OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Čajovňa u draka XV.

09.02.2014 (10:00) • Myerel • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 747×

Večer sa krčím v rohu  postele a radostne počúvam každé jej zavŕzganie. Pripomína mi to, že tu stále som, žijem a vnímam. Inak by ma stále šikanoval pocit samoty, odlúčenia a strachu. Nepríjemný zvuk sa mi zavŕtava do morku kostí a núti ma vnímať samu seba. Na kolenách mám otvorený starý fotoalbum. Má čiernu farbu a odreté rohy. Fotografie sú nahusto poukladané v jednotlivých priesvitných obaloch. Žiaria farbami a šťastím. Každá jedna vypovedá o tom, že to šťastie bolo kedysi moje. Lenže ja si ho už nepamätám, akoby ani neexistovalo. Neúprosne mučím svoju hlavu, nech si spomenie. Neúspešne.

Tieto fotky by možno boli normálne, ako každé iné rodinné fotografie, až na jeden detail. Jedna mohutná a svalnatá postava nemá tvár. V zjavnej rýchlosti a agónii boli ničené buď niečím horúcim, či ostrím. Poduškami prstov študujem zničené okraje farebných spomienok. Veľmi dobre si pamätám, ako ich matka ničila. Jednu po druhej. Bez mihnutia oka. Bez jedinej slzy. Len so zničeným pohľadom. Ona je na tých fotkách ešte pekná, plnších tvarov a nádhernej anjelskej tváre. Vlasy mala dlhé, husté ako zlaté nite. Oči jej ešte žiarili i keď pery krivila do smutného úsmevu. V rukách často drží malé dievčatko vo svetlom oblečení, čo splýva s jej pokožkou, bielou snáď ako papier. Oči má veľké, usmievavé, rovnako ako štrbavé ústa. Vlásky má zopnuté v stužke, ktorá doslovne svieti na platinových prameňoch. Moje maličké, šťastné ja.

Je tu ešte jedna osoba, ktorá sa vyskytuje na fotkách častejšie, ako ja. Chlapec, ktorý sa každou stranou mení na dospievajúceho muža. Vysoký, chudý a s dobrosrdečným pohľadom. Má špicatý nos, priveľké ústa a strapaté zlaté vlasy. A i tak mi príde naozaj krásny. Na každej fotke doslovne vyniká svojou veselosťou. Nie je ani jedna, kde by sa tváril vážne, alebo nebodaj smutne. Dokonca ani ja si nepamätám, že by niekedy bol príliš vážny, či smutný. Zo všetkého vyťažil len to dobré. Dokonca sa usmieval i pri jeho posledných slovách, kedy ma chránil vlastným telom.

Strasie ma a fotoalbum prudko zatvorím. Miestnosťou za ozve zadunenie a poskočia mi predné vlasy. Zhlboka dýcham a pohľad upriamim do prázdnoty, aby som zvíťazila nad potrebou rozplakať sa pod náporom spomienok.

Chcem ísť za Vlkom. Túžim po jeho prítomnosti, hlase a dokonca dotyku. Spomienky na včerajší večer sú v mojej pamäti tak neuveriteľne intenzívne, že ich prežívam stále a stále. Ako keď dieťati dáte ochutnať prvýkrát čokoládu. A nie hocijakú. Tú najlepšiu, aká len existuje. Venujete mu len jednu, jedinú kocku. A dieťa si uvedomí, že nikdy v živote nič tak dobré nemalo. Jeho túžba po ďalšom kúsku je neuveriteľná. Lenže čokoládu zrazu zoberiete preč. Práve Vlk mi dal pocítiť to, čo som tak potrebovala. Pocity šťastia, bezpečia, útočiska a náklonnosti. Nefalšovanej náklonnosti. A možno i troška lásky. Lenže práve vtedy, keď mi ukázal vrchol šťastia, odíde.

Fotoalbum hodím na zem, ľahnem si a zabalím sa do perín. Oči upriem von oknom. Vďaka zničeným žalúziám vidím tmavú oblohu posiatu svetelnými bodmi. Myslím, že ich budem pozorovať až do svitania. Túto noc prebdiem.

Už okolo štvrtej nedokážem ležať a stojím na nohách. Robím všetko možné, len nech mi ubehne čas. Čistím podlahy, zametám, umývam riad, dokonca drhnem kúpeľňu. Snažím sa zbaviť zažratej špiny, ktorú som drhla už toľkokrát. A stále nechce preč. Zúfalo tlačím na inklinované miesta, drhnem plnou silou a idem si zodrať ruky. Bez jediného zlepšenia. Len zápach je už prijateľnejší a keď je všetko zarovnané, pôsobí to lepšie, aké to v skutočnosti je.

Keď sa blíži siedma hodina, môj žalúdok sa zaplní niečím tvrdým a ťažkým. Túžbou. Hlavu mám natisnutú na skle a túžobne sledujem, či zbadám vysokú, tmavú osobu. Matka si to všimla a len ma bezslovne sleduje. Ešte rozospatá leží na pohovke a mlčí. Akoby tu ani nebola.

Keď ubehne pol hodina a ja sa nehnem ani o milimeter, uvedomím si, že sa to už nezmení. Oči sa mi zaplnia slzami, ale vdýchnem do seba čo najviac odhodlanosti a sily. Musím sa postaviť ďalšiemu dňu tvárou v tvár. Presne, ako som to robila pred príchodom Vlka. Nebolo to ani len pol mesiaca a zvládol všetko obrátiť na bledý líc. A včera ho začierniť.

„Idem do práce.“ Je to už doba, čo som niečo také povedala. Lenže príde mi to príhodné, keď je matka pri zmysloch bez nejakých nápomocných látok. Ona len slabo prikývne hlavou, ale stále od seba neoddelí ústa. Venujem jej krátky, ale teplý pohľad a odchádzam rovno von z bytovky. Schody sú zaplnené nejakou partiou, sediacou okolo plastového kýbľa z fľašiek. Dohadujú sa o gramoch trávy, ktoré potrebujú a hľadajú funkčný zapaľovač.

„Hej, ženská. Nemáš oheň?“ spýta sa ma jeden z nich.

„Nie, nemám.“ A čo najrýchlejšie sa vytratím.

Vonku je rovnako živo. Hemží sa to tu ľuďmi viac, ako som zvyknutá. Všade sa niečo deje. V jednom rohu sa mlátia hlava-nehlava, v druhom sa krčia pod balkónom a vytvárajú čosi v kútiku, ďalší sa snažia tváriť nenápadne a meniť žiadaný materiál za peniaze. Väčšina ma pozná a môj vzhľad až tak nepúta ich pozornosť. Ale je tu podivné množstvo nových tvárí. Každá sa obzrie, niektoré len pootvoria s údivom ústa, iní dokonca po mne skríknu a zamávajú. Ignorujem ich.

I cez to nikde nevidím niekoho, kto by mi nepríjemne skrášľoval život. S naivnou nádejou mierne povolím v ostražitosti a mojej strnulosti. Nemôžem byť predsa každé ráno ako strunka. Inak budem historicky najmladšie dievča, ktoré umrelo na infarkt.

Toto miesto sa začína prelínať s moderným mestom s mnohými zelenými prvkami. Kde sa dá, tam zasadili strom, kríky alebo trávniky. Nie je tu ani najmenší kúsok, ktorý by bol neudržiavaný, alebo nebodaj prázdny. Hneď sa mi vybaví zeleň okolo Vlkovho domu.   

Zbadám ho. Opiera sa o múrik, na ktorom drieme čierna mačka. Hlavu ma sklopenú, kapucňu stiahnutú a i tak cítim, ako na mňa upiera oči. Zaleje ma nechutná zima a inštinktívne stisnem dlane do päste. Snažím sa nedať na sebe vedieť, že som ho zbadala. Predsa len, nachádzam sa už na kraji námestia plného rôznych malých obchodíkov natlačených na sebe. Takže sa určite všade nachádzajú kamery.

Popri strnulej chôdze ho začnem strácať za chrbtom. Vďaka slabnúcemu periférnemu videniu zbadám, ako sa od stromu odrazí a prenasleduje môj chrbát. Opakujem si upokojujúce slová, snažím sa skrotiť vlastné besniace srdce a dych mám zasekaný. Mojou jedinou silou je miesto, kde sa práve nachádzam. Tu by sa ani najväčší šialenec neodvážil skoliť svoju obeť. Bol by tu každému na očiach.

Môj strach neustane i keď zastavím u dverí. Je zatvorené. Prišla som, samozrejme, skôr. A mňa od toho vraha delí len pár desiatok metrov. Stojí neďaleko od bránky, prenikavo ma prepaľuje prázdnymi očami a bez jediného pohybu si udržiava kamenný výraz.

Prosím, nech už prídu. Prosím, nech sa Adý rozhodne objaviť skôr. Prosím, nech ten muž zmizne.

A on sa rozíde rovno ku mne. Ironicky poďakujem za vypočutie prosby a chrbát pevne natisnem na dvere čajovne. Ako vybehne po schodoch na terasu, zaleje ma pot. Nekontrolovateľne začnem rýchlo lapať po kyslíku a madžgať okraje môjho oblečenia.

Mala som si po meste urobiť ešte jeden okruh. Mala som sa stratiť v nejakom obchodnom dome. Mala som urobiť čokoľvek iné, len nie ísť na ľudoprázdnu terasu oddelenú od zbytku mesta vysokým kamenným plotom. Sama som nás vlákala do slepej uličky. Adý síce nespomínala žiadne kamery, ale hneď ich začnem hľadať.

Zastaví približne dva metre a zvedavo nakloní hlavu do strany. Pôsobí tak nevinne a uvoľnene. Nie je na ňom nič, čo by odhaľovalo jeho skutočnú identitu.  A to ma desí ešte viac.

„Ty sa ma bojíš, však?“ spýta sa s bolestivým povzdychom. A diví sa mi? Vďaka jasnej odpovedi sa ani nepokúšam odpovedať mu. „To je dobré,“ pritáka a vytiahne pery do nepríjemného úsmevu. „Tak to má byť. Drž sa ďalej od toho tvojho vysokého kamaráta v tmavom. Bude to tak lepšie. Nechceš mu spôsobiť viac problémov, ako má, však?“

Pritakám pod náporom rastúceho desu. Začínam sa utvrdzovať v tom, že sa plánuje zbaviť toho posledného svedka. Prosím, objavte sa niekto. Najlepšie Vlk. Vlastne, chcem hlavne Vlka.

„Zatiaľ si to uži, dievčatko,“ zašeptá skoro nečujným hlasom, spraví ku mne pár krokov a tými nechutnými prstami prejde po mojich belasých vlasoch. Pozorne ich sleduje a jeho úsmev neprestáva. V krku sa mi zasekne krik a prosba. Ostanem absolútne nemá a skamenená. Jediný pohyb vytvára môj hrudník pod náporom rýchleho dýchania a vydychovania.

„Je časť ísť, ale stretneme sa ešte. Neboj sa.“ Odtiahne sa, zľahka pokloní a ukáže mi svoj chrbát. Strčí ruky späť do svojich vreciek a zbehne dole z terasy. O pár sekúnd sa jeho obrysy strácajú v rastúcom dave ľudí. Moje telo a myseľ sa len veľmi ťažko upokojujú. Ešte hodnú chvíľu tlačím samu seba na dvere.

Keď uvidím obrysy známej trojice – Vlk, Adý a Cate, tak sa mi podarí len troška uvoľniť svaly. Môj duch je stále napnutý ako strunka a vydesený ako myš mačky. Len Adý mi chabo zakýva a ďalej sa venuje Cate, ktorej čosi vysvetľuje s veľkou vervou. Jej priateľka je príliš zaujatá na to, aby na mňa nejako reagovala. A Vlk? Ten sa tvári, akoby tu nebol.

Mala by som mu povedať o tom mužovi? Mám vôbec právo ešte žiadať od neho pomoc? Dokopy som mu neoplatila ani kúsok z toho, čo mi dal. Nechcem ho zneužívať, alebo byť akokoľvek nevďačná. Ale taktiež nemienim byť mŕtva. Ešte musím toľko toho spraviť.

Keď kamarátka a zarovno vedúca začne otvárať čajovňu, všimnem si jej červené líca, nos a mierne začervenané oči. Nenápadne do seba poťahuje a v jednej ruke drží už niekoľkokrát použitú vreckovku. Nachladla? Teraz? V lete?

Všetci vojdeme dnu a začneme pracovať na príprave čajovne. Zväčša sa miestnosťou nesú naše dialógy. Často veselé, plné humoru a povzbudenia. Teraz je to len šepot Adý a Cate. Sú vo svojom svete, kde nepúšťajú nikoho. A i keď nás delí pár metrov, cítim sa tak sama, ako ešte nikdy predtým. Typicky sa snažím úplne vpiť do práce a tak odreagovať vlastnú myseľ.

Keď dorábame posledné detaily, tak sa Adý na nás pozrie, pootvorí ústa a namiesto slov zakašle. Ospravedlňujúco zakýva hlavou, vytiahne vreckovku, vysmrká sa a nadýchne sa. Znova sa pokúsi prehovoriť: „Vlk, Mia. Poďte sem!“

Kradmo pozriem na Vlka, ktorý je o sekundu u nej. Ja k ním dôjdem omnoho pomalším tempom a jasným odstupom od neho. I ten necelý meter spôsobí, že ucítim viac, akoby som chcela. Jeho vôňa mi udrie do nosa ako päsť medzi oči a vyloví moju vzácnu spomienku na naše krátke spojenie duší pomocou pier. Moje líca zaleje červeň a hrudník stisne úzkosť a sklamanie v jednom.

„Neviem, či ste si to všimli, ale niečo na mňa lezie!“ S maličkým pobavením mi trhne kútikom. Je nemožné nevšimnúť si, ako je na tom zle. „Aspoň na zajtrajší piatok potrebujem, aby ste to tu utiahli sami. Zvládnete to? Určite to do nedele preliečim a v pondelok budem makať ako nadopovaný stroj!“ Pohodí rukou na dôkaz svojich slov. Hneď na to si nos utrie do ruky.

„Určite. Zdravie je prednejšie,“ ubezpečím ju s nepatrným úsmevom. Zrazu je tak ťažké vytiahnuť kútiky tak prekvapivo vysoko.

„Ďakujem moc pekne!“ vyhŕkne a hodí sa mi okolo krku. Prekvapím sa a hneď ju začnem capkať po chrbte. „Moc si toho vážim!“ pokračuje vo svojom chorľavom bľabotaní a Vlk sa rozíde preč. Všimnem si len ako pretočí očami.

A potom sa pustíme do práce. Úplne vypnem a spustím pracovný mód. Darí sa mi ignorovať Vlka tak, ako on mňa. A i cez to v malom kútiku mojej mysle prebieha váhanie. Stále sa rozhodujem, či mu to poviem. A keď áno, tak ako mu to poviem. Kde ho zastavím? Bude ťažké ho nenápadne stiahnuť do kúta a ešte ťažšie donútiť ho, aby ma počúval.

Zákazníci sa mi pred očami hmýria ako celé mravenisko. Prichádzajú, odchádzajú a zanechávajú za sebou len špinavý riad a nejaké tie peniaze. V skutočnosti nejde o nič drahé. Dobre viem, aké sú z toho zisky a na pomery ľudí, ktorí sú zvyknutí na väčší luxus, to nie je nič moc. I keď mne by jeden ich príjem stačil na niekoľko mesiacov, ak by som sa držala môjho typického životného režimu.

Očami zablúdim na Vlkov chrbát. Zas tu je tá staršia pani, ktorá s ním okato flirtuje. Pod náporom žiarlivosti sa zahryznem do spodnej pery. Ona si teraz môže vynútiť jeho pozornosť. Síce ako zákazníčka, ale i to je viac, ako mám v tomto momente ja. Môj pracovný mód pomaličky zlyháva a závory, ktoré držia moje slzy, sa znova začnú napínať. Začnem zrýchlene dýchať. Zalapám po duchovnej sile a vrátim sa k môjmu pracovnému režimu, kedy pocity i emócie sú pod zámkom. Aspoň sa o to snažím.

Keď odíde posledný zákazník, popadne ma absolútna bezmocnosť. Nenapadol ma ani jediný spôsobom, ako nenápadne o tom Vlkovi povedať. Ostáva mi jediné. Ísť za ním priamo. Je to desivá predstava. Hlavne, keď ako jediná odpoveď, ktorá mi príde možná, je jeho odmietnutie, či ignorancia celej situácie. Prepaľujem ho pohľadom, zatiaľ čo zarovnáva jednotlivé stoličky.

Adý sedí v rohu na barovej stoličke a posmrkáva. Ignoruje celé okolie a popíja vlastný čaj, ktorý si spravila. Určite čaká už len na Cate. Ja čo najpomalšie upratujem celú čajovňu. I cez snahu predĺžiť to skončíme ako normálne. A to nám Adý nepomáhala.

„Hej, poďte sem,“ zachrčí na nás kamarátka.

Nik okrem mňa a Vlka tam nie je, tak sa rovno rozídeme k nej. Zdvihne prst, aby sme počkali a začne po niečom šmátrať. Trvá jej to dlho, fakt dlho. Každé vrecko prejde hádam tri krát, dokým vytiahne kľúče.

„Tu máš.“ Podá ich mne. Vezmem ich ako niečo vzácne a pevne stisnem. Ich zúbky sa mi bolestivo zaryjú do ruky a ja sa spokojne pousmejem. Beriem to ako jasný dôkaz toho, že mi verí. Dáva mi čosi, od čoho závisí celá jej rodina a ona sama.

„Dám na ne pozor!“ rieknem odhodlane a strčím ich do vrecka. Adý sa pobavene uškrnie a kývne hlavou.

Cate opatrne vojde dnu a keď zbadá Adý, tak vytiahne kútiky úst do nadšeného úsmevu. Dobehne k nej a hodí sa jej okolo pása, zatiaľ čo ona ešte sedí. Skoro sa obleje čajom. Najprv zhíkne, potom pobavene zachichtá a pohladí ju po vlasoch. „Už ideme, už ideme. Zamkneš to tu?“ Pozrie na mňa.

„Vlk, ideme!“ vykríkne nadšene Cate a zamáva na neho. Ten vyrovná posledný obrus a ide k nám.

„Kam idete?“ Nechcem to vedieť.

„Cate napadlo urobiť piknik. Vzhľadom na môj stav sa ten piknik bude diať u mňa v obývačke.“ Mykne ramenami Adý. Prečo ma nepozvali? Keď ide i Vlk, tak môžem ísť snáď i ja, nie? Alebo Cate chce u seba len tých najbližších, medzi ktorých, samozrejme, nepatrím.

„Užite si to.“ Zniem sklamane. Ale oni to ignorujú alebo prepočuli. Zatnem zuby a snažím sa nedať najavo svoju skutočný pocit a potrebu skríknuť. Prečo ma zo všetkého tak dištancujú?

„Ďakujeme!“ Zoskočí zo stoličky a už cupitajú preč.

Bez jediného rozmýšľania využijem pár posledných sekúnd a schmatnem Vlka za rukáv. Zastaví a zamračene na mňa pozrie. Strniem a zachvejem sa. Adý s Cate taktiež zastavia a pozrú na nás spýtavým spôsobom. Vlk sa po nich obzrie. „Bežte. Dobehnem vás.“ A oni bez reptania poslúchnu. Len Cate sa nespokojne zamračí. Ale nie jeho smerom. Hlavne mojím. Prebodne ma tak nepríjemným spôsobom, až ma to donúti sklopiť zrak a urobiť krok dozadu.

„No čo je?“ Nepríjemne ma povzbudzuje k vysvetleniu.

„Ten muž... čo ma chcel zabiť. Išiel za mnou. Prenasledoval ma až sem,“ vyžmýkam zo seba roztraseným hlasom. On len na mňa divne pozrie.

„Keby to tak bolo, si dávno mŕtva. Snažíš sa vynútiť si moju prítomnosť?“ Pozdvihne spýtavo obočie.

„Nie... tak to nie je. Ja neklamem, prisahám!“ Stisnem mu rukáv pevnejšie. V ten moment mi ho vytrhne a popraví si ho rukou. Akoby mi vytrhol kus zo mňa.

„Je to zbytočná snaha. Mám svoje priority. Musím ísť teraz za Cate. Nezabudni za sebou zamknúť.“ Otočí sa mi chrbtom. Ide preč. Nadobro. Necháva ma ako jahňa v klietke pre vlka.

„Vlk! On ma zabije!“ zúfalo po ňom vykríknem.

„Nedotknú sa ťa. Boli by to blázni potom, čo som im spravil.“

„Seth!“ Rozplačem sa. A on za sebou buchne dverami.

Autor: Myerel (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Čajovňa u draka XV.: