Život vie byť sviňa • OurStories.cz ~ naše povídky

Niektoré príbehy sa môžu zmeniť v okamihu.

15.04.2013 (20:00) • Mims • Povídky » Jednodílné • komentováno 2× • zobrazeno 923×

Nakráčala som do nemocnice s odhodlaným výrazom na tvári, myslela som si, že som bola pripravená na všetko. Áno, myslela som si...

Aby som od začiatku vysvetlila, prečo som sa vlastne ocitla na tomto obávanom mieste.

Moju kamarátku, Petru, pred necelým mesiacom zrazilo auto. Bola dosť dlho bez vedomia a ako keby toho nebolo málo, tak jej našli kvôli všetkým tým testom aj rastúci nádor na mozgu. Keď sa „darí“ tak už poriadne.

Bola som absolútne zdravená, jedna z najdôležitejších osôb v mojom živote zomierala a ja som nemohla nič robiť. Nemohla som ju dokonca ani ísť pozrieť. Tá nemoc na ničila.

A dneska bol konečne prvý deň, kedy mi to dovolili. Vedela som, že sa musím pripraviť na veľmi zlé veci, predsa len, moja povaha nepatrila medzi tie najsilnejšie, ale zaprela som sa a musela som tam ísť. Pre ňu.

Vošla som do vysokej bielej budovy a topánky mi začali klopkať na bielej podlahe. Steny boli takisto biele, len sedačky na vôkol boli hnedej farby.

„Dobrý deň, prišla som za Petrou Novákovou,“ s úsmevom som povedala staršej pani, ktorá sedela za veľkým prijímacím dreveným pultom v strede chodby.

„Tretie poschodie, 363,“ postláčala pár tlačidiel na klávesnici a odpovedala priam odporne. Bez poďakovania som zamierila ku výťahu a práve som si rozmyslela, že radšej pôjdem schodmi. Všetky poschodia, ktorými som prechádzala vyzerali na chlp rovnako, čiže číslo poschodia mi podarila len tabuľka na dverách. Na čísle tri som zastala, zhlboka sa nadýchla a zatlačila som ťažké dvere z tmavého dreva, ktoré oddeľovali chodbu od časti s pacientmi. Nemocnica zjavne nepoznala žiadne iné farby ako bielu, tú odpornú hnedú a drevenú.

,361, 362, 363!’ v mysli som si počítala.

Ako vždy, keď ma niečo ťažké čakalo, zhlboka som sa nadýchla, aby som sa upokojila a možno nabrala aj nejaký ten kyslík. Stlačila som kľučku a vošla som dnu s úsmevom na tvári.

„Ahoj!“ zneli hneď moje slová. Ležala na posteli s mobilom a mala sluchátka v ušiach.

„Ahoj,“ zložila si slúchadlá a odpovedala potichšie. Ako ma uvidela, usmiala sa. Ten jej zvyčajný úsmev mi privodil akési zahriatie v hrudi, dalo by sa to nazvať aj pocitovým šťastím.

„Ja nevládzem. Hovorili, že to potrvá, spomenúť si na všetky veci a návyky. A či vôbec.“ Objímala som ju a ona plakala. Vedela som, že som bola jedna z mála osôb, ktorým sa mohla zdôveriť a preto som bola rada, za seba aj za ňu, že tu môžem sedieť a aspoň trocha jej pomôcť v jej problémoch.

„A ešte ten zasraný nádor! Nasadia mi chemoterapiu a potom možno operácia, ak to nepôjde tak, ako by malo. Pomôž mi, ja to už nechcem znášať.“ Nemala som jej ako pomôcť, jediná vec, ktorú som jej mohla ponúknuť, bola podpora.

Toto už neboli tie ľahké problémy, typu čo si mám obliecť na párty alebo aký účes by sa mi hodil k tomuto topu.

V ideálnom svete by sedemnásť ročné baby nemali riešiť také problémy. Vlastne, pre dobro všetkých, by to nemal riešiť nikto. Ale bohužiaľ reálny svet je drvivý, stať sa môže hocičo a je už len na nás koľko síl vynaložíme na nápravu všetkého zničeného.

Nasledujúci týždeň som každé poobedie strávila s Petrou. Pomáhala som jej spomenúť si, rozprávala som jej historky, ktoré sa stali, kým bola „preč“ a vyzerala byť šťastná. A ja som bola šťastná spolu s ňou, pretože som mala pocit, že skutočne niekomu pomáham. Dokonca jej nasadili nové tabletky, ktoré mali zastaviť, poprípade zminimalizovať nádor na mozgu.

V sobotu ráno som hneď vyrazila z domu, pretože bol v nemocnici celý deň návštevný a sestričky mi sľúbili, že ma pustia von spolu s ňou. Tešila som sa, slnko svietilo a posledné náznaky snehu sa konečne rozpustili. Prišla jar a tie otravné vtáky zas začali štebotať.

Ako zvyčajne som prešla vstupnou chodbou, schodmi a na treťom poschodí rovno do Petrinej izby.

„Ahoj, no čo tešíš sa na dnes?“ s radosťou v hlave som sa jej opýtala.

„Kto si?“ zavrčala. Na tvári mala zmätený a nahnevaný výraz.

„Tvoja najlepšia kamarátka. Celý tento týždeň som tu s tebou každé poobedie sedela, musíš si ma pamätať,“ začínal ma premáhať strach.

„Nie, nie, o ničom neviem. Sestrička!“ Zakričala.

„Petra, Petra, neblázni. To som ja!“ Podišla som ku nej a chytila som ju za ruku.

„Vypadni, neviem kto si. Sestrička!“ zakričala oveľa hlasnejšie a vytrhla mi ju.

„Prosím, spomeň si.“ Tlačili sa mi slzy do očí.

„Sestrička!!!“ zakričala na plné hrdlo a z očí jej priam sršal strach.

„Čo sa deje?“ rýchlo pribehla blondína, ako inak, v bielom.

„Nepoznám ju, nech ide preč.“ Petra sa pozrela na mňa s nenávisťou a otočila sa na posteli.

„Ja... Ja... Petra,“ koktala som, kým ma sestrička viedla von na chodbu.

„Prepáč, tie jej nové lieky sú veľmi silné. Nespomína si. Myslím, že by si sem nemala dlhšie prísť. Bude to dobré aj pre teba aj pre ňu,“ prihovárala sa mi sestrička upokojujúcim hlasom s náznakom súcitu.

„Nechápem t...“ nedokončila som vetu a začala som vzlykať. Slzy mi tiekli po lícach a musela som zas spomínať na ten pocit, ako mi bude chýbať. Položila som si hlavu do dlaní a plakala som ďalej. S***vená choroba.

Autor: Mims (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné