OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ailis Lettifer 1: Obvinená - Kapitola 18



Ailis Lettifer 1: Obvinená - Kapitola 18Každý koniec má svoj začiatok

Kapitola 18

Ailis nastavila tvár vetru. Prekvapovalo ju, koľko času má zrazu pre seba. Nikto ju nesledoval a jej predchádzajúce pestúnky asi pre zmenu otravovali niekoho iného. Torenov bezpečný osamotený domov sa v poslednom čase premenil na hmýriace sa mravenisko.

Predpokladala, že ona momentálne predstavovala najmenší z jeho problémov. Čo sa jej perfektne hodilo, aspoň mala príležitosť na chvíľu sa zamyslieť len sama nad sebou. Problémov však bolo, že mala hlavu tak plnú, že ju mala odrazu prázdnu.

Tak tam len stála, zhlboka dýchala a užívala si okamih ticha. Možno na dlhý čas posledný.

„Tak tu si,“ ozvalo sa jej po niekoľkých minútach za chrbtom.

Ailis ju počula prichádzať, ale nijako to nedala najavo. Nepovažovala to za potrebné. Okrem toho, určite mala niečo na srdci, to už dokázala spoznať. Dokonca aj bez toho, aby sa na ňu musela pozrieť. Celkom stačila neprítomnosť jej verného spoločníka.

„Mala som veľa námetov na premýšľanie,“ privítala ju Ailis a bez toho, aby sa aspoň mierne otočila zaškúlila na kamarátku. „Clarence ti nepovedal, kde ma nájdeš?“

Amalthea sa zasmiala, no zvuk v sebe nedržal žiadne veselie. „Nepýtala som sa ho. Asi som tiež mala veľa námetov na premýšľanie.“ Chvíľku vedľa seba mlčky stáli a obe sa dívali na obzor, akoby za ním mohli vidieť iný svet. „Toren mi ponúkol, aby som tu ostala. Asi vytušil, že teraz, keď bola mágia jazera obnovená, mu tu bude chcieť Kongres niekoho nanútiť. Povedal si, že ja som prijateľná.“

Ailis sa uškrnula. „Cítim v tom Lukeov vplyv.“

„Alebo si len myslí, že ja ťa dokážem lepšie zvládnuť,“ zavtipkovala.

Obe však vedeli, že to ani v najmenšom nie je pravda.

„Už odviedli Penelope?“

Zazrela, ako Amalthea krúti hlavou. „Vraj ju odvedú zajtra,“ prezradila jej. „AMU sa poponáhľala, aby svoj vzácny exemplár odviedla skôr, ako ho niekto pripraví o život. Fascinuje ich, ako rýchlo sa Penelope dokázala vymaniť spod nadvlády toho prekliatia.“ Amalthea sa zachechtala. „Asi ju ľutujem. Ocitnúť sa v rukách tých ľudí, aby do nej mohli každý deň ďobať... to už je lepšia smrť.“

Ailis nemohla súhlasiť viac. A napriek všetkému ľutovala, že vtedy nezareagovala rýchlejšie a Penelope predsa nezabila. Nič jej nedlžila. V podstate ju mohla nenávidieť, ale rozumela jej pohnútkam a okrem toho na ňu teraz čakal osud, ktorý by nikomu nepriala. Bol horký a krutý. Lebo pre magickú bytosť nejestvoval horší trest ako bezmocnosť. Vlastne asi pre kohokoľvek.

Spomenula si na ten okamih, keď ju Adahihi doslova vyhodila z vody. Ailis nevedela, či vôbec ubehol nejaký čas, starala sa len o to, že sa k nej približujú akési kroky. Preklínala sa za očividnú slabosť. Nedokázala sa ani len prevrátiť na chrbát, ležala tam tvárou v prachu a čakala ako poslušná obeť. Kým ju neschmatli mocné ruky.

Zadívala sa nad seba a očakávala asi úplne každého. Miesto toho zazrela krásnu mladistvú tvár lemovanú modrozelenými prameňmi vetrom rozviatych vlasov. Netušila, kto to bol. Dokonca na sekundu prepadla myšlienke, že pod hladinou strávila celé roky a toto bola nejaká nová obyvateľka rezervácie. Nakoniec ju prezradili oči.

Prekvapivo mocné ruky ňou triasli. „Ako si to dokázala?!“ vrešťala na ňu Penelope, no nie hnevom, skôr zúfalstvom.

Ailis len uvažovala o tom, ako rýchlo mágia jazera dokázala fungovať.

Nečudovala sa. Ona sama mala zrazu pocit, že do nej niekto zabára rozhorúčený kutáč.

Hoci dovtedy do nej len neškodne štuchal.

Penelopino telo však čoskoro zmizlo. Niekto ho doslova odtiahol a čoskoro iný pár rúk pomáhal Ailis na nohy. Usmieval sa na ňu Luke a snažil sa predstierať, že si nevšimol, ako veľmi sa oňho Ailis musí opierať. Penelope odvádzali nejakí ďalší meniči, ktorých asi nikdy nevidela a ak áno, tak len letmo. Vtedy si všimla, že sa k nim blíži Toren s úškrnom niekoho, komu sa podaril kúsok, na ktorý nebol extrémne hrdý.

Ailis si uvedomila, že do pasce, ktorú Toren nachystal, sa mala chytiť Penelope.

Nate bol súčasťou návnady.

A jej sa nechcelo skúmať, ako sa vďaka podobnému manipulovaniu cíti.

Pravdepodobne jej to ale veľmi neprekážalo. Pretože to bol práve Toren, ktorému ešte v tú noc ako jedinému prezradila celú pravdu. Pričom okrem Penelope, ktorá neúnavne vrešťala asi celú cestu, kým ju vliekli do cely, prejavovali zvedavosť aj Amalthea s Lukeom, tiež Faye. Edimea ju sledovala so zdvihnutým obočím, akoby otázku len imitovala. Len Toren jediný mlčal a Ailis napadlo, že jej asi chce dopriať priestor.

Ak mala v rezervácii zostať, nechcela vypestovať obrovskú príšeru plnú tajností, ktorá ju neskôr príde uhryznúť do zadku. Tak sa rozhovorila a prekvapilo ju, aké jednoduché bolo s ním hovoriť. Hoci sa tváril, akoby mu do tela zatĺkala klince.

Napriek tomu ju neprerušil a nekričal na ňu, aj keď na to právo mal. Ailis vďaka Adahihi poznala celý príbeh, prečo tu Toren prišiel, ale on o tom nehovoril a ona radšej ani nenaznačila, že mu rozumie. O niektorých tajomstvách je lepšie nehovoriť. Alebo aspoň vyčkať na správny okamih.

Pri tom všetkom však pamätala aj na skutočný dôvod, prečo k nemu bola úprimná – hoci naň nechcela veľmi myslieť. Pravdou však bolo, že potrebovala, aby niekto o nej vedel čo možno najviac. Už prišla o spomienky a nechcela čeliť možnosti, že sa to zopakuje. To pomyslenie ju zvieralo, nedovoľovalo jej voľne dýchať a potili sa jej z neho chvejúce sa ruky.

„Možno ťa bude zaujímať Nateov osud,“ prerušila nepretržitú šnúru Ailisinho spomínania Amalthea. Čo privítala, pretože sa vďaka tomu o čosi ľahšie dokázala nadýchnuť cez zovreté hrdlo.

Ailis napriek tomu pre istotu niekoľkokrát pokrútila hlavou, aby si prečistila myseľ. Veď udalosti posledných dní v hlave rozoberala tak často, že slabší jedinec by sa z toho pokojne aj zbláznil. Prospeje jej myslieť na osud niekoho iného okrem seba.

„Zabijú ho?“

„Nie,“ odvetila bez zaváhania Amalthea a Ailis prekvapilo, ako veľmi sa jej pri tom slove uľavilo. A pritom jej Nate nikdy nedoprial zámienku, aby si ho obľúbila. „No chcú ho mať pod dozorom. Pravdepodobne odíde s Kongresom. Osobne si myslím, že je za to aj vďačný. Ja sama by som asi nedokázala žiť na mieste, kde sa môj život ak veľmi pokašlal.“

„Asi chcú, aby im pomohol chytiť tú čarodejnicu, čo Penelope pomáhala.“ A možno aj tú, čo pomáhala jemu, dodala potichu v mysli.

„To je dosť pravdepodobné, hoci nikto nepredpokladá, že by sa im to niekedy podarilo,“ skonštatovala Amalthea. „Všetci vieme, že čarodejnice sú zastihnuteľné len vtedy, ak to ony sami chcú.“

Ailis o ničom takom nevedela. Tiež nevedela nič o tom, kým čarodejnice boli a či sa rovnaké pravidlá vzťahovali aj na ich mužské náprotivky. Čarodejníci sa skloňovali tak ojedinele, až mala pocit, že vlastne vôbec neexistujú.

Nad tou myšlienkou si povzdychla.

Očividne toho o magickom svete nevedela až príliš veľa. Ak mala fungovať ako Adahihin sprostredkovateľ, bude si musieť doplniť medzery vo vzdelaní a navyše začať pracovať so svojou šialenou mágiou. Našťastie mala Edimea dobre zásobenú knižnicu – aspoň toľko pre ňu Penelope urobila, keď jej to prezradila.

„Takže týmto to všetko končí,“ povzdychla si nakoniec Ailis, no necítila sa o nič lepšie alebo ľahšie. Skôr jej váha všetkých povinností ešte dôraznejšie dosadla na plecia.

„Vraždám je aspoň nateraz koniec,“ pridala sa Amalthea.

Ailis premýšľala o oficiálnej správe, do ktorej ju Amalthea nechala nakuknúť, v ktorej sa tvrdilo, že pravý vrah bol „zavraždený pri nešťastnej magickej prestrelke“ a „jeho pozostatky boli natoľko zohavené, že Kongresom poverená osoba ich spálila na popol“. Neprekvapilo ju, že sa verejnosť budú snažiť zavádzať. Odhalenie pravej identity páchateľa nepomôže ich cieľom a navyše Penelope si ako novú organickú vzorku na AMU veľmi dobre postrážia.

Vlastne ani nemohli dúfať v čokoľvek iné.

Magické bytosti skrátka boli oportunisti.

Ailis si pošúchala ramená, v snahe zbaviť sa chladu, čo jej náhle prebehol po chrbte.

„Vrahyňa je zaistená, jej partner takisto, pričom komplicov asi nikdy nevypátrajú,“ začala vymenovávať Ailis v snahe trošku zabaviť svoju myseľ. No zabaviť ju práve týmto určite nebol dobrý nápad. „Magická komunita je nateraz v bezpečí a mágia jazera bola... obnovená. Čoskoro sa tu začnú hrnúť davy a pokojná oáza sa zmení na lunapark.“ Čím len citovala slová, ktoré jej do tváre zavrčal Toren, ale to zatiaľ Amalthea vedieť nepotrebovala. „Ty tu ale zostávaš a som si istá, že to v nasledujúcich mesiacoch ocením.“ Ak prežije tak dlho. „Niečo mi však hovorí, že si sem neprišla len preto, aby si si so mnou o tomto všetko poklebetila.“

„Nie, neprišla som len klebetiť,“ priznala opatrne, no nezdalo sa, že by chcela dodať ešte niečo iné.

Ailis nakrčila obočie v predzvesti zlých správ. „Clarence niečo videl?“

„Nie,“ vyhŕkla okamžite, akoby pre ňu bolo nesmierne dôležité uistiť Ailis, že Clarence s tým nemá nič spoločné, vďaka čomu sa Ailis rozklepali kolená, „neklamala som, keď som hovorila, že som za ním nebola. Mala som nad čím premýšľať a do tohto ho nechcem zaťahovať. Aspoň zatiaľ.“ Zhlboka sa nadýchla, ale Ailis aj tak zazrela, ako výrazne vystrkuje bradu. „Ide o to, že... náš starý známy sa... stratil.“

Ak by teraz do Ailis udrel blesk, zasiahlo by ju to menej ako daná správa.

Ruky zaťala do pästí a ponorila sa do upokojujúceho bodania nechtov do pokožky dlaní.

„Stratil?“ zachripela a vzápätí si odkašlala, aby sa aspoň pokúsila zbaviť hrče v krku. „Ako sa niekto môže len tak stratiť?“ Zdalo sa jej to, alebo naozaj znela, akoby ju niekto práve škrtil?

„To neviem,“ ponáhľala sa Amalthea s odpoveďou. „Ale je to pravda. V jeden moment bol stále v úkryte a lízal si rany a v tom ďalšom sa skrátka... vyparil. Ako hmla. Alebo dym. Neviem to presne opísať, keďže som to nevidela na vlastné oči.“

Určite zaznamenal, keď som oslobodila Adahihi, uvedomila si Ailis.

Podvedome sa na niečo podobné pripravovala, avšak realita ju predsa zasiahla silou valiaceho sa balvanu. Vedela, že sa ak sa naplno poddá zimnici a inštinktom, stane sa z nej len úbohé zviera odsúdené k hroznému osudu. Len stále pretrvávajúca spomienka na predchádzajúce zajatie jej dovoľovala ostať stáť a aspoň predstierať normálnosť.

„Určite ma tu nájde,“ skonštatovala.

Cítila, ako ju Amalthea chytila za ruku. „V rezervácii si v bezpečí. Nedostane sa sem.“

Ale môže sem poslať iných, aby konali v jeho mene, dopovedala Ailis to, čo Amalthea nechcela vysloviť nahlas.

„A tak sa to začína,“ zamrmlala si popod nos.

Na prípravu jej pravdepodobne neostanú tie mesiace, v ktoré dúfala.

Aspoňže na to už nebude sama. 

Kapitola 17

 


 

A zazvonil zvonec... 

No, vlastne nie úplne. Toto je len prvý diel niekoľkodielnej série. Zatiaľ mám predbežne vymyslený dej aspoň jedného ďalšieho, ale keďže viem, že tam nevyriešim všetky dejové línie, bude nasledovať ešte aspoň jeden ďalší. Čiže tento príbeh je viac-menej skôr len úvodom k niečomu väčšiemu. 

Neviem odhadnúť, kedy sa k začatiu písania pokračovania dostanem. Momentálne pracujem na inom fantasy projekte a nerada by som rozpracovala dva naraz, aby som sa zbytočne neplietla. Možno sa teda vytasím s niečím nefantasy, ale ktovie. Ja teda rozhodne nie. 

Ako sa vám príbeh páčil? 

Lili 

  



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ailis Lettifer 1: Obvinená - Kapitola 18:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!