OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Čajovňa u draka I.



Čajovňa u draka I.

Povídka se umístila na druhém místě o Nej povídku měsíce února/februára. Na den ji umisťujeme na titulní stranu. Gratulujeme!


Mia Hetzová to má v živote ťažké. Zo spoločnosti vyčnieva vďaka ojedinelej mutácii – Albinizmus. Žije v pochybnej štvrti v zničenom byte s matkou, ktorá nie len že je závislá na alkohole, ale jej i upadá psychika. Mia už od začiatku strednej školy bola nútená pracovať v čajovni u svojej kamarátky, aby ako tak s matkou prežili. Potom, ako zmaturovala a naskytla sa jej možnosť pracovať v čajovni na plný úväzok, si myslela, že sa to možno obráti k lepšiemu. Lenže namiesto toho sa jej vzťah s matkou začne viac rozpadať a do jej úbohého života sa zamotá nová osoba prezývaná Vlk. Ako môže zámožný, odmeraný, chladný a priamočiary muž poskytnúť novú nádej malej, bielovlasej dievčine, ktorú prestáva baviť bojovať so samotným životom?
Čajovňa u draka je príbeh o prekvapivej láske, obrovskej nenávisti a krutom živote plnom bolesti, prekážok, sklamaní a naivných nádeji. Niekedy ani chcieť a bojovať nestačí.

Chcem svoj život budovať znova, od základov. Zbúrať všetku tú zlobu, hnev a bolesť poukladanú na sebe v podobe temnej ulity. Obklopovala ma snáď od malička. Od počiatku môjho stroskotaného života. Bojovať o každý nádych u mňa naberalo nový rozmer. Denno-denne mi život prichystal tie najväčšie prekážky a najdlhšie pády. Nespočetne krát som narazila na tvrdé dno krutej reality a lapala po vybitom dychu. Každým pádom moja sila zdvihnúť sa strácala ako para nad hrncom. A i tak sa mi zakaždým podarí vyštverať sa na roztrasené nohy a vyšplhať sa von z nekonečnej priepasti plnej démonov sídliacich v hĺbke mojej duše. A i tak žijem. Existujem. Stojím pevne na nohách a dýcham vzácny kyslík.

Slnko vyšlo na obzor a ja som už dávno na nohách. Slnečné lúče sa predierajú pomedzi zažltnuté rolety a ja si v prítmí mojej skromnej izby prečesávam vlasy pred prasknutým zrkadlom. Dávam si záležať na jednotlivých pramienkoch snehových vlasov vlniacich sa až k môjmu útlemu drieku. Bledé medové oči rámované dlhými platinovými mihalnicami mám otvorené dokorán plné nádeje a maličkej radosti z možnej pozitívnej zmeny.  Prstami skontrolujem svoje výnimočné vlasy, prehrabnem ofinu a začnem ich spletať do hustého vrkoču. Zľahka skrivím krivku úst do plachého úsmevu. Na svoj neobvyklý vzhľad som zvyknutá. Ale ľudia nie. Väčšina ani nevie, že je to spôsobené výnimočným albinizmom.

Zodvihnem sa, upravím si jednoduché čierne šaty stiahnuté pod hrudníkom opaskom a prejdem do obývacej izby. Miestnosťou sa ťahá pach zatuchliny, tvrdého alkoholu a cigariet. Na pohovke leží natiahnuté vychudnuté telo spiacej ženy. Na sebe má ošúchané šaty, ktoré kedysi boli žiarivé a nádherné.  Vlasy má neupravené, zničené, riedke a zopnuté gumičkou. Na stole leží nedopitá borovička a dve prázdne fľašky lacného vína. A i tak k nej docupotám a s láskou ju zakryjem dekou až ku krku.

Opustím náš skromný sociálny byt a na chodbe zbadám skupinku mladých chlapcov tlačiacich sa na medziposchodí. Cez hlavu majú prehodené tmavé kapucne a medzi nimi sa ozýva zvuk zapaľovača. Ignorujúc okolie mrmlú niečo nezrozumiteľné. Nadýchnem sa a s dávkou odvahy sa rozbehnem dole schodmi.

„Hej dievča!“ zakričí jeden. Pokúsi sa ma chytiť. Vyhnem sa mu a ďalej zdolávam schody.

„Nechaj ju. Nepovie ani slovo,“ zabrble druhý.

V duchu poďakujem neznámemu susedovi a snažím sa skrotiť roztrasené srdce. Toto miesto je raj nebezpečenstva, drog  a smrti. Zakaždým ma tu popadne strach. Snažím sa dostať von čo najrýchlejším tempom, vybehnúť von a ucítiť bezpečie preplnených ulíc tohto mesta. Odkedy som v minulosti začula prvý výstrel, zaspávam s maličkou dušičkou a prosím, aby sa niečo podobné neprihodilo i nám. Odvtedy sa ten mrazivý zvuk ozval nespočetne krát. A vo väčšine prípadov neprišla ani polícia. Všetci to tu akceptovali a ignorovali.

Vonku vládne typické leto. Ľahký vlažný vánok, teplé slnko a množstvo jasných farieb. Diametrálna zmena prostredia ma psychicky nakopne a spontánne pretiahnem svoje drobné telo. Opúšťam nepríjemnú štvrť a objavujem sa v obklopení obchodov, stromov, lavičiek  a uponáhľaných ľudí. Len málo z nich sa rozhodlo protestovať proti uponáhľanému životu, sadlo si na lavičku a začali  sa vyhrievať či osviežovať studenou zmrzlinou. Holuby nepokojne hrkútajú a poletujú nad hlavami. Lovia akékoľvek jedlé kúsky a odrobinky.

Neblúdim. Mám konkrétny cieľ na konci tohto námestia plného života. Každým krokom sa vo mne zväčšuje nenápadná radosť a moje kútiky úst sa sami snažia dostať vyššie a dať jasne najavo, aký pocit vo mne momentálne prevláda. Je to roky, čo som sa naposledy cítila takto nedočkavo a nadšene.

Zastavím pred širokým schodiskom z bledého kameňa. Na okrajoch sa vypínajú hnedé kvetináče s vysokou, rôznorodou a farebnou flórou. Doslovne kontrastovala s bielym okolím a dodávala jednotlivým kolorom intenzívnejší kontrast. Po dostatočnom nabažení prejdem cez kovovú bránu a vybehnem až na samotný koniec schodiska. Zrazu som na terase lemovanú plotom plných rastlín. Vo výške pár metrov poskytuje rozsiahli pohľad na obrovské mesto. Sklenené okrúhle stoly sú tu rozmiestnené v usporiadanom chaose. Slnečníky poskytujú zákazníkom príjemný tieň a stoličky s poduškou pohodlie.

Na konci dominujú veľké vstupné dvere do budovy, ktorá nemá ďaleko od baroku. Stĺpy, francúzske okná a vyčnievajúci portál zdobený šikovnými rukami. Na jeho vrchu sa naťahuje mohutný drak s roztvoreným pyskom chrliaci búrlivý oheň. Vždy mám chuť dotknúť sa ho. Ale je príliš vysoko. Pomaly prejdem popod draka a obchváti ma dojem luxusu. Kožené pohovky a kreslá, stoly z tmavého dreva so zdobenými okrajmi. Červený koberec a ťažké závesy rovnakej farby. Mnoho kvetináčov s miniatúrnymi kríkmi ruží. Čierne lampy s tlmeným svetlom a jeden obrovský luster uprostred. Bola som tu nespočetne krát a vždy mi to donúti zastaviť sa a obzrieť si to.

Čajovňa u Draka. Tak sa to tu volá. Prvý krát som sem vstúpila po týždni na strednej škole. Spolužiačka mi tu ponúkla brigádu. A ja bez váhania do toho šla. Niet divu, že po krátkej dobe sme sa stali kamarátkami. Bolo to moje prvé a jediné priateľstvo. Malé svetielko uprostred nekonečnej temnoty, ku ktorému som mohla dobehnúť a zohriať sa. Miesto s troškou pozitívnej energie poskytujúca maličké plamienky nádeje. Moja práca bola tá jediná prijemná časť môjho prežívania. Poskytovala mi odreagovanie od nemilosrdnej reality a prítomnosť mojej kamarátky Adý.

Teraz je to mesiac, čo som zmaturovala a zarovno prvý týždeň letných prázdnin. Prvý deň, kedy už nie som obyčajný brigádnik. Stala som sa plnohodnotným zamestnancom tohto podniku. Stráviť tu väčší kus dňa a pracovať mi prináša potešenie ako asi nikomu inému. Toto miesto sa stalo mojím druhým, príjemnejším domovom.

„Mia!“ začujem svoje meno. Ten veselý hlas plný elánu a radosti zo života by som poznala kdekoľvek. Adý s vysokou postavou, krátkymi hnedými vlasmi, kovovými očami, pehavým noštekom a medzerou medzi zubami. Na sebe má čierno-červenú uniformu pracovníčky a nakrivo pripnutú visačku s jej plným menom – Adela. Svižne mi máva rukou a usmieva sa od ucha k uchu. Nie som jediná, ktorá má radosť. Adý tu oficiálne brigádovala, ale v skutočnosti otročila viac, ako niektorí iní pracovníci. Jej rodičom to tu patrí a preto mala potrebu ukázať, že si zaslúži túto čajovňu neskôr zdediť. A právom.

Dobehnem k nej a hneď na mňa spustí spŕšku slov: „Hádaj kto som! No hádaj kto teraz som! Tvoja šéfka! Pozeráš sa na novú vedúcu!“ Roztiahne svoje ruky s veľkými dlaňami a pár krát za sebou nadvihne obočie.

„To sme teda dopadli. Začiatok konca tejto čajovne.“

„Ale padaj niekam! Utekaj si obliecť uniformu, za pol hodinu otvárame!“ rozkáže mi a so snahou pôsobiť despoticky švihne rukou smerom na dvere skryté za dlhým tmavým pultom.

„Rozkaz pane!“ zasalutujem a rozbehnem sa do rozkázanej miestnosti.

Útulný priestor je určený ako útek pred zákazníkmi, či miesto na obednú prestávku. Nie sú tu okná, tak na stene bliká silná žiarovka bez žiadneho tienidla. V rohu sú uložené opotrebované pohovky  a dva poškodené stoly plné haraburdia. Oproti je obrovská skrinka s vylomenými dvierkami  a polepená rôznymi plagátmi od známych rockových skupín, až po seriály východných krajín. Práve tam sa nachádza sklad všetkých našich osobných vecí. Od povinného oblečenia až po zabudnuté drobnosti. Dvoje šedé dvere splývajú so stenou, ktorá kedysi určite bola biela. Jedni vedu do skladu a druhé do provizórnej kúpeľne. V skutočnosti ide o raj pavúkov a inej hávedi.

Otvorím najmenšiu časť skrine a vytiahnem úhľadne poskladaný odev. Čierna košeľa, dlhšia sukňa rovnakej farby a červená zástera s logom čajovni. Čo najrýchlejšie sa prezlečiem a vybehnem späť. Adý už poctivo drhne stoly a niečo u toho hmká. Tá melódia je tak falošná, že ani nerozoznám o akú pieseň ide. Zbadá ma. Vyrovná sa a hodí mi jednu z utierok. „Makáme, makáme!“ povzbudí ma.

Zbytok času sme venovali úprave posledných detailov. Obzvlášť čistote. Potom či na každom stole je minimálne jedno menu, nedohorená sviečka a soška vztýčeného draka. Ako posledné prebehneme zásoby čaju za pultom a poprípade niektoré nádoby odskočíme doplniť do tmavého skladu.

„Všetko hotovo?“ spýtam sa.

„Hotovo!“ A priateľka zmení visačku na dverách z Closet na Open.

Čakať na zákazníkov dlho nemusíme. Pár stálych a známych tvári sem rado chodí na ranný kofeínový čaj, alebo kávu. Nie každému vyhovujú hlučné kaviarne s nekvalitnou ponukou. Až prekvapujúco veľa osôb dá prednosť nášmu tichému podniku, kde tlmene hrá výber meditačnej a východnej hudby. Okrem hlavnej luxusnej miestnosti sa môžu usadiť vo vedľajšej, ktorá je diametrálne rozdielna. Japonské stolčeky s poduškami, vysoké drevené sochy, ťahavé rastliny a indické koberce visiace na stenách zdobené prekrásnymi ilustráciami. Je to zarovno fajčiarsky kútik, kde ponúkame vodné fajky s množstvom príchutí.

„Čo to dneska bude?“ spýtam sa postaršieho muža v uliatej košeli s modrou kravatou.

„Ako vždy, čierny čaj Chai Masala,“ venuje mi slabý úsmev.

„Za chvíľu to tu máte.“ S nenápadnou poklonou hlavy odídem k čajovému pultu a začnem pripravovať žiadaný čaj. Pri tejto činnosti nemusím na nič iné myslieť, ako je správny postup prípravy a spokojnosť zákazníka. Oddávam sa čajovému rituálu a ľahkým melódiám hudby plávajúcej okolo mňa. Keby som sa tak mohla cítiť aj doma. Keby som tam chodila s rovnakým nadšením, ako sem. Keby, keby...

Horúcu tekutinu prelejem do hnedého čajníka s abstraktným vzorom. Vedľa položím jednu mištičku rovnakého štýlu, dva cukry a spokojne to môžem odniesť objednávateľovi, ktorý práve niečo prezerá na svojom menšom tablete. Poďakuje mi so zamrmlaním, ale svoju pozornosť stále venuje svojej technickej vymoženosti.

Adý obsluhuje mladý hrkútajúci párik v exotickej časti čajovne a šíria tichý príjemný chichot. Ja rýchlo skontrolujem terasu, či sa tam niekto neusadil. Nik. Vrátim sa k pultu a opriem sa oň. Všetko je tak ako má byť. Príjemný pokoj.

Ozve sa zvonček oznamujúci príchod nového zákazníka. Otočím sa smerom ku dverám s úmyslom zdvorilo pozdraviť, keď zbadám známu tvár. Drobné dievča vysoké ako ja s výraznými mačacími očami farby smaragdu podtrhnuté slabými kruhmi. Do tváre jej padá tmavý závoj dokonale rovných vlasov a ruky drží pevne zopnuté u kratšej sukne. Poznám ju veľmi dobre. Zoznámili sme sa spolu na strednej škole skrz Adý. Táto nenápadná a tmavá potvora začala na nej visieť a prenasledovať ju ako tieň. Netrvalo dlho a Adýna prostá dobromyseľnosť ju donútila začleniť do našej skromnej skupinky.

Zakýva mi.

„Cate, Drobec!“ vyhŕkne mi spoza chrbta Adý a vrhne sa po nej. Dievča najprv vypúli oči a následne ju pevne objíme okolo pása. Nevyzerá, že by ju plánovala pustiť.

„Dnes vlastne začínaš treťou hodinou, však? Poď, urobím ti čaj.“ Pobozká ju na čelo a začne viesť do našej súkromnej miestnosti vo dverách za pultom. Zatiaľ čo už my máme školu za sebou, Cate dorába práve štvrtý ročník. Sledujem ich s miernym úzkostlivým stiahnutím hrudného koša. Je to už rok, čo sa jej Cate vyznala z milostných citov. Adý s plánom odmietnuť ich spadla do toho tiež a už zo pazúrov nových citov nemohla vyliezť. Nezazlievam im to. Len ma desí predstava, že sa nenájde nik, kto by ma raz takto privítal, objal alebo venoval letmý bozk. Vítali ma tak niekedy rodičia, keď som bola ešte malá? Nepamätám si.

 

Odnášam použitý čajník a vkladám do dresu, keď ma zrazu vyplaší ženský hlas. „Hej, Mia! Máme novinu!“ S preľaknutým pohľadom sa obzriem za kamarátkinou hlavou trčiacou spoza rámu dverí. Máva rukou, aby som šla dnu, za nimi. Nechám robotu robotou a prídem k ním. Cate práve prstami stíska hrnček jej obľúbeného čierneho čaju a fúka na jeho povrch so snahou ho čo najrýchlejšie schladiť.

„Budeme mať posily!“ uškrnie sa Adý. Venujem jej nechápavý pohľad.

„Pamätáš si Vlka?“

„Myslíš jej brata?“ Hlavou naznačím na jej priateľku a moju kamarátku. Pamätám si ho len z rozhovorov, ale nikdy som ho nevidela osobne. Viem len, že žil s otcom v Amerike, kde mu pomáhal s hotelmi, zatiaľ čo matka tu žila s dcérou Cate.

„On sa presťahoval na Slovensko?“ prekvapím sa.

„Mama sa sťahuje za otcom do Ameriky,“ povzdychne smutne Cate, „ a chcela, aby som šla s ňou. Lenže ja si tu chcem dokončiť školu a... ostať s Adý. Nechápem ich. Najprv desať rokov na seba hádžu špinu a potom skoro zo dňa na deň sa rozhodnú, že zas budú spolu.“ Zavrtí hlavou. „A tak rozhodla, že nech môj brat ide sem, aby na mňa dohliadol. A on chcel ísť len s podmienkou, ak tu bude mať stálu a dobre platenú prácu. A na naše pomery je toto dobre platená práca.“ Je to jedna z najdlhších vecí, čo som od nej počula. Ona je práve tá, čo si vystačí so strohými odpoveďami a nemými požiadavkami.

„Zmeny vám vychádzajú rovnako, chce pracovať vtedy, keď je Krpec v škole,“ uškrnie sa Adý a zdvihne vysoko obočie.

Nemám z toho dobrý pocit. Vyhovovalo mi pracovať samostatne s Adý. Som s niekým známym, poznáme vlastný rytmus, nemotáme sa sebe pod nohy. A teraz zrazu tu príde muž starší ako dvadsaťpäť rokov a budeme sa musieť všetci traja prispôsobovať úplne novému tempu. A každé slovo ktoré o ňom padlo, nebolo dvakrát pozitívne. Cate ho popisovala ako pesimistického, cholerického, priamočiareho a často prehnane chladného muža. Ako môže niekto taký pracovať v čajovni?

„Kedy sem nastupuje?“ povzdychnem s jasnými pochybnosťami.

„Zajtra!“ Znie a pôsobí tak nadšene, že si moju negatívnu reakciu neuvedomuje. Pri jej odpovedi skoro vypúlim oči. „Zajtra, už zajtra? A ja to viem teraz?“

„No vieme o tom len asi týždeň a nebolo to isté. Dokonca mal prísť až v septembri, ale nakoniec sa to nejako rýchlo zmohlo a nestihla ti to povedať,“ ospravedlňujúco sklopí oči. Povzdychnem a mávnem nad tým rukou. „Idem pokračovať v práci, počujem zvonček.“

 

Končím presne o štvrtej a zanechávam za sebou uniformu, pocit istoty a prázdnotu peňaženky. Dostala som svoju výplatu ešte z minulej brigády. Nešlo o veľa peňazí, ale dostatok, aby som zaplatila doma účty a kúpila ryžu pre mňa a mamu aspoň na týždeň. Bola som z toho spokojná a hrialo ma, keď som vedela, že budem dostávať odteraz ešte viac. Budem môcť možno zlepšiť môj i mamin život. Začneme si kupovať lepšie jedlo, nové oblečenie, funkčné spotrebiče a po dôkladnom šetrení možno i vymaľovanie špinavých stien či vymenenie zničených parkiet. Alebo presťahovať sa do nejakého pekného nájmu, stačí nám garsónka a bezpečné okolie. Tak by nás minimálne dlhú chvíľu nenašiel otec.

Akonáhle sa ocitnem v oblasti sociálnych bytov, ucítim zmenu. Všetko je nečakane šedé, dopadnú na mňa nepríjemné pocity spolu s užierajúcimi pochybnosťami o mojom bezpečí. Na každom rohu stojí nejaké indivíduum a číha na svoju možnú korisť. Zažila som na vlastnej koži, aké to je byť ich vyhliadnutou obeťou. Byť psychicky zmučená bez kúsku nádeje. Už je to rok od posledného incidentu. Rovnako ako teraz som utekala zo školy domov, aby som dohliadla na mamu. Lenže moje plány sa zmenili potom, čo ma za vlasy stiahla neznáma skupina mužov.

Ako zranená zviera v maličkej klietke s elektrickým drôtom. Tak som sa cítila. Prosila som, nech ma pustia, volala som, nech mi niekto pomôže, ale oni sa mi smiali. Vedeli, že tu im nič nehrozí. Vedeli, že tu si môžem aj hlasivky vykričať a nik nepohne ani prstom. Nútili ma nech skúsim nejaký všeliek – drogu. Nútili ma, hodiť sebou o zem a každého po jednom urobiť ústami. Pri najmenšom odpore mi trhali pramene vlasov, kopali ma nadávali najvyberanejším slovníkom. Fotili ma, zabávali sa a ja som chcela umrieť. Neexistoval pre mňa ponižujúcejší, nechutenejší a bolestivejší moment, ako ten. A keď mali dosť, proste odišli a psychicky zlomenú ma nechali nariekať v temnej uličke tejto pochybnej štvrti.

Ale dnes mám šťastie. Bez jediného vyrušenia vojdem do nášho domu a začnem zdolávať schody na prvé poschodie. Chodby sú podivné tiché, nikde sa nekričí nejaká skupinka a nie je tu cítiť spálenina a iné cudzie pachy. Otvorím potichu dvere do bytu. Očakávala som, že mama bude spať, ale na moje prekvapenie ju uvidím sedieť na pohovke pozerať niečo v staršej televízií, zatiaľ čo ju osvetľuje slabučké svetlo lampy. Je vychudnutá, fyzicky zničená a vysušená. Ale i tak sú na nej vidieť nepatrné znaky po stratenej kráse. Rovnako, ako ja, i ona kedysi vlastnila tvár, ktorá sa dala zrovnávať porcelánovým bábikám. Ale teraz po nej ostali len kosti obalené kožou, vypúlené zakalené oči a pár  blonďavých chumáčov vlasov.

„Ahoj zlato.“ Pozrie na mňa s krivým úsmevom. Je príjemné ju vidieť aspoň trocha triezvu.

„Ahoj mami. Za hodinu je jedlo,“ usmejem sa s nefalšovaným nadšením a položím balenie ryže na linku.

„Aký si mala dneska deň? Niečo nové v škole?“

„Mami, už skoro týždeň nechodím do školy. Pracujem v čajovni.“ Pri poslednej vete zvýrazním hlas. Mama sa nepríjemne zavrtí a zanechá chvíľkové ticho. Hlavne počas mojich maturít nebola príliš pri zmysloch, tak by som sa nedivila, keby si to obdobie ani troška nepamätala.

„Ten čas ide rýchlo,“ zastoná a ja začnem pripravovať ryžu. Zarovno stihnem spratať balíček dofajčených cigariet a pár fliaš, ktoré dokonca mali postrhované názvy. Asi si naivne myslela, že takto nezistím, čo pila. Mne stačil ten alkoholický zápach.

„Kúpila si len ryžu?“ znova nadviaže rozhovor.

„Áno.“

„Nič k pitiu?“

„Nie, nekúpila som žiadny alkohol.“

A znova nastane ďalšie ťažké ticho. Miestnosťou znie paradoxný smiech z televízie, kde práve beží nejaký zábavný program. Lenže svoj účel zatiaľ neplní. Nezabáva ani jednu z nás. Príprava jedla prebehne až do konca v tomto mene.

„Hotovo,“ donesiem mame misku plnú ryže s pár kolieskami uhorky, ktorú som našla v našej miniatúrnej chladničke. Ja si so svojou porciou sadnem na druhý koniec pohovky a začnem si plniť hladný žalúdok. Prevarila som ju, ale to mi nevadí. Momentálne mi je jedno ako to chutí a akej je to konzistencie. Hlavne nech to zasýti môj žalúdok.

Mama to zje rýchlejšie ako ja. Nedivím sa. Počas opitosti si ťažko ustráži koľko toho zjedla a nie je výnimočné, ak aj tri dni neje. Zodvihne sa a odnesie tanier do dresu. Začne prehľadávať jednotlivé skrinky a šuplíky. Pozorujem ju a nič nehovorím. Viem čo robí.

Začína byť nervóznejšia. Všimnem si to na jej kostnatých prstoch. Chvejú sa jej. Prehrabáva fľašky pod drezom. Niektoré zhadzuje, iné dáva do strany. Sem tam nejakou to fľaškou zatrasie. Vyzerá zúfalo a úboho.

„Nepi.“

„Nebuď drzá,“ nečakane vyštekne. Jej hlas sa radikálne zmení.

„Nie som, záleží mi na tvojom zdraví. Všetko som povyhadzovala.“ Zas. Ako vždy.

„Ty nevďačná dcéra!“ vypľuje to na mňa a zamračí sa, „nebyť mňa, nie si tu. Nebyť mňa si mŕtva.“

„Mami...“

„Toto je tvoja vďaka? TOTO? Drala som sa od svojich sedemnástich, aby som ťa mohla uživiť. Aby som ťa mohla mať. Zachránila som ťa. Pred ním!“

„Je to alkohol!“ Do očí sa mi začnú hrnúť slzy. Očakávala som túto reakciu.

„Môj alkohol! A ty nemáš právo naň siahať. Nebyť mňa, si mŕtva. Nebyť mňa ani sa nenarodíš!“ Lapá po dychu, hystericky máva rukami a prepaľuje ma pohľadom.

„Je to tak lepšie!“ zavzlykám, ale stále si držím bojového ducha.

„PRE TEBA! Vieš ako som na tom ja? Chcem chytiť najbližší nôž a pekne pomaličky si podrezať žili. Nechať ich vytiecť do vane a konečne odísť z tejto nočnej mory!“ Naznačí rez na svojej pravej ruke. Vie, že týmto vyhrá. Je toho schopná. Vydesene začnem mávať hlavou. „Nie, nie, nie! Uvidíš, príde mi prvá výplata z práce a presťahujeme sa do nejakého normálneho podnájmu. Budeme mať peknú garsónku, budeme v bezpečnom prostredí. A budeme šťastné!“

Nepočúva ma. Namiesto toho začne prehľadávať v šuplíkoch s príborom ostré nože. Na tvári ma šialený výraz, šľachovitý krk natiahnutý a vychudnuté ruky napnuté. Pohotovo vyskočím na nohy, dobehnem k nej a pokúsim sa ju odtiahnuť od príborníka. Začnem ju prosiť, aby s tým prestala a upokojila sa. Lenže namiesto odpovede získam prudké odstrčenie a pád na zadok. Mama vytiahne nôž na chleba.

„Prestaň, prestaň!“ už skoro jačím aj ja. Zodvihnem sa na nohy a skôr, ako položí ostrie na svoje zápästie, začneme sa o nožík preťahovať. Je slabšia, tak s maličkou prevahou vyhrám. Mama nožík prudko pustí, mne sa vyšmykne z rúk a dopadne tesne vedľa mojej nohy. Ona sa po ostrom príbore začne znova cápať ale ja ho odkopnem nohou, ďaleko od nej.

„Neznesiteľná suka!“ pozrie na mňa tým najvyčítavejším pohľadom, aký len dokázala vytvoriť. Podobné veci mi v opitosti hovorila často. Striedalo sa to s ďakovaním, že sa o ňu teraz starám. Nebrala som to vážne. Predsa len bola pod vplyvom. Ale teraz? Jasne z nej väčšina vyprchala a je dostatočne pri zmysloch, aby si uvedomila, čo povedala. Na pár sekúnd strniem zdesením.

„Pračka,“ zavzlykám a začnem utierať prúdy sĺz.

To jej stačí na to, aby sa upokojila a rozíde sa do kúpeľne. Vedela hneď, že hovorím o fľaške tvrdého, čo som našla pri jej posteli za sedačkou. A taktiež viem, že ak by som ju nenaviedla ku kúsku alkoholu, mohla by som prežívať svoj ďalší horor a ďalej sledovať, ako sa snaží matka vziať si svoj vlastný život, ktorý ma podľa nej zmysel len keď sa topí v alkohole.

Prejdem do svojej maličkej izby, zatvorím za sebou dvere a hodím svoje chabé telo na vŕzgajúcu posteľ so zlomenými rebrami. Plačem ďalej. Potichu, tlmene ale vrúcne. Krčím sa do klbka, lapám po dychu a pýtam sa, prečo ja? Prečo som do tohto čierneho točiaceho sa kruhu padla ja? Kde som spravila chybu? Ale nikdy nenájdem odpoveď. Tieto otázky ma trápia deň čo deň. Noc čo noc. A bez maličkého výsledku. Možno to tak proste má byť. Možno trpím za iných, ktorí sú teraz šťastní a trápia sa najviac s tým, aby nezaspali do práce. A možno mi proste nie je dané, aby som zmenila to, čo mi bolo osudom dané. Trpieť, predierať sa poslednými silami a byť vďačná za miniatúrne odrobinky šťastia.

A tak, ponorená do tmavého a depresívneho mraku myšlienok zaspím. Ani spánok mi nenadelí troška pokoja. Objavím sa v nočnej more, plnej rúk, ktoré ma lovia, snažia sa chytiť, pritisnúť k zemi a trhať tie posledné kúsky mojej duše, môjho ja. To posledné čo mi ostalo a držím to ako môj posledný chabý plamienok v mojom vnútri. Bez neho by som to už dávno vzdala a dobrovoľne odišla na miesto, kde je vraj nekonečný pokoj.


Dračie súostrovie som síce zmazala z povrchu zemského ( z osobných dôvodov), ale charaktery som si zachovala a premiestnila do iného príbehu, ktorý mi pár mesiacov ležal v hlave. A nedivte sa, že charakter Vlka sa časťami nápadne podobá na Corbina. Je to účel :D A jeho charakter bude plávať ešte mnohými mojimi príbehmi.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Čajovňa u draka I.:

6. Leylon přispěvatel
07.12.2013 [15:03]

Leylonvždy si rada prečítam, čo vymyslíš, Corbina som mala rada a keď sa mu bude Vlk podobať... Emoticon

5.
Smazat | Upravit | 07.12.2013 [11:01]

zaujímvé isto budem čítať Emoticon

4. leen
06.12.2013 [22:35]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. majka
06.12.2013 [19:48]

užasná kapitola veľmi sa mi páči len tak ďalej :) Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. ninik
05.12.2013 [20:17]

Zajimave, těším se na další Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. mima33 admin
05.12.2013 [15:18]

mima33Ahoj, článok ti vraciam k oprave. Dôvodom je perex - nemáme tu síce žiadne obmedzenia, čo sa jeho dĺžky týka, no máš ho teda riadne dlhý. Odporúčam ti ten úvod vložiť pod čiaru na konci kapitoly a v perexe zanechať len anotáciu poviedky.
Keď si to skrátiš, opäť zaškrtni, že je článok hotový.
Ďakujem

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!