam, bolo mi všetko jedno. Bola som s ním a to mi stačilo.

„Milujem ťa,“ pošepkal mi do ucha, potom do druhého a ešte raz ma pobozkal. „Som najšťastnejší muž na svete.“

„To viem.“ Pohladila som ho po tvári a zasmiala sa.

„Uvidíme sa pri oltári.“ Chytil ma za ruku, jemne ju stisol a odišiel.

„Budem tá v bielom!“ zakričala som za ním. Z chodby som počula hurónsky smiech môjho nastávajúceho.

„Šup, ešte doplnky.“ Nechala som sa obskakovať mojou najlepšou priateľkou a počas úprav som sa upokojila.

Mala som na seba úplne jednoduché šaty. Tesne pod prsiami boli prešívané a pozvoľna prechádzali do áčkovej sukne. Prešívanie bola zakryté jemným, tenkým, zlatým, prepletaným opaskom. Celé šaty boli hladké, ničím neozdobované, jednoducho elegantné. Na krku mi visel zlatý náhrdelník od mojej mami, ktorý sa veľmi podobal opasku na mojich šatách. V ušiach sa mi ligotali diamantové náušnice, pre zmenu od môjho otca, ktoré aj tak vyberala mama. A to najkrajšie – spona, ktorú tvorili zlaté, preplatené uzly v nepravidelnom tvare, ktorú mi daroval Damien.

Martina mi ju opatrne zastokla na bok koňte a ja som sa s úsmevom na seba pozrela. Konečne bude môj, budem ho naveky milovať každým dňom viac a viac. On ma bude stále povzbudzovať, vnášať mi svetlo do života, ktorý ma stále skúša.

Keď mi povedala, že už je čas, bola som pripravená, odhodlaná a nedočkavá. Chcela som ho celým svojim telom, dušou a srdcom. Vykročila som z dverí pravou nohou, pre šťastie a pomaly som kráčala chodbou ku schodisku. Počula som množstvo ľudí, ktorí už isto sedeli na svojich miestach a čakali na môj príchod. Predstavila som si, ako ma Damien čaká a upiera na mňa zrak, mala som čo robiť, aby som sa nerozbehla. Túžila som mať na prstenníku navlečený snubný prsteň a byť pani Scottovou.

„Už musím ísť.“ Začula som niečí hlas... mužský, no nepočula som dobre, bol tlmený zavretými dverami.

Chcela som ísť ďalej, veď ma predsa čaká vlastná svadba, no potom do mňa vstúpila zlosť. Bola to moja svadba, presne, moja! Tak prečo niekto z hostí nie je tam, kde má? Rázne som prešla tých pár krokov k dverám, za ktorými bolo veľmi veselo a ešte ráznejšie som otvorila dvere.

„Mohli by ste...“

Neverila som. Neverila som vlastným očiam. Klipkala som nimi, krútila som hlavou v domnelí, že sa rozplynie to, čo som videla. Chcela som utiecť, chcela som kričať, chcela som umrieť a chcela som, aby sa nič z tohto nestalo. No ostala som oťapená navonok, aj keď to vo mne vrelo.

„Preboha! Rose.“ Ten sviniar zliezol zo stola, natiahol si nohavice a približoval sa ku mne.

„Neopováž sa!“ zvrieskla som. „Ty špina!“ hodila som po ňom kyticu, ktorú sme vyberali spolu. Lupene bielych ruží sa vznášali vzduchom a nič netušiac dopadali na studenú dlážku.

„Miláčik, prosím,“ žobronil.

„Zavri si tú papuľu! Si klamár! Ako si len mohol? Dnes?!“ Prekonala som tých pár krokov medzi nami a vrazila mu.

Sprvu jednu, potom druhú, tretiu, až som doňho napokon len búšila. Slzy mi tiekli potokom, dravo si hľadali cestu z mojich očí a ja som im vôbec nebránila. Oči ma štípali, boleli, no aj tak som neprestávala plakať. Nevedela som dýchať, hrudník mi zvieralo, srdce sa mi rozpadávalo na miliárd kúskov, hlava ma rozbolela, cítila som taký žiaľ, ktorý som si v živote ani nevedela predstaviť. Akoby ma bodalo naraz tisíc ihiel, rezalo tisíc nožov, ostrá bolesť ma otupovala, mala som pocit, že vážne umieram, ale nebola som schopná jediného slova.

„Prečo? Prečo si mi to urobil? Prečo mi takto ubližuješ? Prečo si ma podviedol?“ Odsotila som ho, keď som sa už dokázala nadýchnuť.

„Neviem.“ Rozhodil rukami a pozrel na svoju spoločnosť.

„Ty nevieš. Ty nevieš? Ty nevieš!“ Znova sa na povrch vydral neovládateľný hnev. Pery mi od zlosti nadskakovali, šklbalo mi okom a škrípala som zubami. Nadvihla som si šaty a celou silou, ktorú som v sebe nazbierala som ho kopla do jeho najcitlivejšieho miesta.

„Uži si ho,“ povedala som jeho spoločnosti, jeho asistentke z práce. Zrejme mala to, čo ja nie. Blond vlasy, dlhé nohy, úzky pas a modré oči.

„Milovala som ťa!“ poslednýkrát som zvrieskla. „Stále milujem,“ doplnila som už tichšie.

Zvrtla som sa a kráčala so vztýčenou hlavou preč. V ušiach mi znela krásna hudba stonov, vzlykov a plaču v podaní Damiena. Muža, ktorého som milovala, ktorého stále milujem, no ešte väčšmi nenávidím. V tej chvíli som sa rozhodla, že už nikdy nebudem milovať. Že už nikdy nikomu nedovolím, aby mi takto ublížil, aby ma takto potupil a zradil, pretože to už nikdy viac nechcem zažiť. Som silná a nikto so mnou už viac pohadzovať nebude!

Autor: TeAmo (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné