OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Burn with desire 2. A - Časť 1.

27.11.2014 (09:00) • Chos • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 501×

Stručne: Pochybujem, že toto bude mať pokračovanie. Myslím tým,
že táto kapitola je len možnosť A. Teda pravdepodobne druhá kapitola
bude napísaná ešte raz, ale už s úplne iným priebehom. A kto vie, možno z tejto
poviedky spravím niečo ako viac záverov, ale potom by som sa v tom asi sama
plietla. Takže, chcela som to sem dať, aby sa nepovedalo, že nič nepíšem.
Pozerala som proste AHT (ani neviem prečo) a mala som chuť napísať
niečo strašidelné a akosi mi to tam zapasovalo.

Spánok s démonmi | Kapitola druhá | Časť prvá | Možnosť A 

“‎'The demon cried,

waving its furry

arms above his head

 like a demented

orangutan.” 

-  Jana Oliver

Sadol som si do lavice a pozrel sa jej smerom. Rozprávala sa s Táňou. A vyzerala šťastná. Pre celé okolie a mňa pri tom mrazilo na chrbte. Vyzerala tak krásna, tak nádherná. A pri tom som vedel, že je smutná. Aj keď nikto ten smútok na nej nevidel, moje oči sa prerezávali do jej vnútra a videl som veci, ktoré som vidieť nechcel, pretože jej srdce bolo príliš tmavým miestom pre oči ostatných.

Keď zazvonilo, čakal som, že sa usmeje na Táňu a prejde do lavice za mňa. Ale aj keď zazvonilo, ostala stáť na svojom mieste. Chcel som vedieť, že je za mnou. Keď bola tak ďaleko, bál som sa. Vždy som sa o ňu úplne zbytočne bál. Akoby jej každý pohľad mohol ublížiť. Ale ja som vlastne nevedel čo presne jej ubližovalo. Už-už som sa chystal na ňu zakričať, keď sa do triedy vrútil učiteľ a ona pohotovo prebehla okolo lavíc a usmiala sa na mňa.

Mal som rád jej úsmev. Aj keď bol falošný, ten, ktorý dávala mne bol predsa len trochu úprimnejší, než keď sa usmievala na iných. Mal som pocit výnimočnosti, že na mne jej záleží viac, že ja som niečo viac než okolie.

Keď som sa pozabudol a neusmial som sa na ňu tiež, položila prsty na moju hlavu a zničila mi účes. Rýchlo som sa odtiahol a zabručal.

„Slečna Galtruchová, prosím, sadnite si!“ ozval sa hlas profesora.

Ofélia si sadla za mňa, ale nahla sa a zašepkala mi do ucha: „Ty brbloš!“

Usmial som sa – len tak jemne. Sám pre seba. Aby si náhodou nikto nevšimol môj šťastný úsmev, keď ku mne hovorila. Keď venovala pozornosť len mne, keď povedala niečo, čo ostatní nemohli počuť a bolo to len naše.

Sedel som sám. Len málokedy si ku mne niekto sadol. Nie že by som nemal priateľov. Stačilo sa postaviť a zájsť za niekým. To bola jediná vec, ktorú stačilo spraviť. Ale nikdy som to nespravil. Radšej som sa díval na Oféliu tak, aby si to nikto nevšimol. So zošitom na stole a díval som sa na ňu len cez moje vlasy. Nechával som si ich presne kvôli tomuto trochu dlhšie. Chalani aj dievčatá ma brali ako kamoša, nemali so mnou problém. Ale s ostatnými boli väčší priatelia, než so mnou. A tak som sedával sám. Vyhovovalo mi to. A Ofélia sa rozhodla sedieť s Luciou. Vraj sme spolu príliš.

Keď vyučovanie skončilo, počkal som ju pred školou. Rozlúčila sa a spolu sme sa vydali domov. Vyšli sme cez školskú bránu.

„Si nejako potichu,“ štuchla do mňa lakťom, „čo ti pristálo v tej tvojej dutej hlavičke?“

Vedel som, že sa usmieva. Rada ľudí podpichovala. Tie jej lícne jamky, očká, ktoré pri úsmeve zmenšili svoju veľkosť dvakrát a červené líca. Vedel som si to živo predstaviť.

Neotočil som sa, len som mykol plecami a upriamil pozornosť pred seba. Niečo sa mihlo na konci ulice. Akoby to chcelo, aby som si to všimol práve ja. Zaplavila ma zvedavosť. Po chrbte mi prešli zimomriavky.

„Brbloš!“ zamrnčala Ofélia a nečakane mi vyskočila na plecia.

To ma už donútilo usmiať sa. Vykašlal som sa na divný tieň, schytil som jej nohy, aby nespadla a rozutekal som sa po ceste. Cítil som pohľady ľudí a počul jej smiech pri mojom uchu. To bolo to jediné, čo ma robilo naozaj plným. Jej šťastie a smiech. Zabočil som na našu ulicu a ešte pridal. Začínal som byť zadychčaný, ale aj tak sa mi videla ľahká ako pierko. Preskočil som susedkinho psa a už pár metrov za nimi som nedbalo zakričal „dobrý deň, pani Silvatronová“. Vbehol som do záhrady a po dvoch vyskákal schody ku vchodovým dverám. Až tam som ju zložil.

„Nech už si aj brbloš,“ uznanlivo, s vážnou tvárou, začala prikyvovať, „bol by z teba dobrý kôň. Možno by si sa aj uplatnil. Mal by si to ísť skúsiť. Ale nič ti nesľubujem, dnes ľudia uprednostňujú autá.“

Nadvihol som pravé obočie a čakal na jej úsmev. Videl som, ako sa jej mykajú kútiky a ako sa všemožne snažila nerozosmiať sa z mojej tváre. Nahmatal som kľučku, nespúšťajúc ju z očí a otvoril ich. Rýchlo som ju schmatol okolo pása a vyhodil na plece. Znovu sa rozosmiala.

„Dobrý deň, pani Galtruchová!“ zakričal som.

„A-a-ahoj, mami,“ zakoktala pomedzi smiech Ofélia.

Nacvičene som vyskočil z topánok a vybehol s ňou na poschodie. Vbehol som do izby a hodil ju na posteľ. Konečne som aj svojim lícnym kostiam doprial úsmev. Zaksychtil som sa a hodil sa na svoju posteľ so spokojným úsmevom.

A potom znovu. Uvidel som ho nad sebou. Tieň. Tmavší a temnejší než čokoľvek, čo som kedy videl. Visel nado mnou a díval sa mi do očí. Po chrbte mi začali nezastaviteľne behať zimomriavky, srdce mi schladlo a čosi ho zovrelo. Celé vnútro akoby zamrzlo. Jediné, na čo som dokázal myslieť bolo, že nesmie ublížiť Ofélii. Mal som pocit, že by vedel veľmi jednoducho ublížiť. Cítil som, ako sa mi vytráca z tváre farba a úsmev zmizol. Akoby zo mňa vysával život. Jeho vnútro bolo temnejšie, než Oféliine. Chcel som sa pohnúť, spraviť čokoľvek. Pozrieť sa na Oféliu, ale akoby tam nič okrem mňa a neho nebolo. Z pľúc mi zmizol všetok vzduch. Nedokázal som ho ním naplniť, nadýchnuť sa či vydýchnuť. Oféliin smiech som už nepočul. Čo keď tam bol ešte jeden? Chcú jej ublížiť? Neistota zaplavila moje vnútro. Hnev, strach a všetko mi brala. Akoby ten tieň dokázal zo mňa všetko vysať. Únava sa mi natlačila do očí a začínal som vidieť rozmazane. Kto to bol, čo chcel... nejaká halucinácia?

 „Levi!“ začul som Oféliu pri mojom uchu.

Bola tak strašne blízko. Cítil som jej ruky na mojom obnaženom bruchu a potom vystupovala bližšie, ale nevidel som ju. Len som cítil, ako sa ma dotýka a chcel som toho viac. Omnoho viac. Cítil som jej pery na mojom líci. Aspoň som myslel, že to bola ona. Omráčene som sa však díval na tieň a mal som pocit, že sa mi azda vysmieva. Akoby si robil srandu z môjho vnútra, jeho škodoradosť, aj keď nemal tvár, mi vŕtala vo vnútri. Ničila ma.

„Levi...“ Ofélia.

Svet sa roztrhol. Predo mnou sa spravila obrovská prasklina. Priamo cez tieň. Počul som jeho chrapľavý smiech a svet sa roztrhol. Akoby som žil v nejakom papierovom svete a zrazu sa roztrhol. Díval som sa do jej očí. Nebozkávala ma, nedotýkala sa ma, len sa na mňa pozerala zhora. Nie vystrašene, nie omámene, nie nepokojne. Len akoby mi chcela niečo povedať.

Posadil som sa prehrabol si rukou vlasy.

„Levi,“ chytila ma jemne za ruku, „ja len, že by som ti mala niečo povedať.“

Prudko som vyskočil z postele a vybehol z izby preč. Vbehol som do kúpeľne a pustil vodu do vane. Keď som však otočil kohútikom vyvalila sa z neho červená tekutina a zasiahla mi nos. Zakričal som. Moja psychika sa búrala. Potom akoby sa voda znovu zafarbila na svoju pôvodnú „nefarebnú“ farbu.

Čo to so mnou bolo.  Asi som zošalel, patril som na psychiatriu. Dýchal som zhlboka a vystrašene som si strhol tričko. Zrazu pri mne stála Ofélia.

„Levi, si v poriadku?“ pýtala sa.

Odstrčil som ju od seba. Potreboval som dýchať. Potreboval som to zo seba zmyť. Nič ako tiene neexistovali a ani krvavá voda. Nič z toho. Ešte som sa rýchlo pozrel na Oféliu, či som jej nejako neublížil. Keď som o ňu zavadil pohľadom, zasekol sa mi dych. Opierala sa o stenu tvárou. Opierala sa o stenu a bola mŕtva. Jedine držiak na uteráky, zapichnutý do jej očných dierok ju držal, aby sa nezosunula na zem. Zalapal som po dychu. Nevedel som sa nadýchnuť.

A potom obraz predo mnou začal horieť. Spoza horiaceho obrazu sa vynorila Ofélia, držiac ma okolo pásu s hlavou na mojej hrudi s uplakanými očami.

Niečo nebolo v poriadku. Bol som psychopat, šialenec... Chytil som sa za hlavu a otvoril a zavrel oči. Pred chvíľou sa stalo nemožné. Nemôže predsa svet len tak začať horieť a ja sa nemôžem premiestňovať z reality do reality. Nie... umrel som? Zaspal som? Udrel som si hlavu? Pozrel som sa pred seba do zrkadla. To čo som tam uvidel ma znovu zhrozilo. Akoby som žil v nejakej nočnej more. Nebol som človek. Namiesto mojej tváre tam bola len lebka. S prázdnymi očnými buľvami, bez vlasov, vo vnútri čierno čierna. Cítil som sa ako smrť. Chvíľu som na seba roztrasene pozeral. Nechcel som tomu veriť a čakal som, že aj ten obraz zmizne, vyparí sa, vyhorí alebo sa roztrhne, ale nič sa nestalo. Stále len lebka v zrkadle. Môj odraz, ktorý sa nezdal mojím.

„Levi,“ zavzlykala Ofélia. „Levi.“

Stratil som pôdu pod nohami. Spadol som na zem a zvalil aj Oféliu. Plakala. Ničilo mi to vnútro, ale nevedel som čo robiť. Nedokázal som ju objať. Bol som monštrum. Stalo sa zo mňa monštrum.

Autor: Chos, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Burn with desire 2. A - Časť 1.: