OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Čajovňa u draka XVIII.

18.02.2014 (17:00) • Myerel • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 750×

Výnimočne si spánok predĺžim. Je predsa len sobota, nikam nemusím ísť, upratala som i navarila. Okolité a neznáme zvuky som proste ignorovala a užívala si dlhý spánok. Zobudím sa asi tak o jedenástej ráno a preberám sa ďalšiu hodinu. Len ležím, sledujem strop a rozmýšľam nad ničotou. Staviam sa na nohy po odbití dvanástej hodiny a preťahujem si kosti so svalmi po dlhom spánku a nepohodlnej posteli. Pozriem na dvere. Počujem len jemný štrngot riadu.

Vojdem do obývačky a uvidím niečo fascinujúce. Matka umýva riad. Drhne misku po ovocno-čokoládovej mise a tanier, kde si pravdepodobne naložila kus-kus. Je oblečená vo svojich spoločenských šatách, odhaľujúcich vychudnuté a kostnaté ramená. Stačí mi jeden pohľad a viem, že je triezva. Niečo ju trápi. Mračí sa a očami viac skúma vodu ako riad. Keď sa postavím k linke, tak sa prekvapene na mňa obzrie a utiahnuto naspäť sklopí pohľad.

„To jedlo bolo skvelé.“ Odloží riad na uterák, aby sa odkvapkal. Hlavou mi prejdú spomienky na detstvo. Matka umývala riad za linkou, hmkala nejakú melódiu a ja som sa jej motala okolo sukne. Stále ma upozorňovala, že zavadziam, i keď sa pri tom smiala a zabávala. A ja tiež. Milovala som sledovať jej úsmev. Bol hrejivý, láskyplný a len môj.

„To som rada,“ zašeptám, vezmem druhú utierku a začnem riad utierať.

„Prepáč.“

To jediné slovo z jej úst ma šokuje. Skoro mi vypadne tanier z rúk a spýtavo sa na ňu pozriem. Moje roztrasené prsty pevne pritisnem k tanieru a dúfam, že sa nakoniec nerozhodne pošmyknúť sa až na dlážku.

„Nechcem, aby mi vzal i teba. Ak už poviem čokoľvek.“ Stále kajúcne sleduje linku a prstom prechádza po čistom povrchu, akoby sa snažila nájsť nejaké čiastočky prachu.

„Kde máš... toho svojho priateľa.“

„Jozefa. Neviem. Odprevadil ma domov a zmizol.“ Mykne nad tým ramenami ako nad niečím nepodstatným. Skenujem ju pohľadom skrz-naskrz.

„Pracuje niekde?“

„Odberá dávky,“ zamumle nepokojne.

„Býva s rodičmi?“ Pozdvihnem obočie.

„S matkou. A vôbec, prečo ťa to zaujíma?“ Pohodí hystericky rukami.

Lebo je moja matka, preto ma to zaujíma. Ale to si už nechám pre seba. Odložím tanier na jeho miesto a začnem sa venovať čisteniu misky.

„Chcem sa odsťahovať,“ poviem nečakane.

„A kam? Na to nemáme! A do väčšej diery nechcem ísť!“ vyhŕkne protestne a stisne okraj kuchynskej linky, akoby mala každú chvíľu padnúť. Namiesto odpovede odídem do izby, vezmem papiere a donesiem ich až jej. Najprv na ne nechápavo pozerá, potom si ich vezme a začne medzi nimi listovať. Mlčí. Len behá očami po každom jednom písmenku i obrázku a túžobne ho hltá.

„Nezabudni, že už mám plnohodnotný plat a nebude problém utiahnuť i ten jednoizbový byt. Je to blízko do centra a v bezpečnej časti mesta. Väčšina sú novostavby s lepším bezpečnostným zariadeným. Môžeme bývať normálne, mami.“ Celý čas ju sledujem. Nespúšťa z tých papierov pohľad. Akoby nemohla uveriť tomu, žeby mohla na takom mieste bývať.

„Myslíš, že je to možné?“ spýta sa neveriacky.

„Áno.“

„A... bude s nami bývať i Jozef! Pomohol by nám i finančne určite! Dostáva mesačne pár eur!“ Rozžiari sa ako malé dieťa pred vianočným stromčekom. Až mi je ľúto, že musím protestovať.

„Neviem, či je to dobrý nápad,“ šepnem.

„Prečo?“ hneď na mňa pozrie a zvraští obočie.

„Nepoznáš ho dobre a nepôsobí na mňa príjemne.“

„Zas! ZAS!“ Celé telo sa jej napne a oči má zrazu plné toho jej divného šialenstva, ktoré ju poslednýkrát chytalo nejako často. Ako čierny démon za jej chrbtom, ťahajúci jej telo do nekonečných dier. A i keď k nej naťahujem pomocnú ruku, odmietne ma.

„Zas si tak egoistická! Bude s nami a hotovo!“

„Pár eur nám fakt nepomôže, keď budeme mať jeden hladný krk naviac.“ Snažím sa pokojne brániť svoj názor a neustále ju pozorne sledujem.

„Som tvoja matka! Budeš ma poslúchať!“ Buchne krehkou rukou o stôl.

„A ja všetko platím. I tento byt i ten budúci!“ vykríknem už i ja.

„Že som sa ti ospravedlnila! Myslela som si, že tým niečo zmením!“ zavzlyká a zaryje si ruky do riedkych pačesov. Jej tenké telo sa začne napínať a uvoľňovať ako v opakovanom kŕči a na zem začnú padať jej slzy. Spomedzi jej pier vychádza nepoznateľné bľabotanie. Padne na kolená, oprie sa bokom o linku a ďalej plače. Jej zjav mi trhne srdcom a ucítim vinu. Áno, vinu za to, ako práve teraz vyzerá, ako sa správa a tým, čím sa stala. Všetko je len na mojich pleciach.

„Mami, no tak. Ak si nájde prácu a viac sa spoznáme, nebudem mať s tým problém.“ Pokúsim sa ju pokojne osloviť natiahnem k nej ruku. Bojím sa, že zareaguje negatívne ako minule. Opatrne, prst po prste, položím ruku na jej rameno. Nezareaguje. Len ďalej vzlyká. Tak s druhou rukou urobím to isté a opatrne si pred ňu kľaknem.

„Mami, počuješ ma?“ spýtam sa a jemne s ňou zatrasiem. Možno sa rozhodla ignorovať všetky svoje zmysli a radšej sa utápa v depresii.

„Mami,“ šepnem.

„Jozef,“ zakňučí ako jediné. Snažím sa ignorovať vlastnú úzkosť, ktorá ma zavalí. Prečo potrebuje jeho? Prečo volá jeho meno? Veď to som ja, čo jej robí jedlo, čo ju šatí, čo ju každé ráno zakrýva, upratuje po nej a platí jej byt. Som to ja, čo jej tak často držala vlasy nad záchodovou misou a sprchovala ju. Som to ja, čo ju často utešovala o prívetivej budúcnosti, keď prítomnosť bolo samotné peklo. Som to ja, čo sa jej snažila dať všetku lásku, čo som mala len jej, i keď mi to moc neoplácala. Tak prečo?

Niekto zrazu rázne otvorí dvere. V jednej sekunde mi prejde hlavou množstvo myšlienok. Jedna z nich bola, že prišiel Vlk. Ale akoby otvoril dvere, keď nemá kľúče? Druhá bola menej príjemná. A to, že sa tu objavila dlho nevidená nechutná osoba, čo ma v uličke bez milosti zašpinila. Lenže keď pootočím hlavu, tak zistím, že to nie je ani jedna z možnosti. Stoji tam Jozef, v ruke má jeden z našich náhradných kľúčov a v druhej balíček pizzy s igelitkou plnou nejakých sklenených fľašiek. Vyzerá to ako pivo.

„Jozef!“ vykríkne matka nadšene a zúfalo v jednom.

On sa na mňa pozrie, chvíľu nechápe čo sa deje a až po dlhšej chvíli zareaguje. Všetko rýchlo položí na linku, skočí k nám a drsne ma od nej odtiahne. Schmatne matku a stisne ju k svojmu pivnému bruchu obtiahnutému bledým tielkom. Matka sa k nemu hneď pritúli a ďalej plače. Údajný Jozef si ma znechutene obzrie, akoby som tu bola ja ten odpad.

„Mala by si zmiznúť,“ povie mi bez akéhokoľvek ostychu. Skôr naopak. Vyznelo to skôr ako rozkaz.

„Je to môj byt,“ zamračím sa.

„Aj tvojej matky.“

„Ja všetko platím.“

„Je zaťažená len na tie peniaze. Samé peniaze!“ zahuhňá matka do jeho brucha a stále sa ho drží ako mláďa matky. Zvraštím nos, keď ku mne doľahne nepríjemná vôňa toho muža, ktorý pravdepodobne sprchu často nenavštevuje.

„Očividne má pravdu, čo o tebe hovorí.“ Prezerá si ma spôsobom, akým si ma prezeral on, ten nechutný muž. Slizko, chlipne a s úškrnom. Akoby som čítala v jeho mysli. Chce ku mne natiahnuť ruky, dotýkať sa ma a do ucha šeptať tie najviac nechutné frázy. Po chrbte mi prejde mráz.

„Asi chceš byť svedkom toho, ako upokojujem tvoju matku?“ Zaškerí sa, odhalí žlté zuby a perami prejde po matkinom temene. „Či skôr uspokojujem?“ Začne sa smiať nad vlastným nechutným vtipom. Mne žalúdok urobí kotrmelec a napne ma.

„Alebo sa, nebodaj, chceš pridať?“ Pozdvihne obočie.

„Nikdy,“ odseknem.

„Nech už zmizne, nech už zmizne. Si jediný kto ma chápe. Si jediný...“ Matka ho neustále madžgá vo svojom divnom poblúznení. Je to tou zničenou psychikou? Alebo... že by toto už bola jej naozajstná povaha? Stala sa týmto? Zúfalou troskou závislou na prvom mužovi, ktorý jej nosí zadarmo jedlo a alkohol? A on? Vidí len nohy, ktoré sa pred ním kedykoľvek roztiahnu, kedykoľvek si zažiada. A to len za lacný alkohol a jedlo. Aký výhodný obchod. Z oboch strán.

„Už idem preč,“ zašeptám a otočím sa im chrbtom. Mám neuveriteľnú chuť jej povedať, nech s ním ostane bývať v tejto nočnej more. Nech jej stále kupuje chľast, lacnú pizzu a platí tento byt, strechu nad hlavou. Nech on sa o ňu stará, keď sa nebude môcť ani zdvihnúť. Nech on ju každé ráno zakrýva, ale nemá to význam. Ona to nechápe. Je príliš zaslepená. Akoby jej ten alkohol vyžral väčšinu mozgových buniek. Chová sa tak nepredvídateľne a agresívne.

Akonáhle som vonku, buchnem za sebou dverami. Úzkostlivo povzdychnem a opriem sa o ne. Zhlboka sa nadychujem a pomaly vydychujem. Chcem upokojiť vlastné roztrasené telo na kraji zrútenia. Snažím sa zachovať si chladnú hlavu. Určite nebude taká, keď ju privediem do nového domu. Pochopí to. Áno, raz pochopí, čo som všetko pre ňu obetovala a ako moc sa snaží. Hádam.

Pozriem na schody. Von nechcem ísť. Potom ma zrazu napadne jedno relatívne bezpečné miesto. A nie je ďaleko. Vlastne je súčasťou tohto domu. Hneď začnem utekať na najvyššie poschodie, až sa objavím u rebríka. Obzriem sa, akoby ma mohol niekto sledovať a začnem sa po ňom štverať hore. Narazím na poklop. Otvorím kovovú poistku v podobe háčiku a prudko do neho buchnem. Otvorí sa. Ťažkopádne vytiahnem svoje telo hore. Objavím sa v čiernej miestnosti bez okien či svetla.

Stojím uprostred a vychutnávam si tu nečakanú ničotu. Ešte som tu nikdy nebola. A uvažujem prečo. Sem skoro nik nechodí. A pri tom by to mohol byť hotový raj pre všetky nechutné a nezákonné veci. Nakoniec začnem nahmatávať dvere a ich kľučku. Keď sa mi to podarí, pokúsim sa ich otvoriť. Lenže sa nechcú pohnúť. Už som si začínala myslieť, že sú zamknuté, keď zrazu zavŕzgajú a pootvoria sa.

Narazí do mňa vietor, oči mi zaslzia a na pár sekúnd nevidím nič. Len bledý fľak. Počasie sa upokojí, dá mi šancu zažmurkať a pretrieť si zrak. Stojím na samotnej streche budovy. Vzduch je tu chladnejší a slnko ostrejšie. Nepríjemne ma oslepuje a musím si cloniť rukou. Je tu pár fliaš a nejaké papiere, ale to je všetko. Asi to tu navštevuje len nejaká vyvolená skupinka. A to len raz za čas. Svoju pozornosť nakoniec venujem ostatným strechám. Sledujem, ako staré, málo opravované a popraskané vrchy budov sa prelínajú do nových, vyšších a modernejších stavieb. Zrak mi padne i na zahmlené a nejasné obrysy apartmánov ďaleko odtiaľto. Vlkov dom. Tichučko povzdychnem.

Skoro väčšinu dňa strávim na streche. Opieram sa o vstupné dvere, snažím sa držať v tieni a užívam si ticho, samotu a relatívne bezpečie. Cítim sa ako len pozorovateľ obrovského sveta. Bez moci zasiahnuť do osudov jednotlivých postavičiek, ponáhľajúcich sa do všetkých možných kútov. Žalúdok sa párkrát nespokojne ozve. Lenže, chudák, neostáva mu nič iné, ako ten hlad vydržať. Večer si dám určite trocha z kus-kusu.

Keď sa začne stmievať a slnko upadať za hranicu, tak sa odvážim sadnúť si na kraj strechy. Musím tam svietiť ako biela sviečka. Pozornosť venujem dianiu v tejto pekelnej uličke. Zbadám vychádzajúce prostitútky, nenápadné hlavy dílerov schované v uličkách, opilcov i  osoby hľadajúce nebezpečenstvo. Napadne ma, ako by som dopadla, keby som sa čo i len o kúsok posunula. Padala pár sekúnd priestorom a... pravdepodobne tma.

Keď slnko nahradí mesiac a rozsvietia sa lampy, plánujem sa vrátiť späť. Lenže zbadám vychádzať Jozefa. V rukách drží ešte jednu z fľašiek, čo dotiahol k nám domov a zarovno sa obzerá po ulici. Zastaví na kraji chodníku a znova párkrát pootočí hlavou do každej svetovej strany. Určite niečo hľadá. To ma donúti ďalej sedieť a pozorovať ho. Niečo zbadá na druhej strane cesty. Dobehne tam a zastaví u jednej uličky. Stačí mi mierne sa nakloniť. Je tam ďalšia osoba, ktorá sa dobre kryje. Nie, dve! Posuniem sa bližšie k uličke, aby som uvidela kto tam je.

Šokovane zalapám po kyslíku. Je tam on. Muž, ktorý ma znásilnil. A za ním? Vrah, ktorý je zdrojom rany v mojom ramene. Všetci traja spolu diskutujú. Vášnivo pohadzujú končatinami, niekto sa i smeje, druhý čosi vrčí. Najmladší ukáže na zranenia spôsobené Vlkom, zavrtí nesúhlasne hlavou a ide preč. Jozef a Vrah sa mu smejú. Ale to už ignoruje.

V pozadí sa mihne ešte jedna osoba. Alebo sa mi to zdalo? Lenže už nemám šancu zistiť kto to je, lebo všetci zmiznú v absolútnej tme. Už len za nimi vykríkne nejaká prostitútka a roztomilo zamáva. Neostávam tu už ani sekundu na viac. Prudko sa staviam na nohy, čo mi je skoro osudné. Rovnováha ma na chvíľu sklame a skoro prehodí cez okraj strechy. Len tak-tak sa udržím, otočím a rozutekám dole, k naším dverám.

Keď otvorím dvere, začnem sa obzerať po miestnosti. Matka už začína podriemavať na pohovke. Má na sebe naopak oblečené šaty a deku prehodenú len cez kúsok nôh.

„Mami!“ prudko ju oslovím a zatvorím za sebou dvere. Ona len čosi hmkne a prehodí sa na bok. „Mami, musím ti niečo povedať!“ Zatrasiem ňou.

„Čo zas chceš?“ nepríjemne odfrkne opitým hlasom.

„Jozef je nebezpečný!“

„Zmĺkni!“ zavrčí a skrčí sa do klbka. Ďalej sa zjavne snaží zaspať.

„Videla som ho rozprávať sa s tým chlapom, čo ma vtedy okradol!“

„Zavri zobák!“

„A nie len s ním! Prisahám, že tam bola i osoba, čo ma kedysi chcela zabiť!“ Zatrasiem s ňou o niečo náruživejšie.

„Už... drž...hubu!“ Rozzúrene schmatne jednu sklenenú fľašu a naslepo ju hodí mojím smerom. Keďže sa nepozerá, tak ma minie a rozbije sa o stôl na väčšie kusy zeleného skla. To ma umlčí.

Stiahnem sa, venujem matke posledný zúfalý pohľad a vrátim sa pomaly do mojej izby, zatvorím za sebou dvere a sadnem si do stredu postele. Cítim sa ako stratená bytosť uprostred ničoty. Nemám čo robiť, nemám kam ísť a i moje posledné šance napraviť si vlastný život vyzerajú čim ďalej, tým menej reálne. Čo ak... čo ak by som sa odsťahovala sama a ju nechala v Jozefových rukách?  Tú myšlienku hneď zavrhnem, zatrepem hlavou a povzdychnem. Predsa len ju nemôžem nechať len tak. Hlavne potom, keď som ho videla s tamtými osobami. Určite nie je náhoda, že sa práve poznajú oni traja. Je to až neuveriteľné.

Následne siahnem po papieroch bytov. Prehrabávam sa v nich celú večnosť. Čítam každý riadok znovu a znovu. Až dokým to neviem naspamäť a moja unavená myseľ upadne do nekonečného spánku, nirvány, kde ma aspoň na pár hodín netrápi nič iné, ako sú melancholické sny a bolestivé nočné mory.

Autor: Myerel (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Čajovňa u draka XVIII.: