A Beautiful Lie - 11. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Je tu ďalšia kapitola. Ako zareaguje Kaitlyn, keď sa pred jej dverami zjaví Mark?

11.03.2011 (17:00) • Euriphia • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1021×

Ráno ma čakalo veľké prekvapenie. Naozaj veľké. Bolo v celej mojej izbe a tá rozhodne nie je malá. Všade boli porozhadzované lupene fialových ruží. Nikdy predtým som niečo také nevidela, bolo to nádherné. Jedna ruža ležala vedľa mňa na mojej posteli. Na nej bol lístoček, na ktorom bolo napísané:

Mrzí ma to. Prosím, odpusť mi. Nie je to pre mňa jednoduché, ale budem sa snažiť, aby som sa zmenil. Záleží mi na tebe.

P.S. Neboj sa, upracem to.

Blake

Chcela by som sa s ním porozprávať, myslím, že si máme ešte čo povedať. Bohužiaľ, neviem, kde býva, nemám naňho žiaden kontakt. V tom mi prišla esemeska, v ktorej bolo nejaké telefónne číslo. Skúsila som naň zavolať.

„Ahoj,“ pozdravil ma. Jeho hlas neznel vôbec prekvapene. Ani ja som nebola prekvapená, že to zdvihol on.

„Je to prekrásne. Ďakujem,“ povedala som mu úprimne.

„Aj nabudúce.“

„Mohol by si ku mne dnes po škole prísť?“ opýtala som sa.

„Samozrejme. Ale nečakaj, že zaklopem na dvere,“ povedal a zložil.

Je zvláštny. Asi každý má dve strany, ale tie jeho sú úplne odlišné. Dokáže ma veľmi ľahko vytočiť, ale zároveň ma dokáže potešiť. Nechápem to. Asi to chce čas.

Zazvonil zvonček. Pozrela som sa na display, ktorý som mala v izbe a videla som, že je to Lec. Rýchlo som sa nachystala a išla za ním. Privítal ma bozkom.

„Ahoj.“

„Včera si mi nezavolal,“ vyčítala som mu.

„Ja viem. Chcel som, ale nemal som čas. Dnes ti to vynahradím. Sľubujem. Môj kamarát má narodeniny. Som pozvaný a môžem si priviesť aj partnerku.“

„Dnes nemôžem. Niečo už mám,“ povedala som mu, aj keď som nemala nič naplánované. Jednoducho sa mi tam nechcelo ísť. Bol prekvapený.

„Čo také?“ zaujímal sa.

„To nie je dôležité. Podstatné je, že si sa na mňa včera vykašľal. Kde si bol?“ opýtala som sa ho podozrievavo.

„To má byť výsluch?“ vyčítal mi. Neviem, kedy sa tento náš rozhovor zvrtol na hádku.

„Zabudni na to. Nechcem si dnešok pokaziť.“ povedala som mu.

„OK. Tak poďme. Odveziem ťa do školy,“ odvetil už pokojnejším hlasom. No nepáčilo sa mi, ako sa správa. Nech bol včera kdekoľvek, nemala som to vedieť.

„Vieš čo, bude lepšie, keď pôjdem sama.“

„Čo som také spravil? Jeden deň som ti nebol k dispozícii a už si na mňa naštvaná?“ pýtal sa nechápavo.

„Niečo mi tajíš. Myslela som, že pred sebou nemáme žiadne tajomstvá.“

„Vieš, ja som si to myslel tiež,“ povedal mi. Nemala som ani poňatia o tom, čo tým myslel. Netajila som mu nič. Až na pár výnimiek. Otočil sa a odišiel.

Keď som sa vrátila domov, rodičia už boli preč. Často nie sú doma. Majú veľa práce, ale mne to neprekáža. Čoskoro prišiel Blake. Z ničoho nič sa zjavil v našej obývačke. Presne, ako som očakávala.

„Ahoj,“ pozdravil ma.

„Povieš mi, čo si zač?“ nadhodila som.

„Odpoviem ti na každú tvoju otázku. Okrem tejto. Stačí?“ Pôsobil pokojným dojmom.

„Zatiaľ áno,“ odpovedala som mu.

„Tak, čo by si chcela vedieť?“

„Koľko máš rokov?“ začala som.

„Dvadsaťjeden. Ale aby som sa vyhol tvojej ďalšej otázke, neznamená to, že som sa narodil pred dvadsaťjeden rokmi.“

„A kedy teda?“ Nebola som si istá, či to naozaj chcem vedieť.

„Narodil som sa 19. januára 1741,“ povedal bez okolkov. Zhlboka som sa nadýchla.

„Ako to, že máš dvadsaťjeden rokov?“

„Keby som ti to povedal, musel by som ťa zabiť,“ povedal síce s pobavením, no potom si uvedomil tú iróniu, takisto ako ja.

„Zabiješ ma?“ Vedela som, že tentoraz mi povie pravdu, nech je akokoľvek krutá.

„Je to moja práca. Vieš ako to chodí. Musíš spraviť, čo ti nariadia, inak máš padáka. Akurát, že v tomto zamestnaní to funguje trochu inak. Keď nespravíš to, čo sa od teba očakáva, tak ťa proste zabijú,“ vysvetlil mi.

„Takže... buď zomriem ja alebo ty? Nemôžeme žiť obaja?“

„Nie.“

„Tak na čo čakáš?“ opýtala som sa ho.

„Už som ti to povedal. Do určitého veku sa ti nesmie nič stať.“

„To je jediný dôvod?“ Chvíľu premýšľal nad odpoveďou.

„Ešte nie som rozhodnutý. Neviem, čo spravím,“ odvetil.

„Prečo váhaš? Viem, že nakoniec ma zabiješ. Každý človek je sebec, aj keď si to niektorí nepriznajú. Aj ja by som obetovala niekoho iného, aj najlepšieho priateľa, aby som si zachránila život.“

„Existujú okolnosti, ktoré to môžu zmeniť.“ Nechápavo som sa naňho pozrela.

„Napríklad?“ zaujímala som sa.

„Na tom teraz nezáleží. Vieš, aj keby som sa rozhodol, že ťa nezabijem, tak sa nájde niekto iný, kto to spraví za mňa. A potom by sme boli mŕtvi obaja,“ vysvetlil mi.

„Môžem ti položiť ešte jednu otázku?“

„Áno,“ nenamietal.

„Ty nestarneš,“ povedala som.

„To nebola otázka.“

„Konštatovanie. Teraz príde otázka. Ako to, že môžeš zomrieť?“ nechápala som.

„Každý môže zomrieť.“

„Takže si riskoval svoj život, aby si zachránil ten môj? Myslím vtedy, keď...“ Skočil mi do reči.

„Viem presne, čo myslíš. Ale asi ťa sklamem, pretože som neriskoval život. Toto ma nemohlo zabiť.“

„Tomu nerozumiem,“ namietala som.

„Ty by si ma nedokázala zabiť. Ani nejaká autonehoda. Treba k tomu viac sily.“

„Ja by som ťa ani nechcela zabiť. Mám ťa rada. Istým spôsobom.“ Vzal do ruky pramienok mojich vlasov. Chvíľu sa s nimi pohrával a pritom sa mi pozeral do očí.

„Ale to by si nemala. Bolo by lepšie, keby si ma nenávidela,“ vravel.

„Tak prečo sa potom tak snažíš o opak? Tie ruže, ospravedlnenia, všetko, čo robíš. Keby by si naozaj chcel, aby som ťa nenávidela, tak to nerobíš,“ povedala som mu. Vtedy som netušila, čo tieto nevinné slová spôsobia.

„V tom máš pravdu. Takže ak sa najbližšie budem správať hrubo, nečuduj sa.“ Tón jeho hlasu sa zmenil. Už nebol taký milý. Blake pustil moje vlasy a odtiahol sa odo mňa. Potom vstal a chvíľu sa prechádzal po miestnosti. Cítila som, že som to nemala povedať. Väčšina ľudí by si nemyslela, že to, že ich mám rada je problém, no asi existujú aj výnimky a Blake je jednou z nich. Predtým bolo všetko v poriadku, no teraz mám pocit, že bojuje s dobrom a zlom. Ako keby vedel nad čím premýšľam, povedal: „Zlo vždy zvíťazí.“ A zmizol.

Ja som však ešte niekoľko minút nedokázala vyhnať z hlavy tú vetu. Celé som to pokazila. Viem, že som nemohla tušiť, čo sa stane, ale prečo som nemohla ten svoj prekliaty jazyk držať za zubami? Som si istá, že som ho nevidela naposledy, ale ako dlho budem musieť čakať na naše ďalšie stretnutie?

Zazvonil zvonček. Vstala som a išla som otvoriť dvere. Keď som bola menšia, čudovala som sa, prečo nemáme slúžku alebo gazdinú. Rodičia mi hovorievali, že ju nepotrebujeme a ja sa musím naučiť o seba postarať sama. No teraz mi je to už jedno. Vlastne, som im za to vďačná, pretože nie som na nikom závislá. Poznám mnoho deciek, ktorí by sa o seba nedokázali postarať ani deň. Veľa ľudí hovorí, že som rozmaznaná, a možno aj som, ale nie až tak, ako niektorí iní.

Keď som otvorila dvere, stál tam Mark. Bola som trochu zaskočená, no zároveň ma to veľmi potešilo. No namiesto toho, aby povedal „ahoj“, spravil niečo úplne iné, niečo, čo som vôbec nečakala. Pobozkal ma. Páčilo sa mi to a strašne mi to chýbalo. No nebolo to správne, preto som ho zastavila.

„Čo to má znamenať?“ Snažila som sa, aby to znelo ako výčitka, no nedokázala som to.

„Miluješ ma?“ Prečo sa ma to pýta? Nevedela som, čo mu mám povedať. Samozrejme, boli dve možnosti. Mohla som mu povedať, že ho nemilujem, ale klamala by som. Ale nemohla som mu povedať milujem ťa. Radšej som sa snažila vyhnúť odpovedi.

„Prečo si tu?“

„Chýbala si mi,“ odvetil.

„Pokiaľ viem, ešte stále chodíš s Alyson. Rozišiel si sa so mnou kvôli nej, tak čo tu dočerta robíš?“ Chcela som, aby si myslel, že som naštvaná. Ale neoklamala som ho.

„Milujem ťa. Nedokážem bez teba žiť,“ povedal mi.

„Toto mi nehovor. Máš predsa osemnásť a tieto reči sa k tebe vôbec nehodia.“

„Nemohol by som ísť dovnútra?“ opýtal sa. Chvíľu som váhala, ale keby sme boli tu, tak by nás mohol niekto zbadať a to som naozaj nechcela.

„No tak poď.“ Keď vošiel, začal sa obzerať okolo seba, ako keby niečo, alebo niekoho, hľadal. „Si sama?“ zaujímal sa.

„Áno. Vie Alyson, že si tu?“ pokúšala som sa zmeniť tému.

„Prosím ťa, nebavme sa o nej.“

„Fajn. Dáš si niečo?“ opýtala som sa ho.

„Áno.“ Povedal to tak potichu, až som mala pocit, že som to vôbec nemala počuť. „Nemohli by sme ísť radšej do tvojej izby?“

„Prečo?“ nechápala som.

„Keby náhodou niekto prišiel. Nechcem, aby niekto vedel, že som tu.“ To dávalo zmysel.

„Tak prečo si potom prišiel?“ Neviem, prečo som sa ho pokúšala odohnať. Možno preto, že som vedela, že to nie je správne. Ale tým, že je tu... Viem, že ho milujem.

„Ak chceš, aby som odišiel, tak mi to povedz a ja odídem.“ Bola som ticho. Pravdepodobne to bola chyba, ale teraz s tým už nič nespravím.

„Poď.“ Vystúpila som po schodoch na prvé poschodie, na konci ktorého som mala svoju izbu. Mark vedel presne, kde sa nachádza, pretože tam už niekoľkokrát bol. Otvorila som dvere, vošla dovnútra a počkala na Marka. „Tak?“ Zavrel dvere a chytil ma za ruku. Potom si ma pritiahol k sebe a začal ma vášnivo bozkávať. Tentokrát som mu v tom už nebránila. Začal ma vyzliekať a potom mi už nezáležalo na ničom, okrem neho.

« Zhrnutie »

Autor: Euriphia (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování