OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Čajovňa u draka XII.

30.01.2014 (16:00) • Myerel • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 704×

Adý s Cate sú v čajovni skôr, ako my, čo je nezvyčajné. Sedia v pripravenej čajovni na pohodlných pohovkách ruka v ruke a čajom na stolíku. Na niečom sa obe chichotajú a nepatrnou gestikuláciou naznačujú čosi komické a vtipné. Vlkom to ani trocha nehne a ide rovno na mužské toalety, kde sa navlieka do uniformy. Cate sa za ním obzrie. Viditeľne ju niečo znepokojí a zamračí sa.

„Mia!“ zakýva mi Adý a vystrúha na tvári štrbavý úsmev. Oplatím jej to a podídem rovno k ním.

„Je ti lepšie?“ Pohľad sa jej zmení na starostlivý. Cate na moju prítomnosť reaguje len kývnutím hlavy.

„Áno, je. Prepáčte, že som vás nečakane nechala v štichu,“ ospravedlňujúco povzdychnem.

„Potrebovala si to. Fakt tu nepotrebujeme zombíka. To je horšie, ako nič.“ Štuchne do mňa špičkou topánky. Už dávno má na sebe pracovnú uniformu. Preto sa po krátkom prepáčení rozbehnem do priestorov, kde zákazníci majú zakázane vchádzať. Dávam si na čas a každý jednotlivý kúsok oblečenia obliekam pomaličky a s mysľou v inom svete. Plávam vo vode ničoty a tmy. Nikde nič, žiadna spomienka, predstava či obraz. Prsty sa mi ryjú do hodvábnej látky čiernej košele a pred očami sa mi rozplývajú tmavé obrysy dverí.

„Mia!“

Strhne ma, srdce mi nadskočí a obzriem sa spoza rameno za hlasom. Adý.

„Čučíš do tej steny ako na nové vrátka. Otvárame a ty si si ešte neobliekla sukňu. Šup!“ Povzbudí ma zatlieskaním a rázne sa stratí. Zavrtím hlavou a pokračujem v prezliekaní. Z tohto dňa nemám dobrý pocit. Niečo sa stane. Cítim to.

„Sľúbil si mi, že tam nebudeš chodiť!“ nespokojne kňučí Cate smerom na Vlka. Ten sa tvári nezúčastnene, akoby na neho ani nehovorila.

„Si hrozný!“ nečakane zavzlyká a po očiach sa jej roztečú slzy. Adý, samozrejme, spanikári a uteká rovno k nej. Vlk sa jej vlhkej tvári otočí chrbtom a zapozerá sa von oknom. Ostanem chvíľu stáť pri ráme dverí a kochať sa pohľadom na jeho mohutné telo, zdobiace vychádzajúce slnko. Určite skrýva obrovské množstvo jaziev, ktoré nie sú vidieť len očami.

V čajovni máme zhon. Ľudí je tu ako sardiniek v konzerve. Všetci tu beháme z jedného konca na druhý a pomaly vypúšťame duše. I tak to na nás nie je vidieť. Ja a Adý si udržujeme oslnivé úsmevy, príjemný tón a maximálnu ochotu. Vlkovi stačí jeho typický chladný pokoj a odmeraný pohľad. Vďaka včerajšiemu dňu, venovanému mojej psychickej regenerácii, som sa tak rýchlo neunavila. Len nohy mi tŕpnu a v hlave mi začína pomaličky dunieť z toho množstva informácií. Ale i tak sa mi podarí nepomýliť ani jednu objednávku.

Prichádzajú sem rôzni ľudia. Od milých, mladých a štedrých, až po nepríjemných, starých a skúpych. Jeden sa dokázal hádať o posledný cent, ďalšiemu vadilo čakať čo i len minútu viac na čaj, ba niektorí sa sťažovali na chuť čaju. A to len preto, lebo si mysleli, že čaj má byť sladký. Po pokuse vysvetliť im rôznorodosť chutí čaju ma prerušili s tým, že ich to nezaujíma.

Blíži sa pomaličky koniec našej zmeny a moc ľudí neubúda. Je to snáď prvýkrát po dlhej dobe, čo sa teším, kedy si budem môcť aspoň na chvíľku sadnúť a vydýchnuť. Únava sa nerozlieva len vo mne, ale i v Adý. Na nej sa to spozná najľahšie. Stačí, keď neposkakuje a nepopiskuje si. Na Vlkovi nie je vidieť nič. Pravdepodobne je zvyknutý už ťahať dve práce a využiť plnohodnotne každú kvapku energie. Vlastne ho obdivujem. Ja zo strachu, že by som nemohla poriadne dohliadať na matku, si nemôžem dovoliť dve práce. I keď sa mi to posledné dni vymyká spod kontroly. Vadí mi, ako poslednou dobou niekam uteká a ja neviem ani kam. Lenže som jej dcéra, nie matka, aby som jej niečo podobné zakázala.

„Ten čaj divne páchne,“ sťažuje si starší muž a nepríjemne si priňucháva k čajníku. Jeho hlas ma zobudí z krátkych myšlienok a uvedomím si, že vlastne pracujem. Neveriacky a prekvapene na muža pozriem. Čaj som robila ja, rovnako ako vždy. Vezmem od neho čajník a urobím to isté. Lenže okrem korenia a rooibosu nič iné necítim.

„Ja tam nič divného necítim, pane.“

„Chcete mi snáď oponovať? Nebodaj cítim zle?“ Muž sa zamračí a jeho hlas získava na nepríjemnosti. To ma strasie a s nepatrnou panikou zavrtím hlavou pre nesúhlas.

Krotko a odťažito mu odpoviem: „Nie, pane. Prepáčte. Urobím vám nový.“ A rýchlo utekám za pult.

„Robí ti stále problémy?“ ustarostene ku mne docupotá Adý.

„To je v poriadku. Len ešte nepil poriadny čaj,“ myknem ramenami a celý obsah kanvice vylievam do odtoku. Škoda čaju. Čo by som dala za pol litra pravého, dobrého a hlavne zdravého čaju.

„Mám ho prebrať ja?“ ponúkne sa.

„Nie, netreba. Zvládam to. A ty si nerob zbytočne viac práce.“ Usmejem sa na ňu a začnem čo najrýchlejšie pripravovať ďalší čaj. Teraz dávam pomer korenia menší, aby jeho ostrá chuť nebola tak výrazná. Adý sa už rozuteká upratať čerstvo opustený stôl, za ktorý už sadajú ďalší zákazníci.

„Ten čaj odnesiem ja,“ osloví ma mužský hlas za chrbtom. Mykne ma a len tak-tak nevylejem hrniec na zem i seba. Pozriem sa do strany na narušiteľa. Samozrejme, že je to Vlk. Objavil sa tu ako duch. Nepostrehla som jeho pohyb v mojej blízkosti. Práveže pred chvíľou obsluhoval v zadnej časti čajovne.

„Je to môj stôl,“ protestujem. Vlk ma nesúhlasne skenuje pohľadom. Ale nakoniec bez slova odíde a nechá ma u toho samú.

Po dôkladnej príprave sa prikradnem s novým čajom ku stolu, kde sedí oná mužská partia i s nepríjemným zákazníkom. Väčšina chalanov mi moc pozornosti nevenuje, ba opak. Ignorujú ma a sú zažratí do vlastnej konverzácie o športe. Uvedomím si, že sa ho bojím. Vyklepane ukladám čajový set na ich stôl spolu s tichým mrmlaním. Chcem sa čo najrýchlejšie vytratiť.

„Počkajte!“ vyštekne nepokojne, chytí ma za kraj košele a udrží neďaleko u seba. Vlk spozornie. Všimnem si ho, ako sa napne a pozornosť uprie mojím smerom. Prestane sa venovať svojej práci a strnulo prepaľuje celú mužskú skupinku. Adý to nepostrehne. Práve veselo debatuje s mladými zákazníčkami vo vedľajšej, fajčiarskej zóne.

Muž si naleje do misky trocha teplej tekutiny. Párkrát do nej fúkne a odpije si. Po pár ničivých sekundách pohárik dopije. Vtedy mi odľahne. Beriem to ako znamenie, že mu konečne čaj chutí. Chcem pokračovať ďalej vo svojej práci, keď sa zrazu ozve.

„Necítim žiadnu zmenu.“

„Ale...“

„Zákazník ma vždy pravdu!“ upozorní ma. Počujem, ako ku mne smerujú známe a rázne kroky. Srdce mi stiahne ťažký pocit neočakávaného.

„Prepá...“ Moje ospravedlnenie sa zasekne v krátkom momente. Nepatrný okamih, v ktorom sa stane viac vecí naraz. Ako prvé muž  celou silou zhodí obsah stola rovno na mňa. Vlk ma schmatne za rameno a začne ťahať k sebe. I tak to nie je dostatočné rýchle a väčšie množstvo horúcej tekutiny sa mi rozleje na brucho až stehná. Z môjho hrdla sa vyženie bolestivé zjojknutie.

Vlk mi pevne stíska rameno a ja predychávam pálčivú bolesť. Šok mi zabraňuje v tom, aby som akokoľvek plnohodnotne reagovala. Stojím tam, pociťujem bolesť a nemo kričím. V hlave mi začne hučať množstvo myšlienok, v ktorých sa nedokážem ani troška vyznať. Príde mi to ako kopa čiernych bodov v neprehľadnom tornáde. To ma strhlo so sebou, krúti so mnou a spôsobuje zmätenosť.

On zas reaguje inak. A možno horšie, akoby sa čakalo. Muža voľnou rukou drsne chytí za golier trička a zdvihne do vzduchu. Zákazník to, samozrejme, nečakal, preto sa nestihne brániť . Ostane len visieť vo vzduchu, kopať zúfalo nohami a rukami drviť Vlkove zápästie. Jeho kamaráti sa postavia do varovného postoja a začnú sa slovne vyhrážať. Môj dvojmetrový spolupracovník mi rameno pustí, ruku napne do päste pripravený vymlátiť z toho nepríjemného zákazníka dušu.

Zákazníci zmĺkli a zdesene ho sledujú. Pôsobia, akoby tiež boli obarení. Ani jeden si nedovolí rieknuť čo i len slovo. V ich tvárach sa strieda úžas, strach i pohoršenie. Atmosféra nepríjemne zhustne a Vlková aura začne plniť túto miestnosť jeho vlastnými negatívnymi pocitmi.

„Vlk!“ zakričí na neho Adý cez celú miestnosť. „Polož ho a choď radšej pomôcť Mie! Veď je zranená!“

On poslúchne a viditeľne prehodnotí svoje priority. „Zabijem ťa,“ zavrčí mu do tváre maximálne vážnym a nenávistným hlasom. Hneď ho upustí. Muž padne drsne na kolená a začne lapať po kyslíku. V tvári je modrý a oči mu treštia von z hlavy. Prejde ho posledným opovrhovaným pohľadom a až potom ma chytí za zápästie a začne prekvapivo rýchlo ťahať do provizórnej kúpeľne vedľa skladu.

Vlastne ide len o sprchovú hlavicu primontovanú k vykachličkovanej stene v maličkej miestnosti s dvoma výtokmi na zemi. Nemá ju dať ako dole, alebo akokoľvek nasmerovať. Proste ma pod ňu strčí a odhadom pustí vlažnú vodu. Najprv prekvapene vyhŕknem. Zo začiatku voda chladí ako samotný ľad a na popáleninách sa mení na nepríjemné pálenie. Roztrasiem sa tam a objímem si lakte.

„Otoč sa ku mne,“ rozkáže mi. Poslúchnem ho. Čiastočne tiež vlezie pod spŕšku kvapiek. Predné vlasy mu rýchlo zmoknú a začnú sa lepiť na jeho tvár. Vytvárajú chaotické pavučiny, zdobiace jeho bledú pokožku. Na chvíľočku prestanem vnímať celú situáciu a zatúžim sa ich dotknúť. Moje ruky sa sami od seba zdvihnú a prstami opatrne začnem strhávať jednotlivé pramienky dole. Neposlúchajú. Jeho oči mi neprezradia nič. Len ma sleduje. Dá mi pár vzácnych sekúnd, kedy sa ho môžem dotknúť a znova si prezrieť jeho rany. Prečo mi nedovolí aspoň raz ho ošetriť a tak splatiť kúsok dlhu, ktorý si vytváram na jeho mene?

Zarazí ma to. Donúti ma rozpažiť ruky a v rýchlosti mi vyzlečie mokré tričko. Ako to že to s ním nič nerobí? Zrazu pred ním stojím len v sukni a zmoknutej podprsenke. Chladná voda hladí každý kúsoček môjho tela a snaží sa zmierniť sčervenané miesta. A on na mne nenechá zrak ani len o sekundu dlhšie. Moja duša pod tlakom týchto myšlienok začne klesať. Určite sa mu protiví moje bledé, útle telo a nepekné jazvy. Nik by sa nechcel dotknúť zničeného bledého papiera. Kto by na niečo také kreslil? Kto by na to maľoval svoje predstavy? Málokto, ak vôbec niekto.

„Poviem Adele, nech ti donesie utierku a oblečenie.“ A odíde. Nechá ma samú v tej maličkej miestnosti, smrdiacej čistiacim prostriedkom. Pri nohách mám vyzlečenú košeľu. A na prstoch zbytky spomienok nepatrného dotyku.

Sedím na pohovke v našej oddychovej miestnosti a v rukách držím veľký pohár čaju z medovky. Na sebe mám moje civilné oblečenie a cez ramena prehodenú deku. Mokré, strapaté vlasy mám prehodené cez rameno a ja sledujem svoj zdrvený výraz na hladine čaju. Bledé obočie sa mi zľahka mračí a vo vlastných očiach vidím kopu bolestivých pocitov. Je mi úzko.

„Nechceš ísť domov?“ spýta sa opatrne Adý, keď potichu vojde dnu. Jej ostražitý hlas mi je jasným znamením, že naozaj nevyzerám čo i len prijateľne.

„Daj mi desať minút a znova sa vrhnem do práce, ak ti nevadí, že budem mať vlhké vlasy,“ odpoviem jej. Určite teraz nepôjdem domov.

„Nechceš ísť s tým popálením doktorovi?“ Usadí sa vedľa mňa, bez okolkov si požičia môj hrnček s čajom a odpije si s lahodným zabručaním.

„Nie, nie je to až tak vážne. Len mám obrovské červené fľaky a dva pľuzgiere.“

„Môjmu otcovi sa stalo čosi podobné. Tie pľuzgiere mu museli prepichovať.“

Pri tej myšlienke ma strasie. „Nie, myslím, že také veľké zas nebudú. Neoblialo ma až také množstvo čaju. A čo Vlk? Vyhodíš ho?“ Pozriem na ňu. Ona sa mojej otázke neprekvapí, len sa nad niečím zamračí. Pár sekúnd verím myšlienke, že toto bol jeho posledný deň v práci.

„Nie, otec sa o tom nedozvie. Chránil ťa. Chápem ho. Ak by mi niekto oblial Cate, tak nereagujem dvakrát lepšie. Rozprávala som sa s ním. Už sa to nesmie opakovať, lebo nám odoženie väčšinu zákazníkov.“

Oddýchnem si.

„Čo sa medzi vami stalo?“ spýta sa nečakane a moje srdce nadskočí. Líca mi zaleje rumenec a zamyslím sa. Čo sa vlastne medzi mnou a Vlkom stalo?

„Ty sa červenáš!“ zajasá a pobavene rozšíri oči.

„Tš!“  Položím prst na pery. „Nič extra sa medzi nami nestalo. Len mi sem tam venuje čas a rozhodol sa ráno so mnou chodiť do práce.“

„Bojí sa o teba. Ani sa mu nedivím, keď ťa našiel omdletú na uličke.“ Šibalsky do mňa drgne lakťom. „I Cate pomaličky žiarli, že ti venuje toľko pozornosti.“

„Nemá prečo,“ zašepkám a zavrtím nesúhlasne hlavou.

„Inak, otec sa chce konečne vrátiť plným dvanástim hodinám,“ riekne už o niečo menej nadšeným spôsobom. Ja budem pracovať rovnako, len ona bude mať viac práce. Sú to už dva mesiace, čo sme mali skrátene otváracie hodiny z nejakých byrokratických dôvodov. Do podobných vecí sa nemotám.

„Ja tu pokojne strávim i pár hodín na viac, ak ti to pomôže,“ ponúknem sa.

„To nie je treba! Len teraz budeme musieť zohnať ďalších dvoch pracovníkov. Hádam sa nájde niekto, kto bude chcieť pracovať len cez poobedne zmeny,“ nespokojne zakňučí. „Čo sa týka tých peňazí,“ šepne skoro nečujne a sklopí nečakane smutné oči. „Otec vyplácal nejaké staré dlžoby. Tento mesiac potrebujeme každý cent.“

Zalejú ma protichodné pocity. Na jednej strane s ňou chcem súcitiť. Viem aké to je. Ale na druhej strane viem, čo všetko denne zarobíme. Viem, čo je pre nich naháňať každý cent. Ide im o udržanie si komfortu, aby neprišli ani o kúsok svojho samozrejmého pohodlia. Pre nich chudoba nie je niečoho sa vzdať. Pre nich je chudoba, keď si môžu dovoliť len to, na čo sú denné zvyknutí.

„Ale kedykoľvek si zo skladu môžeš zobrať kus-kus, či iné jedlo. Len nie veľa naraz, aby to nebolo nápadné. Otec si to nevšimne!“ Pozerá na mňa očami, ktorými prosí o odpustenie. Nemôžem sa na ňu hnevať. Pomohla mi už dosť krát. A i toto je pre mňa dostatočná pomoc.

Zbytok práce vypnem a svoju myseľ úplne venujem len práci. Využívam ju na maximálne odreagovanie. Ako vždy. Na pracovisku sa stále nachádza nepríjemná atmosféra. Väčšina svedkov už zmizla. Mnohí nevedia, čo sa tu stalo. A i tak ma čosi vo vzduchu ťaží a tlačí na samotné dno. Vlk je odťažitý. Teda vlastne rovnaký. V jeho správaní nie je žiadna zmena. To len ja ho sledujem viac, ako doteraz. Každý krok, každý pohyb, každé nepatrné zamračenie. Lenže on pôsobí ako pohyblivá socha. Všetko čo robí, ma tak neuveriteľne metie. Zachráni ma a hneď potom sa stiahne do svojej ulity a nedovolí mi ochutnať aspoň trocha jeho citu. Alebo je snáď schopný prejavovať náklonnosť týmto spôsobom?

Ku koncu, kedy už len upratujeme, sa Vlk vytratí ako para nad hrncom. Cate nad tým mávne rukou, vraj šiel určite domov spať. Je to pochopiteľné, keď ťahá dve práce. A i tak ma trápi jedna vec. Nenašla som odvahu prísť za ním a poďakovať. Ani raz nezareagoval, ako by sa čakalo. Každá jeho reakcia je neočakávaná, niekedy nepochopiteľná a moje srdce sa aj tak prebojovalo cez tú neplánovanú cestu až k nemu.

Adý ma vyženie skôr, ako je všetko upratané so slovami, aby som na seba dohliadla a v prípade núdze zašla doktorovi. Po úprimnom poďakovaní sa stratím v našom tmavom sklade, kde si požičiam jedno balenie kus-kusu a konzervu fazuliek v pretlaku, ktoré dávame do slanej misy. Áno, požičiam. Hneď ako budem mať výplatu, tak za toto všetko zaplatím. Do posledného centu.

Vyjdem von zadným vchodom a ako prvé sa obzriem. Hľadám v okolí obrysy tmavej osoby trčiacej svojou výškou z davu. Lenže víta ma len stará známa mačka, roztiahnutá na jednom smetnom koši. Nezaujato pohadzuje chvostom. So zármutkom idem rovno domov. S rukou položenou na bruchu, vnímajúc teplo popáleného miesta sledujem cestu pod nohami. Zatvorím svoju pozornosť pred okolitým svetom a rozhodnem sa dnes venovať len samotnej ceste.

Úzkosť mi zožiera telo ako hadí jed. Vytvára bolestivé diery, prázdne miesta a zanecháva za sebou len hnité časti môjho jediného šťastia. Každým dňom tento krutý pocit sa stupňuje a neplánuje len tak odísť. Jedine on, Vlk, ho dokáže zastaviť a niekedy až úplne utlmiť. Jeho pohľad, dotyk, hlas. To všetko na mňa pôsobí ako protijed. Môj vlastný osobný protijed. Ten, čo ma na jednej strane zachraňuje a na druhej privádza niekedy do šialenstva. Je egoistické pýtať si viac času stráveného s ním, i keď už teraz mi venuje väčšinu svojho voľného času, ktorého je tak žalostne málo.

Vojdem do mojej bytovky. Na zemi ma uvíta osoba skrčená do klbka. Najprv ma popadne nutkanie pomôcť mu. Nakoniec ho len prekročím a idem svojou cestou. Tu sa vám pomáhať neoplatí. Často tým dosiahnete viac zlého, ako dobrého. Hľaď si svojho. To je základné pravidlo na to, aby som mala omnoho väčšie šance na dlhšiu existenciu.

Doma ma čaká matka. Zúfalo pobehuje po miestnosti, prehrabuje všetky kúty a kostnaté ruky sa jej trasú. Na mňa ani trocha nereaguje. A ja nechcem na ňu. Viem čo robí. Hľadá peniaze. Hľadá alkohol. Hľadá svoj únik pred realitou, ktorý by som možno teraz potrebovala aj ja. Lenže mne stačí pozrieť na môjho jediného rodiča, aby som pochopila, že nikdy v živote nechcem skončiť podobne. Nikdy v živote sa nechcem takto vzdať a začať prežívať od jedného glgu k druhému.

„Za pol hodinu bude večera,“ oznámim bez akejkoľvek emócie v hlase. Matka ani troška nereaguje. Ďalej sa venuje svojej činnosti bez cieľa. Stále, stále sa vracia na to isté miesto s naivnou myšlienkou, že tam uvidí čo i len euro a bude si môcť kúpiť aspoň čučo.

Začnem pripravovať kus-kus. Nepotrvá mi to dlho. Následne do hrnca vylejem konzervu, premiešam a obom naložím do misky tak, aby nám obsah hrnca vydržal aspoň na dva dni, ak matku zas nepopadne potreba vyjesť všetko v chladničke.

„Na,“ natiahnem k nej misku. Ona na ňu pozrie ako vyplašené zviera a zažmurká. Potom jej telom prejde zvláštny kŕč, odsotí misku do strany a z jej krku sa vyderie ten najbolestivejší a najzúfalejší ston, aký som len v živote počula. A to ich nebolo málo. Vydesene ju sledujem. Matka len sebou hodí o zem, zaplače a skrčí sa do klbka.

„Vráti sa, vráti sa, vráti sa, vráti sa...“ Začne dookola zúfalo opakovať, trasie sa a tenké prsty si ryje do tých pár vlasov, čo jej ostali.

„Mami,“ šepnem, kľaknem si a ruku položím na jej rameno.

„Nie, nie, nie! Nedotýkaj sa ma ty nechutné prasa!“ zajačí a začne okolo seba trieskať rukami. Dvakrát ma buchne do tváre a raz do ruky. Odtiahnem sa.

„Mami...“

„Zmizni, zmizni, zmizni!“

Už mlčky stojím a sledujem jej nekonečnú agóniu spomienok a bolesti. Neviem, čo robiť, neviem, ako reagovať. Neviem nič. Nemám jej ako pomôcť, poskytnúť útechu či upokojiť. Nepustí ma k sebe. Nevidí ma. Vidí niekoho úplne iného.

„Zmizni, ty parchant, z tohto domu!“ Div, že sa jej hlasivky neroztrhajú. A ja urobím to jediné, čo ma v tom momente napadne.

Vezmem si kľúče a vybehnem rýchlo z domu. Nevidela ma. Nemá zmysel tam ostať čo i len minútu a ďalej ju trýzniť. Zbaviť ju mojej prítomnosti umožní zbaviť ju jej nepochopiteľnej halucinácie. Keď sa vonku nadýchnem vlhkého vzduchu, uvedomím si, koho videla namiesto mňa. Otca.

Autor: Myerel (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Čajovňa u draka XII.: