OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Čajovňa u draka VII.



Čajovňa u draka VII.Čím vyššie vyleziete, tým hlbšie padnete.

Každým krokom cítim intenzívnejšie a intenzívnejšie strach. Ako vystresovaný králik sa obzerám po jednotlivých uličkách. Každú pochybnú osobu si prezriem aspoň dva krát, dokým si nie som istá, že to nie je niekto nebezpečný. Keď otvorím dvere do nášho domu, tak možno upadne strach z napadnutia, ale nastane druhý. A to z konfrontácie s matkou. Mala by som jej povedať o tých peniazoch? Možno sama má niekde schované, pochopí momentálnu situáciu a dá mi ich na stravu.

Dvere otvorím pomaly a uvidím matku natiahnutú na sedačke. Pôsobí pokojne a neprítomne sleduje niečo v televízií. Keby za ním netrávila toľko času, už ho dávno neplatím a mohli by mať pár eur naviac. Lenže matka by bola schopná zblázniť sa, ak by nemala podobné odreagovanie.

„Ahoj, zlato. Už som hladná. Tešila som sa na teba,“ usmeje sa na mňa. Ach, očividne od rána nemala alkohol. Možno sa predsa len snažia vyrovnať váhy a život ma možno chce obdariť o ďalšie, nepatrné svetle chvíle. Skleslo sklopím pohľad a posmutnelo odpoviem: „Nemáme peniaze.“

„Čože?“ jej výraz sa radikálne zmení.

„Ako som bola platiť účty, tak ma niekto napadol. Preto som vtedy neprišla domov,“ pokračujem a stisnem pevne päste.

„A čo ako teraz budeme jesť?!“

„Ja... neviem. Pokúšam sa vybaviť si polovičku výplaty dopredu, nech máme z čoho vyžiť.“ Upriamim na ňu svoj ospravedlňujúci pohľad. Jej oči sa naplnia hnevom a viditeľnou zlobou. Napne sánku, pohodí rukami a vyprskne na mňa: „Tak si tu posratú výplatu vybav. Kto vie, kde si v skutočnosti bola. Si si tie peniaze užívala sama, však?!“ Šokovane ju sledujem. Kde ju niečo také mohlo napadnúť? Vie veľmi dobre, že ja taká nie som.

„Živila som ťa posratých štrnásť rokov a ty i pred vlastnou matkou skrývaš peniaze!“ zúri. Je úplný opak toho, čo ma pred chvíľou privítalo pri príchode domov.

„Lebo ich míňaš na alkohol namiesto jedla!“ odpoviem jej čo najhlasnejšie. Hlas sa mi chveje. Chcem podporu. Chcem, aby sa spýtala, ako sa mám, či ma nezranil. Chcem aby mi dala najavo, že jej na mne záleží. A dostávam presný opak. Som pre ňu síce potrebná, ale ako zdroj peňazí, alkoholu a dokonca i strechy nad hlavou.

„Lebo to jediné, mi pomôže zabudnúť na to, aký posratý mám život. Keby tu bol on, bolo by všetko inak!“ začne kričať a oči sa jej naplnia slzami. A mne tiež. Zas. Zas udiera na moje citlivé miesto. Prečo mi to robí? Prečo mi pripomína chybu, ktorú si vyčítam skoro päť rokov. Keby nenastala, mohli sme žiť inak. Alebo mohli žiť lepšie. Bezo mňa. Ja by som už isto bola na druhej strane a ona s ním šťastná.

„Mala si zomrieť. Nechápem, prečo ťa zachraňoval. Mal žiť on, on by sa o nás dokázal postarať. Si nemožná, neschopná a tak neuveriteľne egoistická. I po tom, čo ti zachránil život, tak si to nevážiš. Ledva sa ku mne dostane pár centov a v chladničke je ledva kúsok jedla,“ syčí a prepaľuje ma pohľadom. Je dosť triezva na to, aby si uvedomovala čo hovorí. Dosť triezva na to, aby vedela, že mi týmto ublíži čo najbolestivejším spôsobom.

Mala si zomrieť. Urobím krok dozadu a objímem si lakte.

Si nemožná, neschopná a tak neuveriteľne egoistická. Moja duša sa začne triasť, teplo naplní úzkosťou a oči začnú páliť. Pľúca sa mi stiahnu a kyslík sa nedokáže dostať do tela a ja sa snažím lapať po dychu. Nejde to. Dusím sa žiaľom a tvár začne topiť v slzách.  Mám chuť padnúť na kolená, pustiť zo seba všetko von. Chcem sa zhlboka nadýchnuť.

Matka na mňa začne čosi hovoriť. Nie, nechcem od nej počuť ani slovo. Ťažkopádne sa doteperím do svojej izby, buchnem dverami a malátne hodím svoje telo na vŕzgajúcu posteľ. Skrčím sa do klbka, zatvorím oči a bojujem s každým nádychom. Nechty si ryjem do rúk, až sa mi na povrch dostávajú prvé kvapky teplej životodarnej tekutiny.

Až sa mi podarí hlasito zavzlykať a konečne nabrať do pľúc trocha vzduchu. Plačem tak vrúcne, ako len smiem. Je mi jedno že ma počuje. Je mi jedno, že ma počujú susedia. Je mi jedno, čo so mnou práve bude. Len nech upadnem do tmy. Hlbokej nirvány, kde nič necítim, na nič nemyslím a nič nie je. Žiadne myšlienky, bolestivé spomienky a dotrhané srdce.

A aspoň to sa mi splní. Pomaličky a isto upadnem do hlbokého spánku, kde nastane to, po čom teraz tak neskonale túžim. Už len, keby sa mi splnilo, aby som sa nikdy nezobudila.

 

Zobudí ma hluk. Veľký hluk, množstvo hlasov, vzdychov smiechu a nepríjemný smrad. A to len z vedľajšej miestnosti. Tam, kde je matka. Najprv sa snažím si nejako upchať uši a spať ďalej. Ráno to celé zmizne a nik tu pravdepodobne nebude. Ako poslednou dobou.

Ale nič. Neustáva to. Množstvo ženských a mužských hlasov dolieha k mojím ušiam ako démonické zvuky a prerývajú mi hlavu. Zdvíha sa mi žalúdok a nechty si začnem ryť do hlavy. Nepomáha to. Nepomáha nič. Nakoniec len zoskočím na nohy, podídem k dverám a započúvam sa viac do disharmonickej skupiny rôznych zvukov. Napadá ma len jedna vec čo môžu robiť v našej hlavnej izbe. Ale je to tak nechutná možnosť, že si ju nechcem v hlave ani vybaviť. Nie je možné, aby sa na niečo také matka znížila.

Čo teraz? Mám v tichosti ostať v izbe, alebo odísť? Ale vonku je tma a niekoľkonásobne viac nebezpečenstva, ako cez deň. Lenže už určite nezaspím pri tých nechutných zvukoch. S maličkou dušičkou pootvorím dvere a pozriem dnu.

Moja najhoršia predstava sa vyplnila. Hromada nahých tiel, ktoré sa do seba narážajú, obtierajú sa a zapadajú ako jedno puzzle za druhým. Môj žalúdok urobí kotrmelec. Dvere prudko za sebou zatvorím a opriem sa o ne. Zatvorím oči a snažím si uvedomiť celú situáciu. Je vôbec možnosť to vyriešiť? Poslať ich preč je nemožné. Len by sa mi vysmiali, pravdepodobne by ma nazvali malým deckom, alebo horšie, pozvali k sebe do svojich orgií. A ostať tu ako nepriamy svedok? Nie, to rozhodne nie.

Nakloním sa k druhej možnosti. Vypadnutie z tejto nočnej mory do druhej. Prezlečiem si pracovnú uniformu na polodlhé šaty, pančuchy a kratšiu vestu, keďže večer tu býva chladnejšie. Roztrasene si dám do vačku kľúče, prečešem si na rýchlo biele vlasy a zastavím sa pred dverami. Pár sekúnd zbieram posledné čriepky a odvahy. A potom behom sekundy otvorím dvere, obehnem hromadnú grupu nahých tiel a vybehnem von. Ak náhodou po mne čosi kričali, tak som to nezachytila. A ani som nechcela.

Na chodbe sa rozsvieti tlmené svetlo. Zabliká a nakoniec ostane stálo osvetľovať zničenú chodbu a skrčenú osobu v rohu. Je to pravdepodobne muž s kapucňou, skrývajúcou tvár. Objíma si lakte a nepôsobí prítomne. Typujem, že to spí. Na bezdomovca je pomerne čistý a má celkom dobré topánky, tak pravdepodobne utiekol z domu. Nie je to nič neobvyklé. V tejto ulici dobrí rodičia nie sú. Rovnako ako deti. Predsa len na tomto mieste hriechu skoro každý upadne do náručia drog, alkoholu a orgií. Ako moja zúfalá matka.

Rýchlo a čo najtichšie zídem dole a objavím sa na nočnej ulici. Lampy a mesiac nie sú jediný zdroj svetla. O tomto čase svieti podivne moc okien. Tu sa predsa len žije hlavne počas nočného obdobia. Stačí sa obzrieť a očami narazím až na prekvapivo veľa skupiniek rôznych osôb. Pár sa po mne obzrie, jeden zapíska a ostatní si hľadia svojho.

Čo teraz? Kde mám ísť? A mám vôbec kam ísť? K Adý ani ku Cate s Vlkom nechcem ísť. Pri čom ani neviem, kde tí dvaja súrodenci bývajú. Predpokladám, že v tej drahej apartmánovej časti, rovnako ako Adý. Tú štvrť si pamätám ako množstvo moderných budov, áut, ihriská, trávnikov a rôznej inej zelene. Úplný opak tejto zatuchliny.

Rozhodnem sa ísť rovno do centra mesta. Tam sa vždy niekde žije, nebudem sa cítiť v tak veľkom nebezpečenstve a určite nájdem nejakú bytovku, ktorá ma vo vnútri sedačky, kde by som si mohla ľahnúť a dospať tento deň. Držím sa pri svetle lámp a rýchlym tempom sa ponáhľam preč z tohto miesta. Akonáhle mi príde cesta do mesta dlhšia a dlhšia, tak to začínam pomaličky ľutovať. Mala som to radšej pretrpieť. Len ležať pod paplónom a prosiť všetkých svätých o chvíľku pokoja.

Na cestu vybehne nejaký muž. Známy muž. Svetlo krátkodobo osvetlí jeho bezduchý výraz a podliate oči. V hlave sa mi zjaví krátka spomienka na vraždu tmavého muža a na chvíľu sa zaseknem. Muž si stiahne kapucňu hlbšie do tváre a spoza opaska vytiahne známu zbraň.

V hlave sa mi začnú otáčať kolieska a inštinkt začne znova dávať rozkazy môjmu strnulému telu. Utekaj! Chce ťa zabiť! A ja utekať začnem. Vbehnem do prvej uličky, ktorá je po mojej ruke. Bežím kľukatým a úzkym priestorom. Jeho kroky sú mi v pätách. Len mu napomáham. Tu ho nik neuvidí a mňa nikto nezapočuje. A ak je to ešte slepá ulička, tak to bude posledná chyba, čo som kedy vo svojom živote urobila.

Výstrel. Blíži sa. Som pomalšia ako on. Adrenalín sa mi pumpuje do žíl a snažím sa zrýchliť aspoň o troška. Nemôžem teraz zomrieť. Ešte nie. Už som párkrát čelila smrti a ani teraz nie som pripravená sa jej poddať. Moja vôľa žiť je možno silnejšia, ako som možno tušila. Ten strach zo smrti je neuveriteľný. Desí ma, že nebudem môcť kúpiť konečne pekný útulný domček v bezpečnej štvrti a sťahovať sa tam s mamou. Desí ma, že už nevidím Adý a Cate. A prekvapivo ma desí, že už neuvidím Vlka, nezapočujem jeho podmanivé slová a možno neucítim jeho sviežu vôňu a intenzívny dotyk.

Ďalší výstrel. Uvidím koniec uličky. Zo srdca mi padne obrovský balvan, keď si uvedomím, že sa tam nachádza ďalšia ulica. Utekám slabým svetlom pouličnej lampy. Nečakane sa otvoria bočné dvere u smetných košov a v nich sa objaví známa osoba. Vlk. Prekvapene na mňa pozrie a v pozadí zaznie ďalší zvuk palnej zbrane. To mu stačí na to, nech ma chytí za golier a stiahne dnu. Dvere za sebou zabuchne. Mňa upustí a ja nepríjemne narazím chrbtom o dvere.

Stojíme v úzkej chodbe s jediným zdrojom svetla z vedľajšej izby. Počujem odtiaľ bujnú vravu a štrngot pohárov. Tu vidím len obrysy nejakej starej pohovky, krivý stolík a nejaké krabice. I tá troška svitu mi stačí na to, aby som rozpoznala ostré línie Vlkovej napnutej tváre. Jeho temné oči sú zrazu naplnené niečím nepríjemným a klenuté obočie sa mu jasne mračí. Potichu ale vrčiac sa spýta: „To fakt stále priťahuješ problémy? Ako môžeš behať vonku o tejto dobe?“

„Ja... nemohla som ostať doma. Boli tam všetci. Prečo sa to stalo? Utiekla som. Bola všade tma. Objavil sa on. Toho, čo som vtedy videla. Prečo mi to matka urobila? Musela som proste odísť. Začal ma naháňať, chcel ma zabiť...“ začnem pliesť jedno cez druhé roztraseným hlasom, až ma on umlčí jednoduchým pritisnutím podušiek prstov na moje pery. Takto sa rozhodne moje srdce nezastaví. Najprv mi ho rozbúcha adrenalín a strach. Teraz jeho jemný dotyk na mojich perách a blízka prítomnosť.

„Vydýchaj sa. Sadni si na pohovku, ja idem obslúžiť nového zákazníka a potom mi všetko v správnom poradí a zrozumiteľne vysvetlíš.“ Odstúpi odo mňa a zmizne v svetle. On tu pracuje? Má dve práce? Pôsobí to ako celkom pokojný nočný podnik bez hudby či nejakej hlasnej vravy. Roztrasené nohy mi pripomenú jeho požiadavky a ja sa pomaly doteperím k starej pohovke a sadnem si na ňu. Práve teraz mi to príde ako najpohodlnejšia vec na zemi. Uvoľním svoje telo a nechám ho splynúť.

Za chvíľu sa vráti a v ruke má hrnček. Keď mi ho podá, zistím že ide o kakao. Nestihnem ani zrozumiteľne poďakovať a už ho začnem hltavo piť. Nevečerala som, môj žalúdok začínal trepať a chuť kakaa je tak neskutočná. Užívala som si každý teplý dúšok lejúci sa dole mojím krkom rovno do prázdneho žalúdka. Blažene si na konci oblížem pery a poďakujem znova. Už zrozumiteľne. On si zatiaľ sadne vedľa mňa a až dokonca ma pozoruje.

„Tak, môžeš hovoriť. Pomaly, v správnom poradí a zrozumiteľne. Jasné? Už si v bezpečí. Tu ten muž určite nevbehne, tak sa nemusíš báť.“ Istota v jeho hlase ma donúti veriť mu každé slovo.  V jeho podaní znie všetko tak jasne a jednoducho.

„Bola som doma. Znova som sa pohádala s mamou a ja som si šla teda ľahnúť s tým, že sa hádam zobudím ráno. Lenže ma zobudia divné zvuky. Moja matka... tam bola s množstvom žien a mužov a... robili to. Ja som tam nedokázala byť ani minútu, proste som utiekla von. Chcela som ísť prespať niekam do mesta. Lenže mi zrazu vbehol do cesty on. Ten muž, čo ma vtedy naháňal a strieľal po mne. Utiekla som pred ním do najbližšej uličky až som zrazu prebehla pred tebou,“ zopakujem mu celý večer jedným dychom a rukami kŕčovito stisnem prázdny hrnček po lahodnej tekutine.

„Aha. Hlúpejší útek, ako do temnej uličky hádam neexistuje. Ty musíš mať extrémne šťastie, že si zas narazila na mňa.“ Zavrtí nado mnou hlavou a oprie sa o operadlo. Sedačka protestne zavŕzga a ja skleslo sklopím zrak k zemi, pokrytej zničeným linoleom. Čo mám teraz robiť?

„Pracujem do piatej ráno, môžeš tu prespať, ak chceš,“ doplní sa už bez irónie v hlase.

Zodvihnem hlavu a prekvapene na neho pozriem. Moje telo zaplaví dojatie a mám chuť ho nečakane objať, stisnúť a pevne sa privinúť k jeho teplému telu na znak poďakovania. Ale o to určite nestojí.

„Ty máš dve práce?“ spýtam sa opatrne.

„A nie je to snáď jasné? Áno, mám.“

„Prečo? Nie si náhodou... bohatší? A čo to je za podnik?“ odvážim sa položiť mu ďalšie otázky.

„To, že sú moji rodičia bohatí, neznamená, že aj ja. Tie peniaze sú ich a nie moje. A ja si chcem zarobiť svoje. A je to jeden z tých pokojnejších nočných podnikov.“ Mykne nezaujato ramenami. Zrazu sa zodvihne a podíde k skrinke na konci súkromnej chodby pre zamestnancov. Začne tam čosi hrabať.

„A kedy stíhaš spať?“

„Po práci v čajovni. Tam končíme poobede a tu začínam okolo desiatej. Tých päť hodín spánku zvládam. Som na to zvyknutý,“ vysvetlí mi svoj naplnený denný režim. Možno preto tak rýchlo odišiel. Aby sa stihol čo najviac vyspať. Už mi to jeho obídenie neprišlo tak bolestivé.

„A cez sobotu a nedeľu to doženiem. Tu síce musím pracovať i cez víkend, ale v čajovni netreba,“ pokračuje a zrazu vytiahne čosi, čo vyzerá ako dlhšia zástera. Podíde ku mne a prehodí mi to cez nohy. „Je to jediné na zakrytie, čo sa tu dá zohnať.“

„Ďakujem,“ pokúsim sa o plachý úsmev a stisnem bielu zásteru.

„Nemáš zač. Keby čosi, hneď vedľa pracujem.“ A odíde. S ľahkou spokojnosťou sa natiahnem na trojmiestnej sedačke. Buď som naozaj unavená, alebo je fakt pohodlná. Príde mi dokonca pohodlnejšia, ako moja vŕzgajúca posteľ so zničenými pružinami. Cez nohy si prehodím zásteru, pod hlavu ruku a zapozerám sa rovno do dverí, za ktorými je podnik.

Až teraz si všimnem, v čom je Vlk oblečení. Čierne nohavice, vesta a biela košeľa. Vlasy má elegantne zopnuté v gumičke a spod košele mu vytŕča tenšia reťaz. Pôsobí zaujímavo. Sám o sebe má ďaleko od typického ideálu muža. A i tak mi príde sympatický. Možno až príťažlivý. Jeho lomený nos, pevné telo, široké ramená a prísna tvár s vysoko postavenými lícnymi kosťami robia dokopy čosi tak neuveriteľne nezvyčajné. Dokonca zbadám záblesk strniska pod udržiavanou briadkou a upravených nechtov, čo až také nezvyčajné pre barmana a čašníka nie je.

Počas pozorovania jeho rýchlych a zručných pohybov pri miešaní drinkov a obsluhovaní rôznych typov ľudí  začnem pomaly zaspávať. Ani sa nenazdám a moje telo pomaly, ale isto upadne do hlbokého spánku, kde sa mi sníva o tom, že pred každým zaspávaním vidím jeho tvár a počujem jeho slová. Škoda, že to bol len sen.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Čajovňa u draka VII.:

3.
Smazat | Upravit | 14.01.2014 [23:01]

jajky, tak toto bolo fakt ze bez slov, tak cisty grupen, v byte kde vo vedlajsej izbe spi jej dcera? to ako fakt? no ja by som sa na tu zenu uz skutocne vykaslala, neviem co sa stalo, ale vykricat, ze mala zomriet miesto svojho brata myslim? tak to bolo to najhnusnejsie co moze jedna matka povedat! ja jej rozumiem, ze ma potrebu sa o nu starat ale po tomto by ju mohla poslat do riti, aspon na par dni, nech sa jej matka zlakne a uvedomi sa, lebo takto je to , ach, nemam proste slov, A vlk, ach on si zaraba sam a nezije z penazi svojich rodicov, on je tak spravny,a verim, ze budu spolu, vsak budu spolu? to dievca naozaj potrebuje trosku radosti, lasky, stastia Emoticon Emoticon tesim sa na dalsiu, Emoticon Emoticon Emoticon asi neplanujes kratky pohald setha? ze? naozaj by som chcela vidiet do jeho hlavy, aspon ako bonusovku? Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. Eris
09.01.2014 [13:08]

wow, tak velmi som sa těšila na tuto kapitolku a tu je!! :) perfektne ako vzdy. jej mama je naozaj snad ta najhorsia mama na svete, vycitat jej, ze nezomrela, tak tvrdo ji ublizit... velmi s nou citim, no Vlk je pre mna stale zahada, ale uz teraz ho mam rada :D :) tesim sa na pokraco :)

1. ninik
08.01.2014 [20:38]

Jsi skvělá, že už jsi přidala další Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon vím, že to možná zní nevděčně, ale kdy bude další??? Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!