OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Podvodné svetlo 1/2



Podvodné svetlo 1/2
Niekto, koho milujete, vás žiada, aby ste otvorili dvere. Neviete čo je za nimi a nevie to ani on.

Otvoríte ich?

Niekto od teba chce, aby si tie dvere otvoril.

Ten niekto je pre teba dôležitý, s tak trochu prižmúrenými očami by si  mohol  povedať, že ten človek je tebou milovaný. Nevieš, čo je za tými dverami a nevie to ani on. Môže tam byť trojhlavý drak a možno len záhrada plná kvetov. Možno tam číha tvoj najhorší strach a možno úplné zabudnutie. To nevieš.

No človek, na ktorom ti vážne záleží ťa prosí, aby si tie dvere otvoril.

Urobil by si to?

 

Bolo ľahké sa stratiť, priveľmi ľahké. Annet o tom už vedela svoje.

Nestrácala sa na cestách z betónu, či tých kde mohla použiť len vlastné nohy – a dokonca ani keď šla sama na miesta, ktoré nepoznala. Na nové miesta išla vždy bez strachu ako prvá. Cestovať a nestratiť sa bolo totiž pomerne ľahké – stačilo si všetko naplánovať a byť pozorný. Vedieť kedy treba prestúpiť a kedy čakať ďalší spoj. Byť pokojný.

 Annet milovala cestovanie, obzvlášť vlakom a nebála sa túlať sa sama. Nikdy sa na cestách nestrácala a len tak medzi nami, podľa nej by bolo niečo také dosť hlúpe. Ako keď niekto pri maľovaní zmieša modrú a žltú a čaká, že z toho vznikne niečo iné ako zelená.

Nestratila sa, no bola stratená.

Nerozumela matematike ani prečo musí vedieť vypočítať parametrickú funkciu. Nevedela pochopiť, prečo sú všetci jej spolužiaci tak zbláznení do rapu. Nerozoznala podpichovanie od škodoradosti. Nevedela, aké sú bežné témy rozhovoru – minimálne nie s jej rovesníkmi. Prečo je niekto cool a niekto zas out? A prečo jej spolužiak chytá za zadok jej spolu sediacu keď o sebe hrdo prehlasuje, že je po uši zamilovaný do inej? Ako to vyzerá, keď sa na vás chlapec usmeje, pretože sa mu páčite a ako zas, keď je len zdvorilý?

Ako vidíte, Annet sa stihla za šestnásť rokov stratiť vo vlastnom živote viac, ako by jej bolo milé.

Preto isto pochopíte, že keď zistila, že sa stratila  ešte aj tým úplne obyčajným hlúpym spôsobom, tak ju to vôbec ale vôbec nepotešilo.

Kráčala nie práve najredším lesom. Bola na školskom výlete no zaostala za spolužiakmi – až si zrazu všimla ticho. Večná kulisa hlasov jej spolužiakov bola zrazu preč a ju oblial studený pot.

Nevedela, ktorým smerom išli. Vážne nemala ani šajnu.

Dočerta s tým.

Ako to už v takýchto prípadoch bývalo, Annet počula buchot vlastného srdca hlasnejšie ako bitie bubnov a mala pocit, že sa snáď ani nemôže nadýchnuť – áno, takto presne vyzerajú začiatky panikárenia. Rozbehla sa na neverím boha priamo za nosom, nohy i ruky ľahké vďaka strachu v žilách, proste sa musela pohnúť a nesmela stáť, možno spolužiakov začuje až vybehne na najbližší kopec alebo tak nejako. Ťažký batoh jej poskakoval na chrbte a zarezával sa do jej chudých pliec.

Zem bola po dažďoch ešte stále mokrá a tak, logicky aj klzká. Preto asi nebol najlepší nápad po nej bežať.

Také veci však vydesenému človeku proste nenapadnú.

Preto nie je ťažké odhadnúť, čo sa asi stalo ďalej – Annet sa nepekne pošmykla a spadla, dlhočizné nohy a ruky rozhodené do všetkých strán, tmavohnedé vlasy plné lístia.

Hlava plná lístia však dopadla na pníček.

A tak sa stalo, že Annet na chvíľu prestala vedieť o svete.

*** *** ***

Prebudilo ju šuchotanie lístia, ktoré bolo pôvodcom celého toho zmätku.

Sedela opretá o kmeň, vak zložený vedľa nej. Skusmo pohýbala rukami i nohami – všetko vyzeralo v poriadku až na ľavý členok. No už zažila i horšie.

Lístie na zemi naďalej šuchotalo – niekto okolo nej sa pohyboval pravidelnou chôdzou.

A ten niekto si tesne pred ňu kľakol a ticho a predlho na ňu hľadel.

Annet nevedela, kam uhnúť pohľadom tak blízko pri nej bol, pozoroval ju ako chrobáka pod lapou- takže si nemohla nevšimnúť, ako vyzeral.

Bol to chlapec, ako ste si už isto stihli postrehnúť,  približne v jej veku. Veľmi bledý s ľadovo modrými  očami, ktoré človeka dokázali prišpendliť, ak chceli. Tvár bola veľmi pekná, to musela uznať,  no ten prázdny výraz, ktorý na nej mal, ju trochu desil. Čo však bolo skutočne prekvapivé boli jeho vlasy – boli rovné a blonďavé, zopnuté do chvosta.

Spoločne s tými veľkými kruhmi pod očami sa Annet nevedela rozhodnúť, či pôsobí ako sen alebo ako nočná mora. Isté však bolo, že pôsobil priam nadpozemsky.

V rozpakoch si odkašľala a keďže bolo ticho skutočne pridlhé, tak povedala, „prekliate lístie.“

„Nie,“ odvetil on a porozhliadol sa okolo seba, „to lístie za to nemôže.“

Pozrel sa jej do očí, nečitateľný a chladný ako zima.

Annet to nechápala, preto si opäť odkašľala a skúsila to inak, „som Annet. Ďakujem ti za... pomoc.“

„Lucas,“ odvetil zas on a usmial sa, no ten úsmev nedosiahol jeho očí. Hlavu na stranu tak trochu ako mačka, „žijem tu. A ty ani nikto iný ma odtiaľto neodvedie!“

„Prečo by som ťa odtiaľto mala odviesť? „ spýta sa úprimne dopletená  a trochu vydesená Annet.  Nie, že by nebola zvyknutá na výbuchy hnevu, ale pri nových ľuďoch je to vždy tak trochu neočakávané. „Je tu niekde blízko tvoj dom alebo chata?“ spýtala sa s nádejou, že sa čo najskôr dostane preč. Ona v batohu mobil nemá, no v dome sa určite nejaký nájde.

„Ale áno, chceš ma odviesť!“

„Nie!“ skríkne mu naspäť, unavená hlúposťami. Na jeden deň toho bolo skutočne dosť.

Zatvári sa popletene a rýchlo zaklipká očami, ani čo by spal, „nie?“ spýta sa pomaly. A potom ešte pomalšie, úplne pokojným priateľským hlasom dodá, „Môžem ťa odviesť na... zastávku. Autobus ťa odvezie dole do najbližšej dediny.“

„To by bolo úžasné,“ usmeje sa s úľavou. To najhoršie je očividne za ňou.

„Dobre,“ odvetí Lucas a skôr, ako stihne zareagovať si ju vyhodí do náručia ako nevestu, jej vak na svoje pleciach. Počkať, skutočne má krížom cez hruď prehodený luk?

„Hej!“ zapiští. Nie je na takéto niečo zvyknutá – vlastne, nikdy ju takto žiaden chlapec neniesol.

„Máš vykĺbený členok. Takto to bude pre teba omnoho ľahšie.“

„Nie som priveľká záťaž?“

Lucas sa uchechtne, modré oči zrazu láskavé, och, a aké sú teraz krásne, „v skutočnosti si až nezdravo ľahká, princezná. Obtoč si ruky okolo môjho krku nech máš nejakú stabilitu.“

Doslova cíti, ako sa jej po lícach a krku rozlieva poriadny rumenec. Postupne ju to však prejde – Lucas je očividne jeden z tých tichších spoločníkov, nenúti ju do rozhovoru a tak má čas upokojiť sa. Zachádza s ňou veľmi opatrne, ani čo by bola skutočne princeznou a keďže nesmrdí ani nevonia, Annet si po piatich minútach rovnomernej chôdze zloží hlavu na jeho plece.

„Aké je to žiť tu?“ opýta sa ho po ďalších piatich minútach len z čistej zvedavosti.

„Neviem.“

„Ako to?“

„Nežijem tu dlho... hľadám cestu domov.“

„Tak prečo nejdeš dolu do dediny tiež? Možno by ti vedeli poradiť.“

Lucas na ňu pobavene vzhliadne, „ver mi. Nevedeli by mi pomôcť. Nikdy to nevedeli.“

Žije i nežije tu. Nebýva v dome ani v chate, aj keď sú v lese. Cez plecia má prehodený luk na ktorý sa tak trochu bojí spýtať.

Je sa čo diviť, že sa Annet cíti čím ďalej, tým zmätenejšie?

„Tak a sme tu,“ oznámi jej a veľmi opatrne ju zloží na lavičku hneď pri ceste.

„Ďakujem za všetko.“

„Nie je za čo, malá Annet.“

A potom spraví niečo veľmi nečakané, niečo čo ju bude prenasledovať ešte mnoho osamelých nocí – zdvihne jej ruku a vtisne jej na jej chrbát letmý bozk ako pravý princ.

„Za to, že sa nepýtaš viac, ako treba,“ vysvetlí jej. Potom od nej o krok odstúpi, no Annet si stihne všimnúť, že sa mu pomerne silno trasú ruky...

Hneď na to zbadajú obidvaja blížiaci sa autobus – Lucas temer nebadane stuhne a otočí sa na rýchly odchod presne tou cestou, ktorou ju priniesol. Prečo sa bojí autobusu?

„Lucas!“ zvolá za ním zúfalo. Nechce, aby to zrazu len tak skončilo, aby tento princ, ktorý sa k nej za pol hodiny správal s väčšou nehou ako všetci jej spolužiaci dokopy, opäť zmizol do lesov.

„Musím ísť.“

„Dobre... ja len, uvidím ťa ešte?“

„Áno... to by bolo dobré.“ Na chvíľu sa skutočne hlboko zamyslí, „ chvíľu môžem cestu domov hľadať tu. Každý deň na obed ťa tu budem pol hodiny čakať.“

Annet s úľavou prikývne – je rada, že bude mať možnosť toho cudzinca ešte stretnúť. „Platí.“

„Tak potom-„

„Nemusíš to hovoriť,“ zarazí ju.

„Čože?“

„Nemusíš hovoriť zbohom. Uvidíme sa.“ Hovorí to s takou istotou až ju to zahreje pri srdci.

„Tak potom... dobre. Ale nie som žiadna malá princezná.“

Jeho hlboký  smiech keď počuje ešte i cez vrčanie autobusu.

*** *** ***

Jeho usmiatu, trochu zasnenú tvár a modré láskavé oči vidí vždy, keď zatvorí oči.

Ako princ z rozprávky.

 Nie je zvláštne, že sa po prvý raz necítila stratená práve pri človeku, ktorému temer ani trochu nerozumela?

Ten pocit sa jej páčil.

*** *** ***

Až keď tej noci leží vo vlastnej posteli, snažiac sa zaspať za kriku svojich rodičov z vedľajšej izby, uvedomí si niečo zvláštne.

Bola s niekým úplne cudzím v lese. Mohol s ňou spraviť čokoľvek.

No ona sa ho ani trochu nebála.

*** *** ***

Vrátila sa až o týždeň.

Pochopte, s vyvrtnutým členkom sa necestuje najľahšie. A so strachom (tie jeho oči vedeli byť tak chladné) tiež nie. No odhodlala sa.

V ten deň pršalo a ona sa bála, že tú cestu merala zbytočne. No keď ju vodič vysadil a jeho autobus zmizol z dohľadu, tak sa vynoril z lesa ako tieň. Zmoknuté vlasy plné lístia mu padali ako mokrý záves na chrbát, lepili sa mu na líca a modrasté pery. Mal veľmi ostražitý výraz, ako divoké zviera,  no keď ju uvidel ta sa usmial a to bolo hlavné.

Náhle si uvedomila, že mu ten úsmev opláca.

Sadli si na zastávku, plece k plecu, pretože to bolo jediné miesto so strechou široko ďaleko. Lucas vybral z vrecka pár borievok, ktorými ju ponúkol a upíjal niečo z ploskačky, no tú si nechal len pre seba. Annet sa ešte neprebrala z oparu úžasu, že je skutočne tu, že si ho nevysnívala.

Všimla si, že sa mu opäť šialene trasú ruky.

„Povedz mi niečo,“ vyzval ju, „hocičo.“

A tak sa to začalo.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Podvodné svetlo 1/2:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!