OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Čajovňa u draka IX.



Čajovňa u draka IX.Hranice šťastia.

V pozadí všetkých tých farebných fľakov počujem krik, plač a hluk. Všetko to tlmí on. Chalan. Môže to byť nanajvýš čerstvý žiak strednej školy. Modré oči mu svietia a blonďavé vlasy neposedne kopírujú jeho nádhernú, možno až zženštilú tvár. Obe ruky má zľahka položené na mojich tváričkách a upokojujúco sa usmieva. Cítim strach, hrôzu a potrebu plakať. Lenže vďaka tomu, ako ma od všetkého dištancuje vlastným telom, tak som odvážna a držím slzy na kraji.

„Všetko bude dobré, jasné? Rodičia sa len majú čosi nedoriešené, to sa stáva,“ prihovára sa mi chlácholivým tónom a pozorne ma sleduje. Ja len nemo prikyvujem, chvejem sa a chrbát tisnem ku chladnej stene. Začujem výstrely. Vďaka tomu nevydržím a hlasito vykríknem desom. Jeho ruky okolo mňa vytvoria ochrannú bariéru a objíme ma čo najpevnejším objatím.

„No tak, neplač. Všetko bude dobré.“ Jeho lož nadobúda priveľké rozmery. Cítim, že si sám nie je istý vlastnými slovami. Roztrasie sa a jeho prsty úzkostlivo tisnú moje telo na jeho. Nečakane všetko utíchne do mučivého ticha, kde počujem len moje tlmené vzlyky a jeho zrýchlený dych.

„Nič sa ti nestane, prisahám,“ neustále ma upokojuje cez vlastný nepokoj. Začujem blížiace sa kroky. Každým došliapnutím nohy sa vo mne stupňuje nechutný pocit, ktorý predpovedá čosi zlé. Predtucha varujúca ma pred najväčšou a najhoršou zmenou v celej mojej existencii. Čosi, čo ma zničí a obráti absolútne naruby a urobí zo mňa najúbohejšie klbko bôľu.

Cvaknutie.

„Tvoj brat ťa bude stále ľúbiť,“ dodá čo najtichším hlasom pobozká ma na čelo, pomaly vyrovná a posledný výstrel zapríčiní pád môjho milovaného sveta. Bratovi spomedzi oči vyletí von guľka, skončí v stene pár centimetrov nad mojou hlavou. Z jeho očí sa vytratí všetok život a ruky, ktoré ma tak držali, ochabnú. Jeho mŕtve telo ma pritlačí k stene.

„Hajzel.“ Zavrčí mužský hlas, ktorý určite poznám. Otec.

A ja začnem zúfalo kričať, drať si hlasivky a zarovno rukami kŕčovito držať chladnúce telo súrodenca. Nedokážem zastaviť. Už, keď som to pustila raz, ťažko to zastavím. Obaľuje ma tma a pocit nepríjemného chladu a samoty.

Búchanie dverí.

Skrčím sa do klbka s pokusom zohriať samu seba a krk ma začne páliť.

„Sklapneš už?“

A stíchnem. Otvorím oči. Ležím na posteli, ubolená, napnutá a s vlhkými očami. Srdce bije ako o závod a dych sa mi trasie. Musela som kričať zo sna, čo očividne zobudilo matku a donútilo ju búchať na dvere, aby ma zobudila. Predsa len som sa zamkla. Nechcela som riskovať, že si znova privedie svojich pochybných spoločníkov a niektorí z nich sa dostanú ku mne.

„Konečne!“ zabručí a opusti prah mojich dverí.

Pomaličky posadím moje stuhnuté telo a pozriem von oknom. Slnko už dávno zapadlo, na oblohu sa tiahla tma a hodiny sa blížia k deviatim hodinám. Ak by hento Vlk nepovedal, tak by som určite išla za ním. I keby som mala celú noc presedieť na tej sedačke a sledovať ho pri práci, tak by som bola určite spokojná.

Počujem ako matka vyjde z bytu a buchne hlasno dverami. Postavím sa, odomknem dvere a pomaly sa vytrepem von. Matka pizzu zjedla, zapila celou fľašou nejakého lacného chlastu a typicky to nechala na stole a pekne počkala, dokým to upracem ja. A i tak spravím. Ak by sa tak nestalo, všetko by sa tu kopilo.

Vezmem pohár, naplním vodou a podídem k otvorenému oknu, nech zistím, akým smerom vôbec matka ide. Do bezpečnejšieho mesta, alebo hlbšie do tejto čiernej diery. Lenže namiesto nej zbadám, ako okolo prechádza on – Vlk. Nenútene, vo svojom civilnom oblečení prechádza pod mojimi oknami a blíži sa k uličke, ktorá končí práve u zadných dverí baru, kde pracuje.

Akoby ucítil, že ho sledujem, zastaví a pozrie dohora. Priamo do očí. Jeho výraz je nič-nehovoriaci, prázdny, bez kúsku emócie. A ja tak moc túžim vedieť, čo sa mu práve vŕta v hlave.

Matka zrazu vybehne von, bez jediného pohľadu ho obíde a zmizne v jednej z uličiek, ktoré môžu vrcholiť kdekoľvek v tomto meste. Lenže jej isté smerovanie jasne hovorí o tom, že vie, kde ide. Vlk jej venuje bezvýznamný pohľad a posledný krát pozrie na mňa. Potom svoju pozornosť obráti do prázdna a pomalším krokom vchádza do uličky.

Mám šancu vybehnúť von, dobehnúť ho a vymyslieť si zámienku, prečo som tak spravila. Nechcem byť sama doma s mojou nočnou morou, nechutnými spomienkami a hladným žalúdkom. Mám risknúť i jeho nevýslovnú žiadosť, aby som nešla za ním? Moja maličká, ale silná túžba byť po jeho boku, počuť jeho hlas jasne začne kričať svoj názor, i keď myseľ začne proti tomu protestovať.

A ja poslúchnem túžbu. Nemienim sa topiť v samote, smútku a bolesti. A on je práve ten, čo dokázal otvoriť kanály, ktorými to všetko dostávam von.

Prekvapivo rýchlo si oblečiem to najľahšie – šaty a legíny. Nazujem si baleríny, zoberiem náhradné kľúče schované pod topánkami a vybehnem von. Pri behu dole beriem schody po dvoch, niekde a po troch a dvakrát skoro nado mnou zvíťazila gravitácia, ktorá ma chcela zhodiť dole.

„Vlk!“ vykríknem, keď udýchane vybehnem von. Na ulici nie je. Ale viem, kadiaľ išiel. Rovno do uličky. Neotáľam a bežím ďalej čo najrýchlejším tempom dokážem. Už na začiatku som udýchaná, začína ma páliť krk a pocítim potrebu zastaviť a vydýchať sa. Lenže nezastavím.

„Vlk!“ znova to vykríknem cez celú ulicu, ponárajúcu sa do tmy.

„Vlk!“ zakričím tretí a posledný krát. Pretože konečne zabočím do uličky, kde ho uvidím stáť v tieni. Ruky má teraz skrížené na hrudi. I keď mu cez tmu nevidím do tváre, viem že tento postoj neveští nič dobrého. Spomalím do veľmi pomalého tempa a začnem sa vydýchavať. Moje pľúca nevedia, či skôr lapať po kyslíku alebo vydychovať oxid uhličitý. I cez desivé vyžarovanie Vlka som rada, že som v jeho blízkosti. Že sa na mňa pozerá. A hlavne, že som v bezpečí.

„Ty si nepočúvala, keď som ti hovoril, aby si nešla za mnou do práce?“ zavrčí.

„Ale... v tvojej práci ešte nie sme,“ zašepkám na svoju obhajobu úbohý fakt.

„Takže mi chceš povedať, že si sa rozhodla o tejto dobe urobiť si prechádzku. Sama?“ Pozdvihne obočie.

„Nie! To určite nie! Ja som ťa uvidela z okna a doma som bola úplne sama. Nevedela som čo robiť, tak ma napadlo...“ zaseknem sa a stíchnem. Dôvod je len jeden. Chcela som byť s ním.

„Prenasledovať ma,“ doplní ma s nepatrným pobavením v hlase.

„Nie! Len dobehnúť! Preto som po tebe kričala.  Len... som nechcela ostať sama, i keď ma asi u seba nechceš.“ Nervózne tekám pohľadom po celej tmavej uličke, pretože jemu do tváre nevidím.

„Ako si došla k takému záveru, že ťa u seba nechcem?“

„Povedal si, že nemám ísť za tebou do práce.“

„Pretože som nechcel, aby ťa niekto napadol. Včera si skoro schytala guľku.“ Zavrtí nad tým hlavu. A mne zrazu čosi odľahne. Nešlo mu o to, aby ma mal čo najďalej od seba, ale o moje bezpečie. Hrejivý pocit sa pomaličky rozleje po mojom vnútri a dovolí mi ochutnať nepatrný kúsok šťastia.

„Ja som sa tak bála, že ti vadím, alebo niečo podobné. Bála som sa že ostanem sama a...“

On konečne vyjde von zo svojho tieňa a odhalí tak svoju tvár. Všimla som si na nej nepatrnú modrinu, ktorá sa nachádza neďaleko starej a ťahá sa mu k sánke. Prekvapím sa. Chcem sa spýtať, čo sa stalo, lenže jeho striktný pohľad ma donúti mlčať. Určite si všimol, že mi to padlo do oka.

„Poď, určite si znova dáš čaj.“ Otočí sa a pokračuje vo svojej ceste. Tým mi dovolí ochutnať plnú chuť radosti a dobehnem ho. Netlmená radosť spôsobuje môj prihlúpli úsmev na perách a energie v nohách. I on vyzerá lepšie. Ignorujúc nové zranenie, tak jeho kruhy pod očami už nie sú výraznejšie a nevyžaruje takou veľkou nepríjemnou mrzutosťou.

„Vyspal si sa dobre?“

„Áno, Cate bola u Adely, takže som mal doma pokoj a ticho. Očividne si aj ty dobiehala noc, však?“ venuje mi krátky pohľad a znova sa venuje ceste pred sebou.

„Áno, i tak som nemala čo iné robiť.“ Ledabolo myknem ramenami.

Keď zastavíme u zadného vchodu pre zamestnancov, tak už nad hlavami máme hviezdy a hrubší kosák bledého mesiaca s červeným nádychom. Vyloví kľúče, otvorí ich a uhne, aby som mohla vojsť prvá. Vojdem opatrne do tmy. On nečakane zasvieti pochybný luster. Žiarovka zabliká a nakoniec osvetlí celú úzku chodbu, pohovku ešte so zásterou a môj neumytý hrnček s jeho papierovým tanierom po pizze.

On hneď zmizne v provizórnej šatni aby sa určite prezliekol do pracovného šatstva. Ja to využijem na to, aby som bola aspoň troška užitočná a začnem to tu upratovať. Keď idem umyť vlastný hrnček, tak si v drese všimnem troška riadu naviac. Bez váhania sa pustím do jeho umývania.

„Prečo robíš moju prácu?“ spýta sa, keď sa objaví za mnou a začne si zopínať vlasy do gumičky.

„Pretože chcem byť užitočná, keď už som sa ti zavesila na krk.“ Pokračujem v drhnutí. On ku mne pristúpi zozadu a dovolí mi ucítiť jeho fyzické teplo na chrbte. Dych sa mi zachveje a celá zneistím. Snažím sa sústrediť na povinnosť, ktorú som si sama naložila, ale znemožňuje mi to. On natiahne popri mne svoju ruku a prudko vypne vodovodný kohútik.

„Nik ti nedovolil robiť moju prácu. A ja ti to vyslovene zakazujem. Ak tu chceš byť, poslúchaj ma, je ti to jasné?“ spýta sa na oko pokojným hlasom s náznakom skrytého varovania.

„Ale nechcem si prísť ako príživník, alebo záťaž,“ pokúsim sa protestovať s nespokojným tónom.

„Môžeš to doumývať, ale už nabudúce ti nedovolím sem vstúpiť, pretože nechcem, aby niekto za mňa robil moju prácu. Dúfam, že to dostatočne chápeš,“ pokračuje vo svojom nepríjemnom tóne a ruku z kohútika stále neodťahuje. Ja zľahka prikývnem na súhlas. Stiahnem vlhké ruky a utriem ich do utierky. On sa stiahne a druhú ruku mi opatrne položí na rameno.

„Šikovná, môžeš sa posadiť,“ pochváli ma a rukou naznačí na stoličku presne v rohu priestoru za pultom, kde očividne sedáva on, keď práve niekoho neobsluhuje. Bez jediného pokusu nejako bojovať s jeho dominanciou sa usadím na miesto, ktoré mi prikázal. On znova pustí vodu a pokračuje v tom, čo som ja začala.

Toto miesto je na príjemnom bode. Vidím odtiaľto všetko. Celý priestor podniku a i Vlka. Pri tom mu nezavadziam a ľudia sa musia postaviť, alebo nakloniť, aby uvideli moju drobnú postavu skrčenú na drevenej stoličke hneď vedľa smetného koša strčeného pod linkou. Myslím, že tu zvládnem sedieť i celé hodiny. Milujem pozorovanie ľudí pri činnosti. Keď často nemávam čo robiť, tak si proste sadnem do mesta na lavičku a sledujem, ako natešené deti naháňajú holubov, páriky sa navzájom zohrievajú a dospelí ľudia zabávajú. Vytvorí to vo mne ilúziu, že tento svet nie je až tak zlý, ako sa často javí. A zarovno prináša nádej, že možno i ja raz budem šťastná. Ako oni.

Vlk po umytí riadu dáva dole všetky stoličky, upravuje obrusy a rozdáva ponuku nápojov na každé možné miesto. Nenecháva sa mnou vyrušiť a plnohodnotne ma ignoruje. Plne sa venuje príprave každého detailu. Už v čajovni som si všimla, že je poctivý pracovník. Ako posledné roztiahne každý záves a otočí ceduľku s nápisom „Otvorené“ smerom von na ulicu.

„To si tu na všetko sám?“

„Áno, majiteľovi to až toľko nevynáša, aby zamestnával viac ľudí. A vôbec, nik naviac tu nie je potreba. Zvládam to sám,“ odsekne a skončí u utieraní riadu, ktorý na začiatku umyl.

„Takže nechceš, aby som ti nejako pomáhala.“ Nepúšťam z neho oči.

„Nie.“

„Ani zadarmo?“

„To už dvojnásobne nie.“

„Aj keď to moc chcem?“

„Nepustím ťa k ničomu.“

A ja už rezignovane stíchnem. Príde prvý starší zákazník. Tlmeným hlasom si objedná whisky s ľadom a sadne za barovú stoličku. Pozrie na mňa nezaujatým spôsobom a zničene oprie lakte o pult. Vlk sa šikovne odtrhne od svojej momentálnej práce a pohotovo mu naleje poprosený drink. Potom dá z nejakého dôvodu variť vodu do malého kastrólu a oprie sa o stenu hneď vedľa mňa.

Delí nás pár centimetrov. Môj nos zachytí jeho sviežu vôňu a moje telo začne reagovať ako vždy v jeho blízkej spoločnosti. Srdce sa mi rozbúcha a moje prsty sa roztrasú túžbou. Nevýslovná potreba dotknúť sa ho začne zaplňovať moju myseľ a mám nevýslovnú chuť podľahnúť mu. Vnútorný hlas mi káže ovládať sa a zbytočne neukazovať svoje prekvapivé túžby. Lenže druhý, tichší, tlmene prosí, nech to spravím. Nech vie, ako ho vnímam a čo tak moc od neho potrebujem.

A ja mu podľahnem na plnej čiare. Chcem mu podľahnúť. Zdvihnem ruku, opatrne ju položím na jeho pás, čím upútam jeho oči farby hustého tušu. Na chvíľu sa zaseknem a prsty o pár milimetrov od jeho boku oddialim. Lenže jeho reč tela a mimiky nehovoria o žiadnej negatívnej reakcii. Ba opak. Jeho oči pôsobia zvedavo s nepatrným prekvapením. Preto sa rozhodnem na neho znova položiť celú ruku a venovať mu jeden z mojich jemných úsmevov. Práve to spôsobí jeho nepatrný povzdych. Jednu ruku položí na moje platinové vlasy a pohladí ma po nich prekvapivou jemnosťou. Nechám radosť prúdiť mojím telom a ruku na jeho boku nahradím mojím spánkom zapretým do jeho boku. Dokonca pristúpi bližšie, aby som sa mohla o neho hlavou zaprieť lepšie a pohodlnejšie. Znova ma pohladí.

„Máte výnimočné vlasy, mladá dáma,“ ozve sa postarší muž, nadvihne pohár, akoby si na ich počesť štrngol a odpije si z pohára.

„Ďakujem,“ usmejem sa o niečo intenzívnejšie.

„Ona je celá výnimočná,“ zašomre Vlk skoro nečujným hlasom, ale moje uši to zachytia. Ťažko sa popisuje to, čo práve tých pár slov spôsobilo. Akoby nestačilo, že mi dovolil prijímať jeho teplo a zdieľať osobný priestor. Moje oči sa začnú plniť slzami šťastia a tuhšie sa k nemu pritisnem. On sa stáva mojím stĺpom šťastia. On, často nepríjemný, prehnane strohý muž, ktorý si k telu nepustil skoro ani vlastnú sestru. A teraz sa opieram o jeho bok a rukou zľahka hladí moje vlasy.

„Vlk,“ oslovím ho a utriem si oči. Vtedy začne bublať voda v kastróly. To spôsobí, že sa opatrne odtrhne a tak preruší intímnosť medzi nami. S návalom sklamania sledujem, ako dáva oheň na spor a do vody sype čaj. Už od vône spoznám, že ide o ten istý, čo mi dal včera.

Do miestnosti stúpia ďalší dvaja muži, ktorí sú práve v strede búrlivej konverzácie o nejakej drahej stavbe a na niečom veľmi zabávajú. Prejdú okolo pultu, objednajú si dvakrát brandy a usadia sa za jeden stôl pre dvoch. A Vlk sa znova naplno venuje práci. Je upokojujúce sledovať ho. Každý jeho krok a pohyb je dopredu premyslený a ani na sekundu nezaváha, čo má robiť skôr. Drží sa predom vytvoreného postupu, ktorý mu vychádza presne na sekundu. Až zrazu precedí čaj cez sitko a vedľa mňa na linku položí hrnček plný horúcej tekutiny. Hneď mi je jasné, že to spravil pre mňa, ako sľúbil.

„Ďakujem.“

„Len pi,“ povzbudí ma a znova sa zapriahne do práce. Ľudia sa tu začínajú hrnúť ako včely na med. Každému stačí letmý pohľad aby pochopil, že toto je podnik pre mužov s vyšším postavením. Väčšina je drahšie oblečená, Vlk podáva drahé nápoje a všetko tu prebieha v tichej a pokojnej atmosfére. Je to obrovský rozdiel od typických krčiem, kde sa krčí, nesie zápach tvrdého alkoholu a potu.

Vlk sa skoro nezastaví, až približne o dve hodiny, kedy nastane relatívny pokoj. To už odbíja polnoc a on sa s povzdychom znova opiera o stenu vedľa mňa.

„Mám ťa pustiť na stoličku?“

„Len seď. Chceš ešte čaj?“

„Už som si doliala,“ odpoviem a odpijem si posledné kvapky dobrého čaju.

„ Ak si chceš ísť znovu ľahnúť dozadu na pohovku, môžeš.“ Upriami na mňa oči.

Zakývam hlavou na nesúhlas: „Chcem byť tu, s tebou.“

A znova sa vrhne do práce. Pomaličky, ale isto, sa mi začne strácať obraz pred očami. V prvý moment ma napadne, že som mala súhlasiť s jeho ponukou. Ale na to rýchlo zabudnem a napokon sa poddávam pádu nekonečnou dierou. Hlava mi pomaličky padne na linku pri mojom boku, aby som mala aspoň o troška viac pohodlia. Myslím, že Vlk čosi hovoril mojím smerom. Ale ja som už bola v tak hlbokom tranze pred zaspaním, že som nemala silu čo i len povedať hlásku. Ako posledné si pamätám, že opatrne položil ruku na moju tvár a jeho letmý dotyk ma stiahne už do úplnej tmy iného sveta.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Čajovňa u draka IX.:

4. Leen
20.01.2014 [20:34]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon prosiiiiiiiiim rychle dalsi kapitolku Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3.
Smazat | Upravit | 19.01.2014 [22:16]

och božicku, ja z teba nemozem dievca. kapitola bola prenadherna, keby sa dalo kopirovat asi skopirujem usek pri ktorom mi vyhrkli slzy do oci, citacia by bola pridlha... takze ked si ju k sebe privinul a pohladil ju, cela ta strofa, boze ,a potom ona je cela vynimocna, ten chlapec toho vela nenakeca, ale je ked povie az mam zaludok stiahnuty. som tak prestastnena za nu a jej pokoj co jej vlk vlieva do zivota. ach, si famozna Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. ninik
19.01.2014 [21:11]

Krásná kapitola Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Těším se na další Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. mima33 admin
19.01.2014 [19:03]

mima33Hlásim sa! Konečne... Emoticon poviedku čítam od začiatku, ale nikdy sa mi akosi nepodarilo dostať ku komentovaniu, za čo sa veľmi ospravedlňujem Emoticon A hneď ti aj hovorím, že sa nesmierne teším na ďalšiu časť. Všetky chvíľky Mii a Vlka si patrične užívam a dúfam, že nám ich dopraješ čo najviac! Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!