Ailis Lettifer 1: Obvinená - Kapitola 13 • OurStories.cz ~ naše povídky

Keď majú odpovede diery

10.09.2021 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 361×

Kapitola 13

Pravdepodobne nastal čas súdu.

Ailis sa pri tej myšlienke tvárila ako niekto, kto prvýkrát ochutnal citrón a tá kyslá chuť mu vykrivila kútiky úst v podivnej grimase. Za svetla po ňu prišiel Luke a správal sa ako pravý dozorca. Vrčal na ňu, netrpezlivo mával rukou a dokonca ju niekoľkokrát postrčil. Dokonca ju zviazal.

Keďže Ailis jeho správanie zaskočilo, zabudla prepletať nohami. Luke ju za sebou bez najmenšieho zaváhania začal ťahať. Až dovtedy si nemyslela, že sa v ňom ukrýva niečo podobne zúrivé a zvrhlé, ale zdanie mohlo klamať. Možno sa len chcel predviesť pred členmi Kongresu. Aby dal najavo, ako veľmi nesúhlasí s tým, z čoho je Ailis obvinená.

Slabučký hlas v mysli jej našepkával, že to všetko mohla byť len fraška. V skutočnosti nikto z osadenstva miestnej rezervácie neveril, že je Ailis nevinná. Len čakali, či sa nejako neprezradí a nočná eskapáda s nepodareným útekom poslúžila ich zámeru. So zvesenou hlavou sa zmierila s osudom a dovolila, aby jej takmer bezvládne telo dotiahli až do domu, do malej miestnosti s takmer holými stenami.

Stáli tam stoličky a pri stene aj stoly. Najskôr sa tam odohrávali dôležité stretnutia a porady. Preto Ailis prekvapilo, že je ten priestor taký prázdny – v jednom rohu postával Toren, obďaleč Edimea a pred Ailis sa plahočil Luke. Očakávala, že zvyšok len dorazí. Miesto toho sa stalo čosi, čo vôbec nepredpokladala. Luke ju obišiel a zložil jej putá. Následne za sebou zatvoril.

„Toto nevyzerá ako súd pred Kongresom. Rozhodol si sa ma popraviť potajomky?“

Toren zodvihol obočie. „Možno by si ešte nemala hrýzť ruku, ktorá ti pomáha.“

Ailis vycerila zuby. „Prostriedky na to mám.“

Povzdychol si. „Luke si myslí, že to na teba narafičili. Myslím si to aj ja. Edimea je tu len preto, aby zabezpečila, že nás nikto nebude počúvať.“ Ailis sa pri tých slovách zamračila. No tým sa len vysvetľovalo, prečo namiesto hlasu z jazera v hlave počula len tlmený mrmlot, akoby načúvala spoza hrubých dvier. „Musíme to vyriešiť.“

„Uvedomuješ si, že pravdepodobne ide o niekoho z tvojich ľudí?“

Sánka sa mu mierne pohla, akoby nenápadne škrípal zubami.

Čo v jeho podaní predstavovalo vrcholne emotívnu reakciu.

„Nezabúdam na to.“

Ailis prikývla. Poobzerala sa okolo seba a na chvíľu uvažovala, že by sa posadila. Nakoniec to zamietla. Doteraz sa krčila uprostred cely, čo najďalej od stien, ako len mohla. Táto miestnosti nebola o veľa väčšia, no nebola v nej sama a prejaviť slabosť tým, že by sa posadila a ustrašene sa schúlila do klbka, sa jej priečila. Tak tam stála, s bradou zodvihnutou, a veľmi dúfala, že v nej ostalo ešte dostatok sily, aby dokázala predstierať pokoj.

„Nemala by tu byť Amalthea?“

Nie, že by jej prítomnosť skutočne potrebovala, ale určite jej prospeje mať po boku niekoho, kto ju zastaví predtým, aby tresla dajakú sprostosť. Nemusela predpovedať budúcnosť, aby vedela, že v najbližšom čase ju čaká veľmi úprimný rozhovor s Torenom o tom, prečo tam vlastne prišla, ale určite sa mu bude čo možno najdlhšie vyhýbať. S Amaltheinou pomocou.

„Je na ceste,“ prisvedčil

Akoby v reakcii na jeho slová sa otvorili dvere. Ailis si v duchu vynadala, pretože ak by dávala aspoň trochu pozor, začula by prichádzajúce kroky. Svoju nevôľu ale rýchlo zamaskovala. Pomohlo jej v tom známe cvakanie o podlahu a zvuk podobný kvokaniu. S úsmevom si čupla a o chvíľu neskôr sa k nej takmer nečujne dovalil malý operený kohút. Čierne perie mu žiarilo červenými odleskami a zelený chvost sa natriasal radosťou. Nežne ho hladila a smiala sa na tom, ako sa dožadoval jej dotyku.

„Aj ty si mi chýbal, Clarence.“

To, že ju pri podobných prejavoch sledujú ostatní, si uvedomila vtedy, keď Toren zamumlal: „Prečo si sem dovliekla tú večeru, čo údajne predpovedá budúcnosť?“

Ailis sa zasmiala a postavila sa. Clarence sa jej posadil na nohu a oprel sa o ňu.

Napriek predpokladu istých ľudí na svete existovalo viac druhov zvierat, ktoré sa rady maznali. Tá vlastnosť nebola vyhradená len pre mačky či psy.

„Otázka ale je,“ nedokázala si odpustiť podpichnutie Ailis, „či ťa viac žerie to, že Clarence je kus mäsa, ktorý nikto nezožral, alebo že vie o budúcnosti viac, ako ty.“

Clarence bol pritom zvláštny prípad výsmechu, z ktorého sa stala odmena.

Magické bytosti si o sebe rady mysleli, že sú veľkodušné a vo všetkom lepšie oproti smrteľníkom, no pravda bola, že dokázali byť rovnako malicherné. A mali predsudky. Takže Amalthea väčšinou držala v tajnosti to, kým je a keďže harpye vo všeobecnosti vymierali, existovalo veľa bytostí, ktoré ich nedokázali spoznať.

Čo sa stalo aj pred rokmi, keď Amalthea nadviazala vzťah s niekým z magickej komunity. Ailis dychtila po detailoch, ale dozvedela sa len toľko, že vzťah jej kamarátky stroskotal v momente, keď sa chlapík dozvedel, že spáva s harpyou. Okamžite ju opustil a aby ju ešte väčšmi ponížil, poslal jej v škatuli sotva odrastené kura, z ktorého sa vykľul kohút.

A keďže bola Amalthea vegetariánka, vďaka čomu Clarence vlastne prežil, a po dome sa jej povaľovali veštecké pomôcky jej stratenej matky, nakoniec zistila, že kohút nie je úplne tupou hydinou. Dokázal veštiť pomocou kariet – vybral z balíčka tie správne a Amalthea ich interpretovala. V čom ju ďobaním usmerňoval aj sám Clarence.

Keby sa malicherný pomstychtivý chlap dozvedel, aký dar v skutočnosti Amalthei venoval, asi by ho roztrhlo od zlosti. Ailis by as na to rada pozerala z prvého radu a pravdepodobne by si to aj nahrala. Kvalitných grotesiek je žalostne málo.

Nakoniec jej premýšľanie ukončil Luke, keď si hlasno odkašlal.

„Mali by sme sa aspoň tváriť, že sa to pokúšame vyriešiť.“

Amalthea sa zasmiala a pohodila pri tom dlhými zvlnenými vlasmi. Na rozdiel od iných bytostí, ktoré na seba brali neutrálne podoby neprezrádzajúce nič o ich pôvode, Amalthea bola na svoje korene hrdá. Jej tmavé vlasy, olivová pokožka, výrazné črty i hnedé oči jasne vypovedali, že je Grékyňa. Nižšia od Ailis, tým pádom aj od všetkých v miestnosti, hoci stále pomerne vysoká, no Luke ju sledoval, akoby bola bohyňou.

„Zatiaľ čo vy ste si naháňali vlastné chvosty, Ailis to vyriešila za vás.“

Toren si odfrkol. „Skôr len mala šťastie, že sa vedela správne spýtať.“

„To je viac, než ste urobili vy.“

Ailis počastovala Amaltheu ostrým pohľadom. „Pozrel si sa na to, čo ti priniesla Amalthea?“ oslovila Torena, aby tým predišla hádke, ku ktorej sa aj tak schyľovalo.

Amalthea sa vždy správala ako harpya – zaujímala ju spravodlivosť.

A v menej jej získania sa neštítila asi ničoho.

Ailis nemala náladu na dokazovanie pravdivosti toho tvrdenia.

„Áno,“ prisvedčil bez zaváhania Toren, čo Ailis prinútilo zodvihnúť obočie. „Pravdepodobne si mala pravdu a tvoje podozrenie je správne. Tie výlety, mestá, časový harmonogram... to všetko sedí.“ Povzdychol si a pošúchal si čelo. Zrazu vyzeral ako starý unavený človek. No keď žmurkla, opäť bol tvrdý a odhodlaný. „Celé tie roky som to mal pod nosom a nevšimol som si to.“

„Nechcel si to vidieť,“ opravil ho Luke, no bez malichernosti. Skrátka len konštatoval fakty. „Každý by pred tým za tvoril oči. Okrem toho až doteraz bol veľmi opatrný. Nelovil v blízkosti rezervácie. Svedomito sa zbavoval tiel. Ostali len hlásenia o zmiznutých osobách. A tých stratených ani nikto nehľadal. Pretože si vyberal takých, ktorí nikomu nechýbali.“

„A teraz sa to zmenilo,“ zamrmlala Ailis. „Prečo?“

Luke si pošúchal bradu. „Veľa sa zmenilo. Prestal cestovať.“ V duchu si spomenula na jeden konkrétny rozhovor a ako očividne ju navádzal k rovnakému záveru – že nemohol cestovať, a tak obchody prichádzali za ním. Čo ho prinútilo častejšie sa obzerať po obetiach v bezprostrednom okolí. Prečo jej na tom niečo tak veľmi nesedelo... „A bližšie k rezervácii nemal toľko príležitostí,“ pokračoval Luke, nevšímajúc si Ailisino zamyslenie.

„Nakoniec to zavŕšil tým, že sa zameral na teba, Ailis,“ zamiešala sa do rozhovoru opäť Amalthea.

„Ale prečo?“ vyhŕkla naliehavo Ailis.

„Možno je to len morbídna náhoda,“ ponúkol Luke.

Ailis zazrela, ako Toren krúti hlavou. „Podľa materiálov, ktoré mi Amalthea odovzdala, v jeho konaní nikdy nešlo o náhodu.“ Pravdepodobne išlo o nejaký poriadne hrubý a podrobný spis. Ailis si takmer želala, aby sa do rúk dostal aj jej. „Všetko mal vždy premyslené do posledného detailu. Náhode nikdy nič neponechal. Preto ho až doteraz nikto nechytil.“

Priečilo sa jej to priznať, ale potešilo ju, že aj Toren pochybuje. Síce z iného dôvodu, ale tiež si pokladal otázky, na ktoré ich vyšetrovanie nemalo odpovede. Ailis však s podobnými záležitosťami nemala žiadne skúsenosti. A Amalthea, taká posadnutá spravodlivosťou a vyšetrovaním, sa síce tvárila zaujato, no nie znepokojene. Možno tie pochybnosti mali ostať len v ich hlavách.

„Možno sa chcel dať chytiť?“ nadhodila Amalthea.

Rozhodne zaujímavá úvaha, to musela Ailis uznať. No predsa...

„Prečo by to ale robil?“ zapochybovala nakoniec nahlas. „Doteraz ho nikto nepodozrieval.“ Z jej strany išlo len o predpoklad, no na základe Lukeovho a Torenovho takmer identického kývnutia usúdila, že bol správny. „Aj keby sa rozhodol so zabíjaním skončiť, nič by sa tým nezmenilo. Bol v bezpečí. Až doteraz. Prečo sám seba ohrozil? Prečo teraz?“

Zásadná diera v príbehu ju stále znepokojovala. Sama sebe sa čudovala.

Vari nemala dostatok vlastných problémov?

„Na to sa ho budeme musieť spýtať,“ prisľúbila Amalthea.

Ailis však stále hlodali nezodpovedané otázky. „A je to bezpochyby on?“

„Dôkazov síce nie je veľa, ale existujú súvislosti. A navyše je tu ten nočný incident,“ pripomenul Toren, no Ailis sa zdalo, že ju v podstate len neutrálne informuje bez toho, aby skutočne prejavoval svoj názor. Keby sa s ním porozprávala bez rušivých vplyvov ostatných...

„Cítil som na tebe jeho pach,“ zamiešal sa do rozhovoru opäť Luke, akoby sa snažil zabrániť Ailis v kladení otázok. „Okrem neho tu iný medveď nežije.“

„V lese som videla jeho stopy,“ spomenula si náhle Ailis. „Nemám však pocit, že by...“

Zarazila sa. Nespomínala si na medveďa, hoci neskôr videla stopy, ktoré si so šelmou až doteraz nespojila. V mysli sa jej objavovali záblesky. Nejasné pocity. Ona... utekala. Lebo nadobudla pocit, že ju niekto prenasleduje. Pocit taký známy, vystrihnutý z jej najhorších nočných môr a živený nedostatkom informácií. Niekto otvoril dvere... váľala sa na zemi... Akoby ju niekto naháňal, no neplánoval ju chytiť.

Čo bolo príliš šialené aj na to, aby o tom vôbec premýšľala.

„Že by čo?“ pobádal ju k odpovedi Luke.

Otriasla sa a nakoniec svoju reakciu zakončila pokrčením pliec. „Neviem.“

Amalthea jej kedysi prízvukovala, že nemôže postaviť svoje podozrenia na pocitoch. Ak chcela niekomu niečo dokázať, potrebovala držať v rukách dôkazy a súvislosti. Tie sa jej už aj podarilo získať, napriek tomu Ailis nebola spokojná. V celkom prípade videla diery a nezrovnalosti.

Navyše ostatní akoby zabúdali na jednoduchý fakt – podozrievali jedného z meničov, no tí nemali moc niekomu pomotať spomienky. A Ailisina hlava momentálne pripomínala bludisko bez akejkoľvek priamej cesty k jeho stredu, kde prebývali tie správne spomienky.

Len mágia sa dokázala pohrávať s mysľami a podobné čary patrili k doméne čarodejnice. Ailis pochybovala, že by mu Edimea pomáhala, ale možno tu bol niekto iný. Bytosť, ktorá zoslala to prekliatie a nastražila pascu, do ktorej sa Ailis mala chytiť, no zabránili jej v tom.

Čo viac, podľa všetkého sa jej pochybnosti uberali správnym smerom. Svedčalo o tom aj hučanie v jej hlave, ktoré, ak by Edimea nechránila miestnosť zvukotesnou bariérou, by určite prešlo do ohlušujúceho kriku.

Problém bol v tom, že Ailis nemohla postaviť svoje podozrenie na pocite a námietkach hlasu, ktorý počuje len ona. Musela nájsť dôkazy. No ako to mala urobiť, keď bude medzitým zatvorená v cele, to netušila. A Kongres bol navyše doslova za dverami.

Žasla. Ako je možné, že sa vždy tak ľahko dostane do problémov?

Možno bola naozaj prekliata.

Kapitola 12 ¤ Kapitola 14

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování