A Beautiful Lie - 2. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Čo chce Mark povedať Kaitlyn? A je to naozaj také dôležité? Dozviete sa, aký to bude mať na ňu dopad a samozrejme, budú sa rozdávať aj darčeky. Prajem príjemné čítanie a teším sa na komentíky :D

24.01.2011 (15:00) • Euriphia • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1054×

„No tak, Mark, vyklop to. Spravil si niečo? Alebo tu nemôžeš byť, pretože máš niečo „dôležité“? Čo by mohlo byť dôležitejšie ako frajerkine narodeniny?“

„V podstate, o to práve ide.“

„O čo? O moje narodeniny?“ spýtala som sa ho bez záujmu. Chytila som ho za ruku a chcela ho odtiaľto odtiahnuť späť, no on ma pustil. Musí to byť niečo vážne, lebo nikdy predtým sa ku mne nesprával takto... chladne.

„Nie. Vieš, niečo som si uvedomil.“ On si niečo uvedomil? A odkedy on premýšľa? No dobre, to som prehnala. Nie je až taký hlúpy. Ale predsa len, je futbalista.

„A predpokladám, že to súvisí so mnou.“ Mala som zlé tušenie.

„Predpokladáš správne. Rozmýšľam nad tým už dlhšiu dobu, ale až teraz som sa definitívne rozhodol. Chodíme spolu už skoro rok a, povedzme si to úprimne, o čom je náš vzťah? Nie je v ňom žiaden cit, iba predstierame, že sa milujeme.“ Pri jeho slovách mi behal mráz po chrbte, cítila som prázdnotu a do očí sa mi tlačili slzy.

„O môj bože, nie. Povedz, že to nie je pravda.“ Bolo mi jasné, že toto je koniec. Momentálne som nemala ani poňatia, ako to zvládnem. Ešte nikdy som nezažila rozchod. Mark bol môj prvý frajer, bol prvý chalan, s ktorým som chodila. A teraz...

„Nemiluješ ma. Ani ja ťa nemilujem. Je to zbytočné. Dobre vieš, že ak by som to neurobil ja, spravila by si to ty. Skôr či neskôr by bol koniec.“

Stále som nedokázala nič povedať, bola som ako v tranze. Zavrela som oči a dúfala, že je to iba sen, ja sa prebudím a všetko bude ako predtým. Bohužiaľ, keď som oči otvorila, stál predo mnou a stále čakal, čo poviem. Vedela som, že sa musím spamätať. Zhlboka som sa nadýchla.

„V poriadku. Počítala som s tým, ale nie tu a teraz. Proste som na to nebola pripravená.“ Pretvarovala som sa, pravda bola, že by som na to nebola nikdy pripravená.

„Budeš v pohode?“

„Určite.“ Miešal sa vo mne smútok s hnevom, mala som chuť niečo rozbiť. Cítila som sa, ako by sa mi zrútil svet.

„Myslím, že bude najlepšie, ak odídem. Chcel by som ťa, ale ešte o niečo poprosiť. Ak je to možné, mohli by sme zostať priateľmi?“

„Čože?! To myslíš vážne?“ Dokelu! Ja som to povedala nahlas.

„Prepáč, asi som ťa o to nemal žiadať.“ Rozhodne nie. Pokúsila som sa upokojiť.

„Je mi to ľúto, ale toto fakt nie je možné. Nedokážem sa po tom všetkom s tebou priateliť.“

„Jasné.“ Chcel ma pohladiť po tvári, asi na rozlúčku, ale ja som mu to nedovolila.

„Prosím, choď už.“ Pokúsila som sa o úsmev, ale nešlo to. Nedokázala som sa naňho pozerať, musela som odvrátiť tvár.

„Ahoj,“ povedal a odišiel. A ja som tu zostala sama. Zosunula som sa na zem a rozplakala som sa. Bola som z toho v šoku. Opierala som sa o dvere. Jednou rukou som siahla za vypínačom a razom bola v miestnosti tma. Bola som zúfalá. Nechtami som si ryla do dlane, dúfala som, že fyzická bolesť mi pomôže prekonať tu psychickú. Nepomáhalo to, akurát som mala krvavú ruku. Vedela som, že tu nemôžem zostať, ale ani sa vrátiť na oslavu.

Potrebovala som ísť na vzduch. Vyšla som zadným vchodom, aby ma nikto nevidel a bežala som rovno do parku, ktorý bol kúsok odtiaľto. Sem som chodievala s rodičmi, keď som bola malá. Potom už na mňa nemali toľko času. Síce som tu veľmi dlho nebola, ale pamätala som si to. V hlave sa mi vynárali rôzne spomienky. Bolo to tu také krásne. Najradšej som mala miesto pri jazierku obklopené stromami, takže tam nebolo veľmi vidieť. Bola tam lavička, na ktorú som kedysi nakreslila srdce. Bolo to v dobe, keď sme sa s Markom spoznali a mysleli sme si, že by z toho mohlo niečo byť. Nestalo sa tak. No napriek tomu ma to mrzelo. Cítila som... bolesť a sklamanie. Prekvapuje ma to. Sadla som si na lavičku a všimla som si, že to srdce tam stále je. Prešla som po ňom prstami. Znova som si spomenula na Marka a vtedy som sa už nedokázala ubrániť slzám. Rozplakala som sa. Sama som tomu nerozumela. Keby som k nemu nič necítila, nebolelo by to. Neplakala by som. Jednoducho by som si ďalej užívala oslavu. S ním, bez neho, záleží na tom? Nedokázala som na to prestať myslieť.

Prečo to spravil? Prečo si to musel uvedomiť?! Prečo práve dnes? Prečo vôbec? Nenávidím ho! Je mi úplne jedno, že je koniec. Mrzí ma len jedna vec. Mala som to ukončiť ja! A už dávno. Postarám sa osobne o to, aby si už nikdy nikoho nenašiel. To má za to, že mi ublížil. Snažila som sa odohnať smútok hnevom, ale nedokázala som samu seba presvedčiť, že je to pravda. Pravda bola taká, že som k nemu niečo cítila. Neviem, či to bola láska, ale niečo to bolo. Prežila som s ním toho strašne veľa. Chcela som na to zabudnúť, ale nešlo to. Plakala som stále viac a viac. Nechcela som sa vracať na oslavu, ale vedela som, že raz tam budem musieť prísť. Ale ešte nie. V tom mi zazvonil mobil. Bolo mi úplne jedno, kto volá. Bola som strašne nahnevaná a zároveň zúfalá. Hodila som ho do jazierka. Nemám chuť sa s nikým rozprávať.

O niekoľko minút som konečne nabrala odvahu. Bola som odhodlaná vrátiť sa a čeliť všetkému.

Keď som vošla dovnútra, všetci tancovali, nevyzeralo to tak, že by som niekomu chýbala. Sadla som si k stolu a naliala si šampanské. Chvíľu som sledovala ostatných, ako sa bavia, podvedome som hľadala Marka, ale nebol tu. Asi odišiel. Nevšimla som si, kedy si ku mne prisadla Alyson.

„Kaitlyn, kde si bola? Stalo sa niečo?“

Zahnala som aj posledné zvyšky sĺz. Už vo mne ostala iba prázdnota.

„Nerieš to, dobre? Už som tu. Zabudni na to,“ povedala som úplne pokojným hlasom bez akýchkoľvek emócií.

„Ty mi k tomu nič nepovieš?“ Nespomínam si, že by sa to už niekedy stalo, ale teraz mi jej spoločnosť prekážala.

„Presne tak. Alyson, prepáč mi to, ale nechcem si pokaziť svoju oslavu.“ Nemala som chuť odpovedať jej na sprosté otázky.

„V poriadku. Ak nechceš, nebudem sa ťa na nič pýtať.“

„Ďakujem.“ Odišla k ostatným. Naliala som si ďalší pohárik.

Našlo sa ešte pár odvážlivcov, ktorí sa ma pýtali, kde som bola alebo so mnou chceli tancovať. Všetkých som odbíjala tým, že som unavená alebo sa mi nechce. Nikomu som nepovedala, že ma Mark nechal. Našťastie ma od ďalších rozhovorov zachránil Ethan. Mierne sa mi zlepšila nálada.

„No konečne. Už som si myslela, že neprídeš. Kde si vlastne bol?“ spýtala som sa ho.

„Zháňal som ti darček.“

„Na poslednú chvíľu?“ Bola to taká automatická otázka. Aj tak som v tomto momente nerozmýšľala nad darčekmi, iba som chcela odísť a byť sama.

„Nie tak úplne. Ale to je jedno. Môžeme ísť na to?“

„Ešte tu nie sú rodičia.“ Hneď ako som to povedala, vošli dovnútra.

„Práve včas. Takže, kto začne?“ opýtal sa Ethan.

„Ja!“ Samozrejme, Alyson.

„Katie, vieš, že ja nemám rada tie nudné úvody, takže tu je tvoj darček.“

„Ďakujem.“ Odložila som ho nabok.

„Ty ho neotvoríš?“

„Otvorím, ale nie teraz. Všetky darčeky si rozbalím doma. Nemusím vedieť, ktorý je od koho. Vadí ti to?“

„Ale nie. Má to svoju logiku. Myslím si, že ten môj určite spoznáš.“ Postupne mi všetci odovzdali darčeky, buď osobne, alebo ho iba priložili k ostatným. Už som sa tešila na večer. Vlastne... ani nie.

„Mimochodom, kde je Mark? Ešte som ho tu nevidel,“ nenápadne sa ma spýtal Ethan.

„Musel odísť.“ Usmiala som sa v zmysle je to v poriadku. Ale lepšia odpoveď by bola chcel odísť. Potom prišiel čas na ten asi najočakávanejší darček. Od mojich rodičov.

„Kaitlyn, dúfame, že si tento darček užiješ čo najviac. Ale buď opatrná.“

„A kde je?“ spýtala som, keď som videla, že v rukách nič nedržia.

„Vonku.“ Viac indícii som už nepotrebovala. Vybehla som von, a tam stálo nádherné červené Porsche. Moje. Tvár sa mi rozžiarila. Toto som potrebovala.

„Ďakujem, ďakujem, ďakujem! Môžem si ho vyskúšať?“ Objala som mamu aj otca.

„Až po oslave.“

„To nevydržím,“ odvetila som.

„Budeš musieť.“ Najradšej by som doňho nasadla a už sa nevrátila. Mala som na to viacero dôvodov, o ktorých zatiaľ nikto nemusel vedieť.

„Pokúsim sa. Ethan, už si ostal iba ty.“

„A musím ti niečo dať?“ Pozrela som na neho pohľadom typu to myslíš vážne? „Dobre. Dám ti darček, ale neskôr. Ver mi, oplatí sa ti počkať.“

Moji rodičia odišli, aby sme si to mohli, podľa nich, naplno užiť. Vrátili sme sa dovnútra. Keďže mi môj drahý braček odmietol dať darček, čakala ma už len jedna povinnosť. Sfúknuť sviečky.

„No tak, Katie, zavri oči a želaj si niečo,“ povedal mi Ethan, ktorý stál po mojom boku. Čo ešte potrebujem k životu, veď mám všetko. Som šťastná... Na niečo som však zabudla. Alebo možno na niekoho. Na Marka. Vrátili sa mi nedávne spomienky, ktoré sa mi nachvíľu podarilo vyhnať z hlavy. Nechýbalo veľa a rozplakala by som sa.

„Katie, si v poriadku?“ Ešteže Alyson stála hneď vedľa mňa, takže to skoro nikto nepočul.

„Samozrejme.“ Zamyslela som sa ešte raz nad tým, čo si mám priať. Prišla som na to, že vlastne vôbec nie som šťastná. Želám si, aby ma niekto naozaj miloval. Možno to bolo príliš naivné prianie, ale bolo to to, po čom som naozaj túžila. Sfúkla som skoro všetkých šestnásť sviečok. Ostala len jediná. Nahla som sa k nej bližšie, aby som ju sfúkla, no v tej chvíli som sa už nedokázala ubrániť emóciám. Slza mi stiekla po líci a dopadla rovno na tú sviečku, čím ju zahasila.

„Kaitlyn, čo sa deje?“ zaujímala sa Alyson.

„Nič. Iba som šťastná. Je to úžasná oslava.“ Musela som klamať, nič iné mi neostávalo.

„Zaslúžiš si to.“

„Myslím si, že už nastal čas, aby som ti aj ja dal darček.“ Pozrela som sa na Ethana, ktorý môj pohlaď nasmeroval smerom k pódiu. Vlastne som si ho až teraz všimla. Na čo je tu pódium?

„Spustite to.“ V tej chvíli sa tam zjavila moja obľúbená skupina, The All-American Rejects. Nedokázala som povedať ani slovo.

„Ahoj všetci, neviem, či nás poznáte, sme The All-American Rejects. Dnes sme sem prišli ako darček pre Kaitlyn od jej brata, Ethana. Dúfame, že sa budete baviť. Všetko najlepšie, Katie. Toto je pre teba.“ Začali hrať. Boli úžasní. Zbožňovala som ich pesničky. Počúvala som ich, keď som bola veselá aj smutná.

„Tak čo, páči sa ti takýto darček?“ Bola som taká nadšená, že som sa vrhla Ethanovi okolo krku.

„Ďakujem. Si skvelý. Je to ten najlepší darček, aký som kedy dostala.“

„Lepší ako auto?“ To je náročný výber.

„Na túto otázku ti ale nemusím odpovedať, však?“

„Nemusíš. Som rád, že som ťa potešil.“ Dal mi pusu na líce a potom ma objal.

„Ďakujem. Naozaj.“ Zvyšok oslavy som už nemyslela na to zlé, čo sa dnes stalo. Iba som si užívala svoje narodeniny.

« Zhrnutie »

Autor: Euriphia (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování