OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Čajovňa u draka XIX.



Čajovňa u draka XIX.Predposledná kapitola! A zodpovedaných pár otázok.

Nedeľa prebehne v rovnakom duchu, ako sobota. Najprv sa ráno najem z toho, čo ostalo, zo zbytku uvarím matke jedlo na celý deň a nechám ju osamote s Jozefom. Teraz už nešetrím nepekným pohľadom a prepichujem ho skrz na skrz. Snažím sa mu dať pohľadom najavo, že viem o ňom viac, ako si myslí. Lenže on sa len nechutne uškŕňa a spôsobuje mi závrate. Znova utečiem na strechu, kde trávim zbytok môjho zúfalého dňa bez nejakého zmyslu, či užitočnej činnosti. Až keď sa zotmie a Jozef sa stratí v náruči mesta, tak sa vrátim do nášho bytu. Matka spí a na stole ležia posledné dva kúsky pizze. Vezmem si ich do izby a zjem čo najpomalším tempom, u ktorého spomínam na raňajky s Vlkom. Chýbajú mi. S plným žalúdkom zaspím prekvapivo rýchlo. A zobudím sa s prvými slnečnými lúčmi.

Ráno ma trápi zvláštny pocit úzkosti. Nie je to ten, ktorý cítite pri jednotlivých situáciách, či okamihoch. Tento čosi predpovedá. A nebude to príjemné. Prenasleduje každý môj krok, každý môj pohyb. Pri umývaní zubov, rozčesávaní vlasov či upratovaní neporiadku po matke a Jozefovi ma psychicky trýzni. Akoby behal okolo mojej hlavy a kričí: „Dnes to bude zlé, dnes to bude náramne zlé!“ A k tomu len pichľavý smiech. Niet divu, že začnem na duchu upadať do väčšej a honosnejšej depresie.

Do práce nejdem skoro ako zvyčajne. Dám si na čas a sledujem oblohu s kopovitými mrakmi. Vytvárajú rôzne známe tvary a obrazce. Zbytky farebného svetla sa odrážajú od bielych chumáčov vďaka čomu pripomínajú staré renesančné diela skúsených majstrov. Spomeniem si na cukrovú vatu. Jedávala som ju často. Predávali ju pred starou, už teraz zbúranou, plavárňou. Mali rôzne druhy a žiarili podobnými farbami.

Pred dverami čajovne nik nečaká. Určite je každý vo vnútri. Popadne ma nervozita zo stretu s Vlkom. Viem, že bude rovnaký. Ignorantský, chladný a odmeraný. Nepustí ma k telu, čím sa vyhne konfrontácii s mojou osobou. Ideálne. Pre neho. A ja nemám moc ani silu to zmeniť. Takže sa môžem jedine nechať unášať prúdom.

Keď vstúpim dnu, padne na mňa nepríjemná atmosféra. V celej čajovni je hrobové ticho. Len sem tam zaznie štrngnutie riadu či nejaké kroky. Adý ma zvyčajne hneď zdravý alebo Cate čosi ticho mrmle. Lenže teraz Adý sedí za jedným stolom, niečo horlivo ťuká do mobilu a Vlk, opierajúci sa o stenu, pozerá von francúzskym oknom. Mračí sa viac ako zvyčajne.

„Ahojte,“ ozvem sa čo najopatrnejším spôsobom. Bez reakcie. Pomaličky dôjdem k Adý a odkašlem si. Nič. Opatrne sa dotknem jej ramena, mykne sa a skoro sa jej vyšmykne telefón.

Vydesene na mňa pozrie a následne si vydýchne. „Úf, desíš ma! Nepočula som ťa prichádzať!“

„Deje sa niečo?“ Sadnem si vedľa nej a na stôl položím kľúče, čo mi vo štvrtok dala.

„Oh, ďakujem za to, že ste to bezo mňa potiahli. A Cate je od rána nejaká divná. Nechce sa mi ozvať, neprišla za mnou ráno ako sme boli dohodnuté a Vlk povedal, že nevyliezla ani z izby. Desí ma to. Vždy má divné a sem tam depresívne nálady, ale vždy mi hádže na oči čo sa deje. Teraz nič. Je ticho.“ Ustráchane ťuká do mobilu ďalšiu SMS smerovanú jej priateľke. Stačí mi letmý pohľad, aby som si všimla prijímateľa a to, že ich za sebou poslala už niekoľko a v každej ju žiada o reakciu.

Rukou jej rameno stisnem. „Neboj, možno jej na tvári vyskočil hrozivý vred a hanbí sa ho komukoľvek ukázať.“ Pokus o odľahčenie nálady zjavne nepomohlo, lebo sa Adý na mňa len zamračí a ruky sa jej ešte viac roztrasú. Táto rozladenosť mi na ňu nesedí. Asi je to fakt vážne. Alebo len preháňa?

„Ani do školy nešla?“ Pustím jej rameno a ruku položím do lona.

„Nie!“ Zavrtí zúfalou hlavou.

„Určite sa to vyrieši, je to silné dievča. Veď vieš, že ju dokážu rozladiť malichernosti.“

Na to už nereaguje. Len sleduje mobil, roztáča mozgové závity a nechá ma pretrpieť si pár minút v absolútnom tichu. Následne vytvorí typický hurhaj a pustíme sa do svojej typickej práce. Popri tom sledujem, ako si obaja prehodia pár slov, ktoré sa netýkajú práce. Vždy sa ich snažím zachytiť, ale bezvýsledne. Šepkajú tak potichu, že je to snáď nemožné. Určite Cate je stredom ich pozornosti. Je to i moja kamarátka, nie? Cítim nepríjemné pichanie. Chcem byť tiež začlenená do našej starej partie.

Po otváracej dobe je Adý ešte viac nevyrovnaná. Nedokáže sa sústrediť na prácu. Odbeháva k mobilu, zabúda objednávky a na tvári nemá typický úsmev. Niektorí stáli zákazníci s ňou chcú prehodiť pár slov, ako to radi robia, ale ona ich odbije len s pár slovami. Snažím sa naprávať všetko, čo spraví zle. Zakaždým na mňa ospravedlňujúco pozrie a ďalej pokračuje. Vlk robí to isté, až na to, že si dáva pozor, aby sa to nejako nekrížilo so mnou. Párkrát nadviažem očný kontakt. Uhne ako len najrýchlejšie môže. A to ma mučí ešte viac.

Keď sa blíži čas obeda, tak znova ani jeden sa nevrhá k jedlu. Len Adý odbehne do zamestnaneckej miestnosti, nech zavolá Cate. Začujem odtiaľ len povzdychy a nadávanie na odkazovú službu. Pri vychádzaní von ma skoro zhodí na zem a len tak-tak zachytí. Niečo zamrmle na ospravedlnenie a znova sa pustí do práce. A bez lepšenia. Stále jej chodím za chvostom, pripomínam jej objednávky a pomáham robiť čaj. Divím sa, že si zvládam pamätať objednávky za oboch.

Až zrazu, ku koncu zmeny, začne zvoniť mobil Adý. Skoro zhodí nosený čaj, položí ho na zlý stolík a uteká k pultu. Ospravedlním sa ľudom s nesprávnym čajom a položím ho pred správnych zákazníkov. Napínam uši. Adý povzdychne priateľkine meno, čo donúti i Vlka nenútene podísť k mojej kamarátke.

„Áno, áno. Dobre? Prečo? Dobre, dobre. Neplač, len neplač. Počkáme tu.“ A ticho. Pozrie už na nemý telefón a zamračí sa. Pozrie na Vlka a následne na mňa. V očiach sa jej zračí niečo nepríjemné. Gestikuláciou mi naznačí, nech k nej podídem. Pocítim nenápadný náznak radosti. Možno ma nakoniec len začlenia tam, kde som dlhý čas bývala. A dokonca tam i Vlk ostáva. Snažiac sa držať prekvapivú radosť na uzde dobehnem až k ním.

Adý na mňa pozrie a zamračí sa ešte viac. To môj maličký plamienok nádeje začne uhasínať. Stisnem ruky do päste a neutrálne sa ozvem: „Ako je na tom? Je v poriadku?“

„Neviem, nepovedala mi,“ odpovie mi. Znova mlčí a k niečomu sa zdráha.

Venujem jej spýtavý, ale trpezlivý pohľad.

„Môžeš už ísť domov.“

„Čože?“ Nechápavo zažmurkám očami.

„Proste choď domov. Už sú tu len dvaja ľudia a je len pár minút pred zatvorením.“

„Pol hodina.“ To mi ako pár minút nepríde. Chce mi naznačiť, aby som už odišla preč?

„Prosím, choď už pomaly domov. Nestrhnem ti to z platu, neboj. Len choď. Mama ťa určite potrebuje.“ Prosebne ma sleduje. Je mi jasné, že jasnú odpoveď z nej nedostanem. Neostane mi nič iné, ako ju poslúchnuť.

„Bodaj by,“ zašomrem trpko a oboch ich obídem.

Zájdem dozadu sa prezliecť do civilného oblečenia. Chvíľu sa pohrávam s myšlienkou, či nevyjdem von zadným vchodom. Lenže zavrhnem to. Nech sú si istí, že som zmizla tak, ako si žiadajú. Keď vchádzam do hlavnej miestnosti, tak obaja o čomsi vášnivo debatujú. Keď ma zbadajú, zmĺknu a Adý mi placho zakýva. Dokonca sa pokúsi i o nepodarený úsmev. Len jej mĺkvo oplatím pohľad, otočím k ním chrbát a vydupkám von. Objíme ma prazvláštny chladný vzduch. Nepríjemné tušenie niečoho zlého sa o niečo zväčší. Moje nohy sa zrazu nechcú hýbať smerom domov. Strach. Prelieza mnou ako krutý červ a požiera jeden kúsok za druhým. Ak sa nechám, tak z mojej psychiky neostane nič. Preto sa nakopnem a hneď šprintujem domov.

Moja myseľ je až tak zamestnaná neznámym strachom, až zabudnem na čas a zrazu sa objavím blízko môjho domu. Na mojom chrbte ucítim pálčivý pocit, akoby ma niekto sledoval. Panicky sa obzriem okolo seba, hore, dokonca dole a nič. Len partia mladých chalanov, hádajúcich sa o nejakej nedôležitej veci. Drgajú do seba, pokrikujú najvyberanejšie vulgarizmy a snažia sa navzájom zastrašiť. Bez žiadneho pocitu väčšej istoty vchádzam do panelového domu a smerujem pomaly k nášmu bytu.

Dvere sú zatvorené. Našťastie. Roztrasenými rukami nahmatám kľúčik, odomknem zámku a nakuknem dnu. Matka oddychuje na sedačke, sleduje televíziu a niečo neprítomne pohmkáva. Žiadny Jozef, žiadni cudzí ľudia, žiadny prehnane veľký neporiadok. Zľahka si oddýchnem, vojdem dnu a opatrne za sebou zatvorím dvere. Matka nereaguje.

„Ahoj,“ oslovím ju opatrne. Pozrie na mňa očkom, ale mlčí. Ďalej sa venuje nejakému komediálnemu seriálu. Ak ho vôbec sleduje.

V umývadle je riad po zjedenom jedle. Mám už len poslednú várku kus-kusu. Už nech príde výplata. V tichosti umyjem vzniknutý neporiadok a riad. Následne, keď začnem variť, sa zrazu matka ozve: „Jozef hovoril, že privedie nejakých kamarátov, tak uvar viac.“ A mňa zamrazí až ku končekom prstov. Strach mnou zalomcuje a žalúdok sa stiahne tak moc, že ak by bol plný, išla by som zvracať.

„Nehovoril koho konkrétne?“ Môj hlas znie priškrtene a ruky sa mi roztrasú ako osiky.

„Nie.“

Bojím sa, tak moc sa bojím, že privedie práve tam tých dvoch, čo mi posledné týždne robili zo života hotovú nočnú moru. Len blízkosť matky ma drží na uzde, aby som sa od strachu nezrútila na zem a nezačala plakať. Slabnem. Psychicky slabnem. Cítim to. Ešte pred mesiacom by som to určite riešila inak. Možno by som s matkou niekde nasilu odišla, donútila ju to zrušiť alebo niečo také. Lenže odkedy sa matka začala rozpadať na kúsky, tak začala viac bojovať za vlastné zničenie. Nechápem to.

Práve miešam robiaci sa kus-kus, keď začujem hromadné kroky. Napnem sa ako strunka a ovládam sa, aby som hneď neutekala do izby a nezamkla sa. Musím ochrániť matku za každú cenu. Musím.

Zrazu zastanú. Začne čosi chraptiť v zámku. V našom zámku! On ma kľúče? Prsty mi belejú z toho, ako stískam varechu. Dokonca sa natiahnem k jednému kuchynskému nožu, stisnem jeho rukoväť a napnem každý možný sval v mojom tele.

Zámok cvakne a dvere sa pomaly otvoria. Matke sa zjaví na tvári nečakaný úsmev. „Jozef!“ Dnu vojde jeho tlstá postava, dotacká sa za mojou vychudnutou matkou a objíme ju.

Ja sa pozriem ku dverám a zamrznem. Prosím všetkých bohov a svätých, nech mám vidiny a to čo vidím, je len prelud spôsobený mojim neprekonateľným strachom. Lenže nič sa nemení a ja stále sledujem dve známe tváre. Vraha a chlipníka. Vareška mi padne do hrnca a snažím sa vymyslieť čo ďalej. Lenže môj mozog zamrzol. Nadobro.

„To je Andrej a Martin.“ Najprv ukáže na prvého a potom na druhého. Martin mi venuje jeden z jeho typických úškrnov a postláča si kĺby na jeho chlípnych prstoch. Andrej ma len skenuje matným až mŕtvolným pohľadom.

„Prišli sme za zábavou,“ nepríjemne sa zasmeje Andrej a vstúpia dnu. Obzerajú si to tu s nič nehovoriacimi očami. V druhej ruke stále držím nožík. Stisnem ho pevnejšie a ďalej kryjem vlastnou nohou a linkou. Museli by ma odtiahnuť od kuchynskej časti, aby ho uvideli.

„To sú všetci?“ spýta sa matka a obzerá si mladých mužov. Je až zvláštne, že by sa niekto taký bavil s takou starou osobou.

„Nie, moja drahá. Hlavný hosť len príde!“ Pohladí ju Jozef po strapatých vlasoch a ukáže dlaňou smerom ku dverám. Ona zvedavo a ja ešte s väčšou panikou, sa obzriem rovnakým smerom, akým naznačuje.

Lenže, keď sa objaví tretia osoba, zmrzne už i matka. Známa svalnatá postava s vyholenou hlavou vojde dnu a znechutene si obzrie celú miestnosť. Ja zabudnem dokonca zatvoriť pootvorené ústa a matka len upustí Jozefa a prepicháva známu osobu pohľadom.

Všetci mlčia, stoja na mieste a pohľady venujú len ten jednej, ústrednej osobe, ktorá dorazila ako posledná. Odkedy som ho videla naposledy sa mu zväčšili svaly, tvár nabrala vrásky a oči akoby stratili tie posledné kúsky ľudskosti. V miestnosti hustne atmosféra, vytvárajú sa nové dimenzie strachu a matka má zjavne blízko k ďalšiemu záchvatu. Celé jej telo je ako v mixéry, snaží sa kríknuť a rukami chmáta okolo seba po niečom pevnom, stabilnom, ale neexistujúcom.

V mojej hlave bojujú dva nápady. Utiecť, alebo zabodnúť do neho ten nôž. Ani k jednému nie som schopná sa dokopať. Musím niečo robiť. Ale nedokážem. On len prechádza po izbe. Obzerá si veci, chytá ich do ruky, či prechádza po nich len poduškami prstov. Čosi si brble. Nakoniec dôjde k jednej, jedinej rodinnej fotke v rámčeku u televízie. Je na nej matka, ja, zosnulý brat a on. Chvíľu ju sleduje, len tak, v tichu. Potom sa povrchu dotkne prstom a prejde po jednotlivých tvárach.

„Boli sme šťastná rodina, však?“ spýta sa. Jeho hlas sa nezmenil. Stále nepríjemný, ostrý a mrazivý.

Nečakane rámček pustí a nechá ho silou gravitácie spadnúť na zem. Sklo sa rozbije, jednotlivé črepy sa rozletia do strán a šliapne na to. Urobil v kocke presne to, čo našej rodine. Rozbil ju a agresívne ušliapal. Pri tom dupnutí mi zvlhnú oči. V mysli sa mi prehrá každý pekný moment s mojím bratom. Každý, každučký, kedy sa o mňa staral, chodil so mnou na všetky možné miesta a venoval mi to najcennejšie, čo len osoba mohla – čas, lásku a svoj úsmev.

„Lenže to je minulosť,“ pokračuje a otočí sa na nás. Najprv sa pozrie na matku a znechutene zacmuká. „Stala sa z teba troska. Úplná troska. Živý ťa dcéra, stále chlastáš, čumíš do bedne a pred každým, kto ti dá napiť roztiahneš nohy. Aká pekná a lacná kurvička, však?“ Matka je stále na tom rovnako. Otvára ústa, snaží sa kričať a oči jej div nevypadnú z jamiek.

Potom sa otočí na mňa. Jeho pohľad sa zmení na zaujatý. „A ty? Ak mám byť úprimný, prekvapila si ma. Čakal som, že sa psychický zrútiš a pôjdem ťa po tých dlhých piatich rokoch pozrieť do liečebne. Ale ty si to zvládla. Ani som nechcel veriť, keď mi Martin doniesol do cele  tvoje prvé fotky. Ach ty špinavé dievčatko. Sama na toľkých chlapcov.“ Zasmeje sa ja si spomeniem na skupinu chalanov, ktorí si ma fotili pri tej ponižujúcej činnosti, do ktorej ma donútili.

„A potom... potom sa mi do rúk dostalo toto.“ Vytiahne zrazu moju peňaženku a kľúče. Presne tie, čo mi Martin zobral po znásilnení. „To som už presne vedel, kde vás hľadať, dievčence moje. A ďakujem i za pár eur, čo tam bolo. Stačilo to na pár fliaš piva.“ A znova vo mne vytiahne nepríjemné spomienky na moje ďalšie zašpinenie mojej osoby.

„Dokonca si vraj narazila na môjho kamaráta, Andreja. Sedeli sme spolu tri roky. Jeho pustili skôr. A ty si mu skoro vletela do náruče! Ach, ešte že sa tak nestalo. Ešte by ťa zabil. A to sme nechceli, však? To je moja práca. Moja nedokončená práca. Tak som ho poslal len nastrašiť ťa. Áno. Zastrašiť. Už som pochopil, že zlomiť ťa nejde. Vraj ti označil rameno.“ Takže on ma zabiť nechcel. Mieril mi do ramena naschvál. Vedel, že ma tak nezabije. To nič nemení na tom, v akom som nebezpečenstve.

„Takže... je čas dokončiť to, čo som začal.“ Uškrnie sa, nahmatá si okraj nohavice a zrazu vytiahne známu čiernu zbraň. Presne tá, čo nám pred piatimi rokmi zmenila život. Ach, keby súd nebol tak ľahko manipulovateľný a nemusel dostať len päť rokov. Keby mi uznali závažnejšie veci a mohol mať viac, ako dvadsať rokov. Ale nie, on zaťahal za správne nitky a dostal to, čo najmenej v takej situácii mohol.

Hlavicu namieril na mňa a nabil ju. Už som sa chcela skrčiť a rozbehnúť preč, keď zrazu pomaličky namieri hlaveň na matku. Z vypúlených očí jej tečú slzy prúdom. A to je pre mňa poriadny popud, čo rozhýbe moje telo a rýchlo sa rozbehnem priamo na otca. Už nemám čo stratiť. Možno ani môj život v tomto momente. Keby tu tak bol brat a vzal ma preč z tejto nočnej mory...



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Čajovňa u draka XIX.:

5. majka
21.02.2014 [9:35]

Nikdy sa mmi nestalo, že by som pri poviedke plakala ale tato ma dostala... predposlená škoda velmi som si tuto poviedku obľúbila :) ...kedysi si spomenula že ťa za koniec zabijeme p.s. neboj sa ja som mierumilovná :D
takže viem ako to asi skončí... jediné čo by som chcela by bolo aby sa s Vlkom a Ady uzmierili... nemôžeš ju nechať umrieť s pocitom, že ju nikto nemiluje... to by som neprežila ... poviedka blná boesti, strachu a sebaobetovania dokonala... Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. Blacky
19.02.2014 [21:37]

Boze! z prvu mi bolo tazko len z vety predposledná kapitola, teraz mi je skutocne na vracanie,a nemam slov, skutocne neviem co napisat, v dejinach cajovne ti musim nechat kratky koment, lebo neviem co do pekla napisat, snad len ako tvrdi mima, zajtra potrebujem dalsiu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

19.02.2014 [21:33]

ninikOMG Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. Leen
19.02.2014 [20:38]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. mima33 admin
19.02.2014 [19:40]

mima33Toto je vtip?? Emoticon Emoticon Emoticon Už keď som začala čítať, mala som poriadne stiahnutý žalúdok, ale potom... najskôr Adý a Vlk, ktorí ma vytočili tým ich hlúpym chovaním a potom... Emoticon ja ani neviem čo povedať, snáď len, že ak tu do zajtra nebude nová kapitola, máš ma na svedomí, pretože nikdy som nebola v takom napätí, ako teraz Emoticon
Ach... Emoticon ja fakt neviem, čo povedať.

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!