OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Dokonalý Klam - 13. kapitola

14.05.2016 (18:00) • PrincessCaroline • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 654×

Nešli sme do školy. Nemohla som prestať plakať. Bola to hystéria. Bolo to moje sklamanie, môj žiaľ, môj hnev a bolesť.

Za Davida, za Jennu, za Jamesa, za Mishu a Aarona. A v poslednom rade za seba samú.

Chcela som začať od znovu a takto som dopadla. Nikdy v živote ma nenapadlo, že sa zapletiem s mafiou. Že uvidím vraždu. Boli to pre mňa neznáme pojmy.

Mala som si predsa užívať peniaze. Opíjať sa na večierkoch, hádať sa s novými frajermi a s rodinou. Vyviesť nejaké prúsery a utajovať ich. Mal som dokončiť školu a ísť na dobrú výšku. Pri tom všetkom som mala začať pomáhať mame s biznisom. Tak nejako bol môj život nalinkovaný a ja som si ho inak nevedela predstaviť.

Preto som teraz sedela na terase u Jamesa a fajčila pri bylinkovom čaji. Odmietala som sa na neho pozrieť. Bola som odmaľovaná, pretože sa mi roztiekla špirála a nemala som pri sebe šminky. Namiesto toho som znechutene čítala ďalší článok o našom včerajšom úlete.

Neviem, kedy nás stihli odfotiť pri škole, ale museli nás sledovať celú cestu až k nemu domov. Na telefóne som mala asi milión neprijatých hovorov od Mony, Aarona, mojej mamy aj od neznámeho čísla.

Nemusela som byť veštica, aby som zistila, prečo mi volajú. Nebola som na raňajkách, niekto nás cvakol už v reštike a znovu som u Jamesa. Žiadna škola. S Jamesom sme valcovali všetky titulky bulvárov aj internetu.

„Cítim sa ako poľovaná zver,“ prehovorila som a hodila noviny na stôl.

Bola to už hodná chvíľa, čo som držala bobríka mlčanlivosti. Bolo to šokom z Jamesovho priznania a hnevom na seba samú, za svoje správanie. Za to, že sa neviem zmestiť do kože.

„Neviem, prečo to vôbec čítaš,“ povedal James a podal mi pohár.

Celý čas sedel pri mne a snažil sa ma napojiť tekutinami. Nenútil ma do konverzácie a trpezlivo ma pozoroval. Bolo to od neho milé. Nemusel sa o mňa starať. Ale keď už mi o sebe vyklopil, že je mafián tak by sa asi mal uisťovať, že o ňom nikomu nepoviem.

„Pretože ma na rozdiel od teba zaujímajú veci, ktoré sa o mne píšu,“ odfrkla som si a hľadala si dobrú polohu v kresle.

„Sama dobre vieš, že polovica tých vecí nie je pravda,“ povedal s náznakom pobavenia a stále ma sledoval.

Došlo mi, že ak aj budem predstierať, že nič sa nestalo, nezmizne to čarovne z môjho života. A okrem toho, James sa ku mne stále správal normálne. Neviem, či na takéto situácie bol zvyknutý, alebo skvele improvizoval. Ale vychádzalo mu to. Dokázala som predstierať, že som v poriadku, aj keď sme obaja vedeli, že nič v poriadku nie je.

Už som sa predsa vyrevala. Tak hanebne jemu do košele. Ako malé decko. Ale som stále tu, pri ňom a myslím, že so zdravým rozumom. Prekvapovalo ma to a zrejme aj jeho. Možno jeho viac než mňa.

„Vieš, že zajtra bude vonku nová titulka? Zrejme sa snažili vyspovedať aj pár spolužiakov. Sme príliš žiadaní,“ prehodil bezstarostne.

„Ale prečo?“ spýtala som sa nechápavo. Snažila som sa mozog upútať na túto otravnú situáciu a udržať svoju myseľ zamestnanú. Urobiť všetko pre to, aby som večer zaspala od vyčerpania a ráno sa zobudila bez toho, aby som sa celú noc prevaľovala.

„Pretože ty si sa neobjavovala na večierkoch a ja som bol bez aférok. Sme nová téma,“ pokrčil plecami a zapálil si cigaretu. „Človek by povedal, že tomu fajčeniu neprepadne.“

„Teraz vážne. Prečo si sa so mnou začal ťahať pred celým mestom?“ spýtala som sa po chvíli ticha.

Táto otázka ma mátala už nejakú chvíľu. A zrejme ho zarazila.

„Pripísal by som to asi alkoholu,“ zamrmlal a vyhýbal sa môjmu pohľadu. „Doteraz netuším, prečo som to urobil.“

Pobavene som sa zachechtala. Trochu to zabolelo, ale v poslednom čase som si prestala myslieť, že vôbec niekomu môžem pomotať hlavu. Nebola som femme fatale. Bola som hlúpa.

„Zabíjaš často?“ vyhŕkla som ďalšiu otázku, ktorá ma tiež škrela.

Nehovorila som niečo o tom, že som hlúpa?

Pozrel na mňa s údivom na tvári. Asi aj viem, prečo. Načo by sa človek chcel niečo také dozvedieť?

„Prečo to chceš vedieť?“ pýta sa bez štipky pobavenia.

„Pretože ma to zaujíma.“

„Starám sa o teba, pretože som ťa skoro zabil, ale to neznamená, že ťa do toho sveta chcem zatiahnuť hlbšie.“

„Je to len otázka, James. Áno alebo nie?“ povedala som s povzdychom hoci sama seba som sa pýtala, prečo to vlastne chcem vedieť.

Čo urobíš, keď ti odpovie áno?

„Nerobím to skoro vôbec. Nie je mojou úlohou špiniť si ruky,“ povedal potichu po chvíli.

„Aha,“ vyšlo zo mňa úľavne?

Naozaj mi odľahlo, keď to povedal?

Môj tón si zrejme všimol aj on, keď stisol pery a odvrátil sa odo mňa. Netuším, čo sa mu odohrávalo v hlave, ale ticho prerušilo vyzváňanie telefónu.

Môjho a jeho.

Bez slova sa vybral do vnútra bytu a ja som vyhrabala ten svoj. Zamrzla som na mieste, keď som zbadala číslo Jenninej mamy. Ruky sa mi roztriasli a chytila ma panika. Nevedela som, či to vôbec chcem zodvihnúť. Dvakrát som sa zhlboka nadýchla a zodvihla hovor.

„Všetko najlepšie,“ ozvalo sa na druhej strane slabým hlasom.

„Jenna,“ zašepkala som, pretože sa mi z očí vyvalili čerstvé slzy a hrdlo som mala tak stiahnuté až som sa bála, že už v živote neprehovorím.

„Čakala som poďakovanie,“ ozvalo sa z druhej strany s dávkou irónie načo som vybuchla do smiechu, ktorý som nezvládla a hlasno som sa jej rozfňukala do telefónu.

Všetko ostatné mi vyšumelo z hlavy. Bola som tak šťastná, že počujem jej hlas. Tak šťastná, že som ani netušila, čo jej vlastne chcem povedať. Bolo toho tak veľa, ale cez stiahnuté hrdlo neprešla ani hláska.

Kým ja som smoklila, počula som ju na druhej strane ako sa zachichotala.

„Hej, neumieram,“ ozvala sa po chvíli pobavene a ja som sa konečne poriadne nadýchla.

„Jenna, Jenna, Jenna, Jenna. Neviem odkiaľ mám začať. Kedy ťa môžem prísť pozrieť? Ako sa máš? Kedy ťa prepustia z nemocnice?“ začala som sypať horlivo otázky a snažila sa nájsť novú vreckovku aby som si utrela tvár.

Na druhej strane na chvíľu zavládlo ticho.

„Jenna?“ spýtala som sa preľaknuto. V hlave mi skrsla myšlienka, že to všetko bolo len výplod mojej fantázie.

„Prepáč, Amelle, Jenna je unavená,“ ozvala sa jej matka.

Znovu som si vydýchla a kývla hlavou, kým mi došlo, že to nevidí.

„Kedy ju budem môcť navštíviť?“ spýtala som sa nádejne.

„Tento týždeň ju čaká operácia a ak všetko dopadne dobre, zavolám ti.“

„Operácia?“ vyjachtala som prekvapene.

„Musím už ísť. Ozvem sa ti po operácii, Amelle,“ povedala jej matka a ani nepočkala na pozdrav a zložila telefón.

Kým som zízala na telefón, snažila som si zoradiť myšlienky. Nedarilo sa mi to. A s pocitmi to bolo rovnako. Radosť sa vo mne miešala so zdesením a smútkom. Už som nemohla ďalej obsedieť na istom mieste. A hoci veľmi nerada, musela som si priznať, že potrebujem byť sama. A na to bolo len jediné miesto. Náš byt.

Keď som vošla dovnútra s niekým telefonoval. Vyzeralo to vážne tak som sa vybrala k výťahu. Jeho pohľad ma sprevádzal celú cestu. Len som mu kývla, keď sa dvere otvorili a on mi kývol naspäť. Dvere výťahu sa pomaly začali zatvárať a tak som sa oprela o stenu ako zvyčajne. Na poslednú chvíľu sa dvere znovu otvorili. James si položil telefón na plece, aby na druhej strane nebolo nič počuť.

„Mohla by si mi spraviť jednu láskavosť?“ spýtal sa a úpenlivo ma pozoroval.

„Možno?“ odpovedala som mu otázkou. Chcela som ísť domov, zaliezť pod perinu a všetko spracovať.

„Ak pôjdeš niekam von, daj mi to prosím vedieť. Alebo si zober so sebou Liama,“ povedal s vážnym výrazom.

Prekvapene som na neho pozerala.

„To je všetko?“ spýtala som sa a hypnotizovala tlačítko do garáže.

„Zahráš sa ešte na jeden večer na moju priateľku?“

Moje oči s údivom vystrelili k nemu. Práve som bola myšlienkami niekde pri posteli a spánku, keď ma znovu prebral so svojou otázkou. Asi som sa mala nejako ozvať, pretože moje mlčanie si vyložil po svojom.

„Áno, príde so mnou,“ zamrmlal do telefónu a potom s pozdravom zložil. „V piatok má Mona narodeniny a moja mama ťa chce spoznať.“ Nepočkal ani na moju reakciu a nechal výťah, aby sa zatvoril.

Prešli sme dve poschodia, kým som to spracovala a rozlúštila, čo mi tým vlastne chcel povedať.

„Hej!“ zvolala som pohoršene, ale už mi len ostávalo potichu peniť.

Potom som sa však upokojila, keď som si uvedomila, že sa blížim domov. Na miesto, kde všetci žijú ako obvykle okrem mňa. A môjho „priateľa“ mafiána.

Ty si predsa vždy chcela zlého chlapca.

Oprela som sa v našom výťahu o stenu a rozmýšľala, ako im dať najavo, že ich výčitky a výchovné reči sú teraz to posledné, čo potrebujem. Nejak som závidela svojej matke tie nervy, ktoré musí zažívať z novín, ale pri tom som v duchu dúfala, že bude mať pre to pochopenie.

Avšak keď som vošla do bytu a na polceste do kuchyne stretla Mishu, ktorá sa tvárila akoby som tam ani nebola, vedela som, že zdrhá pred búrkou. Mala som pravdu. Matka pochodovala po kuchyni a v ruke držala telefón. Brian sedel pri stole aj s Aaron a o niečom debatovali.

„Som tu,“ upozornila som na seba a čakala na následky. Debata ustala a matkine oči sa do mňa zavŕtali.

„Kde si bola?“ vybehla na mňa nervózne, ale pri tom ma utekala objať, akoby som doma nebola aspoň mesiac. Stisla som ju na upokojenie a ignorovala Aaronov nesúhlasný pohľad. Vždy sa s matkou hádal o tom, že je na mňa príliš mäkká.

„No vidíš, je v poriadku. Idem pracovať,“ ozval sa Brian a kývol mi. Brian sa nikdy nestaral do našej výchovy. Z jednej strany som mu to zazlievala, pretože som ho kvôli tomu nikdy nebrala ako otca, na druhej strane mi Aaron s matkou bohato stačili.

„Som v poriadku, mami,“ povedala som upokojujúco a odstúpila od nej. „Titulky si nevšímaj, polovica z toho je výmysel. Sama to dobre vieš,“ pokrčila som plecami a zobrala si od Jane toast, ktoré robila vo veľkom.

„Ale čo škola? Kde si bola celú tu dobu? Prečo si mi nezdvíhala telefón?“ vyčítala mi, no už nie naštvane. Zdalo sa, že moje prehlásenie o novinách ju upokojilo.

„Spala som doma. V škole som nebola, to priznávam. Telefón mám niekde zašitý v kabelke,“ mávla som rukou a vybrala sa do svojej izby.

Unikla som ďalším výčitkám a zatvorila sa v izbe. Potrebovala som sprchu a spánok. Bolo mi ťažko na hrudi a cítila som sa malátna. Snažila som sa nemyslieť na to, že som skoro vyfajčila celú krabičku cigariet a s mokrými vlasmi sa zababušila do prikrývok. Čo tam, že vonku ešte len zapadalo slnko. Ja som sa potrebovala vyspať.

Potrebovala som nabrať energiu do nového dňa plných klamstiev a pretvárok.

A tých som si ešte mala prekonať veľmi veľa. Na ďalšie ráno mi Aaron robil ochrankára pred novinármi a vydýchla som si až keď som prešla prah školy. V hlave mi šumelo milión otázok od novinárov a po celej chodbe ma pálili pohľady od spolužiakov a ostatných študentov.

Znovu som bola zákusok našej školy.

Pred tým som lietala v oblakoch, ale teraz mi tá pretvárka liezla úplne na nervy.

Keď som sa konečne dostala do triedy, našli si ma tmavé oči.

„Takže žiješ,“ zamrmlal nevrlo Liam a otočil sa mi chrbtom.

Vyvalila som na neho oči. Vlastne, on tam bol tiež. Videl to isté, čo ja.

„Zdá sa, že hlavu mám ešte na krku,“ odfrkla som ironicky.

Otočil sa ku mne s takou zúrivosťou v očiach až som sa zľakla.

„Ako si z toho dokážeš robiť srandu?“ zasyčal a nevšímal si mrmlanie spolužiakov.

Vykoľajene som na neho pozerala, kým mi došlo, ako nevhodne moja poznámka musela vyznieť. Žartovala som o svojej tesnej smrti. Zacítila som vlnu hanby a únavy naraz.

„Prepáč,“ vzdychla som si a vložila si tvár do dlaní, „ešte sa z toho snažím spamätávať. Si v poriadku?“

Na to sa udivene zamračil.

„To sa pýtaš ty mňa?“

„Videl si predsa to, čo ja,“ povedala som s ďalším povzdychom a pozrela na neho.

Zdalo sa, že je vyvedený z miery. Úplne som na neho zabudla po tom večeri, ale kto sa tomu mal diviť. Prežila som si úžasné raňajky s Jamesom a psychicky sa trochu zrútila. Ale on na mňa teraz pozeral s takou starosťou v očiach, že som ho upodozrievala či to nehrá.

„Nemusíš sa o mňa strachovať. Hárem by mohol začať závidieť,“ poznamenala som medzi rečou a kývla k dverám, kde stála Deborah. Ani sa k nej neotočil, len jej kývol na pozdrav. To ju vyviedlo z miery, ale okamžite vyšla z triedy.

„Zranil si jej city,“ poštuchla som ho posmešne, pretože mi ten jeho výraz ustaraného priateľa začal liezť na nervy. Tak sa mal tváriť James, keď som mu revala do trička. Prečo tento playboy vyzeral, akoby mal nasrané v gatiach aj za mňa?

„Starám sa o tvoje zdravie. Modelka ma nezaujíma,“ odfrkol nezaujato a skenoval moju tvár.

„Prestaň s tým,“ odsekla som podráždene a zazvonilo na hodinu.

Zdalo sa, že som ho tým zranila. Videla som mu to v tvári tesne pred tým, ako sa otočil.

Akoby som teraz mala čas a nervy riešiť niečo iné ako vlastný život.

Celá táto škola bola teritórium dravcov, ktorí čakali na ďalšiu scénku. A Liam im do toho nahrával. Ale bolo mi to jedno. Od včerajška ma prešla chuť čítať si o sebe všetky tie rozprávky.

Nemala som veľa času ani cez prestávku, keď sa dovnútra dovalila Mona s rozžiarenou tvárou a dopadla rovno na moju lavicu. Odbila Liamov pozdrav bez záujmu a doslova ma skenovala pohľadom.

„Okamžite mi povedz, ako si sa dostala Jamesovi pod kožu,“ vybalila na mňa nedočkavo.

Zarazene som na ňu pozerala a rozmýšľala nad tým, čo odo mňa vlastne chce.

„Si predsa jeho oficiálna priateľka,“ ozval sa Liam ironicky a zobral si tašku.

„Aha,“ vypadlo zo mňa nie príliš nadšene. Nikde som predsa nehovorila o tom, že by sme mali vzťah.

„Len aha?“ zvolala Mona a vyskočila na nohy. „Už som si myslela, že môj bratranec je na chlapcov a potom oznámi, že ťa prinesie na oslavu? Skoro som vybuchla od prekvapenia! A od nasrania samozrejme, pretože som ťa chcela pozvať ja.“

„Hulákaj ešte viac,“ zamrmlala som mrzuto a nevšímala si Liama, ktorý ma prepaľoval pohľadom.

Čo jemu je do toho, kam ja idem? A čo sa tak stará?

„A čo je na tom, že idem na tvoju oslavu narodenín?“ spýtala som sa otrávene a brala si tašku na ďalšiu hodinu. Pritom som si snažila nevšímať všetky pohľady okolo, ktoré nás sledovali.

„Amelle,“ položila mi Mona samoľúbo ruku na rameno a zatriasla so mnou. „Je to rodinná oslava.“

Myslím, že mi padla taška z ramena.

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dokonalý Klam - 13. kapitola :