OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Čajovňa u draka XVII.



Čajovňa u draka XVII.Vrátený pomýlený dar.

Moje sny sú výnimočne jemné, príjemné a teplé. Sníva sa mi ich mnoho a striedajú sa rýchlo. Všade je mnoho hrejivého svetla, dotykov a láskyplných slov. Prvý, brat, ma hladí po vlasoch, objíma a šeptá čosi nezrozumiteľného. Pre mňa je hlavné to, že to znie krásne. Utešuje moje skrehnuté srdce a povzbudzuje v jeho liečení. Zrazu sa rozplynie. Natiahne ruky do priestoru a chytí ma za ne matka. Je krásna ako kedysi. Usmieva sa na mňa anjelským úsmevom a pýta sa, či nechcem ísť do parku. Tak rada som chodievala na prechádzky do parku. Až sa zrazu transformuje na niečo tmavé. Vlk. Drží ma za dlane, presne ako pred chvíľou matka. Lenže teraz cítim jeho pevný stisk. Moje srdce sa rozbúši.

„Mia,“ osloví ma a stále pevne drží. Pozerám mu priamo do očí a cítim sa tak šťastne. Nehorázne šťastne. Konečne mi venuje svoju neoceniteľnú pozornosť a hltá ma pohľadom. Kúsok po kúsku. Chcem sa k nemu stiahnuť bližšie a pritisnúť sa na jeho hruď.

„Mia, zobuď sa,“ pokračuje ďalej svojím tvrdým hlasom, ale ja to ignorujem. Opriem si hlavu o jeho kľúčnu kosť a nadýchnem sa jeho vône. Hneď sa mi vybavia lesy a svieži vánok. Je mi vlastne jedno čo hovorí, dokým ma od seba neodťahuje.

„Mia!“ Začne so mnou triasť a obraz sa začne rozplývať. Prekvapene zhíknem. Prenikavá biela ničota sa zrazu stane zadnou miestnosťou čajovne, kde som večer zaspala. Srdce mi stále divoko búcha a ruky mám omotane okolo nohy. Nie hocijakej nohy. Vlkovej nohy. Nakláňa sa ku mne so zamračeným výrazom a rukami mi pevne stláča ramená. Mojím telom prebiehajú vlny bolesti zo zošitého miesta. Vďaka šoku zo seba nevydám ani zvuk.

„Prečo tu spíš?“ Znie vyčítavo. Nepríjemne a vyčítavo.

„To je jedno,“ odpoviem a sklopím zrak do neznáma. Bojujem s potrebou mu to všetko vykričať do tváre rovnakým tónom ako on, nech si uzná chybu. Lenže neveril mi včera. Má dôvod veriť mi dnes?

„Prečo si sem prišla skôr? Mala si zamknúť,  keď si si šla ešte ľahnúť,“ precedí pomedzi zuby. Ja ho s pocitom zahanbenia pustím a stiahnem sa viac do sedadla. Zrazu chcem so sedačkou splynúť, vytratiť sa do éteru alebo proste neexistovať. Poprípade vrátiť čas, nezaspať a predávkovať sa kávou.

„To je jedno,“ zopakujem roztrasenejším tónom.

„Pripravil som čajovňu, idem otočiť ceduľu na vstupe.“ Rezignovane sa odo mňa odtiahne a začne miznúť za dverami. Ja sa hneď postavím na nohy a bežím do primárnej miestnosti. Má pravdu. Všetko pripravil. I za mňa. Nebudil ma hneď. Pozriem na hodinky. Je presne čas na otvorenie.

„Mal si ma zobudiť skôr, pomohla by som ti.“ Ale už neodpovedá.

Keď tu nie je Adý, tak to celé je pochmúrnejšie. Nik tu nepovzbudzuje, nekomunikuje a nadšene nepopiskuje. Vždy sa u mňa zastavila, prehodila pár slov a pokračovala v práci. Vlk si dáva záležať, aby sme sa stretávali a komunikovali čo najmenej. Deprimuje ma to. Čím viac sa snažím svoju pozornosť venovať práci, tým viac mi k nemu uniká pohľad. Stále je rovnaký. Úplne rovnaký. Ako antická socha. Desí ma to a fascinuje zároveň. Väčšinu čajov vie, tak moju pomoc nepotrebuje. Ba mu to ide tak od ruky, akoby to už robil roky. Stačilo mu to ukázať raz a ešte ani raz neurobil chybu.

Ja, naopak, sa často pýtam na objednávky i dvakrát, už sa mi raz podarilo priniesť zlý čaj na iný stôl. Zákazníci sú našťastie trpezliví, ako to väčšinou býva. Nikoho nenapadá ma obariť, nadať či nejako znemožniť. I cez to, akú depresívnu auru vyžarujem, sa na mňa niektorí povzbudivo usmejú. To ma aspoň tak nakopne. Lenže Adý je tá, čo mi pohrozí, vynadá a to skoro ako jediné donúti môj mozog vypnúť nepotrebné myšlienky.

Možno preto sa ten čas vlečie tak neuveriteľne slimačím tempom. Každý tu má čas, nik sa neponáhľa, komunikujú  a smejú sa. Len ja tu asi nosím obrovský kameň pocitov a emócií. Ťaží ma, ťahá k zemi a každý krok je ťažší ako normálne. Dlho som nič nejedla, žalúdok sa mi sťahuje v kŕči a i tak nemám chuť jesť. Nechcem jesť. Nedokážem ani pomyslieť na jedlo. Dokým sa Vlk vzdal našich raňajok a nemáme peniaze, tak väčšinu jedla nechám matke. I keď si smiem zobrať zo skladu.

Keď nastáva obedný čas, ani jeden si nevypýta prestávku. Naivne dúfam, či sa spýta mňa. Ale nestane sa tak. Pracujeme ďalej, žalúdok vŕzga a kŕče sú silnejšie a silnejšie. Myslím, že to je jeden z ďalších vznikajúcich problémov, ktoré uberajú na mojej, už teraz dosť chabej, pozornosti. Lenže keď do hodiny na tú tému Vlk nepovie ani slovo, je naivné čakať ďalej. I tak čakám. A to dokonca.

Nakoniec odíde posledný zákazník a my tu ostaneme sami. „Ja to všetko upracem. Môžeš ísť domov.“ Ponúknem sa, keďže ráno to spravil on.

„A zaspíš tu.“

„Nezaspím!“ Zamračím sa. Premeria si ma pohľadom. Očividne získava informácie o pravdivosti mojich slov. Sama viem, ako zle vyzerám. Unavene, vyziabnuto a skrčene. Nemala som kde povenovať sa vlastnej rannej hygiene. Možno preto sa vyhýbam akýmkoľvek zrkadlám či odrazom. Bojím sa  toho, čo uvidím. Bledú, bezfarebnú mátohu.

„Ako myslíš. Adý dala kľúče tebe.“ Otočí sa a razí si cestu von k zadnému východu.

„Počkaj!“ vykríknem bezhlavo a rozbehnem sa k nemu. Prudko ho schmatnem za rukáv a on zastaví. V hlave mi vybehnú našu prvú konfrontáciu po práci, ktorá prebiehala podobne.

„Čo chceš?“ Venuje mi jeden z jeho najmenej príjemných pohľadov.

„Niečo ti vrátiť,“ poviem to pomaly, zreteľne a isto. Hlavne isto. Snažím sa mu pozerať do očí s odvahou a nepúšťať jeho rukáv, ktorý ma delí od jeho ruky.

„Vrátiť?“ Nechápavo zvraští obočie.

„Áno, vrátiť,“ zopakujem, zakvačím sa viac do jeho oblečenia a urobím k nemu krok. Jeho telo sa napne, svaly zavlnia a ostražito monitoruje každý môj pohyb. I cez chladný pokoj, ktorý chce zo seba vysielať, ucítim náznak neistoty. Rukou jemne trhne, akoby mi ju chcel vyšklbnúť, ale v poslednej chvíli si to rozmyslel. Akoby čosi očakával.

Zbieram odvahu na svoj trúfalý počin, ktorý určite aspoň na chvíľu uhasí smäd po ňom samom. Lenže čim dlhšie váham, tým mi to príde ťažšie. Preto sa rozhodnem pre jedinú taktiku. Hneď. Rovno teraz. Bez zbytočných myšlienok o tom, ako to spraviť a aké budú následky. Proste sa dám na špičky, aby som k nemu ako tak dočiahla a opatrne ho pobozkám na pery.

Pri mojom prvom bozku vedený mnou samou si dám záležať. Netlačím, len jemne tisnem, obtieram pery o jeho. Chvejem sa. Je príliš vysoký a dá mi zabrať udržať sa na špičkách. Nemám odvahu sa zaprieť do jeho ramien. On strnulo stojí. Rukou, ktorú som mu zachytila, ma stisne na zápästí. Nepriťahuje ma ani neodťahuje. Pravdepodobne sám nevie, čo chce spraviť.

Keď ma nohy prestanú poslúchať, tak sa pomaly odtiahnem. Neochotne mu pustím rukáv a on moje zápästie. Sleduje ma. Jeho oči sa zmenili. Objaví sa v nich vojna medzi dvoma protichodnými myšlienkami. Je zmätený sám sebou a stále nemení polohu po mojom krehkom akte spojenia pier. Je ticho. Využijem to na moje slová, dokým vo mne drieme toľko odvahy.

„Vraciam ti to, čo si mi dal omylom. Takže to patrí tebe. Nie mne. Očividne si to nezaslúžim a nie som hodná takého daru. A... teraz môžeš odísť s tým, že sa tvoj pomýlený dar vrátil tam, kde patrí.“ Povedať to zabolí viac, ako som čakala. Celé moje telo stiahne lano úzkosti a do očí sa mi začnú hrnúť slzy. Potrebujem to zo seba dostať von. A on tam stále stojí. Lenže ja nechcem plakať pred jeho očami. Už nie.

„Už môžeš odísť,“ zašeptám.

Neodchádza. Stále, ako socha ma pozoruje. Snaží sa niečo zistiť? Alebo snáď ešte na niečo čaká? Mám mu vrátiť niečo viac?

„Odíď, prosím.“ Urputne bojujem so slzami, ale pomaly prehrávam. Prvé kvapky mi začnú vlhčiť alabastrové líca. Nie, nie, nie. On už proste nemôže byť svedkom mojej slabosti. Rýchlo si utriem oči, akoby bolo možné, aby si toho nevšimol.

„Prosím,“ zopakujem o niečo náruživejšie. Zrazu chcem, nech ostane. Nech podíde ku mne, vráti mi bozk a povie, že mi patrí. Upokojí ma a navráti raňajky do našich rán. Lenže to je naivné. On namiesto toho poslúchne. Otočí sa a zmizne vonku. Vidím cez rozmazaný obraz len vytrácajúci sa jeho tmavý fľak. Keď sa už nič okolo mňa nehýbe, rozplačem sa na plné pľúca.

„Vráť sa,“ zakňučím prosebne a objímem si lakte. Je možné, aby ma počul?

„Vráť sa, prosím.“ I cez to, že ho chcem u seba, tak na druhú stranu je tak lepšie. Naviazala som sa na neho tak, ako sa len dievča na svojho spanilého záchrancu môže. Lenže on nikdy nebol princ na bielom koni v žiarivej zbroji a podmanivým úsmevom. On je temný dobyvateľ môjho srdca. Čierny na tmavom žrebcovi s fakľou vášne, ktorou zapálil moje srdce. Následne odišiel a moje vnútro nechal dohorieť do posledného milimetru.

„Prosím!“ Skrčím sa až na kolená, hlavu zaryjem do dlaní a ďalej nechávam tiecť vodopády zúfalstva von. Keď tu ešte on nebol, neplakala som tak často. Nemala som prečo prejavovať slabosť a bolesť. Nik netúžil vidieť problémy iných, keď každý mal svoje. Tak prečo ma naučil dostať všetko von a nepomôcť mi? Na čo to je, keď mi to potvrdzuje moju zúfalú situáciu, slabosť vlastného ducha a oslabenú vôlu bojovať. Prečo vôbec existujem, keď strácam význam? Matka si našla nechutného priateľa, Vlk má iné priority a Adý Cate. A ja? Bolesť, zúfalosť a opakované agónie.

 

Ubehlo niekoľko hodín, dokým som sa odvážila vystúpiť von z čajovne. Slnko ešte svieti v plnej kráse a mesto žije plným prúdom. Prezerám každý kút v okolí, či nezbadám niečo alebo skôr niekoho podozrivého. Nič. S o niečo málo menším pokojom sa dám do kroku. Lenže nejdem domov. Určite nie potom, čo mi matka povedala a spravila. Po hodinách, kedy som dumala sama nad sebou som došla k záveru, že jej správanie nie je až tak nelogické. Hľadá oporu a bezpečie. A som pripravená jej ho ponúknuť.

Idem rovno do agentúry s nehnuteľnosťami. Potrebujeme byt ďaleko od toho krutého miesta. Ďaleko od nebezpečia, drog, smútku a odpadu. Tam, kde môžeme začať odznova, od základov. Kde budem môcť väčšinu svojho voľného času venovať matke. Nie je tu Vlk. Adý mi už dlho nevenuje pozornosť mimo obchodu. Chcem aspoň získať matku, moju jedinú rodinu a bytosť o ktorú sa chcem postarať.

Hľadaná budova je, samozrejme, moderná, vysoká a dominuje v celom okolí. Obsahovala mnoho firiem, kancelárii a podnikov. Slnko sa nepríjemne odráža od skiel a musím žmúriť oči, aby som videla až na samotný vrch vysokej budovy. Okolie je tiež upravené. Lavičky, kvetináče, stromy a množstvo ľudí  v oblekoch a drahých, upravených šatách. Cítim sa tu ako z iného sveta či planéty. Skoro každý si obzerá môj nezvyčajný vzhľad a obnosené oblečenie. Popadá ma panika.

Obíde ma postarší muž. Tlačí si k uchu bluetooth slúchadlo a niečo zúrivo vysvetľuje. Omylom mi drgne do ramena. Obzrie sa po mne spôsobom, akoby to je moja chyba a ďalej pokračuje vo svojej chôdzi k preplnenému parkovisku. To mi moc sebadôvery nedá a len zväčší neistotu. Lenže si uvedomím jednu vec. Čím dlhšie tu budem stáť a sledovať tu ozrutnú sklenenú obludu, tým viac pochybnosti ma zaplaví. Preto ako jediné riešenie je bezhlavo vletieť dnu a dôjsť až do samotnej kancelárie.

Nádych. Výdych. Vykročím hneď k točivým dverám.

 

 „A toto je posledná voľná garsónka. Nie je síce vybavená, ale za to je tu veľmi malé nájomné, asi stodeväťdesiat eur na mesiac, do čoho sú započítané i náklady za vodu, elektrinu a pripojenie na internet.  Je to len pár minút chôdze do centra mesta a okolie je bezpečné. Je to novostavba s moderným bezpečnostným systémom.  Je málo pravdepodobné, že by vás tam niekto prišiel... okradnúť.“ Žena si ma stále skepticky prezerá, akoby si nebola istá, či to fakt myslím vážne. Osemnásťročné dievča, neupravená, v uniforme, zháňa bezpečnú garsónku v blízkosti mesta. Asi tu moc podobných žiadosti nemajú.

„Rada by som sa pozrela priamo na ten druhý, dvojizbový a ten posledný. Dalo by sa?“ spýtam sa s čo najviac istým a presvedčivým tónom.

„Áno, áno. V pondelok mám čas po štvrtej poobede.“ Začne listovať v diári a zapínať pero. Striedavo pozerá na mňa a na prázdne miesto v zošite. Stále nie je presvedčená.

„To mi vyhovuje.“

„Dobre, stretneme sa tu presne o štvrtej. No... a kedy by ste plánovali nastúpiť do nového domu?“ Zaklapne diár, posunie ku mne papiere s vytlačenými možnosťami prenájmu a už sleduje len mňa.

„Najlepšie už o dva týždne, hneď ako dostanem výplatu. Až vtedy budem môcť zaplatiť zálohu na dva mesiace dopredu. Dlhšie nie.“

„Dobre. Dáte mi vaše telefóne číslo?“

Strniem na chvíľku. „Nemám mobil, ani telefón. Prepáčte.“

Žena na mňa na pár sekúnd vyvalí oči, následne si odkašle a posnaží sa zatváriť čo najviac seriózne jej to ide. „Dobre a aspoň telefóne číslo do vašej práce?“ To už našťastie viem. Bez problémov jej ho nadiktujem a poviem dobu, kedy sa tam nachádzam. Až potom sa rozlúčime a ja sa môžem vytrepať von z tohto bludiska preplnených chodieb a vysokými ľuďmi. Narážajú do mňa, stúpajú na nohy a ani tak na mňa nezareagujú.

Vydýchnem si, keď sa objavím vonku. Idem rovno naspäť do čajovne. Neostávam tam. Len všetko skontrolujem, vezmem si dve konzervy fazúľ, jeden balíček kus-kusu a idem rovno domov. Odvaha, ktorú som nabrala pri vstupu do kancelárie, ma stále sprevádza až k môjmu domu. Ani tam nechytím žiadne obavy. Alebo skôr im nenechám priestor sa niekde vôbec uchytiť. Vybehnem hore, preskočím nejakú spiacu osobu a otvorím dvere do domu. Až vtedy sa na pár sekúnd zastavím.

Celá miestnosť je rozhádzaná, smrdí a stôl sa doslovne prehýba pod váhou fliaš a balíčkov od bufetového jedľa a cigariet. Zachytávam mierne sladko-kyslú vôňu trávy. Na zemi sú špinavé šľapaje mnohých podrážok. Musí sa tu striedať veľa ľudí. Ale teraz tu nik nie je. Klamala by som, aby som povedala, že sa nebojím. Prvý náznak neistoty začne zhadzovať moju odvahu. Len tlejúce cigarety mi hovoria o tom, že ešte pred chvíľou tu niekto bol. Sledujem slabučký, až neviditeľný dym stúpať ku stropu a tam sa strácať.

Otvorím každé okno v byte a pustím sa do upratovania. Nemyslím na to, čo tu robila, čo jedla a ako sa mala. Proste roboticky robím to, čo zvyčajne robím vždy. Vytieram dlážky, vyhadzujem odpad, drhnem kachličky, kefujem pohovku, vytrepávam periny a mnoho iného. Len moja izba je nedotknutá, čistá, len s troškou prachu. Uvažujem, či matka tam nikoho nepúšťa z nejakého konkrétneho dôvodu, alebo fakt akceptuje môj osobný priestor. Ešte keby sme mali zvukotesné dvere, tak by to bolo ideálne.

Keď dokončím posledné detaily, pustím sa do varenia. Dám si záležať. Vyhrabem staršie koreniny, ktoré nie sú po záruke, jablko s čokoládou od Adý s Cate. Pripravím všetok kus-kus s fazuľou v rajčinovom pretlaku a k tomu misku nakrájaného jablka s kúskami horkej čokolády. Obe prikryjem tanierom, aby tam nevliezli nehostinný príživníci a nechám to pripravené pre matku.

Vojdem do mojej izby, ľahnem si na posteľ a začnem si prezerať papiere z realitnej kancelárie. Dookola a dookola. Moje fantázia začne pracovať na plné obrátky a začnem si predstavovať, aké by to bolo, keby sme tam už žili. Pohodlný nábytok, čistý voňavý byt a hlas hrajúcich sa detí neďaleko od domu. Susedia by nemali problém zaklopať, vypýtať si chýbajúci cukor a naopak. Nevadilo by im sem-tam požičať nejakú surovinu. Možno by i zašli na návštevu, mama si tým pádom nájde normálnych priateľov. A budeme šťastné.

Áno, šťastné. S touto myšlienkou zaspím.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Čajovňa u draka XVII.:

4. Leen
16.02.2014 [21:50]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon prosiim rychle dalsi kapitolu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

16.02.2014 [14:58]

ninikVážně moc díky, že pro nás tuhle povídku píšeš, je úchvatná Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Těším se na další pokračování Emoticon Emoticon Emoticon

2. majka
15.02.2014 [17:44]

Všetkým čo teraz kritizujú Vlka čo ak si myslí že si ju nezaslúži?... Viem nemal ju namotať a potom odkopnúť ale predsa... Určite by si to ulahčila keby mu povedala pravdu ale čo už :/... mima33 aj mna by zaujímalo čo si myslel Vlk... Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. mima33 admin
15.02.2014 [10:03]

mima33Celý čas mi behali zimomriavky po chrbte. Nemyslím, že tá cesta k šťastiu bude jednoduchá, ale kiežby si to Mii uľahčila tak veľmi, ako sa len dá Emoticon zaslúži si len to najlepšie a niekoľko kapitol dozadu by som povedala, že si zaslúži Vlka, ale teraz sa všetko mení a nemôžem si pomôcť, ale musím povedať, že Vlk si nezaslúži ju. Vie veľmi dobre - vidí to na nej - ako jej ubližuje svojim konaním a i tak v tom pokračuje. Nerozumiem jeho chovaniu, ale stále dúfam, že existuje nejaké rozumné vysvetlenie, aj keď neviem, či mu vôbec chcem odpustiť.
No Mia ma prekvapila a som rada za to, čo urobila. Len by ma zaujímalo, čo v tom momente behalo v hlave Vlkovi Emoticon
Dokonalosť ako obvykle Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
Prosím, s ďalšou sa ponáhľaj Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!