OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » A Beautiful Lie - 20. kapitola



A Beautiful Lie - 20. kapitolaJe tu ďalšia kapitola. Nechcem prezrádzať, o čom bude, ale nasledujúce kapitoly nebudú písané z pohľadu Kaitlyn. Stane sa totiž niečo, čo bude mať dlhodobé následky. Čo to asi bude...?

„Si v poriadku?“ Začula som ustarostený hlas. Ležala som na posteli, Sebastian sedel v kresle oproti. Poobzerala som sa okolo.

„Väzenie vyzerá inak,“ usúdila som podľa toho, že sme sa nachádzali v hotelovej izbe. Teda, aspoň tak to vyzeralo.

„Máš pravdu,“ súhlasil. „Je to tu príliš luxusné, ale nikam sa odtiaľto nedá utiecť, takže účel to spĺňa,“ povedal s neprítomným pohľadom.

Postavila som sa a prešla na druhú stranu izby. „Skúšal si okno?“ opýtala som sa ho, aj keď mi tento nápad pripadal bláznivý.

„Nie, pretože nechcem spáchať samovraždu,“ odpovedal mi ironicky. Mal pravdu. Tá výška bola... ohromujúca. Nedalo by sa to prežiť, nehovoriac o tom, že by som dopadla na betón.

„A teraz čo? Budeme iba čakať?“ spýtala som sa znudene. Nechcelo sa mi tu trčať. Teda niežeby som mala na programe niečo iné...

„Buď budeme čakať, kým prídu sami, alebo...“ zamyslel sa.

„Alebo čo?“ nechápala som.

„Zavoláme ich,“ povedal víťazoslávne. Podišiel k hotelovému telefónu a stlačil nejaké tlačidlo.

„Myslíš, že to pomôže?“ pýtala som sa neveriacky. Podal mi nejaký papierik. Keď budeš chcieť s nami spolupracovať, stlač 6. Takže by to malo fungovať.

Onedlho sme za dverami začuli kroky. Dvere sa otvorili a k nám pristúpili dvaja vysokí a svalnatí muži bez masiek. Pripadalo mi to zvláštne, prečo by nám chceli ukázať svoje tváre, respektíve, prečo by im nevadilo, že ich vidíme? Potom som to pochopila. My už nebudeme mať možnosť vypovedať proti nim. Toto sú naše posledné hodiny alebo minúty.

Dostala som strach. Už som nebola taká odvážna ako predtým. Zrazu som si uvedomovala všetky chyby, ktoré som kedy spravila. Vďaka ktorým som sa dostala sem. Ale ja nechcem zomrieť, ešte nie, pomyslela som si.

„Volala si nás?“ spýtal sa ma ten vyšší.

„Ja ne...“ nedokázala som vyjachtať súvislú vetu. Sebastian ma štuchol do ramena. Pozrel sa mi do očí a uvidel v nich strach. No on sa nechcel vzdať.

„Zvládneme to,“ zašepkal mi do ucha sebavedomo. Ten chlap si to všimol a chytil ho pod krkom. Druhý muž pristúpil ku mne.

„Tak budeš hovoriť?“ spýtal sa ma.

„Á... Áno. Ale neviem, čo odo mňa chcete,“ vychrlila som naňho.

„Upokoj sa. Zaujíma nás, čo všetko vieš o svojom otcovi.“ Nechápala som to. Čo s tým má môj otec spoločné?

„Nerozumiem. Veď... asi všetko, ja neviem. Veď s ním žijem,“ vyjachtala som zo seba. Zatvárili sa prekvapene. Ako keby očakávali inú odpoveď.

„Ona to nevie?“ pýtali sa sami seba. Obaja sa tvárili zmätene, ale Sebastian využil túto situáciu. Šikovne sa vymrštil z rúk, ktoré ho zvierali. Jednému z našich únoscov potkol nohy a ten svalnáč s hrmotom dopadol na zem. Potom Sebastian rýchlo pristúpil k mužovi, ktorý držal mňa. Napadol ho zozadu a skôr, ako som si stihla uvedomiť, čo sa vlastne stalo, ma Sebastian chytil za ruku a ťahal odtiaľto preč. Bežali sme tak rýchlo, ako sme mohli, ale onedlho sme už za sebou počuli hlasy a dupot nôh. Boli nám v pätách. Prebehli sme okolo výťahov.

„Hej, prečo nejdeme výťahom?“ opýtala som sa Sebastiana.

„Nemáme čas,“ odpovedal mi rýchlo. Odrazu zastavil.

„Bež,“ prikázal mi. „Ja ich zdržím.“

Nechcela som ísť sama, ale hlavne som ho tu nechcela nechať napospas osudu. No aj tak som spravila, čo odo mňa chcel a utekala som ku schodisku. Za sebou som počula iba výkriky a údery. Vedela som, že Sebastianova šanca vyhrať je mizivá. Schody som brala po dvoch, aby som bola dole čo najrýchlejšie. No po asi piatich poschodiach som sa pošmykla na jednom schode a už som si myslela, že padnem, keď ma zachytili niečie ruky.

„V pohode?“ spýtal sa ma. Pozrela som sa mu do tváre. Bol to Sebastian.

„Ako si to dokázal?“ čudovala som sa. Ešte stále ma držal vo svojom náručí.

„Si v bezpečí,“ povedal mi. „Už sa nemusíš báť.“

„Ako si ich premohol? Veď boli v presile!“ Stále som tomu nemohla uveriť.

„Som vojak. Som na to vycvičený,“ odpovedal mi stroho. Už som mu nič nepovedala. Položil ma na zem. „Musíme ísť.“ Ťahal ma von.

Na ulici stála iba jedna motorka. Bola to biela Yamaha s čiernym nápisom. Sebastian išiel smerom k nej a ja som ho neveriacky nasledovala.

„Nie!“ skríkla som odmietavo, keď si na ňu sadol.

„Nasadni!“ prikázal mi.

„Chceš ukradnúť motorku?“ obviňovala som ho.

„Neviem, či si si všimla, ale nič iné tu nie je. A musíme sa odtiaľto dostať čo najrýchlejšie,“ vysvetľoval mi našu situáciu. Nikdy som nešla na motorke a pravda bola, že mi nevadil fakt, že ju kradne, ale išlo o to, že som sa bála. On si to všimol a usmial sa. Podal mi ruku a ja som ju prijala. Posadil ma za seba. Ani jeden z nás nemal prilbu ani žiadne chrániče. Ale dôverovala som mu. Teda, skôr som nemala na výber. „Neboj sa,“ posmeľoval ma.

Chytil moje ruky a obmotal si ich okolo pása. „Drž sa pevne,“ nariadil mi. Potom naštartoval a bolo to niečo úžasné. Cítila som vietor vo vlasoch, adrenalín v žilách. Nikdy som netušila, že sa mi jazda na motorke bude páčiť. Predbiehali sme autá a iné motorky, ostatní po nás trúbili a vykrikovali a ja som si užívala túto chvíľu. Mohla by trvať večne. Hlavu som položila na Sebastianovo rameno, a aj keď som mu nevidela do tváre, vedela som, že sa mu to páči. Zatvorila som oči a možno bolo dobre, že som to spravila, lebo som nevidela, čo sa stalo.

Cítila som, ako sa motorka začala šmýkať zo strany na stranu, potom som pod sebou zacítila zem, ale ja som sa kotúľala ďalej, až som zastavila. Všetko ma bolelo. Nemohla som sa pohnúť, nedokázala som otvoriť oči, na chvíľu som bola paralyzovaná.

„Kaitlyn?“ začula som hlas blížiaci sa ku mne. „Stalo sa ti niečo?“ Sebastian ma chytil za ruku a pokúsil sa ma posadiť. Na moje prekvapenie sa mu to podarilo. Konečne som otvorila oči.

„Myslím, že nie,“ odpovedala som mu s námahou. Celé moje telo bolo posiate odreninami a povrchovými zraneniami.

„Naozaj?“ strachoval sa.

„Budem v poriadku.“ Bolela ma hlava, ale to som mu radšej nehovorila.

„Myslím, že bude lepšie, keď pôjdeme taxíkom. Je mi to naozaj ľúto. Na ceste bola nejaká škvrna a ja som sa jej už nedokázal vyhnúť,“ vysvetľoval mi. „Ale aj tak je to moja vina,“ vravel.

„Nič sa nestalo. A nebola to tvoja vina,“ namietala som. Pomohol mi vstať, potom ma chytil do svojho náručia a odniesol ma. Medzitým som zaspala.

 

Zobudila som sa vo svojej posteli. Sama. Cítila som sa o niečo lepšie. Vedľa mňa bol položený nejaký lístoček. Prečítala som si ho.

Ešte raz prepáč.

S

Vzala som do ruky mobil a poslala mu esemesku. Nič mi nie je. Navyše keby nebolo teba, bola by som určite mŕtva. Zachránil si mi život. Ďakujem.

Zišla som do kuchyne a z chladničky som si vybrala nejaké cestoviny. Zohriala som si ich v mikrovlnke a vzala do izby, kde som ich okamžite zjedla. Bola som hladná. Potom som si naliala do pohára pomarančový džús a vypila ho. Ešte stále som pociťovala nárazovú bolesť hlavy. Snažila som sa ju ignorovať.

Išla som do sprchy, aby som sa trochu uvoľnila. Netušila som, či je niekto doma. Možno Ethan. Rodičia sú ešte asi v práci. Zdalo sa mi, že som ich strašne dlho nevidela. Možno to bolo tým, že som sa im vyhýbala. Pozrela som sa na seba do zrkadla. Vyzeráš hrozne, pomyslela som si. Otvorila som skrinku a vybrala z nej kefku a pastu. Keď som si umyla zuby, dvierka som zavrela a v zrkadle som zbadala Blakea. Nevystrašilo ma to. Zdalo sa mi to, ako niečo úplne prirodzené.

„Prečo si sa nezľakla?“ opýtal sa ma. Nepoznala som odpoveď na túto otázku. Podišiel ku mne a otočil ma, aby som sa mu pozerala rovno do očí. Všimol si, že nie som úplne v poriadku. „Čo sa deje?“ zaujímal sa. V duchu som si zopakovala jeho otázku. Čo sa deje?

„Ja som ho podviedla a nie raz. Som zodpovedná za jeho smrť?“ spýtala som sa úplne od veci. Neviem, prečo mi to napadlo práve teraz. Keby som to nespravila, ešte by žil. Blake ma pohladil po tvári. Ani neviem ako, ale o chvíľu sme už sedeli na pohovke v mojej izbe.

„Nemôžeš za to,“ povedal mi. „Túžba je jeden zo základných hriechov,“ vysvetľoval mi.

„Ale je smrteľný,“ oponovala som mu.

„Človek vždy podľahne. Skôr či neskôr.“ Vyhŕkla mi slza. Objal ma a ja som na chvíľu cítila, že mu na mne záleží. „Si príliš mladá na to, aby si sa vedela správne rozhodnúť.“ Odsunula som sa od neho.

„Ako si vedel, že mi hrozí nebezpečenstvo?“ opýtala som sa odrazu.

„Sú ľudia, ktorí ti chcú ublížiť, ale nepodarí sa im to. To ti sľubujem,“ povedal.

Zrazu som zacítila pálčivú bolesť hlavy. Snažila som sa ju potlačiť, ale bola príliš silná. Blake ma chytil okolo pása a posadil si ma na kolená. Videl, že sa niečo deje.

„To bude v poriadku. Iba ma trochu bolí hlava,“ rýchlo som mu povedala. Pozeral sa mi do očí a niečo v nich hľadal. Myslím, že to našiel, pretože sa ku mne začal pomaly približovať.

„Mala by som...“ začala som, ale nemohla som dokončiť vetu, pretože ma Blake začal bozkávať. Nebolo mi to nepríjemné, práve naopak. Poddávala som sa mu. V tejto chvíli som nemyslela absolútne na nič. Nechcela som prestať, ale znova ma premohla tá bolesť. Nevedela som, čím je spôsobená, no stupňovala sa. Nedalo sa to vydržať. Zastavila som Blakea.

„Nepáčilo sa ti to?“ pýtal sa, ale ja som jeho slová vnímala len vzdialene. Cítila som obrovskú horúčavu v celom tele. Postavila som sa, ale znova prišla tá bolesť, nedokázala som vidieť ostro, strácala som rovnováhu, nemohla som nič spraviť. Počula som nejaký hlas volajúci moje meno, ale potom som stratila vedomie.


« Zhrnutie »



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek A Beautiful Lie - 20. kapitola:

1. ajeje
23.05.2011 [18:42]

Emoticon Emoticon uzasna kapitola uz sa neviem dockat dalsej Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!