OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Časovrat - 1. kapitola



Časovrat - 1. kapitolaKedysi dávno, dobrá strana magického sveta vytvorila magický prívesok na svoju ochranu. Jedna osoba ho však ukradla a odvtedy sa nenašiel. Keď vtom...

Stál som pri mohutnom kmeni vysokého dubu neďaleko veľkého domu prekypujúceho hlasnou muzikou. Trčal som v tom hnusnom počasí už asi hodinu a ona stále nie a nie ísť domov. Niekedy naozaj preklínam túto prácu, ktorú som spomedzi tisícok ostatných dostal práve ja. Musím byť predsa lepší než na stráženie osemnásťročnej baby, ktorá sa neskoro prebudila do svojej puberty, a snaží sa dohnať všetko, čo zmeškala.

Z otravných myšlienok ma vytrhol akýsi praskot nesúci sa z lesa. Okamžite som zbystril pozornosť, no po chvíli sa ukázalo, že je to len zamilovaný párik hľadajúci útulné miesto, kde by sa dočkali trocha súkromia.

Vzdychol som si. Takto musím tráviť väčšinu piatkov. Namiesto toho, aby som niekde zabíjal zloduchov a robil svet lepším pre tieto samoľúbe stvorenia, musím trčať niekde vonku a sledovať, čo to dievča robí.

„Čau starec,“ ozvalo sa mi po pravej ruke.

„Čau Adam,“ odvetil som nespúšťajúc pohľad z jedného na mol opitého chalana snažiaceho sa dostať na nohy. „Prišiel si ma vystriedať?“ spýtal som sa s nádejou v hlase.

„Nie,“ odvetil jednoducho. „Prišiel som sa pozrieť, ako ti to ide.“

Pomaly som k nemu otočil hlavu a prebodol ho vražedným pohľadom. „Čo myslíš, ako mi to tu môže ísť?“ spýtal som sa a kývol som hlavou k rozsvietenému domu.

„Ďalšia party? To dievča sa nezdá.“ Pískol a zasmial sa.

Prebodol som ho ďalším vražedným pohľadom. „Ako ste na tom s hľadaním tej veci?“

„Nerissa našla dosť dôležitú stopu, no tá nás opäť zaviedla k ďalšej a tá k ďalšej. Ide nám to na nervy. Kedykoľvek by som si to s tebou vymenil.“

„Pokojne aj hneď teraz.“ Prikývol som.

„Vieš, že čo povie Ronen... “

„To je sväté,“ dokončil som otrávene.

„Musel mať nejaký pádny dôvod, prečo ťa dosadil do tejto funkcie.“

„Tejto funkcie?“ zarazil som sa. „Ja nemám žiadnu funkciu. Behám za babou, ktorá je podľa neho v ohrození, a pritom jej temné sily ešte neskrivili ani vlások.“

„Mal by si na tom hľadať len tie svetlé časti.“

„Aké?“ spýtal som sa so záujmom, pretože nech som sa na to pozeral z akejkoľvek stránky, nevidel som nič pozitívne.

„Nemusíš sa hnať za nezmyselným predmetom, ktorý možno ani neexistuje,“ odvetil znudene. „Samé záchytné body, ktoré nevedú k ničomu.“

Skúmavo som sa na neho pozrel. Jeho tvár obvykle plná elánu a optimizmu bola teraz poznačená únavou.

„Myslím, že ten večierok už skončil,“ poznamenal a ukázal na bandu hulákajúcich ľudí rozliezajúcich sa na všetky strany.

„Ale kde je tá baba?“ spýtal som sa nechápavo.

„V dome nie je,“ odvetil Adam po prižmúrení očí smerom k veľkej budove.

„Do prdele,“ zaklial som a rozhliadal sa na všetky strany.

„Nemyslíš, že by šla do lesa,“ vyslovil svoje myšlienky nahlas a ja som na neho šokovane pozrel.

„Dúfam, že nie je taká trafená.“

Dlhými krokmi som sa vydal najbližšou cestou k tmavému lesu, ktorý už z diaľky naháňal strach. Pod mojimi nohami sa lámali tenké vetvičky, ale aj hrubé konáre. Za sebou som začul Adamove tiché kroky.

„Vidíš ju niekde?“ spýtal som sa ho. Zhlboka sa nadýchol, brušká ukazovákov si pritlačil na spánky a zavrel oči. Opatrnými krokmi tápal v tme a zisťoval, ktorým smerom sa máme vydať.

Telom mi kolovala neskutočná zlosť. Až taká, že som mal chuť do niečoho tresnúť. Celé mesiace ju sledujem a chránim presne tak, ako si Ronen želá, a ona mi to musí skomplikovať?

„Máš ju?“ spýtal som sa ho netrpezlivo.

„Keď ma budeš súriť, nepôjde to rýchlejšie,“ osočil ma.

Ticho som zavrčal, ale nechal som ho v pokoji pracovať. Keby ma neprišiel pozrieť a mne by sa stratila, bol by som v keli.

Nervózne som sa prechádzal v kruhu. Prehrabol som si vlasy a päsťou som vrazil do stromu až v ňom zostalo veľké preliačenie.

„Nie je príliš ďaleko,“ ozval sa Adam.

Okamžite som spozornel.

„Pár metrov týmto smerom.“ Ukázal pred seba.

Ihneď sme sa tadiaľ vydali a rozhliadali sme sa okolo, či nezazrieme nejaký pohyb. Dlhú časť cesty sme nič nepočuli, keď vtom sa okolo nás zvlnil vzduch.

„Cítil si to?“ spýtal sa ma Adam.

„Myslíš, že by to mohli byť oni?“ Spozornel som. Videl som jeho napätý výraz tváre, ktorý hovoril za všetko.  „Doparoma aj s babou!“

„Musíme ju okamžite nájsť,“ hlesol Adam a zrýchlil krok. Prekážky sme zdolávali až príliš ľahko, pomaly sme boli pri nej, keď vtom nás v chôdzi zastavil vysoký výkrik. Dali sme sa do behu pomedzi husté konáre stromov, ktoré nám hatili cestu. Dorazili sme na malé rúbanisko, kde sa pred troma postavami zahalenými v čiernom závoji, krčilo nízke dievča s hrdzavými vlasmi rozlezenými po machovom koberci a zelenými očami preplnenými strachom. Adam sa nad ničím nepozastavoval, vytiahol svoj ligotavý meč z pošvy a s bojovným postojom, ktorý nám tĺkli do hlavy počas výcviku, bol ochotný zachraňovať.

„Na čo čakáš?“ spýtal sa, keď videl, že sa nemám k činu.

„Nemôže o nás predsa vedieť. Myslíš, že prečo ju celé mesiace z diaľky sledujem? Lebo si to tak Ronen prial.“

„Ibaže Ronen nepredpokladal, že ju napadnú hentie obludy!“ okríkol ma. „Tak láskavo vytiahni zbraň a poď mi pomôcť!“

Vzdychol som si a položil ruku na chladný kov meča. Jedným dlhým ťahom som ho vytiahol a v mesačnom svite, ktorý sa predieral cez koruny stromov sfarbil jeho čepeľ namodro. Obaja sme vyrazili oproti postavám. Vrhol som sa pred bezmocné dievča a odsotil ju nabok, aby sa jej ruka s dlhými snehobielymi prstami nedotkla. Zahnal som sa rukou zvierajúcou zbraň a nechal ju prejsť cez telo postavy. Jej závoj z čiernej hmly sa rozpŕchol vo vzduchu presne ako zvyšok postavy. Zozadu sa na nás rútila ďalšia postava, ale skôr ako stihla niečo urobiť, dvakrát som sekol a bola preč.

„Prečo poslali tých najnižšie postavených?“ spýtal sa nechápavo Adam, keď hľadel na malé kôpky prachu.

„Ja neviem,“ povedal som a zmätene som pokýval hlavou.

„Kto ste?“ ozval sa slabý hlas za nami. Obaja sme sa ako na povel otočili k osobe opretej o najbližší strom. Šaty mala na niektorých miestach roztrhané od vetiev stromov, ktoré jej bránili v ceste. Na jej porcelánovej pokožke sa skvela krv.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Časovrat - 1. kapitola:

3. rossie přispěvatel
17.01.2011 [15:19]

rossie Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. ajeje
16.01.2011 [17:50]

uplne ma to dostalo rychlo dalsiu prosim

1. LynVonNightlight přispěvatel
14.01.2011 [21:47]

LynVonNightlight*Obrázok som zmenšila a nahrala do našej galérie. Je v sekcii "perexy s názvami článkov", ale odteraz, budeš na perex obrázek dávať za /gallery/ toto: MoonlightRose.jpg
*V názve je medzera pri pomlčke z oboch strán - Časovrat_-_1._kapitola
*Ak sa píše vek tak osemnásť ročnej nie je medzera. Osemnásťročnej.

Dej je úplne super, ale k tomu sa nebudem vyjadrovať, lebo ako jedna z čitateľov ho priam hltám. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
A taký super pravopis som už dávno nevidela. Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!