Časovrat - 3. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Kedysi dávno, dobrá strana magického sveta vytvorila magický prívesok na svoju ochranu. Jedna osoba ho však ukradla a odvtedy sa nenašiel. Keď vtom...

22.01.2011 (15:00) • Moonlight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 590×

Cez zavreté viečka sa mi predierali ostré slnečné lúče. Unavene som sa ešte viac zahrabala v perinách. Do hlavy sa mi drala dotieravá bolesť vystreľujúca z pravého predlaktia. Rozlepila som jedno oko, aby som sa pozrela, koľko je hodín.

Ešte mám dvadsať minút, pomyslela som si. Vtom sa mi v hlave vybavil čudne rozmazaný sen, v ktorom dominovali tri zahalené postavy. Zdalo sa mi to tak veľmi vzdialené a pritom som mala pocit, akoby to ešte stále trvalo.

Zhrozene som sa posadila. Poznanie, ktoré sa mi dralo cez mozgové závity k centru, že to nebol len sen, mi prebudilo všetky bunky v tele. Prehrávala som si tie udalosti znova a znova, no ani za nič som ich nedokázala pochopiť. Bolo toho na mňa priveľa.

Kto boli tí dvaja? Prečo ma zachránili? A čo chceli tie obludy?

Zmätene som si prehrabla vlasy. Včerajšok bol naozaj čudný večer.

Neochotne som sa postavila z postele a hodila na seba svoj teplý župan. Šuchtavým krokom som sa vydala do kúpeľne, no ako obvykle bola zamknutá.

„No tak! Daniel! Zase tam budeš trčať hodinu?“ spýtala som sa nahnevane.

„Vieš, že si potrpím na svoj zovňajšok,“ odvetil mi brat spoza dverí.

Krátko a ticho som zavrčala. Toto sa opakovalo skoro každé ráno. Nenávidela som, že sa musím deliť o kúpeľňu s mojím starším bratom, ktorý tam trávi viac času ako dve pätnásťročné baby.

Zovrela som ruku v päsť a uštedrila dverám pár rán, pri ktorých ma rozbolela modrina. Z druhej strany som začula slabý chichot.

Ja ho prerazím, pomyslela som si.

„Raňajky!“ začula som mamin hlas z kuchyne. Porazenecky som si vzdychla a zišla dolu. Veď on raz odtiaľ vyjde.

„Dobré ráno,“ povedala som mame a sadla si za okrúhly stôl pred tanier s lievancami.

„Kde máš brata?“ spýtala sa zvedavo.

„V kúpeľni. Kvôli nemu sa tam nedostanem. Ale na druhej strane, keby tam netrávil toľko času, asi by sa ho všetci zľakli,“ zamrmlala som.

„Presne ako teba sestrička?“ opýtal sa a sadol si vedľa mňa.

„Preboha Daniel, snažíš sa nás zabiť? Ten vrchný diel pyžama nemáš len do počtu,“ okríkla som ho a prižmúrila oči, akoby mi ich išiel jeho polo nudistický zjav vypáliť.

„Pozerať sa môžeš, to ešte nie je incest,“ odvetil mi s plnými ústami. Znechutene som zvraštila tvár a dala sa do raňajok. A s týmto ja musím žiť, vzdychla som si.

„Aspoň pri raňajkách by ste s tým podpichovaním mohli prestať,“ napomenula nás mama. Zamračila som sa na brata.

Keď som dojedla, vybehla som po schodoch do prázdnej kúpeľne. Pri zhliadnutí môjho odrazu v zrkadle som si bola istá, že ten včerajší výlet do lesa nebol len sen. Na pravom predlaktí sa mi vynímala dosť veľká žltá modrina, nehovoriac o tom, ako bolela. Ruky som mala na niektorých miestach doškriabané od zákerných vetiev, ktoré mi stáli v ceste.

Pri tej spomienke sa mi okamžite vybavil mrzutý hlas chalana, ktorý sa zjavil predo mnou práve vtedy, keď mi tá obluda chcela niečo urobiť.

„Mrzutec,“ povedala som ticho svojmu odrazu. Opláchla som si tvár, umyla zuby a na tvár naniesla malé množstvo mejkapu, aby som zakryla viditeľné kruhy pod očami. Dlhé hrdzavé vlasy som si párkrát prešla hrebeňom a nechala voľne rozpustené. Rýchlo som sa obliekla, aby som stihla Daniela, inak by som šla do školy pešo alebo prinajhoršom by som sa tisla s ostatnými školou povinnými v malom autobuse. Nie, ďakujem. Zvykla som si na každodenné vozenie autom, s čím samozrejme môj brat len ťažko súhlasil. Schmatla som tašku a ponáhľala sa von pred dom. Len čo som otvorila dvere, ovanul ma čerstvý vzduch zmiešaný s vôňou jarných kvetov.

„Pohni tým svojím veľkým kufrom!“ zavolal na mňa brat od auta.

„Kretén.“

Nasadla som do auta a zapla si pás. Daniel zvrtol kľúčom v zapaľovaní a vydal sa na cestu.

„Ideme aj po Emily,“ oznámila som mu.

„Samozrejme. Zveziem teba a moju babu nechám teperiť sa pešo?“ vyslovil rečnícku otázku.

„Ako vždy milý a galantný.“

„Presne si ma vystihla,“ odvetil a daroval mi žiarivý úsmev. Ostatok cesty sme sa zdržali nejakých komentárov. Prešli sme cez most do východnej časti mesta, aby sme vyzdvihli moju najlepšiu kamarátku Emily. Je naozaj čudné, že sa dali práve môj brat, svetoznámy sukničkár, a slušné dievča ako Em dokopy. Kam ten svet speje?

Zastavili sme pred jej domom a Daniel vyšiel z auta. Deliť sa s bratom o kamarátku nie je práve najlepšia skúsenosť. Sledovala som, ako sa zastavil pri ich bránke a stlačil malý zvonček. Z bielych dverí rovnako sfarbeného domu vyšla nízka blondína štíhlej postavy v hnedej koženej bunde a tmavých obtiahnutých rifliach. Usmiala sa na Daniela a objala ho. Obmotal jej ruky okolo pása a prisal sa na jej pery.

Fuj, pomyslela som si.

Rýchlo som stiahla okienko a zakričala : „Dosť tých nechutných praktík, škola volá.“

„Ahoj Mel!“ zakývala mi kamarátka. Emily som poznala od začiatku strednej školy, keď jej ako jediné miesto na sedenie zostalo pri mne. Tri dlhé roky som počúvala, aký je môj brat zlatý, milý, až mi z toho išlo mozog rozhodiť. Preto som sa rozhodla, že ich dám dokopy. Vtedy som si uvedomovala len výhody, ktoré z toho budú vyplývať. Konečne som nemusela počúvať samé superlatívy na jeho adresu, Emily bola šťastnejšia a ja som nemusela každé ráno kryť Danielove nočné úlety v podobe vždy inej dievčiny. Skrotila ho, čomu som sa poriadne dlho čudovala. No odkedy padol ich prvý bozk sú na neudržanie.

„Ahoj,“ odvetila som jej. „Nasadať a ideme sa vzdelávať.“ Daniel pretočil očami a sadol si za volant. Emily sa zložila do stredu na zadné sedadlo s tvárou blízko nás.

„Čo robíš dnes večer?“ spýtal sa jej brat.

„Neviem. Melinda máš nejaké plány na dnešný večer.“

„Žiaľbohu nemám ťa čím ochrániť pred dotieravosťou môjho brata,“ odvetila som.

„Potom si rezervujem tvoju spoločnosť,“ povedal Daniel.

Je dosť únavné tváriť sa, že tam nie som, keď debatujú o svojich plánoch, o ktorých rozhodne vedieť nechcem.

O pár minút na to sme zastali pred školou.

„Tak ahoj neskôr,“ povedal brat a dal jej pusu. „Maj sa Melinda.“

„Čau,“ odvetila som a spolu s Em sme zamierili do najbližšej budovy. „Niekedy by ste si to vítanie naozaj mohli odpustiť,“ pripomenula som jej.

„Ale no tak. Nezabúdaj, kto nás dal dokopy,“ usmiala sa na mňa.

„Tak fajn, ešte to všetko zvaľ na mňa.“

„Mel, buď rada, že tvoj brat už nie je sukničkár.“

„Ako vieš, že nie je?“ spýtala som sa jej vážne.

Zastala a zarazila sa. „Povedala by si mi to však?“ Prižmúrila oči a podišla bližšie ku mne. „Melinda?“

„Samozrejme, že by som ho najprv zabila a potom by som ti to povedala.“ Zasmiala som sa a pokračovala v ceste na hodinu dejepisu.

„Nemyslíš, že by si sa aj ty mala poobzerať po nejakom chalanovi?“ opýtala sa opatrne.

Začudovane som sa na ňu pozrela. „Videla si tých chalanov na našej škole a celkovo v meste? Chabý výber.“

„Ale Mel. Máš predsa osemnásť a nie si najškaredšia.“

„Chceš tým povedať, že je načase, aby som si nejakého našla? A čo ak si ho nechcem nájsť?“

„Každý chce mať partnera. Sme tak stvorení,“ oponovala mi.

„Mne sa nikto nepáči,“ zopakovala som jej.

„V poriadku,“ povedala. „Tak ja idem na biológiu. Vidíme sa potom.“ Zakývala mi a zmizla vo vedľajšej uličke. Vzdychla som si a vošla do triedy. Ďalší obyčajný deň, ktorý ma oberie o dvadsaťštyri hodín môjho života. V miestnosti bolo len zopár žiakov. Počas štyridsaťpäť minútového výkladu profesora som skoro zaspala. Nezdieľala som jeho nadšenie pre minulosť. Rovnako to bolo aj na ostatných predmetoch. Prebdela som ich mysľou ďaleko od reality.

Na obede sme sa s Emily pripojili k Danielovi a jeho kamarátom pri stole. Poznala som ich všetkých do jedného, no k priveľmi priateľskému vzťahu k nim som sa neprimäla. Väčšina z nich bola spoluhráči z baseballového družstva, o ktorých sa dievčatá na našej škole doslova trhali. Musela som uznať, že boli pekní, ale nebolo to nič, čo som hľadala. Jednoducho som čakala, že keď sa mi niekto bude páčiť, udrie mi to priamo do očí.

Autor: Moonlight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování