OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Burn with desire 1.

04.11.2014 (18:00) • Chos • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 683×

Úplne nepodstatné informácie, ktoré som nechcela dávať do perexu:

Neviem, ako dlho s týmto príbehom vydržím, neviem, kedy príde nová kapitola, neviem, čo sa bude diať, neviem, či to bude fantasy či normálna real poviedka, neviem, čo sa Ofélii stalo, že plače, neviem nič. Je to, ako keby som čítala ten príbeh ja a nie vy. Neviem o ňom vôbec nič. Len som bola smutná, že som dlho nič nepísala, pozerala na obrázky Dippera a Mabel na we heart it a písala.

Túžby anjelov | Kapitola prvá

„If I got rid of my demons,

 I’d lose my angels.“

-          Tennessee Williams

Kto vie, ako sa toto všetko mohlo stať realitou. Nie že by som neveril v to, že sa môžu diať aj zlé veci, ale keď som sa tak díval na jej tvár, premýšľal som, či vôbec niekedy videla to, čo ja – dokonalú tvár, ohnivé srdce, láskavosť a odvahu. Pretože keď som ju prvýkrát videl s vankúšom na tvári, keď sa snažila zabiť, tak som si uvedomil, že ona to tak nevidí. Nie že by som ju za to odsudzoval, mala na to plné právo.

Jej rodičia boli síce úplne úžasní, ale niekedy som mal pocit, že to robili len z povinnosti. Teda jej a moju výchovu. Moju určite, pretože keď mi zomreli rodičia, moja teta si ma vziať na starosť nechcela a keďže Oféliini rodičia boli veľmi dobrí priatelia s mojimi a poznali ma veľmi dobre, poprosili súd, aby ma prenechal im na starosti, kým nebudem mať doštudovanú vysokú školu. Už predtým som s nimi trávil veľa času, pretože s Oféliou sme boli najlepší priatelia od momentu, keď nám učiteľka v škôlke nedala hlavné role v krátkom predstavení Luskáčika. Predtým sme sa takmer vôbec nepoznali. A tak som sa stal nie len jej najlepším priateľom, ale aj bratom, čo bolo super.

Ležala ako mŕtva na svojej posteli, bledá a smutná. A spala. Ja, Ofélia a jej brat Gray sme spali v rovnakej izbe, pretože dom ich rodičov nebol dostačujúco veľký pre osem ľudí, kocúra a psa. Ale tak či tak sme sa tu toľkí pchali. S Grayom sme sa často nerozprávali, bol o dva roky starší. Aj v škole to bolo, akoby sme sa vôbec nepoznali, pretože Gray bol jeden z tých „nevšímavých nafúkancov“, zatiaľ čo jeho sestra s obľubou sledovala veci z diaľky. Nie že by nebola obľúbená. Ale snažila sa o to – vždy. Ale akosi ostatných priťahovala.

Dnes Gray nebol doma.

Ležal som na svojej posteli, ktorá bola tesne vedľa jej. Medzi nami bola možno tridsaťcentimetrová diera. Obaja sme ležali na kraji postele. Vždy sme tak ležali, aby sme sa mohli rozprávať a keďže sme museli šepkať, tak sme sa snažili byť čo najbližšie pri sebe. Aj keď sme mali veľa vecí spoločných, naše postele, ktoré boli tesne vedľa seba, vyzerali ako úplne odlišné dimenzie.

Nad jej boli polepené plagáty rôznych metalových, rockových, ale aj popových skupín, na nitkách nad ňou viseli papierový vtáčikovia, všade mala polepené fotografie a rôzne citáty od rôznych ľudí. Nad mojou posteľou bola len čiernobiela tapeta s rôznymi čmáraninami, jedna fotografia mojej rodiny a jedna s ňou a potom už len vianočné svetielka, ktoré mi v ten moment svietili, aby som videl na písmenká v knihe.

„No dosť! Už ticho! Krásna Ofélia. Ach, víla, v modlitbách spomeň si na moje hriechy.“

Nechápem prečo sa mi tá hlúposť páči, ale keď sme ju mali prvýkrát prečítať, tak som ju zhltol za hodinu a pol. A potom som ju prečítal ešte päťkrát. Nevedel som si pomôcť, taká hlúposť a ja som si ju zamiloval. Rovnako ako Oféliu. Ten jej podivný úsmev a neskutočne nepoddajné husté červenohnedé vlasy – nečakane a úplne neobvykle. Mali rovnaké mená, nie je to podivné?

Pozrel som sa znovu na ňu. Ako pokojne vyzerala, keď sa nadychovala a vydychovala. Bolo to tak každý večer. Zaspala prvá, pretože tvrdila, že dostatok spánku je dôležitý a pri tom vstávala už o štvrtej ráno. Ja som ju potom pozoroval, učil sa, čítal... A zaspával som iba chvíľu predtým, než sa ona prebúdzala.

Začul som nejaký divný buchot a tak som vyliezol z postele, aby som sa pozrel, čo sa vonku deje. Väčšinou to robil sused a tak som na to už kašľal. Bol asi námesačný alebo nemohol spať, pretože každú noc presne o pol jednej vystrčil nohy z domu a vynášal odpadky. Podľa neho som nemusel sledovať čas. Vždy okolo pol jednej som vypol svetlá, ale tento krát som vyliezol z postele a pozrel sa von oknom. Robil presne to, čo každú noc. V papučiach, s rozstrapatenými vlasmi a nevrlým pohľadom otvoril bedňu, strčil do nej sáčok s odpadkami a odišiel naspäť do domu.

Otvoril som okno a vystrčil hlavu von. Pozrel som sa na hviezdy. Mohol som sa na ne dívať možno päť minút, keď sa konečne vypli svetlá v dedine. Bola to rutina. Sused vyniesol smeti, zhasli sa svetlá, zahúkala sova, u mňa v izbe sa zhasli vianočné svetielka, Ofélia sa pomrvila.

Čakal som na sovu, hľadiac na hviezdy. Boli tak ďaleko a žiarili tak slabým svetlom, že kto vie, aká tma by bola bez mesiaca? Keď ani po desiatich minútach nezahúkala, vzdal som to a strčil unavene hlavu znovu dovnútra a zavrel okno.

„Mal by si spať,“ ozval sa Oféliin hlas za mnou.

Prudko som sa otočil a vystrašene sa na ňu pozrel. Musela sa naozaj snažiť, aby som ju nepočul a potichu sa ku mne priblížiť zozadu ako letný vánok. Usmievala sa, vlasy jej ledabolo stáli okolo hlavy a oči mala stále zlepené. A tie červené rozospaté líca...

„... ale ty si nočný zaháľač. Možno by sa ti viac páčilo na diskotékach, ty nočný vymetač barov.“ Priložila mi na nos prst, jedno oko zavrela a vyplazila jazyk.

Bolo to niečo ako „gesto priateľstva“. Nikdy som ju nevidel to spraviť niekomu inému. A vždy som sa začervenal, keď to spravila na verejnosti, ale koniec koncov, bolo to príjemné vedieť, že som pre ňu niečo viac ako ostatní. Pamätám si, že to robí od vtedy, čo jej to spravil jej starý otec, ktorý o dva dni na to zomrel. Bol som tam vtedy s nimi – prvý a poslednýkrát čo som jej starého otca videl.

Keď jej spadla ruka znovu k telu, moje líca zružoveli. Mykol som plecami a obišiel ju k svojej posteli. Poznal som ju veľmi dobre, ale stále som sa cítil trápne, keď pri mne stála vo svojom pyžame, ktoré pozostávalo len z veľkého trička jej brata a nohavičiek. Keď spala a bolo jej horúco, niekedy zo spánku skopala deku. Vtedy som sa rád na ňu díval, aj keď na sebe mala len vyhrnuté tričko a nohavičky, ale iba keď spala. Vtedy netušila, že sa na ňu dívam.

Ľahol som si do postele a prikryl sa dekou. Otočil som sa na druhú stranu a nechal ju tam stáť. Rýchlo som nahmatal rukou vypínač a zhasol všetky svetielka. Izba potemnela. Nemohla vedieť, že hľadím jej smerom, pretože na mňa nesvietilo mesačné svetlo z okna. Moja posteľ bola v najtmavšom kúte izby – preto som mal najviac svetielok. A tak som mohol nepozorovane sledovať obrysy jej tela, ako chvíľu stála a dívala sa na miesto, kde som stál. Potom sa otočila a tiež vliezla do postele.

„Zajtra píšeme písomku z matiky,“ zamručala. „Učil si sa?“

Neučil. Čítal som Hamleta, ale to vedieť nemusela. Vždy keď ma s tou blbou knihou videla, smiala sa mi. Čítala knihy rada, ale nemala rada tie „veterány“. Nedávali jej zmysel a podľa nej to bolo už staromódne. V skutočnosti tú knihu nikdy nečítala, poprosila ma, nech spravím referát aj za ňu. Ja som to bral s potešením, pretože som mohol napísať o tej knihe viac. Obaja sme dostali jedna plus.

„Áno.“

Počul som ako sa zamuchlala do deky. A potom som už počul len jej pravidelný dych a premýšľal nad tým, či si zaslúži život, aký má. Nie že by bol nejaký strašný, ale niekedy mi pripadá nešťastná, že jej všetko vychádza. Sám som z toho niekedy prekvapený, ale dívam sa na ňu ako na úplne odlišného človeka. Moja sestra a úplne iná.

Zaspal som.

„Levi,“ čosi mnou zatriaslo.

Otvoril som oči. Dívala sa na mňa vystrašená tvár mojej matky. Všetko naokolo horelo, ale mne nebolo horúco. Už sa to stalo viackrát, takže som sa nejako netešil z toho, že vidím jej tvár. Ten sen som už poznal veľmi dobre. Na konci tak či tak umrie s mojím prebudením. Ten sen už nevyzeral realisticky.

„Rýchlo,“ vravela, „poď. Musíme odtiaľto vypadnúť.“

„Kam?“ opýtal som sa. „Kam chceš ísť?“

Prekvapene sa na mňa pozrela. Ja som sa sám divil z toho, čo som povedal. Ešte nikdy som v svojom sne nezmenil nič. Vždy som vyskočil na nohy a utekal s ňou preč. Vybehol som von dverami a ju ten dom zavalil.

„Musím ti niečo ukázať,“ povedala.

Keď zhasli plamene, onemel som. Toto nebol sen ako predtým. Dom bol znovu v poriadku a moje dlane sa dotýkali s dlaňami mojej matky. Mal som pocit, akoby boli ozajstné. Rovnako chladné ako vždy, rovnako jemné a rovnako zapadali do mojich. Na jej tvári bol úsmev, keď ma bozkávala na čelo.

Postavila sa so mnou a vyšli sme von z dverí to úplne nového sveta. Všade naokolo bola zima.

Otvoril som oči. Vonku bolo svetlo, ale Ofélia ešte spala. To znamenalo, že ešte nemohli byť ani štyri. Pozrel som sa na hodinky na stene. Tri hodiny a štrnásť minút. Pokrútil som hlavou. Nespal som ani tri hodiny. Posadil som sa a vystrčil nohy z postele. Pozrel som sa na jej tvár. Tak jemnú. A potom na jej zápästia – robil som to každé ráno, pretože som sa bál, že si to spravila znovu. Nie... iba staré jazvy.

Poškrabal som si hlavu a postavil sa. Prešiel som potichu do kúpeľne a zapol si vodu a vliezol do sprchy. Potreboval som to zo seba zmyť. Nechápal som to. Ako som mohol zmeniť ten sen.

„Prestaň, Levi,“ povedal som si v duchu, „je to iba sen. Sny sa môžu meniť, nemusí sa ti stále snívať to isté.“

Ale tak či tak to nechcelo odísť z mojej hlavy.

Keď som vyliezol zo sprchy, v trenírkach som vošiel do našej izby. Ešte stále spala. Usmial som sa na jej spiace telo a pozrel na hodinky. Trištvrte na štyri. Otvoril som potichu skriňu a vytiahol svoje oranžové tričko a vestu a hodil ich na posteľ. Rýchlo som si postojačky obliekol rifle a ponožky a sadol si na posteľ.

Díval som sa, ako sa jej dvíha a klesá hruď. Taká tichá a pokojná sa nevidela stále. Mimo tejto izby som ju vždy videl šialenú, usmievavú a veselú. Nikdy nenechala na verejnosti svoj smútok vidieť. Vedel som, že nechcela, aby to ostatní videli. Vedel som toho o nej príliš veľa, ale myslím, že bola rada, keď to aspoň niekto vedel. Pretože sama niesť tú ťažobu na chrbte, neuniesla by ju a zlomilo by ju to. A to bola moja práca – podopierať ju.

Pomrvila sa a tak som rýchlo odvrátil zrak a siahol po tričku. Pretiahol som si ho cez hlavu a keď som konečne prestrčil hlavu cez otvor a ruky mal obe v rukávoch, už sedela na posteli a naťahovala sa.

„Takže ty úplne nesúhlasíš so spánkom?“ zasmiala sa a vystrčila nohy z postele k mojim. Naše kolená sa dotkli a mne na chvíľu zavibrovala noha.

Mykol som plecami a obliekol si vestu. S úsmevom sa postavila, preskočila moje nohy a vytiahla zo skrine oblečenie. Díval som sa, ako si oblieka nohavice a cítil som uvoľnenie vo svojom vnútri. Potom si vyzliekla tričko a znovu som sa začervenal a otočil sa iným smerom.

Pozrel som rovno na Hamleta na mojej posteli, na ktorom som spal. Úplne som na neho zabudol a tie tri hodiny som sa musel poriadne zmietať, pretože bol úplne pokrčený. Bol som unavený na to sa rozčuľovať alebo sa to snažiť znovu vyrovnať, iba som si bezvládne vzdychol a vzal ho do rúk. Pozrel som na stranu, ktorú som mal otvorenú. „... ľúbil som vás.“ – „Áno, princ, a ja som tomu verila.“ – „... neľúbil som vás.“ Bol zmätený vo vlastných pocitoch, presne ako ja.

„Znovu čítaš tú snobskú staromódnu blbosť?“ opýtala sa. „Nedáš si s tým nikdy pokoj? Veď to už musíš odrecitovať naspamäť.“

Pozrel som sa rozospato na jej tvár a chcel som argumentovať, ale skôr než som stihol otvoriť ústa, prerušila ma.

„Máš kruhy pod očami, akoby to boli monokle,“ vzdychla, „musíš spať.“

„Nemôžem,“ chcel som povedať, ale moje ústa boli znovu príliš pomalé.

Namiesto slov som však videl ako jej tvár znovu zbledla a do očí sa jej nahrnuli slzy. Nechcel som ju takto znovu vidieť. Kútiky úst jej spadli dolu a plecia tiež. Oči potemneli a celá sa roztriasla. Toto som poznal. Prešli mi zimomriavky po chrbte a v ústach mi strašne rýchlo vyschlo.

„Ofélia,“ vzdychol som.

Spadla na zem. Pribehol som k nej a vzal ju do náručia.

„Prečo mi tak ubližuješ?“ opýtala sa.

Pevne som si ju pritisol k telu. Plakala. Vždy len potichu vzlykala. Raz som sa jej spýtal, prečo plače tak potichu. Povedala, že preto, aby ju anjeli nepočuli plakať. Nikdy viac som sa jej na to nepýtal a nikdy som nepochopil, čo tým myslela.

Triasla sa, pomaličky bola chladnejšia a chladnejšia, až som mal pocit, že držím v náručí len ľad. Cítil som, ako mi vlhne rameno od jej sĺz a trhalo mi to srdce. Mal som chuť plakať, pretože som nechcel vidieť jej slzy. Bál som sa o ňu a moje vnútro mi vybuchovalo, keď som videl, že ju to tak strašne bolí. Chcel som kričať namiesto nej a vziať z nej všetky tie starosti. Nechápal som, prečo som ja nikdy neplakal. Nepamätal som si moment, kedy som plakal. Ani keď mi zomreli rodičia, ani keď som dostal zlú známku, nikdy. Len sem-tam som cítil slzy v mojich očiach, keď som videl plakať ju. Nechcel som to. Bolelo to.

Postupne sa začala hýbať. Najprv som cítil jej ruky na mojom drieku a postupne ich dvíhala vyššie a vyššie, až ich napokon nechala voľne prehodené okolo môjho krku. Zaboril som tvár do jej strapatých vlasov a modlil sa, aby neprišli jej rodičia. Keby prišli, vzali by ju z mojej náruče. Mama by ju vzala do svojej a otec na ňu zazeral, že nech sa nespráva ako umrnčané decko. Vedel som, že to myslia len v dobrom, ale niekedy som ich metódy nepokladal za dobré.

Díval som sa na hodiny a sledoval, ako dlho plače.

„Oni mi ubližujú, Levi,“ šepkala do môjho krku, „aj ty mi ubližuješ. Ako môžeš byť tak strašne neciteľný a neempatický?“

Pohladil som jej chrbát a oboma rukami ju zovrel. Dvihol som ju zo zeme. Boli sme už nacvičení – bola to úplná rutina. Vždy, keď sa rozplakala v izbe – a málokedy sa rozplakala inde – som ju po chvíli zdvihol zo zeme, ona vyskočila a objala ma nohami. Potom som s ňou prešiel k posteli a opatrne ju do nej položil. Nikdy ma nepustila a tak som si tam ľahol s ňou. Opatrne som vliezol pod jej ľahké telo a ona si obmotala nohy okolo mojich. Potom zaborila tvár do môjho hrudníku a vzlykala.

„Bolí to,“ šepkala, „bolí to, Levi. Nenechaj ju to urobiť!“

Hladil som jej chrbát a driek.

Naďalej som sa díval na hodiny. Nikdy mi nepovedala viac než meno Katarína, mŕtva a bolesť. Nikdy nič viac. A obviňovala všetkých. Plakala. Ale bol som rád, že sa nesnažila zabiť. Tieto rána som nemal rád. Kto by mal? Nemohol som nič robiť. Skúšal som už všetko a vedel som, že jediná možnosť, ako ju utešiť, je držať ju v náručí a nechať ju vyplakať sa.

Prestala o pol piatej, keď zaspala v mojej náruči. Zavrel som oči a zaspal som s ňou.

Zobudil som sa na klopanie na dvere. Otvoril som oči a pozrel na Oféliu na mojej hrudi. Nie! Takto nás jej rodičia nemôžu v žiadnom prípade vidieť. Rýchlo som spod nej vyliezol a hodil sa na svoju posteľ. Medzi tým som schmatol Hamleta. Otvoril som ho tesne pred tým, než sa pohla kľučka.

„Už ste hore?“ nakukla Oféliina mama.

Ofélia sa pomrvila. Musel som ju zobudiť, keď som spod nej vyliezal. Posadila sa.

„Áno,“ prikývla, „musela som znovu zaspať.“

Oféliina matka sa usmiala. „Čakám vás dole s raňajkami.“

Vydýchol som a zavrel Hamleta. Pozrel som sa na jej opuchnuté oči, červené líca a nos. Mal som chuť sa usmiať. Bola rozkošná, ale prekonal som to a posadil sa tiež.

„Ideme?“ opýtal som sa. „Nemám povedať tvojej mame, že sa necítiš dobre?“

Pokrútila hlavou a vyliezla z postele. Utrela si oči a vyfúkala nos. Sledoval som ju pri tom. Potom začala stlať svoju posteľ. Ja som len ledabolo natriasol vankúš a deku strčil pod neho. Zhrabol som veci zo stola do tašky a vybehol z izby skôr, než by stihla povedať, nech ju mám počkať. Hodil som tašku pred dvere kúpeľne a vliezol do nej. Zamkol som za sebou dvere a pozrel na seba do zrkadla.

Vyzeral som strašne. Tie kruhy pod očami a strapaté vlasy. Bol som unavený, ale nemohol som ju nechať samú. Nie v tomto svete.

Rýchlo som prehrabol vlasy hrebeňom a opláchol si tvár. Počul som ju, ako prešla okolo dverí a ako sa zdraví jej matke.

Raz mi jej matka povedala, aby som jej tiež hovoril mami. Predtým som bol zvyknutý hovoriť jej pani Galtruchová. Povedala mi to ešte keď som bol malý. Asi pol roka potom, čo mi zomreli rodičia. Mal som sedem a tak som celý červený odbehol od nej preč. Počul som, ako sa na mojej nervozite potichu smeje a sadol si ku Ofélii na pieskovisko.

Začala sa smiať.

„Si čejvený,“ povedala. Keď bola malá, nevedela povedať „r“. „Ako palatajka.“ Vyplazila jazyk, zažmúrila jedno oko a priložila palec k môjmu nosu. Okolo nás bolo plno iných detí a tak som sa začervenal ešte viac. Sklopil som zrak.

„Nie som paradajka,“ zamumlal som a buchol do jej „koláčika“ z piesku.

Nenahnevala sa. Vzala hrsť piesku a so smiechom mi ho nasypala na hlavu. Ešte viac som sa začervenal a nahnevane sa na ňu pozrel, čo ju rozosmialo. Vzal som za hrsť piesku tiež a hodil ho po nej. Keď sa ho snažila vypľuť, konečne som sa uvoľnil a tiež sa rozosmial.

Nikdy som jej mame nehovoril mami. Vždy len pani, teta, alebo pani Galtruchová. Nikdy som nepovedal „ahoj“, vždy len „dobrý deň“, akoby sme spolu nežili už deväť rokov ako rodina. Ani jej otcovi som nepovedal „oci“. Vždy to boli len Oféliini a Grayovi rodičia. Nikdy som nebol ich synom, len synom ich mŕtvych priateľov, nad ktorým sa zmilovali, pretože im na nich záležalo a preto, pretože ich dcéra mala rada ich syna a keby sa odsťahoval, tak by ich určite dlho obviňovala a plakala by.

Vyšiel som z kúpeľne a išiel za vôňou toastov do kuchyne. 

Autor: Chos, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Burn with desire 1.: