OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Chybný klon - Kapitola 10.



Chybný klon - Kapitola 10.Koniec na začiatku

Kapitola 10.

Nadyne sa pozerala na Dylana a len silou vôle sa držala, aby neutiekla. To posledné, čo v živote chcela, bolo raniť nejako muža, ktorého milovala viac ako vlastný život. A predsa to urobila, napriek všetkým sľubom a prísahám. Proste sa to stalo a nemohla to len tak napraviť. Pretože toto bol jej svet, jej život, o ktorom nič nevedel.

Prinútila sa zachovať si pokojnú tvár, keď zbadala, ako sa bolesť v jeho očiach mení na hnev a neskôr skoro na zúrivosť. Trochu ju to desilo, ale nemohla mu to zazlievať. Nevedela si predstaviť, ako by sa asi cítila ona, keby bola v podobnej situácii. A kdesi skrz ňu si prehlodával svoju cestičku na povrch dusivý pocit viny. Vedela, že to bola jej chyba. Keby mala v sebe dostatok odvahy, mohla obísť rozkazy svojich stvoriteľov a prezradiť mu, kto vlastne je. Lenže ona to neurobia a on sa to musel dozvedieť takto. Jediná útecha pre ňu bola, že sa to naňho nezosypalo celé.

Z premýšľania ju prebral až jeho takmer mŕtvolný hlas: „Tak preto si ma nespoznala.“

Naprázdno prehltla a snažila sa nejako splynúť so stoličkou pod sebou. Lenže k jej nešťastiu sa jej to ani v najmenšom nedarilo. „V ten deň som ťa videla po prvýkrát v živote.“

„Prečo Nadyne?“

Nadyne prebehol mráz po chrbte. Nie preto, ako znel jeho hlas, ale kvôli tomu, čo povedal. Pretože hoci vyslovil jej meno, neoslovil ním ju. Preňho akoby stratila na reálnosti. A Nadyne mala pocit, akoby sa vrátila do tých dní, keď bola pre ostatných len obyčajným strojom s kódom. Desila sa toho dňa, keď bude pre niekoho opäť znamenať len súhrn buniek, ktoré treba preskúmať. Akoby bola len kusom mäsa. Ani v tej najtemnejšej nočnej more si nepredstavovala, že ju tento pocit nakopne práve v súvislosti s Dylanom.

Napriek svojmu vnútornému utrpeniu sa prinútila odpovedať: „Pretože spĺňala profil. Bola osamelá. Nemala manžela, rodinu jej vyvraždili, keď bola dieťaťom a z tých pár priateľov, ktorých mala, by ju nikto nehľadal, ak by sa odsťahovala.“

„Jej rodinu vyvraždili?“

Nadyne kývla. „To je všetko, čo viem. Nemám právo poznať detaily o živote svojej... darkyne.“

„Prečo?“ zopakoval opäť.

Začala mať pocit, že je to jeho obľúbená otázka. V duchu sa však upokojovala, že mal právo pýtať sa. A možno, že ak sa dozvie dostatočne veľa, nebude to preňho znamenať taký veľký rozdiel. No ani tú myšlienku nedokončila a vedela, že sa len snaží samú seba oklamať. Skutočná Nadyne bola jeho prvou a jedinou láskou. Ženou, pre ktorú by chodil aj po horúcich uhlíkoch. Lenže ona ňou nebola. Mohla ako ona vyzerať, ale ako už hovoril Paul, aj jednovaječné dvojčatá sa správajú inak, hoci sú fyzicky neodlíšiteľné. A ona mala s Nadyne spoločné asi toľko, ako hruška a jablko.

„Tí, čo nás stvorili, sa snažia nevkladať klonom do hlavy príliš veľa spomienok od darcov. Hlavne preto, aby nás mohli formovať podľa svojho uváženia. Dostanem len tie najpodstatnejšie vnemy a zaužívané zvyky. O živote, do ktorého máme vstúpiť, vieme len veľmi málo. Keďže mňa vytvorili ako pokus, neviem o tom, ako žila Nadyne, vôbec nič. Preto som si nikoho nepamätala a zabudla som na spoločne prežité príhody – pretože ja som ich neprežila.“

„Takže vtedy, keď som sa vrátil z vojny, si skutočne nevedela, kto som. Nepredstierala si to.“

Nadyne pokrútila hlavou a snažila sa nebyť v strehu pred tým jeho zamysleným šúchaním brady. „Nebolo to pre mňa jednoduché. Nikto nepredpokladal, že budem tak skoro konfrontovaná s niekým z minulosti, o ktorej nič neviem.“

„Tak ťa tam nemali posielať!“

„Zdieľam tvoj nesúhlas, ale nič sa s tým nedá robiť. Podlieham rozkazom mojich stvoriteľov. Vďaka tomuto prekliatemu zázraku,“ rukou si pohladila tú časť pokožky, pod ktorou sa ukrýval čip, „ich budem vždy v hlave musieť počúvať. Nezáleží na tom, ako veľmi budem odporovať, nakoniec budem musieť poslúchnuť. Tak je to nastavené. Čím viac subjekt vzdoruje, tým naliehavejšie nutkanie ho prepadáva.“

Dylan sa zachmúril. „Kto niečo také podlé vymyslel?“

Nadyne kútikom oka pozerala na Paula, ktorý postával na druhom konci miestnosti a snažil sa predstierať, že neexistuje. Nečudovala sa mu. Na jednej strane im chcel dodať aspoň ilúziu súkromia a na tej druhej... Dylan vedel byť trochu desivý, keď sa hneval. A teraz vyzeral viac ako rozzúrený. Lenže Paul nebol ten obetný baránok, ktorého by mal použiť. Tiež bol len obeť. Pretože ak vám niekto, kto mal v hrsti váš život a rozhodoval o tom, kedy sa skončí, prikáže, aby ste niečo urobili, splníte jeho príkaz. Bez ohľadu na to, čo vám prikáže. Pretože trest za nesplnenie mohol byť bolestivejší než výčitky svedomia z toho, čo ste museli urobiť. Ďalší bod, ktorý vypovedá o tom, akým veľký zbabelec je.

„Potrebujú nás kontrolovať. Vedieť, kde sa kto nachádza a či plní ich rozkazy. Ak k tomu ako bonus získajú moc ovládať naše činy, berú to ako veľké plus.“

„Kedy sa to všetko stalo?“

Nadyne sa na chvíľu zamyslela. „Do armády si sa prihlásil krátko potom, ako si skončil strednú školu. Bol si tam takmer štyri roky, keď ťa zajali. O pár mesiacov ťa vyhlásili za mŕtveho a Nadyne odišla z mesta krátko na to.“

„Chceš povedať, že vtedy ťa.... stvorili?“

Kývla na znak súhlasu. „Majú neobmedzené finančné prostriedky a vplyv, o akom sa nesníva ani prezidentovi. Dostanú sa skrátka všade a vedia všetko. Ak potrebujú nájsť nového darcu, za niekoľko hodín majú celý zoznam adeptov. Nejako sa stalo, že medzi nimi bola aj Nadyne. Neviem, ako to prebiehalo, čo všetko jej ponúkli a sľúbili, ale nakoniec prijala. Ja osobne som ju nikdy nestretla.“

Dylan vyzeral, akoby o niečom úporne premýšľal. Potichu si niečo vyratúval na prstoch a potom na ňu zmätene pozrel. „Lenže ja som sa domov vrátil až o dva a pol roka neskôr. Kde si v tom čase bola ty? Prišla si len tri mesiace predo mnou.“

Bolo ťažké nezlomiť sa pod odhodlanosťou, ktorá mu doslova svietila z očí. Chvíľu sa o to pokúšala, no nakoniec to nevydržala. Aké typické pre ňu.

„Zvyšný čas som trávila vo výskumnej stanici,“ prinútila sa nakoniec povedať a musela sa veľmi snažiť, aby sa jej netriasol hlas. Bolo pre ňu viac ako ťažké hovoriť o tých časoch. Lenže Dylan si zaslúžil vedieť aspoň toľko pravdy, koľko by teraz uniesol. Toľko mu dlží. Takže sa s tým bude musieť vyrovnať neskôr.

„Aha, tam ťa všetko učili.“

Potriasla hlavou. „Stále ma testovali. Potrebovali si byť istí, že som stabilný klon a nebudem robiť problémy. A samozrejme, potrebovali sa uistiť, že nech by sa stalo čokoľvek, budem mať jasno v tom, aká je moja úloha.“

Po tých slovách sa odmlčala. Veľmi sa snažila nemyslieť na ten čas, ale keď o tom hovorila, nedokázala si v tom zabrániť. Možno by prežila tú anonymitu, kde sa k nej správali ako ku kusu tkaniva, ktoré je v dobrom stave a oni ho môžu skúmať až do omrzenia. Svojim spôsobom si na to nakoniec zvykla, čo sa podpísalo na jej výslednom živote a hlavne sebavedomí. Lenže viac ako samotný fakt, že nemala meno, ktoré by bolo len jej, ju rozčuľovali všetky tie testy, ktoré denne musela podstupovať. Bolesť tam bola každodenná pláca pre ňu a všetkých takých, ktorí ako ona boli. Výskumné centrum bolo to posledné miesto, kde chcela skončiť. Keďže bola veľmi zvedavá, zatúlala sa aj do častí, kde nemala čo robiť. Nielen ako klon, ale najmä ako...

„A čo bolo tvojou úlohou?“ prerušilo jej myšlienkove pochody Dylanovo naliehanie.

Potriasla hlavou, aby si urovnala myseľ a zadívala sa na jeho profil. Stále sa nemohla zbaviť neblahého pocitu, že sa jej nejakým spôsobom vzdialil a medzi nimi bola nesmierne hlboká priepasť. A to aj napriek tomu, že sedeli v jednej miestnosti a v podstate sa dotýkali.

„Spolu so mnou vytvorili ďalších desať klonov, každý z nás mal len nejasné predstavy o živote, ale nie každý mal nulové spomienky na život našich darcov. Ja som napríklad také šťastie nemala." Uškrnula sa. „Našou úlohou bolo zapojiť sa do obyčajného sveta tak, aby nikto nezistil, že sme... iní. Testovali, aké percento spomienok potrebujeme na život.“

Dylan vydal niečo medzi kašľom a odfrknutím. „To, čo robia, je choré. Ničia životy ľuďom. A prečo? Kvôli nejakej vede?“

„Pre nich ľudský život znamená len veľmi málo. Veď sa pozri, kam až dospeli – nielen, že ho vedia ukončiť, ale vedia ho aj vytvoriť. Prečo by sa teda mali zaoberať jeho hodnotou?“

„Neviem si predstaviť, že by s týmto Nadyne dobrovoľne súhlasila,“ dodal s krútením hlavy. Nadyne mierne bodlo pri srdci pri tom rozdelení jej a jeho dávnej lásky. Nevedela si predstaviť, ako ho to vnútorne trhalo na kusy, aký zradený sa musel cítiť. Lenže to nič nemenilo na tom, že ju svojim postojom trhal na kusy.

Nadyne pokrútila hlavou. „Nikdy navonok nepriznajú svoje úmysly. Pôsobia ako vedeckí nadšenci, čo sa snažia klonovaním vyliečiť rakovinu. Ľudia im veria, vedia byť charizmatickí.“

„Aj tak stále netuším, na čo im to všetko je. Ničia životy, ale robia to bez toho, aby mali nejaký cieľ.“

„Ver mi, odpoveď na túto otázku vlastne poznať nechceš. Bude ti musieť stačiť, keď poviem, že klonovanie nie je jediná činnosť, ktorej sa venujú.“

Po tomto jej prehlásení zavládlo v miestnosti ťaživé ticho, o ktorom Nadyne začala uvažovať ako o živom organizme. Urobila by čokoľvek, čo by ju odpútalo od myšlienok na to, ako asi teraz bude vyzerať jej život. Nerobila si ilúzie, že všetko ostane pri starom, aj keď možno sa to obaja budú snažiť predstierať pred ostatnými. Ale inak... Neustále ju prepadal pocit, akoby stála sama uprostred tmavého priestoru plného nástrah, ktoré nevidí ani nijako nevníma a tým pádom si nemôže dať na ne pozor. Kým bývala v zariadení a bola obklopená ľuďmi, ktorí monitorovali dokonca aj jej myšlienky, mávala ten pocit neustále. Lenže potom prišiel do jej života Dylan a dal mu farby a svetlo, ostré prekážky premenil na vankúše a vatu. Obávala sa, že po tomto už nebude návratu z temnoty. Niečo hlboko v nej o tom bolo presvedčené.

„Mali by ste ísť,“ ozval sa odrazu Paul a prerušil tým svoje dlhé mlčanie. Obaja – aj Dylan, aj Nadyne – sa na neho s očakávaním zadívali.

„Keďže žijem ako vydedenec, pravidelne ma kontrolujú. Čip, ktorý do mňa implantovali, som dávno zničil a oni veľmi dobre vedia, že by som to urobil s každým ďalším, ktorý by do mňa vložili. Takže ma vždy večer chodí niekto skontrolovať. Už sa blíži čas ich pravidelnej obchôdzky.“

Nadyne sa len veľmi neochotne zodvihla. Bolesť v nohách a chrbte jej pripomenula, že napriek tomu, ako sa dnes nachodila, posledných niekoľko hodín len sedela bez pohnutia. Bola hladná, unavená a zo všetkého najviac túžila po sprche a pokoji. Lenže to jej rozhodne nebude dopriate. Nie, ak sa Dylan tváril, akoby mu niekto ukradol niečo veľmi dôležité a rozbil to.

„Byť vami, zoberiem ženu a odídem na nejaký čas. Oni vždy dosiahnu svoje.“

„Myslel som, že o tom, čo sa tam deje, nič neviete,“ zaprotestoval Dylan a pochybovačne sa naňho pozeral.

Paul pokrčil ramenami. „To ani neviem, ale ak to vašu ženu vystrašilo až do takej miery, že sa rozhodla slepo prijímať ich rozkazy a nehovoriť o tom, musí to byť... monumentálne. Inými slovami niečo, za čo dostanete guľku medzi oči.“

„Takže aj vy si myslíte, že je niečo, čo nám nepovedala.“

„Drahý priateľu,“ zatiahol Paul. „Vždy bude niečo, čo vám ani jeden z nás nepovie. Takže by ste sa s tým mali zmieriť.“

Nadyne sa nervózne ošila, keď kútikom oka zachytila výraz v očiach svojho manžela. Objala sa rukami, akoby sa potrebovala zohriať a vďačne sa pozrela na Paula.

„Ďakujem vám za všetko. Pravdepodobne sa ešte uvidíme.“

Prikývol na znak súhlasu. „To je pravda. Keby ste čokoľvek potrebovali, viete, kde ma máte hľadať. Veľa šťastia vám obom, budete ho potrebovať.“

Nadyne mu ešte raz potichu poďakovala a potom už len nasledovala Dylana von do noci. Ani jeden z nich neprehovoril a ťaživé ticho medzi mini vytváralo ešte väčšiu bariéru. Niekde v kútiku duše Nadyne ešte stále dúfala, že sa to zmení, hoci jej rozum už dávno vedel, ako to dopadne. Takíto cudzí si budú po zvyšok života. A nemohla mu to zazlievať. Hoci tušila, že to takto skončí, nemohla to ľutovať v plnej miere. Niečomu v nej samotnej sa uľavilo, že už nebude musieť dávať pozor na každé svoje slovo.

Po tichu sa vybrali cez rušené centrum mesta až k parkovisku, kde nechali auto. Nadyne sa už-už nadychovala, že ho požiada, aby niekde zastali a najedli sa, ale nakoniec to zamietla. To posledné, po čom obaja túžili, bolo jedlo. Teraz by nedokázala oceniť ani jablkový koláč, hoci je jej obľúbeným. Takže keď napokon došli až k autu, nesmierne sa jej uľavilo. Posadila sa a vnútorne sa pripravovala na dlhú cestu domov a na to všetko, čo ju tam ešte len čaká. Pretože otázkam rozhodne nebol koniec. Ale miesto toho, aby Dylan okamžite naštartoval a zamieril smerom von z mesta, len bez hnutia sedel a pozeral pred seba. Nadyne natiahla ruku, aby sa ho dotkla a spýtala sa ho, čo sa s ním deje, ale nakoniec ju stihla. To posledné, čo potreboval, bola útecha práve od nej.

„Žije ešte?“

Možno za to mohol jeho prázdny výraz, alebo zúfalosť v jeho hlase, ale ihneď vedela, koho mal na mysli. Vlastne bolo len otázkou času, kedy sa na to spýta. Myslela si, že bude pripravená. Ale bodnutie v srdci ju vyviedlo z omylu.

Roztrasene prikývla. „Možnú sú moji stvoritelia ľudia bez chrbtovej kosti, ale dokonca aj oni sa radšej vyhýbajú zabíjaniu. Takže ich nechávajú nažive – samozrejme im zmenia mená a presunú ich, väčšinou do iného štátu.“

Dúfala, že mu tým zodpovedala všetko, čo potreboval vedieť. Očividne sa mýlila. „Kde je?“

„Dylan, ja si nemyslím, že...“ No nenechal ju dohovoriť.

„Prosím, ak to vieš, povedz mi to. Musíš mi to prezradiť. Potrebujem hovoriť so skutočnou Nadyne. Ona je to jediné normálne, čo mi na svete ostalo.“

Kapitola 9. ¦¦ Kapitola 11.


Ani som sa nenazdala a už tu máme prvé guľatiny. Dúfam, že sa vám príbeh zatiaľ pozdáva. Ak nie, pokojne buďte úprimní a kritizujte všetko a všetkých. Veď ja to prežijem. :D

Túto kapitolu by som rada venovala týmto skvelým ľuďom: dvojčtáku blotikovi, sistrm Mills, mime33, izzie22, MaggieLove, Mišičke, Perle a Christine. Ďakujem za vašu neustálu podporu a každé milé slovo, ktoré ste mi venovali. Stále ma to posúva vpred a dodáva mi to silu..

Špeciálne venovanie spolu s poďakovaním patrí MINE za krásne takmer štyri dni strávené v Ostrave. Vďaka za dobitie bateriek a spoločný čas. :-*

Vaša Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Chybný klon - Kapitola 10.:

5. izzie22
08.09.2013 [12:40]

No tak to bolo pekne hnusné! Skutočne ta posledná veta pridala klinec do rakvi ich vzťahu, a to ich tam zatial pridávala len Nadyne svojimi tajomstvami.
Som zvedavá čo Dylan spraví po tom keď nájde skutočnu Nadyne a ona bude mať nebodaj rodinu...
Ja chápem cíti sa zradený ale to nič nemení na tom, že má vedla seba svoju tehotnú ženu, ktorú určite nemiluje len pre to čo s polu zažili pred jeho odchodom na vojnu. Pane Bože, veď budú mať dieťa, nech sa ten chlap spamätuje!!

4. mima33 admin
08.09.2013 [10:51]

mima33 Emoticon Už ten perex ma vydesil, ale tá posledná veta. Ach jaj, teraz ma Dylan poriadne vytočil! Nemôže predsa Nadyne viniť z toho, čo sa stalo. Ona za to nemôže a mlčala, lebo ho milovala/miluje. Ale to on nemôže pochopiť Emoticon
Stále to viac a viac zamotávaš a mňa pri každej kapitole chytajú väčšie šoky. Dylan predsa s Nadyne čaká dieťa, dúfam preto, že sa nad tým celý poriadne zamyslí. A dúfam aj, že skutočná Nadyne bude... mrcha!!!
Ale inak, skvelé Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. MaggieLove přispěvatel
08.09.2013 [10:13]

MaggieLoveSouhlasím s oběma komentáři. Ta poslední věta mě dostala. Vážně to bylo k Nadyne strašně hnusné, ale nadruhou stranu z pohledu Dylana je to pochopitelné.
Také si myslím, že není co kritizovat... Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. Perla přispěvatel
07.09.2013 [22:24]

PerlaSúhlasím s Mišičkou, tá posledná veta... myslela som, že dostanem infarkt. Emoticon Emoticon Emoticon
Takto jej to šplechnúť do tváre? Nič viac? Žiaden súcit? Tak týmto ma Dylen naštval. Čo nechápe, že Nadyne nemala možnosť voľby a že to neurobila úmyselne?
Tak ja dúfam, že ďalšia časť pribudne čoskoro, pretože toto je čím ďalej tým viac komplikované. No páči sa mi to, pretože celá táto poviedka je úžasná.
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. Mišička
07.09.2013 [21:03]

Ako tá posledná veta ma úplne zabila .....bolo to voči Nadyne strašne hnusné ....aaaach som zvedavá na dalšiu kapču Emoticon ....a podla mna nie je čo kritizovať Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!