Ailis Lettifer 1: Obvinená - Kapitola 15 • OurStories.cz ~ naše povídky

Ten posledný kúsok skladačky

24.09.2021 (10:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 454×

Kapitola 15

Udalosti, ktoré nasledovali po tom pamätnom výsluchu, Ailis trochu splývali.

Nevedela sa zbaviť neodbytného pocitu, že jej čosi uniká. Dokonca mala väčšinu času chuť schytiť do rúk niekoho veľkého, namosúreného a s veľkou zodpovednosťou, kým by mohla potriasť a prinútiť ho otvoriť oči pred realitou. Lenže Toren sa prechádzal ako vrchol neotrasiteľnosti a len vrčal a hundral, nakoľko sa na jeho prahu mal čoskoro zjaviť Kongres.

Teda jeho časť, ak tomu Ailis rozumela správne.

O tom ale nechcela uvažovať.

Mala dosť námetov aj bez toho. Pretože jej v práci dali nevyžiadané voľno. Nie, že by ju práca servírky tak veľmi napĺňala, podľa jej skromného názoru to bola len medzi-práca, ktorú ľudia vykonávali v čase, kým si nenašli niečo lepšie. Napriek tomu jej to ale dovoľovalo aspoň na chvíľu sa sústrediť na čosi iné. Zabudnúť na problémy, užívať si zhon a ševelenie iných hlasov.

Takto dostala za trest voľno, mala príliš veľa času, ostávala sama, a tak sa len túlala po okolí, nakoľko vo vnútri domčeka ju obmedzovali až príliš blízke steny, a premýšľala. Veľmi nezdravá činnosť. Hlavne ak ju nemal kto rušiť, pretože jej pestúnky si držali naozaj veľký odstup.

Toren asi nadobudol pocit, že by sa mohol aspoň prestať tváriť, že Ailis čochvíľa narastie druhá hlava a zmení sa na draka chrliaceho oheň. Takže ju niekto sledoval, ale z diaľky. Faye nemala čas sa rozprávať, Amalthea pre istotu vôbec nebola doma a Clarence ju nasledoval, Edimea si držala odstup, Toren vrčal a Luke väčšinu času pôsobil ako niekto, koho po dlhých hodinách marinovania pomaly opekali nad vyhasínajúcim ohňom.

Tomu jedinému sa vyhýbala Ailis a nie naopak.

Výraz jeho tváre jej až príliš pripomínal minulosť, čo potrebovala zo všetkého najmenej. Preto s rozhodla prechádzať okolo jazera. Aj teraz stála na útesoch, kde zavítala prakticky okamihy po tom, ako dorazila do rezervácie. Hlas z jazera ju nabádal na ostražitosť a čosi v pozadí ševelil, nuž sa ho rozhodla ignorovať. To, že urobila chybu, si uvedomila až vtedy, keď za sebou počula niečie blížiace sa kroky.

Otočila sa tej osobe čelom. Penelope. Stojaca na sebaistých nohách.

A vtedy si konečne Ailis uvedomila, čo jej na tom všetkom nesedelo.

Podľa toho, ako sa Penelope tvárila, Ailis uhádla, že má pravdu – a že Penelope si uvedomuje, že Ailis tú pravdu odhalila.

Stareckú tvár jej zvraštil krutý úškrn. „Čo ma prezradilo?“

„Detaily,“ vydýchla Ailis a na chvíľu sa zamyslela, či je niekto z jej bývalých pestúnok dostatočne blízko na to, aby Torenovi prezradil, čo sa deje. „Prezradila si sa sama. Ale dopomohol k tomu aj tvoj druh..“ Pri tom slovnom spojení Penelope vycerila zuby, akoby ju Nate rozčuľoval už len tým, že vôbec žil. „Nate tvrdil, že telo do smetiaka hodil preto, lebo som ho videla, keď som bola námesačná. No telo v smetiaku sa objavilo predtým, než som námesačná skončila v jazere. Nesedelo mi to. Teraz už viem prečo.“

Očakávala, že ju Penelope v istom bode zastaví a vysmeje, ale miesto toho počúvala. Pomerne zaujato. Tak sa Ailis rozhodla predlžovať túto agóniu vo viere, že by jej to mohlo zachrániť život. „Amalthea po výsluchu povedala, že Nate neklamal. Lenže neklamať a hovoriť pravdu sú dve rozdielne veci. A Nate klamal – no klamal pravdou. Rovnako ako ty.“

Penelope sa zachechtala. Ailis sa sama sebe čudovala, ako ju mohla čo i len na moment považovať za vcelku milú bytosť. Neostalo v nej nič dobrosrdečné, ostala z nej len chladná nádoba, vedľa ktorej aj skala pôsobila nadmieru ľudsky.

„Všetko to boli len nevinné lži,“ hrkútala.

Ailis mala chuť sa jej vysmiať. Pretože na jej klamstvách nebolo nič nevinné.

Neklamala predsa s dobrým úmyslom. Ale s tým najhorším možným.

„Bola to fraška,“ fľochla jej smerom Ailis. „Všetko v snahe presvedčiť ma, že to Nate je ten vrah. A ten trkvas sa ani nesnažil brániť,“ zavrčala a ak by sa jej teraz dostal do rúk, minimálne by ním zatriasla. „Ako si tvrdila, že predtým chodil za prácou, no teraz už nemôže, tak práca prichádza za ním. Čím si len chcela naznačiť, že predtým vraždil tam vonku, a teraz sa presunul doslova do susedstva. Ako si naznačovala, že ti pripravuje nejaké tajné elixíry a čarodejné prípravky určené len pre teba. Pričom obe vieme, že ak chce niekto získať moc zo srdca protivníka, musí ho zjesť ešte teplé a čerstvé.“

„Aké nepozorné,“ zatrilkovala Penelope a Ailis sa zazdalo, že si oblizla pery.

Prinútiť žalúdok, aby sa nebúril, bolo ľahké – keďže bol, našťastie, úplne prázdny.

„Nie také nepozorné ako ten invalidný vozík.“

Penelope sa zachichotala. „Priznám sa, tým som sa ostatným vysmievala.“

„Takmer som si neuvedomila, aký je dôležitý. Až kým si ma v to ráno nepozvala k sebe domov. Chcela si vedieť, ako sa tvárim. Bola si nedočkavá. Tak si ma dotiahla do svojho kráľovstva.“

„A nesedela som vo svojom vozíčku.“

„To by nebol až taký problém,“ opravila ju Ailis. Očami sa snažila čo najnenápadnejšie sledovať ich okolie. No potvrdilo sa jej to, čo jej nahováral aj sluch – boli tam samy. Kde v Mabinom zadku boli všetci otravní sliediči, keď ich potrebovala?!

„Keď sme sa stretli prvý raz, naznačila si, že ťa Nate prinútil sedieť vo vozíčku. Obe však vieme, že si príliš hrdá a tvrdohlavá na to, aby si sa nechala bezdôvodne presvedčiť. Takže by si si tam sadla len preto, že by si sa preto sama rozhodla. Lebo by si vedela, že to potrebuješ. Takže by si nezvládla stáť pred sporákom a variť raňajky.“

„Fíha, aká kvalitná psychoanalýza,“ uznala Penelope a pokyvkala hlavou. Ailis si ale nemyslela, že to mal byť kompliment. „Takže ma prezradilo to, že som si tam nepritiahla stoličku.“

„Tá by ti nepomohla,“ zahriakla ju Ailis, spomínajúc na detaily, ktorým predtým nevenovala dostatočnú pozornosť. „Keď som prišla, na sporáku svietila zadná kontrolka. Takže si varila na platničke vzadu. A ak by si sa posadila na stoličku od stola, dokonca ani ty by si tam nedočiahla.“

„Mohla by som sa posadiť na operadlo,“ ponúkla Penelope

Ailis pokrútila hlavou. „Nie, lebo tie stoličky majú nízke operadlá.“ Zodvihla obočie, keď sa Penelope zachmúrila ako dieťa, ktoré zistilo, že nezmizlo, hoci si zakrylo oči. „Mala si si kúpiť barovú stoličku.“

„Nemáme bar,“ ohradila sa Penelope.

Ailis sa zasmiala. „A to ide, však? Ty si až príliš praktická. Nekupuješ nič, čo nemôžeš využiť vo svoj prospech. A na čo si kupovať barovú stoličku, pri pohľade na ktorú by každý pochopil, na čo ju využívaš, keď nikoho nepozývaš k sebe domov?“ Krútila hlavou, viac nad sebou ako nad Penelope, keď si spájala ďalšie detaily.

„Ako tie príbory na terase. Myslela som si, že sú tam preto, lebo máš pestúnky. Lenže na to nie je dôvod. Patríš do komunity a Nate je tvoj druh. Tebe tu dôverujú. Takže by Toren nikoho neposlal, aby ťa strážil.“ Ailis sa zachechtala, nedokázala si pomôcť. Hoci hlas v hlave jej pripomínal, že nie je dobrý nápad Penelope dráždiť. „Tie príbory sú pre návštevu. Keď k tebe nikto príde, jete na terase. Nepúšťaš ich dnu. Pri mne si urobila výnimku, lebo si chcela vidieť moju reakciu, keď ma nikto nebude sledovať.“

Penelope v ten moment začala tlieskať. Ailis však prižmúrila oči. Tá komediantka.

„Zdá sa, že si všetko uhádla aj bez mojej pomoci.“ Ailis ju však neustále prepaľovala čo možno najupretejším pohľadom. Možno sa snažila nájsť pod tým všetkým aspoň náznak ľútosti. Alebo sa len snažila odhadnúť, kedy presne plánuje zaútočiť. Penelope si to však vysvetlila po svojom. „Alebo vlastne nie, vidím, že by si sa chcela niečo opýtať. Tak von s tým, nech máme túto tragédiu za sebou.“

Ponuku sa rozhodla prijať. Nie snáď preto, že chcela získať čas, aby ju niekto mohol prísť zachrániť. Vlastne sa len snažila rozhodnúť, ako presne by sa mala brániť. Ale prečo tie chvíle nevyužiť a nedozvedieť sa viac, keď Penelope mala očividne náladu sa rozprávať?

„Kedy to zistil Nate? Kedy zistil, že jeho družka je vrahyňa?“

Ailis cítila, ako jej postupne vstávajú všetky chlpy. Mrazilo ju v chrbte. Pud sebazáchovy na ňu doslova kričal, by odtiaľ utiekla. Podporoval to aj hlas z jazera. A čo urobila ona? Len sa rozkročila a ďalej tam stála ako skala.

„Myslím, že to vycítil už na začiatku,“ zamýšľala sa Penelope a Ailis by mohla prisahať, že v jednom okamihu sa do jej hlasu vkradla ľútosť. Pravdepodobne si to len predstavovala. Alebo to bolo predsmrtné delírium. „Druhovia síce nezdieľajú veľkolepé puto, ktoré by im prezradilo, čo ktorý z nich kedy cíti a čo si myslí, ale predsa majú istý druh spojenia. Pravdepodobne si uvedomil, že sa čosi deje už pri tej prvej vražde, ale dosť dlho vydržal sám seba klamať.“

„A potom ešte zobral vinu na seba,“ dodala Ailis. Len preto, aby videla, ako sa Penelope zatvári. Vráskavú tvár však zdobil trpiteľský výraz chovateľa psov, ktorého miláčikovia neustále čúrali na rohožku. „To ťa netrápi, že ho pravdepodobne odsúdia na smrť?“

„A čo iné si zaslúži?!“ rozkričala sa Penelope. „Nemal sa mi motať pod nohy. Nemal sa ťa snažiť vyslobodiť!“

Ailis v duchu zvažovala jej slová. Spomínala si na to, ako sa dvere jej cely otvorili, ako bežala lesom a čosi ju prenasledovalo. Predpokladala, že sa ju skrátka snažil zabiť, aby ju umlčal. No možno sa pokúšal o niečo iné – čo by vysvetľovalo, prečo sa ani jediný raz nepokúsil na ňu zaútočiť.

Prudko vydýchla, keď si to konečne uvedomila. „Tak o to sa vtedy v lese snažil. Mala som si to uvedomiť, keď som po tom všetkom nebola zranená. Poháňal ma, aby ťa ochránil.“

Penelope sa schuti zasmiala, akoby už dávno nepočula lepší vtip.

„Mňa? Ten idiot chcel zachrániť teba!“

„Mňa? Prečo by ma zachraňoval?“ čudovala sa Ailis. „Veď ma ani nemá rád.“

Penelope rozhodila rukami. „Na tom nezáleží. Išlo mu len o to niekoho z mojich obetí zachrániť. Asi aby sa sám sebe vedel pozrieť do očí. Alebo pre niečo podobne zvrátené a čestné.“

„Česť nie je zvrátenosť.“

„Je, ak z teba robí slabocha a ľudomila.“

Tvári sa, akoby bola ktovieako úžasná len preto, že je vrahyňa, šomral hlas v jej hlave.

Ailis zodvihla obočie, keď si konečne domyslela ten najdôležitejší dôvod.

Ten, ktorý jej celý čas unikal – čo vysvetľoval, prečo sa ju snažili uloviť.

„A to všetko len preto, lebo si sa bála toho, čo mi jazero môže prezradiť.“

Napriek tomu si tým nebola istá. No Penelopin výraz Ailis napovedal, že sa nemýlila.

„Myslela som si, že po príchode začneš ostatným hovoriť o hlase, ktorý počuješ a o všetkom ostatnom, ale ty si mlčala. No bolo len otázkou času, kedy bi si sa preriekla.“

Ailis nemala náladu vysvetľovať jej to.

Mlčala, pretože to tak bolo jednoduchšie. Lebo stať sa kuriozitou znamenalo stať sa terčom. Pretože nielen ľudia, ale aj bytosti, tí všetci radi skúmali to, čomu nerozumeli. Akoby ich posadla náhla túžba vyriešiť ten hlavolam. Stala by sa väzňom ich záujmu. Také niečo nemohla riskovať. Veď sotva získala svoju slobodu – a stále hrozilo, že o ňu môže kedykoľvek prísť.

Potriasla hlavou, aby sa zbavila dotieravých myšlienok, z ktorých sa jej orosilo čelo.

„Si predsa naiáda,“ snažila sa miesto toho pokračovať v rozhovore. „Sladkovodná nymfa. Jazero ti muselo prezradiť, že som nemala v úmysle niekomu niečo hovoriť.“

„Lenže tu nejde len o jazero, všakže.“

Snažila sa zachovať neutrálny výraz. Či sa jej to darilo nevedela odhadnúť. Snáď aj áno.

Nemohla predsa otvorene priznať, že naozaj netuší, o čom práve Penelope rozpráva.

Namiesto toho si Ailis odfrkla. „Nebodaj si sa bála, že by ťa zradila jazerná príšera, ktorú si celé roky kŕmila mŕtvolami?“

Penelope sa zachechtala. „Niečím takým sa nemusím zaoberať. Ty možno jazero počuješ, ale nie ste spojenci,“ fľochla jej do tváre. Ailis nakrčila čelo. Tak o tomto... „Jazero ťa nenávidí. Som si istá, že mi ešte poďakuje.“

„Za čo presne?“ čudovala sa Ailis a snažila sa stlmiť krik vo svojej hlave.

Penelope sa usmiala. „Za toto.“

A potom sa... skrátka pohla. Ailis si až vtedy uvedomila, ako veľmi Penelope podcenila a ako málo dávala pozor na varovania, ktoré jej v hlave kričal hlas z jazera. V skutočnosti očakávala magický útok, no napriek všetkým detailom, ktoré si práve pospájala, zabudla na jedno – Penelope bola prekliata. Nemala prístup k vlastnej mágii, a preto pomaly starla. Čo neznamenalo, že nebola nebezpečná. Pretože bola nadopovaná silou, ktorú ukradla všetkým tým bytostiam.

Mala len niekoľko krátkych okamihov na to, aby si vynadala a aspoň čiastočne sa pokúsila pripraviť. No opäť sa prejavila ako mizerný stratég – rozkročila sa a pripravila si päste. Penelope si s ňou však nemienila špiniť ruky. Ako povedala, za to, čo sa chystá urobiť, jej jazero ešte poďakuje.

V ten moment silou lavíny balvanov vrazila do Ailis. Dostala len kratučkú chvíľku, počas ktorej precítila hrôzu chodca, do ktorého vo vysokej rýchlosti narazilo auto. Letela vzduchom a stihla len vykvíknuť ako nejaké zranené zviera – predtým, ako jej telo s bolestným plesknutím dopadlo na hladinu, ktorá sa medzičasom premenila na betónový múr.

Potom ju niečo schmatlo za členok, vtiahlo ju do hlbiny a odnášalo kamsi na dno.

V kŕdli bublín stihla akurát tak z úst vypustiť všetok vzduch.

Kapitola 14 ¤ Kapitola 16

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování