A Beautiful Lie - 21. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Ospravedlňujem sa všetkým, že som už dlho nepridala novú kapitolu. Ale uzatvárajú sa známky, takže si treba na poslednú chvíľu poopravovať známky. Určite to poznáte. :D No ale konečne mám čas, takže pridávam ďalšiu kapitolu.
Ak si už nespomínate, ako sa skončila predchádzajúca kapitola, tak vám trochu osviežim pamäť. Po nehode, ktorá sa stala, keď bola so Sebastianom, zisťuje, že asi nie je úplne v poriadku, čomu nasvedčuje aj to, že odpadla. No ešte predtým ju Blake stihol pobozkať...
Táto kapitola je v podstate rozdelená na dve časti. Prvá časť je napísaná z pohľadu Kaitlyninho brata, Ethana, a druhá z Blakeovho pohľadu.

21.06.2011 (10:00) • Euriphia • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 856×

ETHAN

Písal som prácu do školy a podvedome som si pripravoval výchovný monológ pre Kaitlyn. Nepáčilo sa mi, ako flákala školu. Včera som ju videl, ako niekam odchádza s Markom, vôbec mi o tom nepovedala, a vrátila sa až dnes. Radšej nechcem vedieť, čo robila.

Začul som klopanie na dvere.

„Ďalej!“ zakričal som. Znovu niekto zaklopal, tentoraz to znelo naliehavejšie. Vstal som a išiel k dverám. Otvoril som ich, ale nikto tam nebol. Pozrel som sa na druhý koniec chodby, ale tiež nič. Mohla to byť jedine Kaitlyn. Asi sa konečne zobudila.

Dvere od jej izby boli otvorené. Vošiel som dovnútra a okamžite som ju zbadal. Ležala na zemi a nehýbala sa. Môj inštinkt mi vravel, aby som ňou zatriasol, možno sa preberie, ale našťastie môj rozum mi v tom zabránil. Mohol by som jej tým ublížiť. Vyskúšal som jej tep. Bol veľmi slabý. Schmatol som mobil a zavolal záchranku. Povedali mi, že prídu za pár minút. Dal som jej prvú pomoc, no nezdalo sa mi, že by to pomáhalo. Vyzerala, akoby bola... Mŕtva.

Vzali ju do nemocnice, museli ju okamžite operovať. Nevedeli ešte presne, čo sa stalo, ale zistili, že má drobné zranenia po celom tele a pravdepodobne aj otras mozgu. Okrem toho došlo k vnútornému krvácaniu. Ak sa jej niečo stane, zabijem ho!

Zavolal som rodičom a okamžite prišli.

„Čo sa stalo?“ pýtal sa otec.

„Neviem,“ odpovedal som stroho. „Práve ju operujú. Ja som len vošiel k nej do izby a videl som, ako leží na zemi.“ Ale kto mi potom zaklopal na dvere?

Sedeli sme a čakali, ako to dopadne.

„Myslíš, že to súvisí s tým, že sa dozvedela pravdu?“ nadhodil otec.

„Nie, o tom veľmi pochybujem,“ povedal som mu. „Musím niekam ísť,“ oznámil som im odrazu. Nemohol som iba čakať, ako to dopadne, musel som si to ísť s ním vyriešiť.

„Kam?“ spýtala sa Sophia, ale ja som im neodpovedal.

Zazvonil som na zvonček a okamžite mi otvoril. Bol som rád, že to nebol niekto iný.

„Ethan?“ spýtal sa prekvapene Mark. Asi ma tu nečakal. Pravda bola, že som tu ani nikdy nebol. S Markom sme nikdy neboli kamaráti a ani som nepodporoval jeho vzťah s Kaitlyn. A po tom, čo sa stalo teraz, som absolútne proti.

„Ty!“ zakričal som a už som to nevydržal. Nedokázal som sa viac ovládať. Vrhol som sa naňho.

„Hej, zbláznil si sa?! Daj mi pokoj!“ Snažil sa brániť, ale bol som silnejší ako on, nemal žiadnu šancu. O chvíľu už mal rozťatú spodnú peru. Dopadol by horšie, keby nevošla Alyson.

„Mark! Ethan! Čo sa to tu deje?“ pýtala sa zmätene. Pustil som ho a Alyson bežala za ním, pozrieť sa na závažnosť jeho zranení. „Si v poriadku?“ uisťovala sa. Pomohla mu vstať a posadila ho na pohovku.

„Áno.“ Utrel si krv, ktorá mu stekala z pery po brade.

„Vysvetlíš mi to?“ opýtal sa ma Mark.

„Samozrejme. Toto bol iba začiatok, ak zomrie, skončil si,“ povedal som naštvane. On sa na mňa nechápavo pozeral a Alyson... tá nerozumela vôbec ničomu.

„Kto?“ spýtali sa ma naraz.

„Kaitlyn,“ odvetil som.

„Čo sa jej stalo?“ strachoval sa Mark. Na chvíľu som zapochyboval o tom, či je to jeho vina. Videl som, že sa naozaj bojí. Alyson nás zmätene sledovala a vedel som, že sa chce niečo spýtať, ale asi nemohla nájsť správne slová, lebo bola ticho.

„To presne neviem. Preto som tu. Okrem iného,“ povedal som mu.

„A... bude v poriadku?“ Pokrčil som plecami. Chytil si hlavu do dlaní a pozeral sa do zeme.

„Čo to má znamenať?“ dožadovala sa odpovede Alyson.

„Aha, ty to nevieš,“ povedal som ironicky. Kaitlyn a Mark sa spolu tajne stretávajú. A nielen to,“ pozrel som sa na Marka, rovnako ako aj Alyson.

„Je to pravda?“ opýtala sa ho. On nič nepovedal, ale jej to očividne stačilo. „Idiot!“ kričala. „Ako si mi to mohol spraviť?“

„Prestaň, Alyson. Teraz je najdôležitejšie, aby bola v poriadku,“ povedal jej.

„Zase je to iba o nej!“ vrieskala.

„Alyson, vypadni! Je koniec, rozumieš? Nemilujem ťa! Milujem ju...“ Do očí sa mu hrnuli slzy. Alyson odišla a nezabudla tresknúť dverami.

„Povedz mi, čo sa stalo,“ naliehal som na Marka.

„Ako to mám vedieť?“

„Nemusíš klamať, videl som vás včera, ako ste spolu niekam odchádzali,“ povedal som.

„Čože?!“ čudoval sa. „Ja som s ňou nikam nešiel. Áno, bola včera u mňa, ale potom odišla. Sama,“ zdôraznil. A veril som mu, aj keď som na to nemal žiaden dôvod.

„Tak kto to potom bol? Veď vyzeral úplne ako ty,“ nechápal som. Mark zdvihol hlavu a pozrel sa na mňa.

„Sebastian,“ vykríkol. Na túto možnosť som úplne zabudol. Ale nevedel som, že je doma. „No nechápem, prečo by oni dvaja spolu niekam išli. Ale je to jediná možnosť.“

„Je doma?“ opýtal som sa.

„Mal by byť,“ odpovedal. Postavil sa a chcel ísť za ním do jeho izby. Zrazu sa zastavil a obrátil sa ku mne. „Ale sľúb mi, že sa naňho nevrhneš, tak ako na mňa. Toto si vybavím sám.“

„Sľubujem, potrebujem len vedieť, čo sa presne stalo,“ povedal som. No pravda bola, že by si odo mňa zaslúžil minimálne facku.

Išiel som za Markom, vošli sme do Sebastianovej izby, ale nebol tam. Prehľadali sme celý dom, no nikde nebol. Mark mu aj skúšal volať na mobil, ale ozval sa iba záznamník.

BLAKE

Nechápal som, čo sa stalo, ale určite to nie je nič dobré. Existovala iba jediná osoba, ktorá mi to môže vysvetliť. A ktorá je za to zodpovedná.

Behom pár sekúnd som bol uňho doma. Cez okno som sa dostal do jeho izby. Sedel pri počítači a s niekým si písal. Zatiaľ si ma nevšimol. Otočil som mu stoličku, aby sa mi pozeral do očí.

„Čo si jej spravil?!“ pýtal som sa ho podráždene.

„O čom hovoríš?“

„Čo sa stalo počas vášho výletu?“ dožadoval som sa odpovede. Chcel som pôsobiť pokojne, ale bolo to ťažšie, ako som si myslel.

„Aha, takže ide o toto. Všetko išlo podľa plánu. Ako si predpokladal, chceli ju uniesť a zistiť informácie o jej otcovi. Ničomu nerozumela, nemá žiadne podozrenie. Mimochodom, ani ja tomu nerozumiem,“ povedal.

„A ďalej?“ Ignoroval som jeho narážku na to, že som mu nevysvetlil dôvody, prečo sa to všetko stalo, ale nemyslím, že to potrebuje vedieť. Vlastne to ani nesmie vedieť. Nikto to nesmie vedieť.

„Premohol som ich, ale problém nastal pri našej ceste naspäť. Bola tam iba motorka, Kaitlyn sa bála, ale presvedčil som ju, aby si nasadla, no mali sme menšiu nehodu,“ priznal. Videl som, že sa začína báť.

„Čo sa stalo?“ opýtal som sa.

„Na ceste bola nejaká olejová škvrna alebo čo a motorka sa šmykla a my sme skončili na zemi. Ale nikomu sa nič nestalo...“ odmlčal sa. Došlo mu, že to asi tak nebude. „Takže nie je v poriadku, však?“ opýtal sa trochu zdesene.

„Nie, to teda nie je. Má odreniny po celom tele, ale to by som ti ešte odpustil. No otras mozgu, vnútorné krvácanie a neviem, čo ešte, to už nie.“ Cítil som, ako to vo mne vrie.

„Pýtal som sa jej, či jej niečo nie je, ale vravela, že je v poriadku,“ obraňoval sa. Ako keby mu to pomohlo.

„A ty si jej samozrejme uveril. Pokašlal si to, Sebastian.“

„Mrzí ma to, ale nemohol som s tým nič spraviť,“ ospravedlňoval sa, ale svojimi slovami ma vôbec neupokojil.

„A mňa mrzí, že som veril, že sa o ňu dokážeš postarať,“ povedal som chladne. Chytil som ho pod krkom. „Modli sa, aby to prežila. Lebo inak...“ Nedokončil som vetu. Nechal som priestor, aby si mohol domyslieť ten najhorší scenár. Potom som ho pustil.

„Čo to znamená?“ spýtal sa.

„V lepšom prípade sa nesplní tvoj „sen“. V tom horšom ťa zabijem,“ odpovedal som mu.

„Asi nemá zmysel sa obhajovať, však?“

„Nie.“ Sadol si a čakal, čo ešte poviem. Prešiel som k oknu a pozrel som sa von. No nevnímal som to prostredie, sústredil som sa na obrázok v mojej mysli. Na Kaitlyn.

„Musíš na nejaký čas zmiznúť,“ povedal som po chvíli.

„Prečo?“ nechápal.

„Čo myslíš, ako dlho im bude trvať, kým zistia, že pred tým, ako sa to stalo, si bol s ňou? Navyše, Ethan ťa videl, aj keď si myslí, že to bol tvoj brat,“ vysvetlil mu.

„A kam mám ísť? Keby som sa vrátil na intrák, zistili by to. A prečo vôbec? Veď tým, že odídem, im bude jasné, že som za to zodpovedný.“

„O to nejde,“ namietal som. „Mám riešenie. A zároveň to bude skúška,“ dodal som. Sledoval som jeho reakciu. No nikdy sa ničoho nezľakol, vie, čo chce, a ide si za tým. Dúfam, že aj teraz to zvládne. On nezmätkuje a nerobí chyby. To, čo sa stalo včera, nebola jeho vina. Môže sa to stať každému. Pravda je, že ja som ju tu nechal samu, som za to zodpovedný. Ale nemôžem to priznať. Žiadne city, pomyslel som si.

„V poriadku,“ odvetil, ale ešte stále netušil, čo od neho chcem. Napĺňala ho zvedavosť.

„Musíš ísť do Mexika, nájsť istého Juana, nášho informátora a zabiť ho,“ povedal som mu. Nachvíľu ho to zarazilo. Nečudoval som sa, ešte nikdy som od neho nežiadal, aby niekoho zabil. Ale to k tomu patrí. Ak sa k nám raz pridá, bude zabíjanie na jeho dennom poriadku. S tým musí rátať.

„Povieš mi k tomu viac?“ opýtal sa.

„Durango. Bar Carmelita. Viac si zisti sám.“

„To zvládnem,“ povedal odhodlane.

„Si si istý?“ Neodpovedal, iba prikývol. Nezbadal som na ňom žiadne zaváhanie. „Nenechaj sa chytiť ani odhaliť,“ dodal som a potom som ho tu nechal samého. Vedel som, že doma nezostane dlho, nanajvýš pár minút.

Keď som toto vybavil, konečne som mohol ísť za ňou. Nenápadne som sa dostal do nemocnice, nesmel som dopustiť, aby ma niekto zbadal. Už bolo po operácii, zastavili vnútorné krvácanie. Viac som nevedel. Išiel som rovno za ňou. Ležala na posteli, vyzerala tak bezbranne. Chcel som ísť za ňou, ale nemohol som. Mohol som ju sledovať iba cez sklo. Tak veľmi som sa jej chcel dotknúť, chrániť ju... Ale už je neskoro. Zlyhal som. Na chvíľu som sa zamyslel. Kedy som bol naposledy v nemocnici kvôli návšteve a nie kvôli práci? Nie, to je zlá otázka. Bol som tam vôbec niekedy s takým cieľom?

Bol som už na odchode, keď som zbadal lekára, ktorý sa rozprával s jej rodičmi. Niečo im oznamoval.

„Ako je na tom?“ spýtala sa jej „matka“.

„Myslel som, že sme problém našli a odstránili, ale skomplikovalo sa to,“ povedal im.

„Čo tým myslíte? Bude v poriadku, nie?“ nádejala sa.

„To vám naozaj neviem povedať. Vyskytol sa problém, ktorého príčinu zatiaľ nepoznáme,“ odpovedal. Tí dvaja sa naňho pozerali s ustráchaným výrazom v tvári. A pravdupovediac, ja som na tom nebol o nič lepšie. Bál som sa. Toto bolo skutočné. Zažíval som niečo, o čom som si myslel, že som proti tomu imúnny. No asi som sa mýlil.

„Tak to už vyklopte,“ naliehal na doktora Kaitlynin otec.

„Je v kóme.“

« Zhrnutie »

Autor: Euriphia (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování