OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Chameleónka - 12. časť

11.04.2015 (14:00) • Trisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 752×

Áno! Áno! Mám ťa! Prečo by inak spomínala na ich vzťah? Je to tu, bojí sa o oňho! Myslí, že ho zabijem. Hahaha! Och... chuderka Chameleónka. Rozozvučali sa v nej spomienky a teraz bude všade vidieť len jeho. Jej vzťah so Slnkom sa bude rúcať pod hromadou pochybností až padne. Presne ako som chcela.

Vrátim jej všetko pekne aj s úrokmi. Bude ju bolieť srdce a keď sa dozvie, že môže aj za tie vraždy... bude opitá výčitkami. Rátam, že až vtedy ma spozná. Už bola blízko, veľmi blízko, pretože moja maličkosť, jej už zišla na um, no nemienim sa odhaliť za menej než sto percent. Musí mať istotu. Aspoň bude zábava.

Avšak smiech ma prešiel v momente, keď pri mojich dverách zazvonila polícia. Prišla uhladená policajtka, trocha pri sebe s vlasmi ako hrdza a vysoký plešivejúci pán. V uniformách vyzerali odstrašujúco. Zbalili ma na výsluch! Takmer som zomdlela. ONI TO VEDIA! DOPIČE ONI TO VEDIA!! Preháňalo sa mi hlavou a podlomili sa mi kolená.

Usadili ma v tmavej vyšetrovačke so zrkadlom, prísnym stolom a stoličkami. Vošli dnu tí, čo po mňa prišli a ich pohľad ma vtláčal do sedadla. Oblial ma pot, ruky aj nohy sa mi klepali a o srdci ani nehovorím. Preglgla som, keď si prudko sadli.

Oslovila ma žena. Hlas mala mäkký a tichý. Pravdepodobne je cvičená na podobné stretnutia.

„Asi si už počula, čo sa stalo tvojim spolužiakom, po pohrebe,“ začala vľúdne.

Otupene som prikývla a neodvažovala sa pozrieť nahor. Dýchaj! Sústreď sa! Dýchaj!! Okríkla som sa v duchu.

„Viem, že to je pre vás ťažké, ale potrebujeme si overiť pár vecí...“

Pozrela som na rodičov. Sedeli pri mne obaja s každej strany, mama ma držala okolo pliec. Nikdy som poriadne neocenila, aký je to dobrý pocit. Vedieť, že niekto pri vás stojí v riadnej sračke. V tej chvíli som trocha uvoľnila.

Prikývla som na znak, že má začať. No oslovili rodičov, aby odišli. Nekládli veľký odpor, akoby aj mohli?

„Dobre.“ Policajtka vytiahla poznámkový blok a trocha v ňom listovala, kolega vytiahol podobný, plus pero.

„Po pohrebe ste si šli sadnúť na Dopravné ihrisko?“

„Áno.“

„Čo ste tam robili?“

„No... sedeli sme v tej drevenej časti a zhovárali sme sa. Neviem, čo robili pred tým, ja som na pohrebe nebola. Keď som došla sedeli tam, pili kávu, niektorý pivo a zopár ich fajčilo.“

„Neboli to len cigarety, všakže?“

Previnilo som sa stiahla. „Nie... Zopár malo jointy, ale ubezpečujem vás, že ja nie!“

Prikývli a muž dodal: „Vieme, slečny Rofordová aj Kollárová to potvrdili a tiež aj kamerové nahrávky. Zaujíma nás v akom stave boli nebohý po odchode z ihriska.“

Zamyslela som sa. Ozaj, ako vlastne vyzerali? Pamäť sa mi obmedzila na posledných pár minút ich života.

„Nevyzerali priveľmi opito,“ odvetí pomaly. „Boli v nálade, áno, ale neboli ožratí, ani zhulený...“

„Opíšte nám, čo bolo potom.“

Nadýchla som sa. „Prechádzali sme po chodníku okolo rieky. Laura a Via odišli po pár minútach a potom aj Peťa s Nelou. Pôvodne som vtedy chcela ísť aj ja, ale Mima ma prehovorila...“

„Kedy ste teda odišli?“

„Uf... neviem... po pol desiatej? Možno trištvrte? Neviem. Domov som prišla za päť desať. Tak nejako...“

„A ten rum? Pili ste ho?“

„Dve glgy? Nepijem, takže to mi bohato stačilo. Bolo to príšerne sladké.“

„A čo slečny Rofordová a Kollárová?“

„Áno, odpili si, ale ako hovorím o pár minút odišli a nepili veľa. Jeden dva glgy maximálne.“

„Nebolo vám zle? Návaly tepla, búšenie srdca, čokoľvek?“

Tvárim sa, že rozmýšľam. Jasné, že nie. „Točila sa mi hlava, trocha. Prečo?“ hrám sa na nechápavú. „Čo sa im stalo? Bolo... chcete povedať...? O-otrávili sa?“

„Sami, alebo úmyselne. Každopádne, vy ste boli jediná osoba, ktorá ich videla živých. Je zvláštne, že ste to ustáli, zvlášť keď nepijete.“

Tvárim sa ohromene a nahnevane zároveň.
„Vy ma podozrievate? To nemyslíte vážne?!“

„Prečo nie? Z vašej triedy zomrelo osemnásť ľudí za necelý mesiac. Prinajmenšom už len to je zaujímavé. Navyše, boli ste to vy, ktorú šikanovali. Vás a ... . Buď ste to boli vy, alebo on.“

„On to nebol!“ vykríkla som.

Naklonila hlavu a pozrela na kolegu.

„Nič sme neurobili! Nemôžem za to, čo sa stalo!“

„Skutočne? Boli podnapitý, zhulený... Nechceli ste im to oplatiť?“ Och ako veľmi sa chcem usmiať! Jasné, že som sa chcela pomstiť. Urobila som to. Najradšej by som to vykričala do celého sveta, no rozum ma zadrží. Nebudem predsa hniť v base. Preto na policajtov neveriacky civiem.

„Pozrite, mám nový život. Základná je dávno za mnou. Správali sa ako idioti áno, ale bolo im to ľúto.“ Samozrejme, keď upadali do bezvedomia.

„Aká bola tá fľaša, keď ju vytiahli?“

„Prosím?“ Náhla zmena témy ma zaskočila.

Policajtka prevrátila očami. „Nebola nejako poškodená?“

„Nie,“ odvetila som nevinne. „Bola normálne zatvorená, netiekla ani nič...“

„Nemal ten alkohol zvláštnu chuť?“

„To sa pýtate tej pravej!“ zahundrala som. „Vravela som, že nepijem. Rum som pila prvý raz, takže okrem toho, že to bolo také sladké až sa divím, že nemám mrle, vám k tomu asi nič nepoviem.“

„A ostatný to nekomentovali?“

„Iba to, že je to fajné,“ odvetila som a už som bola úplne pokojná. Ak by na mňa niečo mali, dávno by to použili. No pozor! Ešte nie si von. Bacha na slová. Jedno prerieknutie a si v base!

„Čo sa im vlastne stalo?“ Stíšila som hlas.

Slova sa ujal plešivec. „Laboratórne dôkazy ukázali, že v alkohole bola extrémna dávka ľuľkovca zlomocného veľmi jedovatej a rozšírenej rastliny. Percentuálne až päťdesiat jeden percent z obsahu fľaše.“

Vyvalím oči a zapištím: „Čože? Jed? Preboha!“ Prinútim sa vypustiť pár sĺz a udržiavam si šokovaný výraz plný zdesenia.

„Vravela som im, aby nepili... “ šepkala som viac samej sebe. „Mohla... keby som vypila ešte pár glgov...“ pozrela som na nich a dúfala, že sa nerozosmejem. Táto hra bola krásne nebezpečná a predsa som ľahučko klamala. A vlastne... ani nie. Doteraz som v podstate neklamala.

„.Pravdepodobne, by ste umreli, áno,“ povie muž a vstane. „Máte šťastie, že nepijete. Dnes je takých málo.“

Tvárim sa, že som to prepočula. Pár ďalších otázok a výsluch sa skončil. Hovno! Strávila som tam ďalšie dve hodiny! Pripadala som si ako na psychotestoch. Rovnaký zmysel, iba inak sformulovaná otázka. Musela som dávať bohovský pozor na ústa a myslím, že som ich presvedčila. Vydýchla som si až doma. 

Vždy som vedela klamať. Bola som v tom dobrá. Teraz... pripadám si ako majster. Tak ľahko luhať a zahrávať sa s osudom! Asi som ich vážne oblbla. Pustili ma a už sa mi neozvali. Odvtedy ubehli dva dni. Veď ani nemajú čo nájsť. Fľaštičku s ľuľkom, ktorý som poctivo zbierala a niekoľko dní až som nazbierala okolo kila bobúľ a odšťavila ich, som rozbila a črepy hodila do troch smetiakov, lievik tiež. Petardy som spálila, mobilu som sa nedotkla a kamery tam nie sú. Tým som si istá.

Mimochodom, keď som chcela, aby priniesli alkohol, spomenula som aj značku. Chcela som niečo sladké a dopadlo to ešte lepšie ako som dúfala. Keď nad tým teraz uvažujem, až na tú políciu ide všetko ľahko. Hm... super! No odbočila som. Prečo som chcela práve tú značku? V istých krajinách už mali výrobcovia prúser, lebo sa v pálenke našli rôzne jedy. Raz aj jedovatá bylinka, takže ich stiahli z predaja. Ďalší dôkaz toho, aby som nepila. Lejú nám do hrdla šťanky a nikoho to netrápi. Hlavne, že solíme prachy, ktorými si utierajú zadky. Kto by ma už po tomto upodozrieval? Asi to už vedia. Bolo to len otázkou času.

Avšak priznávam. Bojím sa. Mám strach a zároveň som najšťastnejšia vo svojom živote. Konečne sa cítim slobodná. Má pocit, že všetok strach, hnev, bolesť odchádza. Na druhej strane cítim prázdnotu a to ma desí. Som šťastná, ale... čo ak má Modrá pravdu a Mesiac sa nevráti? Čo potom? On jediný je zmyslom môjho života. Celé tie roky ma držal na žive. Dal mi nádej, že môžem byť šťastná. A... odkedy ma nechal som chodiaca mŕtvola. Mala som možnosť mať priateľov, no bojím sa dôverovať. Sklamania príliš bolia, preto je lepšie byť na všetko sama. No úprimne, nenávidím samotu. Desím sa jej. Nevadia mi žiadne potvorky ako pavúky, hady, či iné fóbie. Srdce mi zvierajú moje nočné mory, minulosť, ktorú som sa snažila potláčať a teraz nehovorím o nikom, koho som tu doteraz spomínala... Chcete ma súdiť? Skúste si to, čo ja a vopred vravím, že som nenapísala všetko, čo som si preskákala.

Áno vraždím, neopúšťam, som sebec a možno posadnutá, no pomáha mi to prežiť. Posúva ma to nahor z tej večnej agónie. Nevidím inú cestu. Mesiac vie veľmi dobre, čo so mnou je a predsa ma nechal samú! Odkopol ma pre „pravú lásku“ a predsa je jediný, koho nedokážem nenávidieť. Bez váhania by som sa preňho zabila, urobila čokoľvek, aby som znova okúsila jeho pery, objatie, počula jeho nežný hlas. Preto vraždím. Kvôli sebe, nemu. Toto je moje vyznanie lásky, môj odkaz, že som nezabudla.

Myslíte si, že som sprostá, keď to píšem sem, hoci do obmedzeného statusu? Myslíte, že by sa mi polícia nabúrala do počítača? Nemajú dôkaz, nič a ak by aj vyhrabali blog... ajajaj! Ak by chcel niekto hacknúť tieto obmedzené poviedky, dostane vírus. Viď... nie len Chameleónka je počítačový génius!

A keď sme pri nej... páči sa mi, jej posledná tvorba. Prinútila som ju spomínať a to bol od začiatku môj cieľ. Nech vie, mrcha, akú sprostosť spravila! Písala si svojím prvým frajerom. Má pochybnosti a bojí sa. Nie o seba, jasná páka. Bojí sa oňho. O svoju prvú lásku. Lenže jemu nič nehrozí, samozrejme. Akoby som mu to mohla urobiť? Ja by som sa skôr bála o iného... no, to závisí od nej.

Ako sa rozhodneš drahá? Čo urobíš? Vieš, kto som. V kútiku duše to cítiš. Tak už ma odhaľ! Buď si konečne istá! Kedy pochopíš, že inštinkt je spoľahlivejší než mozog? Vieš kto som, už som sa ti prehnala hlavou, no tak, vyslov moje meno s tou nádhernou istotou a rozíď sa s ním!

Potrebuješ ďalšiu nápovedu? S radosťou ti ju dám, hoci sama som ti minule nadhodila otázku, či si o mne uvažovala. Je to perfektná hra. Lepšia než predošlé. Adrenalín, vášeň, nenávisť a láska, risk a pochybnosti. Začala si to, nuž to aj dokončíš. Nedovolím ti ustúpiť. Nedovolím! Musíš to pochopiť! Podriaď sa osudu!

Autor: Trisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Chameleónka - 12. časť: