OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Čajovňa u draka XX. + Epilóg

22.02.2014 (09:00) • Myerel • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 970×

Je to možno pár sekúnd, ba menej. Ale mne to príde ako celé hodiny. Akoby ste pozerali spomalený záber. Všetci muži v miestnosti sa ma pokúsia chytiť. Lenže ja nadopovaná adrenalínom, hnevom, strachom, smútkom, nenávisťou a potrebou brániť to posledné čo mi ostalo, napnem ruku s nožíkom a oženiem sa po osobe, ktorá sa kedysi nazývala mojím otcom. Muž šokovane odskočí a zanechám mu na ruke so zbraňou dlhú, krvavú ryhu. Vtedy nielenže vystrelí jednu guľku, ale i so syknutím upustí čiernu zbraň. Druhou rukou sa pokúsi zastaviť si prudké krvácanie a vyštekne čosi. Nemá čas akokoľvek sa brániť. Vďaka prázdnej hlave ma nič neobmedzuje. Využívam plnú možnú rýchlosť môjho teľa a nožík mu zaryjem do krku.

Všetko v mojom okolí zamrzne a stuhne. Šokovaná sama sebou sa obzriem po okolí. Muž, horda svalov, si drží cudzie teleso v hrdle, z úst mu tečie hromada krvi a z očí sa pomaličky vytráca život. Ak by chcel čosi povedať, tak už určite nezvládne. Len chrčí a preklína ma pohľadom.

„Mia,“ zachraptí matka za mojím chrbtom. Roztrasene sa obzriem na sedačku. Matka si drží hrudník a spoza dlane jej na povrch jej obľúbených šiat presiaka veľké množstvo krvi. On ju trafil.

„Mami!“ rozbehnem sa k nej, lenže sa potknem o čiernu zbraň a padnem na zem. S bolestivým dunením sa natiahnem na dlážke. Zapriem do nej roztrasené ruky a pozriem hore, na matku.

„Keby tu bol tvoj brat, keby...“ A koniec. Zmĺkne nie len jej hlas, ale i samotné srdce. Môj bývalý otec padne na kolená, kŕčovito hmatá po mojej vzdialenej osobe, až sebou sekne o zem. To ticho je najhorší krik, aký som kedy počula. Mŕtve tváre rodičov, nemé tváre vrahov mojej duše. Začne mi pískať v ušiach, dunieť v hlave a srdce reve každým úderom.

Snažím sa spracovať momentálnu situáciu. Snažím sa to pochopiť. Otec zabil matku. Ja som zabila otca. Som vrah. Vedomý vrah. Matkine posledné slová boli snáď horšie, akoby som mohla čakať. Už nikdy nebudem počuť jej uznanie za tú snahu a bolesť. Za to, že som svoju existenciu venovala nám. Jej. Jej žalúdku, alkoholu, depresiám a orgiám.

A on? Prečo ma mrzí jeho smrť? Veď zabil môjho brata! Tak prečo ma tak neuveriteľne štve jeho krv na mojich roztrasených rukách. Pamätám si ho ako notorického alkoholika, agresora a egoistu. Odchádzal skoro ráno, prichádzal neskoro v noci a mlátil matku, mňa a brata. Práve brat sa nás vždy snažil ochrániť. A ako starol, tak sa mu to darilo častejšie a častejšie.

Teraz chápem, že práve syn držal moju matku pri zmysloch a pri jej prekvapivej fyzickej kráse. Nebola som to ja. Robila som presný opak. Často plakala, schovávala sa jej pod sukňu a vyrušovala ju pri každej možnej situácií. Áno, mala so mnou strpenie a vždy, keď mohla, odpovedala mi. Lenže môj brat jej pomáhal s jedlom, upratoval doma a keď prišiel otec podgurážený a v agresívnej nálade, zastal si nás. Nerobilo mu problém pobiť sa s ním len preto, aby sme my dve ostali v poriadku. Často mal modriny, vykĺbené ramená a monokle. A i cez to sa vždy na nás usmial a typicky riekol: „Všetko bude v poriadku. V úplnom poriadku.“ A my sme mu naivne verili.

Všetko sa zmenilo, keď som tiahla na štrnásť rokov. Brat vyzeral mlado, veľmi mlado, i keď bol už dávno plnoletý. Trápila som sa nad rovnicami  z matematiky a on mi pomáhal. Smial sa a nevedel pochopiť, prečo niektoré vzorce nechápem. Matka v kuchyni varila a pospevovala nejakú melódiu z rádia. Túto idylku preruší prudké otvorenie dverí. Otec sebou hodí o zárubňu a mňa zaleje mráz. Hneď je každému jasné, že je pod vplyvom. A ešte v zlej nálade. Brat ma vtedy poslal do izby, do bezpečia a dokonca mi prikázal zamknúť sa. Bez jediného slova som ho poslúchla. Stála som u dverí a počúvala disharmonickú symfóniu kriku a úderov. Otec najprv nútil matku k niečomu, čo nechcela, brat si ju chcel zastať. Bezvýsledne.

Už som nechcela ďalej takto žiť. Odomkla som dvere, potichu prešla k telefónu a zavolala políciu. Brat si ma všimol, spanikáril a dobehol radšej ku mne. Otcovi sa podarí matkou tresknúť o linku tak, že padne do bezvedomia. Nechal ju padnúť na zem ako kus handry. Brat mi nič nevyčítal, len ma zabalil do svojho náručia, keď mu za hlavou cvaklo nabitie zbrane. Pohľad sa mu zmenil, vedel že zomrie. Teraz, práve v tomto momente si uvedomujem, že to vedel. A i tak sa usmieval, hladil ma a plnil mi hlavu tými najhoršími klamstvami.

Výstrel. Bratove bezvládne telo zavalí moje. Rozplačem sa. A dnu vtrhne polícia. Spacifikujú otca práve v čas. Inak by som šla tam, kde vtedy odišiel môj brat. On, samozrejme, začal preklínať celú našu rodinu. V tom momente už nebol otec. Už nebol moja rodina. Stal sa vrahom toho najmilšieho, čo som mala. Stal sa dvojnásobným vrahom toho, čo mi ako posledné ostalo.

Tak prečo ma jeho smrť tak neuveriteľne ťaží? Alebo sú to snáď následky, ktoré ma čakajú? A mali by ma vôbec trápiť?

Hromadné kroky ma zobudia zo spomínania na minulosť  a pozriem hore. Martin a Jozef opúšťajú túto miestnosť. Už ich tu asi nič nedrží, keď ich hlava padla na zem. Mŕtva. Len posledný, vrah, uznanlivo pozrie na moju prácu. Následne na mňa. Uškrnie sa a prenesie uvoľneným hlasom: „Vieš o tom, že keď ma už nič nedrží, tak rád dokončím prácu, ktorú som začal. Už mi tvoj otecko určite peniaze nedá, tak nech z toho čosi mám.“

Nahmatám prvé, čo mi padne pod ruku – zbraň. Vec, čo spôsobila môj pád. Roztrasene namierim hlaveň jeho smerom. Pleštím vlhké oči a ako myš zahnaná do kúta hľadám nejakú dierku, cez ktorú sa môžem prepchať do bezpečnej zóny.  Andrej sa pobavene zasmeje a zdvihne ruky, akoby sa vzdával. „Pomaličky, dievčatko. Ešte sa s tým zraníš. Buď taká dobrá a radšej mi tú zbraň podaj.“ Urobí ku mne krok.

„Ešte krok a strelím!“

„No tak, predsa nechceš mať dieru i v druhom ramene.“

„ANI SA NEHNI!“ Ku koncu mi hlas zlyhá a zavzlykám. Neposlúchne. Moje roztrasené prsty inštinktívne nabijú zbraň. Ďalej pokračuje vo svojich krokoch. Ja robím kroky dozadu, až zrazu chrbtom narazím do steny. Hneď vedľa dverí. Prekvapene híknem a moje prsty stlačia spúšť. Guľka preletí okolo jeho hlavy. Prvýkrát uvidím jeho mierne prekvapený pohľad. Vtedy sa ozve môj vnútorný hlas: „Utekaj! Máš možnosť!“ A ja pustím zbraň na zem a rozutekám sa preč.

Vonku je chladnejšie a pred domom stojí veľká partia rôznych ľudí. Také množstvo výkrikov a výstrelov prilákalo i takých ignorantov, ako sú oni. Všetci upriamia na mňa pohľad. Na rukách mám stále otcovu krv. Možno i inde. Ale tam nevidím. Len si ma nemo obzerajú ako nejaký exponát na výstave.

Bežím ďalej. Nemo, bez myšlienok a s dierou v hrudi. Moje nohy sa hýbu sami, únavu ignorujem a snažím sa spamätať. Ale nejde mi to. Mozog si vytvoril obrovskú bariéru ku spomienkam k dnešnému dňu. Čierne okno v mysli doplňujú len zdrvujúce pocity straty všetkého, čo som ešte ako tak držala v rukách. Ale pretieklo mi to pomedzi prsty. Presne ako voda. Už môžem za ňou len plakať. Vodu nikdy nezdvihnem naspäť do rúk. Asi mi ani nebolo súdené, aby som ju držala.

Keď sa objavím v meste, snažím sa zistiť, kde to vlastne smerujem. Lenže stačí zbadať okraje otvorenej kovovej bránky na terasu čajovne, hneď zistím, ktorá bije. Prečo ma to zas tiahne za ním? Podvedome som tušila, že tu ešte budú, keď ma poslali preč o pol hodinu skôr, pri čom som jasne pochopila, že sem za nimi príde Cate. Chcem si vypýtať pomoc. Chcem, aby mi Vlk pomohol. Pochopil ma. A vytiahol z bahna, v ktorom sa topím.

Maličkou dušičkou a plamienkom nádeje vojdem do čajovne. Hlavná miestnosť je prázdna a uprataná. Len dvere do zamestnaneckej miestnosti sú otvorené. Svieti tam naša pochybná žiarovka, ktorá sem-tam zabliká. Podídem ku dverám a čo najpomalšie vojdem dnu.

Cate sedí na pohovke, vzlyká a v rukách drží hrnček čaju. Niečo nečujne mrmle a ledva sa drží pred záchvatom plaču. Adý vedľa nej sedí, hladí ju po chrbte a Vlk stojí. Ruky má strčené vo vačkoch, sleduje ju a pozorne počúva. Až dokým ich nevyruším ja. Všetci sa na mňa pozrú ako na neprajného votrelca. Ako na škodca v záhrade. Burinu v záhrade.

Žiarovka zabliká.

„Ty sa musíš fakt pchať všade, však?“ skríkne po mne Cate a ja šokovane zažmurkám.

„Mia! Veď si mala ísť domov.“ Prekvapí sa Adý.

„Najprv Adý, potom Vlk... čo mi chceš ešte vziať?!“ pokračuje ďalej vo svojom výleve a div, že nevyleje čaj na seba. Adý ju pevne stisne a tuhšie pritiahne k sebe. Čosi jej upokojujúce zašepká. Ja len stojím na mieste a pociťujem dieru v mojom tele, ktorá sa rozširuje a ničí tie posledné kúsky môjho ja.

„Vlk.“ Adý pozrie veľavýznamne na Vlka. Ten len prikývne a rýchlo smeruje ku mne. Až ma to šokuje a urobím nepatrný krok dozadu. Aspoň nemá na tvári nechutný úškrn a nemieni ma zabiť, ako Andrej.

„Neodchádzaj!“ zakňučí Cate.

„Hneď som tu.“ Ubezpečí ju a mňa začne drsne vytláčať von. V šoku sebou trhnem.

„Čo sa deje?“

„Matka zistila, že má vzťah s Adý a vadí jej to. Chce aby sme s rodinou Adely prerušili akýkoľvek kontakt,“ vysvetlí, otvorí dvere von a vystrčí ma von. Pozrie na mňa a stretnú sa nám pohľady. Užijem si ho ako môj posledný. Uvažujem nad tým, že sa ho dotknem a poslednýkrát si okúsim dotyk jeho pokožky. Lenže strach, že uvidí krv na mojich skrytých rukách a z jeho samého mi to nedovolí. Srší niečím nepríjemným, nasmerovaným mojím smerom.

„Vlk...“ Pokúsim sa poprosiť o pomoc. Márne. Skočí mi do reči.

„Mia. Mám svoje priority a to je teraz moja sestra. Choď domov. Zabudni na všetko, čom som ti kedy povedal, či spravil. Bude to lepšie. Už sa to opakovať nebude.“ A zatvorí dvere pred mojím nosom. Tým uzemní moje posledné šance o akúkoľvek nádej, či silu ďalej existovať. Môj posledný dôvod dýchať sa rozhodol otočiť sa mi chrbtom. Moja jediná kamarátka ani nepostrehla, že som na tom zle. Ani Vlk si nevšimol moje ruky. Nevnímali ma skoro vôbec. Len Cate, ktorá má problém s matkou. Žijúcou matkou. I s priateľkou, existujúcou priateľkou, ktorá ju miluje a dáva jej to jasne najavo. Ja už nemám nič. Rodinu, priateľa, kamarátku...

Nič.

Ani neviem prečo, ale bezducho sa vrátim na miesto, kde sa to celé začalo. Možno preto, lebo som dúfala, že tam stále Andrej bude a zoberie mi to, čo už ani držať nechcem – vlastný život. Lenže na moje väčšie sklamanie uvidím len dve váľajúce sa mŕtve telá. To ešte nik nezavolal políciu? Nik to neriešil?

Otca prekročím ako ten najväčší odpad a sadnem si k matke. Pritisnem svoje telo k jej a ticho sa rozplačem. Snažím sa predstaviť, ako ku mne hovorí utešujúce slová a zarovno ma hladí po vlasoch. Prosím, nech sa to stane realitou. Prosím, nech sa zobudím z tejto nočnej mory, zobudím sa v mojej starej izbe spojenej s bratovou a znova sa budem mučiť nad rovnicami. Prosím, nech mám milujúcu rodinu a aspoň jednu vernú kamarátku. Lenže každou ďalšou minútou si uvedomujem, že je to menej a menej reálne. Už sa tak stalo. Môj životný papier je počarbaný čiernou farbou, ktorá sa už nedá prekryť žiadnou.

„Mami,“ zaplačem hlasnejšie a pevnejšie objímem jej telo. Trvá dlho, dokým úplne vychladne a môj mozog si prizná, že sa nikdy nepohne. Cez tú všetku bolesť a strasti k nej cítim nepochopiteľnú lásku. Prežívala možno horšie depresie a bolesti ako ja. Otec ju znásilňoval, mlátil a ničil skoro dvadsať rokov.

Postavím sa a rozídem sa na miesto, kde som trávila posledný víkend. Strecha. Od mojej poslednej návštevy sa tu nič nezmenilo. Jedinou nepatrnou zmenou je chladnejší vzduch a slnko za mrakmi. Pozriem na oblohu a povzdychnem. Je naivné čakať na zázrak. Pomaličky dôjdem k okraju budovy a pozriem dolu. Znova ma napadne podobná myšlienka, ako naposledy. Aké by to bolo urobiť krok a... chvíľočku letieť. I s vedomím, že dopad bude rovnako bolestivý a tvrdý, ako samotná realita. A možno by to skončilo túto celú maškarádu s názvom môj život. Až sa mi ta myšlienka zapáči.

Prejdem viac ku kraju a špičky mi trčia von. Zafúka silnejší vietor a ja rozpažím ruky. Nechávam svoju fantáziu pracovať a predstavovať si, aké to je letieť. Byť unášaná vetrom. Mať krídla. Mať voľnosť. Ak by som mohla lietať ako väčšina vtákov, tak by som šla na opustený ostrov, kde je teplo. Užívala by som si teplé slnko a chladné noci. Každé ráno by som skackala na piesku, cez poobedie kúpala v mori a na večer si spievala u ohňa. A možno i s nejakou ďalšou osobou. Najlepšie takou, čo by mala podobný dar lietať.

Začujem Vlkov hlas v pozadí. Prosí ma, aby som neskočila. Prosí, nech nelietam. Lenže ja už ho nemienim poslúchať. Nemám dôvod ho poslúchať. Chce zmazať každý náš okamžik. Chce zmazať všetku tú radosť, čo mi dal okúsiť. Ukázať hladnému, aké to je mať plný žalúdok a znova ho nechať hladovať. Vylovím moje prenádherné spomienky na jeho dotyk, starostlivosť a obzvlášť bozk. Najprv váhavý, pomalý a nakoniec vášnivý a vrúcny. Zachvejú sa mi pery a moje telo si zaspomína na teplý dotyk jeho pier.

Vykročím do vzduchu prvou nohou. Chcem letieť so spomienkou na neho a jeho pery. Chcem letieť so spomienkou na bratov úsmev a upokojujúce slová. Chcem letieť s myšlienkou, že tu boli osoby, ktorým na mne záležalo, starali sa o mňa, dávali mi aspoň trocha lásky.

„Mia!“

Moje telo začne padať pomaličky dopredu. Už to nemám šancu zastaviť. Už zbytok práce nechávam na gravitácii, zatiaľ čo sa prehrabávam vo svojich spomienkach a vyťahujem len tie najkrajšie a najpozitívnejšie. Keď zrazu...

Čas sa zastaví. Alebo ja? Zrazu visím v polovičke pohybu a pozerám dole, na uličku, kde stojí skupina ľudí a čosi na mňa pokrikuje. A potom si to všimnem. Pevné, mužské ruky okolo môjho pása. Prudko ma stiahnu, pri čom s neznámou osobou padnem na zem. Hlava mi skončí na pevnej hrudi obtiahnutej tmavou košeľou. Ruky ma stále držia tak pevne, akoby som bola čosi najcennejšie. Tmavá bytosť sa skrčí a zakryje ma vlastným šľachovitým telom.

„Mia, Mia, Mia...“ opakuje dookola moje meno, hladí ma po celom tele a zarovno vrčí a sem-tam vyriekne nadávku jeho smerom. Mojej hlave trvá prekvapivo dlho, dokým zistí, že ide o Vlka. Že by som už bola v kóme a sníva sa mi?

„Vlk,“ oslovím ho tichým a roztraseným hlasom. Zniem reálne. Príliš reálne na to, aby to nebola realita.

Stále skenuje každý detail môjho tela, až prejde po čerstvej jazve, ktorú mi zašívali. Mykne ma. On bez opýtania potiahne dole moje ramienko šiat a odhalí krátku ryhu po guľke. Následne na mojom chrbte skríži svoje ruky a majetnícky ma objíme a privinie k sebe. Je to prvé plnohodnotné objatie, ktoré zažívam v jeho náručí. Ležíme na studenej streche a tlačíme sa k sebe ako dve strany jednej mince. Jing a Jang. Čierna a biela.

„Mal si ma nechať lietať,“ zašeptám po dlhej dobe užívania si jeho fyzického tepla, dychu na hlave a dotyku na väčšine chrbta.

„Už ťa nikdy nenechám nikam odletieť,“ zavrčí s jasnou hrozbou v hlase.

„Nechápem. Ty a Cate... Ja nič nechápem. Už s tým všetkým nechcem bojovať, Vlk. Nemám na to silu. Som vyšťavená do poslednej bunky. Už nemám ani prečo bojovať.“ Roztrasené ruky položím na jeho hruď s chabým pokusom odtlačiť sa. Len ma viac k sebe pritlačí.

„Nikdy som ťa v tom nechcel nechať samú. Stačilo mi pár dní na to, aby si úplne získala moju absolútnu pozornosť. Vytvorila si vo mne potrebu starať sa o teba. A potom to bolo len otázkou času, čo sa do teba zamilujem. Ešte nikdy som nič tak intenzívne necítil. Páčilo sa mi to. Páčilo sa mi, ukazovať ti tie obyčajné radosti života, u ktorých ti bolo skoro do plaču.“ Začne si okolo prstov omotávať moje vlasy.

„Stále tomu nechápem...“ zakňučím.

„Tššš. Len počúvaj. Došiel za mnou do baru ten muž, čo po tebe išiel. Chcel, aby som sa k tebe nepribližoval a on ťa potom nechá na pokoji. Namiesto toho, aby som ho počúval, som sa s nim pomlátil a prehodil trocha viac majetku von oknom. To ho donútilo zmeniť stratégiu. Ukázal mi tvoje fotky. Staré a nepríjemné fotky, kde som dokonca spoznal toho chalana, čo som vtedy znásilnil. Povedal, že ich môže jednoducho zverejniť. Keďže som mu silou ani skúsenosťami nestačil, neostalo mi nič iné, ako súhlasiť. Lenže stálo ma to prácu. Určite si pamätáš, keď som pre teba prišiel tak dotlčený. A potom... čo som ťa našiel na schodoch, som šiel len odniesť posledné veci. Mal to byť náš posledný večer a ja som ho pokazil tým, že som sa neudržal a pobozkal ťa. Lenže veril som, že si v bezpečí. Naivne.“

Preto nebol v práci, keď som šla za ním s guľkou v ramene. Preto sa mi vyhýbal. Celý ten čas sa ma snažil chrániť. Moja sviečka života sa znovu zapáli nepatrným svetlom nádeje.

„Práve preto som ti neveril, keď si mi hovorila, že po tebe ide. Myslel som si, že si sa snažila, aby som sa ti znova venoval ako pred tým. Chcel som, ale ... nemohol. Mrzí ma to, Mia. Fakt som chcel byť tvorcom tvojho šťastia, ale nemohol som ťa nonstop sledovať. Takto som mal záruku, že po tebe nepôjde vôbec a neskončíš s guľkou v tele.“ Zaryje ruku do mojich vlasov a moju tvár donúti zaryť do jeho hrude. Nechám sa a nadýchnem sa jeho známej a sviežej vône. Pôsobí na mňa uvoľňujúco. Pomaličky sa moje telo prestáva triasť.

„Ale ako si vedel...“

„Tššš, maličká. Preto som svoju pozornosť upriamil na Cate. Vytvoril som ju ako moju zámienku na to, aby som sa nemusel akokoľvek venovať tebe. A presne potom, ako som ťa vyhodil z čajovne, som šiel vytiahnuť zo skrinky deku pre sestru. A za ňou som si všimol požmolenú košeľu z uniformy. Na pravej strane mala obrovský krvavý fľak. A vtedy mi to došlo. Mala si na sebe o niečo väčšiu košeľu. Presne potom, čo si sa sťažovala, že po tebe niekto ide. Pochopil som, že si neklamala. A teraz... keď si vtrhla za nami, tak si vyzerala, akoby ti z rúk vytrhol niekto tvoj vlastný život. Neváhal som a hneď utekal za tebou a prosil, nech nie je neskoro.“ Zryje vlastnú tvár do mojich vlasov a striedavo mení tlak madžgania môjho tela. Keď mi to už konečne dáva zmysel, tak dovolím vlastnému telu sa uvoľniť a rozplakať sa tak, ako celý čas túžim.

„Ja som ho zabila, Vlk. Ja som ho zabila...“

Mlčí, len ma tuho objíma a počúva, zatiaľ čo mu močím košeľu vlastnými krokodílími slzami.

„Vrátil sa z väzenia. A s ním i tí dvaja chalani. Chcel zastreliť matku, tak som sa po ňom vrhla. Bola som pomalá. Nestihla som to. Stala som sa vrahom, Vlk. Stala som sa vrahom...“ Hlas sa mi seká, zakoktáva a moje zúfalstvo sa len viac a viac dostáva do môjho plaču a bolestivého kriku.

„Bránila si seba a matku. To nebola vražda, ale sebaobrana. Nie si vrahom. Čistejšiu bytosť, ako si ty som ešte nepoznal, maličká. A už som tu ja. A sľubujem, že ťa ochránim. Pred všetkým a pred každým.“ Jeho pery zľahka pobozkajú moje temeno hlavy.

„Bojím sa čo bude ďalej, bojím sa!“

„Nemusíš. Budem s tebou. Prisahám. Už nebudeš sama. Nikdy.“

„Vlk...“ Zaryjem do neho tak silno prsty, až mi zbelejú.

„Dovoľ mi ukázať ti šťastia, maličká,“ zašeptá mi do ucha a v pozadí započujem zvuk policajných sirén.

„Buď mojím šťastím, Vlk.“

„Kde ma to ťaháš?“ pýtam sa už hádam niekoľkýkrát. Vlk mi pevne drží zápästie, akoby som mu mohla ujsť a ťahá ma niekam mestom. Ako zvyčajne ťažko držím jeho rýchle tempo. Nohy sa mi motajú a potkýnajú. Ľudia nám prekvapene uhýbajú.

Je to skoro mesiac, čo mi osud zbúral celý život. I so základmi. A nechal mi voľnú pôdu na nové. Našťastie Vlk poskytol svoju pomoc a začali sme budovať vlastné, spoločné základy. Ale to nič nemení na tom, že pôda je už dávno poznačená minulosťou. Videla som smrť každého člena mojej rodiny. Dokonca jeden z nich stratil život vďaka mne. Polícia doteraz naťahuje vyšetrovanie a stále vo mne vytvára strach z budúcnosti. Čo ak mi súd tu sebaobranu neschváli? Čo ak ma vyhlásia oficiálnym vrahom?

Hneď ten deň, čo sa to stalo, ma Vlk odviedol k sebe domov. Najprv som spávala v jeho izbe a on v obývačke. Lenže netrvalo dlho a Vlk zaspával so mnou na jednom mieste, keďže bez jeho prítomnosti by som vôbec nezaspala. Akonáhle ma nechal vedome samú v posteli, prenasledovali ma nočné mory a minulosť. S Cate to bolo horšie. I potom, keď ich matka uznala jej unáhlené rozhodnutie a dala šancu svojej dcéry s Adý, tak pri osobnom kontakte ma často prebodávala pohľadom. Ťažko sa jej prenáša cez to, že jej brat sa venuje len mne. Pravdepodobne drží ústa na uzde len vďaka tomu, že vie, čo sa mi stalo. A preto sa aspoň ticho akceptujeme.

Bývanie u Vlka je ako raj. Každý deň sa budím v mäkkej posteli, nedolámaná a vyspatá. Nepichajú ma pružiny a posteľ nevŕzga pri každom pohybe. Môj žalúdok si ešte stále zvyká, že má minimálne tri hlavné jedlá a k tomu často nejaký zákusok. Sprchujem sa v obrovskej vani plnej zrkadiel. Nebojím sa ísť vyniesť smeti, či ísť pre niečo do mesta. Môžem sa pokojne pozerať von oknom a vidieť kopu zelene a stromov. Som obklopená drahým majetkom a bohatou spoločnosťou. A hlavne som v bezpečí. Na pokojnej štvrti a skoro neustále pod dohľadom Vlka.

Lenže je tu jedno veľké mínus. Nemôžem si to dovoliť. Ak by som chcela platiť polovičku nájmu, tak by som musela zarábať dvojnásobok. A Vlk po mne nechce ani cent. Donútil ma založiť si bankový účet, kde už sú dve moje výplaty. A mňa požiera nepríjemný pocit, že si to nezaslúžim a že sem nepatrím.

„Už sme skoro tu,“ odpovie mi a konečne mierne upustí moje zápästie. Dlaňou prejde na koniec mojej ruky a prepletie prsty pomedzi moje. Oplatím mu stisk ruky a začneme spomaľovať. Nachádzame sa v obytnej časti plnej novostavieb. Je mi to tu známe. Vyzerajú podobne ako tie, ktoré som zháňala pre mňa a moju zosnulú matku.

„Huh?“ Nechápavo pozriem striedavo na dom a na neho. Upriamene sleduje práve tú menšiu bytovku.

„Vitaj doma.“

„Doma?“ Stále mi to nedochádza.

„Poď.“ Ťahá ma ďalej a ja sa nechám. Kolieska v hlave sa mi točia o závod. Prejdeme cez udržiavanú záhradu s novo natretými lavičkami. Vojdeme dnu a potiahne ma až na najvyššie, štvrté poschodie. Steny sú ozdobené čiernobielymi fotografiami a rohy dlholistými rastlinami. Všetko je moderné a cítiť tam novotu.

Zastaneme u jedných dverí a on nečakane vytiahne samostatný kľúč. Otvorí ich a odhalí prázdny, dvojizbový priestor s lesknúcimi parketami a čistými bledohnedými stenami. Je to o dosť menšie ako jeho apartmán, ale o dosť väčšie ako môj starý sociálny byt.

„To je tvoj...“

„Náš,“ opraví ma.

„Ale...“

„Viem, peniaze. A áno, kúpil som ho. Budeme ho splácať. A vytvoril som splátkový kalendár tak, aby si si mohla dovoliť vždy zaplatiť polovičku. Váhal som dlho nad tým, či to mám celé zaplatiť sám, alebo nie. Ale takto si aspoň lepšie uvedomíš, že toto nie je môj byt. Ani tvoj. Ale náš. Nás oboch. Keď som čosi riešil s políciou, tak som v tvojom starom dome našiel tie papiere z realitnej kancelárie. Toto je jeden z bytov, čo si tam mala.“

„Vlk,“ povzdychnem. Stratila som slová.

„Budeme musieť šetriť. Nemáme vlastne skoro žiadny nábytok. Ale je to naše.“ Stisne mi pevnejšie ruku.

„Ale čo Cate?“

„Tá ma Adelu. Netráp sa ničím. Budeme šťastní.“ Voľnou rukou opatrne prejde po mojej tvári.

Dotkne sa mojej brady, stisne ju a nadvihne mi hlavu. Bezbranne mu pozriem do očí. Nakloní sa a venuje mi jeden ľahký a pomalý bozk. Moje srdce podskočí ako natešený vtáčik, ktorému konečne umožnili lietať po hodinách väzenia. Pomaličky zintenzívni tlak pier a jeho bozk sa premení na niečo náruživé a vášnivé. Jeho ruky ma pevne objímu, podoprú hlavu a nakláňa nado mňa svoje dlhé telo. Chcem byť v jeho náručí a cítiť neodolateľnú chuť nonstop. Bez prestávky. Do konca našej existencie.

Áno. Budeme šťastní. Konečne.

Poslednú kapitolu tu dávam skôr, lebo nechcem mať na svedomí pár nevinných dušičiek. O:)
Chcem poďakovať úplne každému, kto túto poviedu čítal, či už dal komentár, alebo nie. Je to už asi 6 rokov, čo som nedopísala poviedku do konca. (Áno, 6 rokov!) I keď by som sa tak úplne netešila z toho, kedže plánujem pokračovanie. Preto, ak vám príde, že sú tam stále nejaké otázky otvorené, tak to len preto, aby som sama mala motiváciu k pokračovaniu. A to mám zarovno už rozpísanú druhú poviedku O:)
Dúfam, že ste si poviedku všetci užili! :) 

Autor: Myerel (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Čajovňa u draka XX. + Epilóg: