OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Päť kúskov



Päť kúskovPrvý kúsok opisuje miestnosť s výhľadom na les a dievča. Druhý má v sebe nepekné myšlienky. Tretí zahŕňa pocity zrady a nenávisti. Štvrtý kúsok opisuje dážď. A piaty je o stratenom sne...

Päť kúskov z môjho repertoáru „To, čo nikam nepatrí“. Hádam sa to niekomu aj bude páčiť. A keď nie, svet sa nezrúti :D rada by som pripomenula, že  som ich aj písala dávnejšie...

Avšak, dobrá kritika nikdy nie je na škodu (aby som vedela, čo treba ešte dolaďovať, a tak ^-^). Prajem teda pekný deň a príjemné čítanie!

 

Ničím výnimočná

V izbe je príjemne ticho. Toto ticho zahŕňa aj nepočuteľnú melódiu v slúchadlách a súladné otáčanie stránok v knihe jedného dievčaťa, čo sedí na posteli a chrbtom sa opiera o drevenú stenu chatky. Je plne zahĺbené do príbehu, ktorý v sebe kniha nosí.

Izbu, v ktorej sa nachádza, tvoria štyri steny, strop, okno, cez ktoré prenikajú do izby teplé slnečné lúče, dve staré postele, skriňa, stôl, sprchový kút postavený z tmavých kachličiek a drobná taburetka - ktorá sa používa skôr na menšie hry, ako na sedenie - je len tak pohodená pri drevenom stolčeku.

Dievča opäť pretočí stránku a troška sa zamrví. Už je jej v sede pridlho. Nájde správnu polohu, a potom sa ďalej venuje svojej knihe.

Nevýraznými hnedými očami schádza písmenká na drsnom papieri. Hrudník sa jej pravidelne dvíha pod pokojnými, hlbokými nádychmi a znova sťahuje popri výdychoch.

Keby ste sa lepšie zahľadeli do jej tváre, videli by ste, že je uvoľnená. No ešte lepší pozorovateľ by si všimol, že za touto maskou sa skrýva niečo viac. Vedel by, že okrem pozorného čítania príbehu, podvedome vníma svoje okolie.

Prečo? Lebo za svoj život si toho dievča už veľa prežilo, a práve kvôli tým najhorším chvíľam získalo tú, pre ňu, nevyhnutnú ostražitosť...

Jej spolubývajúca je jediná, komu sa aspoň z časti otvorila. No teraz je na izbe s ostatnými a pozerá s nimi nejaký film bez podstatného deja. Tmavovláske to však nevadí. Je zvyknutá na samotu. No pri srdci ju pri tej myšlienke bolestne zovrie. Prečo ju to tak veľmi bolí?

S pokojnou tvárou otočí ďalšiu stránku, posadí sa na päty a jednou rukou sa oprie o mäkký povrch postele. Do tváre jej spadá niekoľko vlasov a v tvári má sústredený výraz.

... mnohí o dievčati v izbe hovoria, že je na svoj vek veľmi inteligentná a vyspelá, no ona si to o sebe nikdy nemyslela. Najmä vtedy nie, keď jej jedna veľmi blízka osoba povedala presný opak. Ublížilo jej to. A tá osoba musela byť riadne zaslepená, že to nevidela. Ešte teraz je to hnedovláske ľúto. Kvôli tomu sa snaží robiť všetko pre to, aby tá jedna osoba pochopila, že sa dokáže zmeniť, že to, čo jej povedala, bola absolútna hlúposť. Zatiaľ sa jej to však ani pri najmenšom nedarí... alebo to ani jedna z nich nevidí.

Dievča otáča ďalšiu stránku, no jej zrak zablúdi namiesto knihy k nebu za schátralým oknom.

Aké by to bolo, byť niečím výnimočná?

***

Stratená

Už niekoľko rokov  ma bolí srdce a ja som jeho bolesť necítila. Až teraz som začala znova cítiť. No neviem, kde je dôvod mojej bolesti...

Možno preto to tak strašne bolí.

Oči zaslzené upieram do diaľky a zisťujem, že všetko, čo som kedy spravila stratilo už dávno zmysel.

Chýbaš mi... chýbaš mi tak veľmi - ty, ktorý si mi dal dôvod žiť. Je mi ľúto, že som ťa tak sklamala...

Nedokážem myslieť. Neviem, čo je správne a čo nie. Jediné, čo viem naisto je, že niečo ma tu ešte stále drží. A ja neviem, čo robiť, aby som tu nebola, aby ma už srdce nebolelo.

Nechápeš, prečo som to spravila? Nedokážeš ani pomyslieť na to, že som zišla z cesty? A ja to chápem... práve preto, lebo nechápem tiež.

Nespomínam si na nič... nič, čo by mi pomohlo.

Je mi ľúto, že som to spravila...

Prepáč.

***

Sorrow

Naštvane som vyletela z domu a utekala.

Utekala ďaleko od nej. Prečo mi to sakra robí?! Slzy mi stekali po tvári a po chvíli som zistila, že nie iba slzy.. z mračien nado mnou sa začali spúšťať dažďové kvapky a neskôr neostalo miesto, ktoré by bolo suché.

Ešte stále som utekala, necítila som únavu. Nenávisť ma poháňala ďalej a vlievala do mňa silu. Neprestala som utekať ani vtedy, keď som spadla. Cítila som bolesť, no aj tá hneď pominula ako som si spomenula na osobu, čo mi toto všetko spôsobila. Všetko utrpenie, ktoré som kvôli nej musela znášať.

Teplá krv mi stekala po lýtku a ja som utekala ďalej. Ignorovala som bolesť, veď ako som ju mohla vnímať, keď som mala dušu roztrhanú na tie najmenšie kúsky? Ešte boli poriadne podupané v zemi, aby sa už nikdy nedali dať dokopy.

Zaťala som zuby a prestala utekať. Svoju nenávisť som presmerovala na najbližší objekt, ktorý som uvidela. Zovrela som ruky v päste a začala som všetkou silou udierať do steny bledého domu. Keď som pocítila bolesť, ešte zúrivejšie som do nej mlátila. Pocítila som potrebu zapojiť do búchania aj svoje nohy, no už len moja nešikovnosť mi to nedovolila. Vzlykla som a celou silou som kopla do steny. Moja zranená noha ma zradila a ja som padla na zem. Už som nepotláčala plač.

Objala som si kolená a telo sa mi trhane dvíhalo popri hlasných vzlykoch. Prečo... prečo som musela takto skončiť? Prečo je tak ťažké odpustiť?

Nadvihla som sa na lakťoch z mláky, v ktorej som skončila a prevrátila sa na chrbát. Dažďové kvapky mi stekali po tvári a ja som tuho zavrela oči. Aj napriek nesmiernej bolesti som sa postavila. Nohy mi oťaželi a ja som si myslela, že každú chvíľu ma pustia k zemi.

Nenávidím ťa," zašepkala som.

V očiach mi blčal oheň.

Pozrela som sa do oblakov a zakričala: Nenávidím ťa!"

V tej chvíli dážď ustal a mňa ožiarili slnečné lúče. Utrela som si posledné slzy a vybrala sa preč. V mojom vnútri sa usadil chladný pokoj.

A už som necítila nič.

***

Rain

Milujem vôňu dažďa. Je to proste niečo, čo ku mne patrí...

Zavrela som oči a zaklonila hlavu priamo k zatiahnutému nebu. Tieto chvíľky sú pre mňa priam očarujúco príjemné.

Nad ničím nerozmýšľať a len si užívať prítomnosť dažďa.

Usmiala som sa.

Je to magické. Najradšej by som túto chvíľu už nikdy nezastavila.

Ťažké dažďové kvapky padali na zem a potom sa roztrieštili. Ticho prerušovali iba dozvuky z ich pádu... naozaj, ako krásne to znelo...

Nikde nebolo ani živej bytosti. Všetky tvory sa skryli pred vodou. Ani mi neprišlo na um, že by som začala rozmýšľať nad tým aká som divná, keď sa neskrývam tak ako ony. Jediné, čo mi stačilo bola táto chvíľa... nič viac som nepotrebovala. Nič viac som nechcela...

Dážď sa pomalinky prehlboval aj ja som sa spolu s jeho dunením stále viac a viac uvoľňovala.

Oblečenie som mala úplne premočené, zohrieval ma môj vlastný dych, pramienky vody ma jemne hladili, akoby som bola snáď len vyplašené dieťa. Nedokázala som sa prinútiť odísť. Nedokázala by som tu tie pocity len tak zanechať.

Patrili ku mne.

Dážď utíchal a moja magická chvíľka s ním. Keď sa rozbila aj posledná kvapka o steblo trávy, na tvári sa mi usadil slabučký úsmev a ja som sa vybrala domov.

***

Forgotten drawer

V izbe bolo ticho. Dievčina, ktorej tá izba patrila, nehybne sedela na stoličke a bez jediného slova hľadela von z okna. Bolo tiché žiarivé ráno a jediné, čo sa odvážilo toto ticho prerušiť bol vietor šumiaci medzi konármi stromov. Nebol však nepríjemný, práve naopak krásu tohto rána prenáramne prehlboval.

Dievčina na stoličke mala v sebe akýsi zvláštny pokoj, no ani ten nezabránil jej myšlienkam, aby jej v hlave vírili ako nejaké zoschnuté popadané lístie za sychravého jesenného dňa. Mala v mysli chaos, a pritom pokoj... bolo to zvláštne.

Dievča prudšie vydýchlo, a tak prerušilo to jemné ticho, ktoré v miestnosti sídlilo. Odsunula sa od písacieho stola a vybrala zo šuplíka, ktorého sa už mesiace ani raz nedotkla, biely papier a obyčajnú ceruzku.. Opäť sa vrátila na stoličku a začala kresliť.

Ani jeden obrázok, čo nakreslila nebol nejaké extra dielo, jej minulé ja by to bez mihnutia oka hneď roztrhalo a už nikdy by si nedovolilo niečo podobné nakresliť. Avšak dnes bola iná. A skúšala ďalej. Míňal sa papier za papierom a jej kresby boli každým ťahom ceruzky stále lepšie a lepšie. Nakoniec, keď robila posledný obrázok, v jej mysli sa zjavil obraz krásneho hnedého draka s matne lesknúcimi sa šupinami. Možno bola prekvapená a možno nie. No na tvári jej to nebolo vidno.

Začala kresliť jemné čiarky. Potom silnejšie. Videla, ako sa drakovi divo a zároveň inteligentne lesknú zreničky. Videla, ako sa mu napínali svali pri jeho majestátnom postoji. Vnímala jeho horúci dych, čo mu vychádzal z úst. Jeho telo bolo nesmierne tvrdé. Nič, čo poznala by ho nedokázalo preraziť, či drakovi akokoľvek ublížiť.

A predsa videla v jeho bytosti niečo neskonale smutné.

Pomaličky odložila ceruzku stranou a pozrela sa na draka, ktorý na ňu hľadel z drsného papiera tými neuveriteľnými očami. Bol dokonalý, taký živý, a predsa dievča odvrátilo zrak, a ako všetky ostatné výtvory ho uložila do šuplíka, ktorý si už raz sľúbila nikdy neotvoriť.

Hlboko povzdychla a opäť sa zahľadela von z okna.

Chcela by vedieť, prečo to celé robí, aké to má celé vlastne zmysel?

Pri okne sa jej mihol lístok stromu a dopadol priamo do vnútra jej izby. Ona ho váhavo zobrala do dlane a jemne sa usmiala.

Nemá cenu pýtať sa. Bude to mať taký zmysel, aký tomu sama dám.

Podišla k oknu a fúkla do lístočku, ktorý okamžite vyletel a v jemnom vetre ďalej putoval po svojej ceste...



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Päť kúskov:

3. Soletka
09.10.2015 [21:18]

Ďakujem veľmi pekne, Jessy. Ani nevieš, ako ma to potešilo.. ^.^

2. Jessy přispěvatel
09.10.2015 [14:36]

JessyKrásne kúsky poviedok. :) V hlave mi však rezonuje posledná veta z tej prvej: "Aké by to bolo, byť niečím výnimočná?"
No, výnimočnosť je dosť relatívny pojem.
Človek sa však málokedy sám za takého považuje a možno aj keď nakoniec, alebo v nejakej špeciálnej chvíli, pripustí, že je výnimočný, dnešná spoločnosť ho presvedčí, že to nie je výnimočnosť, ale podivnosť. Emoticon V poviedke si napísala, že o dievčati hovorili, že je na svoj vek veľmi inteligentná. A v dnešnej dobe čosi také ľudia za výnimočné nepovažujú...
Takto by sa ale dal rozobrať každý jeden príbeh, pretože boli skutočne pekné na zamyslenie. Každý má to svoje osobné čaro. A "smutný drak"... Emoticon Emoticon
Ďakujem za poviedky, boli plné krásnych myšlienok. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. mima33 admin
06.10.2015 [19:10]

mima33Ahoj, článok vraciam k oprave. Do perexu treba napísať, o čom článok je (aspoň dve-tri slová), nie len to, že sa jedná o zbierku poviedok.
Keď si to upravíš, opäť zaškrtni, že je článok hotový.
Ďakujem

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!