A Beautiful Lie - 4. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Je tu ďalšia kapitola, v ktorej sa okrem iného dozviete, či Mark a Alyson spolu naozaj niečo majú.

01.02.2011 (13:00) • Euriphia • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 541×

Musela som si to všetko nechať uležať v hlave. Keď som nad tým tak premýšľala, tak som si uvedomila, že som asi hlúpa. Ako som tomu mohla uveriť? Veď je to absurdné. Na základe dvoch zvláštnych snov som uverila tomu, že sa jedného dňa stretnem s nejakým Blakeom. Aj keď by som sa s ním rada stretla. Bol totiž strašne sexy. Ani by mi nevadilo, že je odo mňa asi o 4 roky starší. Veď aj Mark je odo mňa starší o vyše dva roky. Vlastne by sa mohol kamarátiť s mojím bratom. Zase snívam. Musím na celú túto záležitosť zabudnúť. Potrebujem vyriešiť situáciu s Alyson a Markom. Zistím skutočnú pravdu, no neverím, že by mi Alyson klamala. Veď sme kamarátky už od detstva. To by mi ona nikdy nespravila. Musím sa s niekým porozprávať o tom, čo sa deje.

Zišla som do jedálne, Ethan akurát raňajkoval. Mama s otcom už asi odišli. Vybrali sa na týždennú dovolenku do New Yorku. Všetkým narozprávali, že si idú oddýchnuť, no skutočnosti tam išli kvôli práci.

„Eth, máš chvíľku?“ opýtala som sa ho čo najnenápadnejšie.

„Pravdupovediac ani nie, ponáhľam sa do školy, ale na teba si minútku nájdem.“ Tento rok má naozaj náročný, čaká ho maturita. Som si istá, že to zvládne, veď je úžasný študent, ale bojím sa, že ja to nezvládnem. Aspoň nie bežným spôsobom. Plán b je, že to vybaví otec.

„Ďakujem.“ Zrazu som nevedela, na či sa ho chcem spýtať. Mala som problém nájsť tie správne slová. „Mávaš zvláštne sny?“ Tak toto bola teda divná otázka. Na chvíľu sa zatváril, akoby nerozumel mojej otázke, a ani by som sa mu nečudovala, no potom sa pousmial a odpovedal mi.

„Hej. Niekedy mávam také sny, ktorým nerozumiem, neviem, čo znamenajú, ale časom na ne zabudnem.“

„Stalo sa ti niekedy, že by sa tie sny uskutočnili? Myslím, ako keby boli predzvesťou niečoho, čo sa ešte len stane,“ vysvetlila som mu to.

„Sny sú len sny. Nehľadaj za tým nič viac. Súvisia tvoje otázky s tými dnešnými snami? Čo také sa ti snívalo?“ Nechcela som mu na to odpovedať. Myslel by si, že som blázon. A možno aj som.

„Nevravel si, že by si už mal ísť? Aj ja už musím ísť,“ povedala som mu a tým som ukončila našu debatu. Už sa k tomu nechcem vracať.

Moje nové auto bolo skvelé, no nedokázalo ma odpútať od toho sna. Nevedela som prečo, no verila som tomu. Už som sa toho nebála. Nešlo o to, čo sa v tých snoch stalo, išlo o Blakea. Verila som, že skutočne existuje. Ale prečo? Nedávalo to zmysel. Niekto, koho som nikdy nevidela, sa mi „nabúra do snov“ a snaží sa mi tým niečo naznačiť. Dokonca mi nechá odkaz. Buď som si to celé vymyslela alebo to je pravda. Niečo mi vravelo, že je to skutočné, aj keď to prakticky nie je možné.

Keď som vystúpila z auta, zbadala som Marka. Asi som to nemala robiť, ale išla som za ním. Jednoducho som si to musela vyriešiť.

„Mark!“ zakričala som naňho.

„Kaitlyn, čo tu robíš?!“ neveriacky sa na mňa díval.

„Chodím sem do školy.“ Blbá otázka, blbá odpoveď.

„Vieš, že na to som sa nepýtal. Myslel som si, že si to včera pochopila.“

„Prečo?!“ znova som sa ho pýtala.

„To som ti vysvetlil. Náš vzťah nemal budúcnosť. Nebol skutočný.“

„Klameš.“ Vedela som, že to nie je všetko. A navyše, nebol tak úplne predstieraný. No na to som prišla neskoro, až keď ma nechal.

„A čo teraz odo mňa chceš? Aby sme boli zase spolu? Dobre vieš, že to sa nestane,“ povedal mi. O to mi nešlo, aj keď niekde v kútiku duše som po tom túžila.

„To viem. Ale zaujímalo by ma, či si nespravil kvôli niečomu inému. Alebo niekomu inému,“ vysvetlila som mu.

„Kaitlyn...“ začal vetu, no nedokončil. Moje meno vyslovil, ako keby hovoril niečo stále dokola a už ho to prestávalo baviť.

„Prečo práve teraz?! No tak, Mark, mohol si to ukončiť už dávno, ale ty si to spravil až teraz. Na moje narodeniny. Mimochodom veľmi originálny darček, taký som ešte nedostala. Ďakujem,“ povedala som tak sarkasticky, ako som len dokázala.

„To ma mrzí.“ Na okamih som mu v tvári zbadala ľútosť.

„To nič. Chápem to, naozaj, našiel si si niekoho iného. Napokon, taký istý dôvod si mal, keď si sa rozišiel s Rebeccou. Kvôli mne. Aj keď to bolo trochu iné, stratila svoje postavenie. Už nebola jednotkou. Stala som sa ňou ja. A, pokiaľ viem, stále ňou som. Tak kvôli komu si sa so mnou rozišiel?“ dožadovala som sa odpovede.

„Nechápeš to. Pozri sa na seba. Si ešte dieťa. Myslíš si, že sa celý svet točí iba okolo teba. Neznesieš prehru. Aj preto si teraz tu. Štve ťa, že som sa ja rozišiel s tebou. Keby si sa rozišla ty so mnou, netrápilo by ťa, ako si ma ranila. Si strašný sebec,“ vychrlil mi do tváre.

„Tak toto si o mne myslíš?! Vieš čo, máš pravdu, nechám to tak. Budem iba z diaľky sledovať, ako si ničíš život... Vlastne, ako ti ho ničím ja. Postarám sa o to, aby si už nikdy nebol šťastný. A svojej novej frajerke povedz, že ešte oľutuje, že mi ťa ukradla.“

„No tak, teraz ma chvíľu budeš počúvať ty,“ zdrapol ma za ruku. Už bol poriadne naštvaný. Ale ja som sa ho nebála. „Ty si myslíš, že mi môžeš ublížiť? A ako? Pošleš za mnou Ethana? To radšej neskúšaj. Môžem mu totižto povedať pravdu, že nie si taká, ako si o tebe myslí. Celý čas, čo sme boli spolu, si sa o mňa vôbec nezaujímala, no zrazu teraz si ochotná spraviť čokoľvek, len aby som to oľutoval, však? A vieš čo, mne je to jedno. Nech mi dá kľudne nahubu. Veď to nie je smrteľné. Za pár dní si už ani nebudem pamätať, že sa to stalo. Bude ma mrzieť iba jedna vec. Že to bolo kvôli tebe. Najradšej by som zabudol, že som s tebou niekedy chodil.“ Tie slová ma boleli.

O čo sa vlastne pokúšam? Veď on ma nenávidí. Predtým chcel, aby sme zostali priateľmi a teraz toto. Pokašlala si to, Kaitlyn. Mala som to jednoducho vzdať a zabudnúť naňho. Nechať ho žiť pokojným a šťastným životom s niekým iným. Veď o nejaký mesiac skončí školu a už ho nikdy neuvidím. To je výhoda toho, že je odo mňa starší.

Ale nie. Nedokázala by som ho len tak nechať ísť. Má pravdu, nedokážem prehrať. „Ethan nemôže za moje problémy. Nebudem ho do toho ťahať. Navyše, dokážem ťa zničiť aj sama. Nemusím ti ublížiť fyzicky, som si istá, že sú aj iné spôsoby. Napríklad, môžem sa postarať o to, aby ťa vyhodili z futbalového týmu.“ Pousmiala som sa nad tým, aká som krutá.

„To by si nespravila!" už hovoril milším hlasom. "Kaitlyn, ty predsa nie si taká. Prečo sa mi chceš pomstiť? Prosím, prestaň,“ pozeral sa mi rovno do očí. Zatvárila som sa rezignovane, otočila som sa, chcela som odísť, no potom som sa naňho znova pozrela.

„Ja som ešte ani nezačala.“ Týmto som nateraz ukončila našu debatu.

Nechcelo sa mi ísť na vyučovanie, potrebovala som byť chvíľu sama. Rozhodla som sa, že pôjdem na pláž. Zašla som domov, aby som si zobrala zopár vecí a mohla som vyraziť. Keď som tam prišla, nikoho v okruhu 300 m som nevidela. Ľahla som si na deku a pozerala som sa na oblohu. Myslela som si, že je všetko také jednoduché, no nie je. Chcela som, aby bol včerajšok najlepším dňom v mojom živote. No bol tým najhorším. Dúfala som, že konečne nájdem skutočnú lásku, a keď ju nájdem, tak odkopnem Marka. Nikdy som nebola skutočne zamilovaná, nikdy by som sa pre nikoho neobetovala. A Mark dal kopačky mne. Čo som v živote dokázala? Nič. Za všetko, čo mám, vďačím svojim rodičom. Som zúfalá. Smutná. Ale to je jedno. Komu na tom záleží? Jediné, prečo ešte žijem je pomsta. Môj život nestojí za nič.

Existuje len jediný spôsob, ako to všetko vyriešiť. Vstala som a dobre sa poobzerala, či tu naozaj nie je nikto, kto by ma videl. Nebol. Išla som bližšie k moru, no cestou som stúpila na niečo pichľavé. „Au! Sakra!“ Bol to kúsok skla. Čo robí na pláži sklo?! Pozrela som sa na svoju nohu. Krvácala. No ani to ma neodradilo. Tak čo. Nechám za sebou krvavú stopu. Nie je to jedno? Vošla som do mora a išla som stále hlbšie a hlbšie. Voda mi siahala už po bradu. Vedela som, že to chcem spraviť, no zároveň som z toho mala strach. Keď som už mala vodu po oči, musela som sa o kúsok vrátiť späť, pretože sa mi dostala do nosa a začala som kašľať. Išla som ďalej, no niečo ma chytilo. Zľakla som sa, ale nevykríkla som. Bránila som sa, no potom som stratila vedomie, mala som v sebe príliš veľa vody.

Keď som znovu otvorila oči, zbadala som mladého chalana, o pár rokov staršieho odo mňa.

„Kto si? A čo sa stalo?“ Spomenula som si, čo sa stalo. Chcela som utopiť, no potom ma niečo chytilo a...

„Som David. Zachránil som ťa. Čo si si myslela, že robíš?“ pýtal sa autoritatívne.

„Prečo si ma zachránil? Mal si ma nechať utopiť sa. Bolo by to tak lepšie,“ namietala som.

„Nemohol som.“

„Prečo? To vždy všetkých zachraňuješ?“ Bola som nahnevaná. Keby to vyšlo, bola by som už mŕtva.“

„Iba dodržujem príkazy,“ vysvetlil mi.

„Čože?!“

„Spravil som to, čo mi bolo povedané. Teraz už môžem ísť.“

„Počkaj!“ Chytila som ho. „Ty si ma mal zachrániť?! Kto ti to nariadil? A ako ten niekto vedel, čo som chcela spraviť?“ Veď pred chvíľou som to ešte nevedela ani ja sama.

„Mal som spraviť dve veci. Zachrániť ťa a ešte niečo, čo nepotrebuješ vedieť. A aby som ti odpovedal aj na otázku, kto ma sem poslal, bol to Blake.“

„Takže Blake existuje? Je skutočný?“ Potešila som sa, akoby som našla nová zmysel života. „Ale ako to vedel?“

„Blake vie o tebe všetko.“ To ma trochu vystrašilo.

„Stretnem sa s ním?“ opýtala som sa.

„Áno, ale až keď nastane ten správny čas.“ To isté mi Blake hovoril aj v mojom sne. Ale kedy nastane ten správny čas?

„Tak potom ti ďakujem za to, že si ma zachránil.“

„Za to mi neďakuj, zachránil ťa Blake. Ešte niečo. Odkazuje ti, aby si sa pomstila.“

Potom spravil niečo, čo ma vydesilo. Vytiahol z vrecka malú fľaštičku, v ktorej bola nejaká zvláštna tekutina a vypil ju. O pár sekúnd ležal na zemi, no nedýchal. To bola tá druhá vec. Utiekla som odtiaľ.

Prišla som domov, vybehla do svojej izby a sadla si do kresla. Čo to malo znamenať?! Chytila som do ruky ten papierik a roztrhala ho. Prečo za mnou poslal poslíčka? Prečo neprišiel sám? A čo sa stalo s Davidom? Je mŕtvy? Ak by bol mŕtvy, tak sa to čoskoro dozviem. A naozaj vie o mne všetko? Nechcela som na to myslieť. Teraz je dôležité iba jediné – pomsta.

Ale najprv musím zistiť, kto je Markova náhrada za mňa. Netušila som, ako to zistím. Určite ju bude chcieť utajiť. No môžem ho sledovať. Teraz by mal byť ešte v škole. Dnes je pondelok, takže má vyučovanie do druhej. O tretej mu začína tréning. Medzitým mu zostáva dosť času, takže to je moja chvíľa. Teraz je pol jednej, stihnem sa najesť a môžem ísť naspäť do školy. Možno niekto bude vedieť to, čo potrebujem zistiť. Zišla som dolu po schodoch a tam som zbadala Ethana. No, on si najprv všimol mňa.

„Čo tu robíš? Prečo nie si v škole?!“ vyvalil na mňa.

„Mohla by som sa ťa spýtať to isté. Nemôžeme to nechať tak?“ snažila som sa z toho vyvliecť.

„Uhádla si, nemôžeme. Takže...“ začal vetu.

„Fajn. Išla som do školy, no potom...“ nedokončila som.

„Čo sa stalo potom?“ spýtal sa ma.

„Ethan, prosím, nepýtaj sa ma na to.“ Chvíľu uvažoval a potom si rezignovane vzdychol.

„Dobre, nemusíš mi to teraz povedať, ale sľúb mi, že mi to čoskoro všetko vysvetlíš. Vidím, že sa niečo deje. Možno ti môžem pomôcť, ale najprv musím vedieť o čo ide.“

„Sľubujem. Ale aj ty mi povieš, prečo si nebol v škole.“

„V poriadku.“ Otočila som sa a chcela som už radšej odísť. „Ideš niekam?“ spýtal sa ma.

„Áno, ale to ti vysvetlím až neskôr. Spomínaš si? Dohoda.“ pripomenula som mu.

„Čo už mám s tebou robiť.“ Znova si povzdychol, potom sa otočil a pokračoval v práci, aj keď netuším, čo robil.

Cestou do školy som išla okolo pláže, aby som sa pozrela, čo s stalo s Davidom. Všade okolo boli ľudia, policajti, sanitka. Videla som, že to tam bolo uzavreté. V strede som zbadala telo prekryté čiernou plachtou. Vedela som, čo to znamená. Bol mŕtvy. Ale prečo sa zabil? Môže za to Blake? Jasné, že áno. Veď mi to David nepriamo povedal. Bolo to kvôli mne? Hlavou mi preletela jedna myšlienka. Čo je Blake zač? Veď v podstate zabil človeka. Čo má v pláne so mnou?

Zdržalo ma to, takže som do školy neprišla príliš skoro. Vystúpila som z auta a čakala som. Problém bol, že som ešte stále mala veľa času. Mohla by som mu ešte niečo spraviť. Napríklad, na začiatok, zmením mu kód na skrinke v šatni. Viem, že je to detinské, ale keď sa človek nudí, robí aj divnejšie veci. Namierila som si to rovno do chlapčenskej šatne, bola som tam viackrát, takže som vedela presne jeho kód. Ostáva mi len dúfať, že si ho nezmenil. Musela som byť veľmi opatrná, pretože ak by ma chytili, mala by som problém nielen s tým, že som v chalanskej šatni, ale najmä, že nie som na vyučovaní. Potichu som otvárala dvere a vstupovala dovnútra. No to, čo som zbadala, ma zarazilo.

Bol tam Mark a bozkával sa s nejakou babou. Vôbec si ma nevšimli. Ešte stále som držala tie dvere, nebola som rozhodnutá, či mám vstúpiť alebo nebadane odísť. Tá baba mala červené vlasy a keď sa pootočila, mohla som jej vidieť do tváre. Bola to Alyson! Bola som taká rozhorčená, že som zabuchla dvere dosť nahlas. Vtedy si ma všimli. Ja som bola ešte stále zmätená z toho, čo som práve videla, takže som nedokázala spraviť ani krok.

„Kaitlyn! Ja ti to vysvetlím. Nie je to tak, ako to vyzerá,“ vravela Alyson.

„Nesnaž sa, Alyson. Je to zbytočné. Videla som to. Zabudni na to, že sme niekedy boli najlepšie kamošky. Už ťa nikdy nechcem vidieť.“ Otočila som sa na odchod.

„Kaitlyn!“ Chytila ma za ruku, no ja som ju odsotila tak silno, že padla.

Utiekla som odtiaľ. Blake mal pravdu. Teda v tom sne. Ako mi to mohla spraviť? Veď sme boli kamošky tak dlho. Určite vedela, že sa so mnou Mark včera rozišiel. Nielen vedela. Ona mu určite povedala, aby to spravil. Na moje narodeniny. Neznášam ju. Nasadla som do auta a chcela som sa dostať čo najskôr domov. Pritom som samozrejme porušila niekoľko predpisov, nehovoriac o mojej rýchlosti.

Nevšímala som si, čo sa deje okolo mňa, ani okolité autá. No onedlho som si v spätnom zrkadle všimla policajtov. Doriti! Už len toto mi chýbalo. Potom som urobila strašnú sprostosť. Nezastavila som. Išla som ďalej a ešte som pridala plyn. No to sa im nepáčilo. Až teraz som si všimla, že idem 200-kou. Našťastie cesta bola skoro úplne prázdna. Potom sa však predo mnou objavilo auto a ja som nemala čas zastaviť. Otočila som volantom a v plnej rýchlosti sa moje auto prevrátilo. Niečo ma vytiahlo z auta. Sledovala som ako sa moje auto neustále točí. Až potom som si uvedomila, že ten, kto ma zachránil, tu ešte stále je. Otočil sa ku mne.

„Blake,“ oslovila som ho. Naozaj to bol on. A bol ešte krajší ako v mojom sne.

„Teraz je to na tebe,“ povedal iba jedinú vetu. Potom zmizol. O chvíľu tu už boli policajti.

„Ste v poriadku?“ opýtali sa ma.

„Áno.“ Sledovala som, ako moje auto vzbĺklo. Potom nastal výbuch. Keby som bola v tom aute, už som mŕtva. Zachránil mi život. Ďakujem. Poslala som za ním myšlienku a neviem ako je to možné, ale vedela som, že ma počul.

„Tak môžete ísť s nami.“ Chcela som utiecť, aj som sa o to pokúsila, no chytili ma. „Budete mať čo vysvetľovať.“

« Zhrnutie »

Autor: Euriphia (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování