OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ema - II. kapitola



Ema - II. kapitolaCelé pašovanie prebiehalo až príliš v poriadku. Príliš jednoducho. Príliš bezpečne. Príliš... Až narazí na ďalšieho nechceného zákazníka.

Stála som pred zrkadlom a snažila sa upraviť si divoké vlasy. Nie je to tak dávno čo som si ich zastrihla nad ramená a aj tak sa krútili v divokých mahagónových vlnách ako Medúzine hady. Akoby ma tento svet nemal rád, tak mi pridal ešte pehy na nos a líca. Svietili ako bodky od hnedého tušu na čistom bielom papieri. Jediné čo sa mi na mne páčilo boli moje oči. Medové, až zlaté, veľké, zničené krutým životom. Stratili lesk v momente, keď sa ma Michal poriadne dotkol. Práve vtedy sa zrútilo všetko, to posledné čo ma držalo pri mojich naivných predstavách. Ladili s podliatinami na líci a boku tváre.

Nazrela som do igelitky a vytiahla prichystané oblečenie. Biele šaty s možno príliš krátkou sukňou a stuhou pod prsiami. Niečo decentnejšie fakt nenašiel? S brblaním som ich na seba natiahla a nohy šuchla do bielych sandálok s hnedými remienkami. Zrazu som vyzerala ako človek, normálny občan tejto krajiny. Obzrela som si chrbát, kde bol výrazný oblúkový výrez. Musela som uznať, že veľkosť trafil perfektne. Až ma naplo pri predstave ako to pre mňa vyberal v predraženom butiku. Určite sa jeho slizké ruky sa dotýkali tejto látky a precízne ju skladal k zbytku nákupu. Fuj.

Moje staré oblečenie viselo na radiátore pod maličkými oknami. Na vrchu ležala ona, známa baseballová bunda čierno-hnedej farby so zažratými fliačikmi. Strhla som ju k sebe, napchala do igelitky a vybehla von.

Rotvajler bol samozrejme stále na svojom mieste. Odrazil sa od steny, chabo si ma obzrel a šli sme rovno von. Zbytok skupiny stál pri aute a potichu sa napchával párkami v rohlíku. Žalúdok mi zabručal hladom.

Druhá polovica cesty bola tichá. Možno to bolo dobré, len môj žalúdok trápila úzkosť. Madžgala ho ako zničenú špongiu. Michal sa uškŕňal do mobilu, čosi ťukal a sem tam si odpil z plechovky od kofoly. Nechápala som ako vždy dokázal byť tak neskutočne pokojný. Smrti sa prešmykol niekoľkokrát len o chlp. Ako napríklad deň, kedy som údajného Samuela videla naposledy.

 

V tento deň som mala zomrieť. A bodaj by sa tak stalo. Ušla by som ďalším hrôzam pozemského pekla. Možno keby som vedela čo ma čaká, tak by som sa zachovala úplne inak.

Odohralo sa to nesmierne rýchlo. Najprv zaznelo obrovské dunenie a množstvo krikov. Vyskočila som z postele, chcela utekať dole. Výstrel. Strnula som. Ženský krik. Druhý výstrel. Ticho.

„Choď to skontrolovať hore!” rozkázal mužský hlas. Svižne som sa hodila na zem a doplazila pod posteľ. Bol tu bordel. Knihy, stratené perá, plyšové hračky. A bunda. Stará baseballová bunda s krvavým fľakom. Stiahla som ju k hrudi, pevne objala a zatajila plytký dych. Moje srdce bilo ako krídla vydeseného kolibríka.

Najprv otvoril Michalove dvere. Ticho. Bol preč väčšinu dňa. Ako vždy. Neraz prišiel neskoro v noci či vôbec. Vyschlo mi v ústach. Moje telo sa mimovoľne triaslo a prosilo o útek. Ale kde? Oknom? V tomto hrobovom tichu by ma začuli hneď.

Kroky. Dvere zavŕzgali. Uvidela som pár zablatených vojenských topánok z čiernej kože. Boli mi povedomé. Určite som ich kedysi videla. Dával si na čas. Otváral pomaly každú skrinku, šuplík, tašku. Prehrabával sa medzi každými listami, prehadzoval všetky hračky. Moje pľúca ma zradili a nadýchla som sa.

Zastal. Prudko som si zakryla ústa. Och bože, čo som to spravila? Pomaly sa naklonil a hlavňou zbrane nadvihol prevísajúcu ružovú plachtu. Pozrel sa na mňa párom známych svetlých očí. Mlčal. Len si ma obzeral. Pri pohľade na jeho starú bundu nadvihol zľahka obočie. Bolo na ňom čosi iné. Smutnejšie. A nielen to. Tvár mu zdobili okuliare s čiernym rámom a čerstvá jazva na krku. Vlasy mu znova jemne padali do tváre a zakrývali veľkú časť čela.

Ako si na tom?” spýtal sa ktosi z dolného poschodia.

Čisto!” zahulákal Samuel naspäť. V ten moment akoby ochabli všetky moje svaly a tlak zmizol ako para nad hrncom. Do očí sa mi nahrnuli krokodílie slzy. Položil si prst na pery. Nechcel aby ma ktosi začul.

Predsa len som splnil tvoje prianie,” zašepkal nečujne a zazubil sa.

Kde si?”

Už idem!” odpovedal, vyrovnal sa a zmizol rýchlejšie ako ranný vánok.

 

Súčasná kontrola na letisku by ti to našla hneď, ak by si to prehltla,” vytiahol maličkú ampulku von, preto sme museli vymyslieť čosi menej nápadné.” Natiahol sa znova pod sedačku a vytiahol prívesok. Bol to polodrahokam zavesený na koženej šnúrke. Vyzeral krásne. Množstvo hrán a odtieňov mliečnych a nebeských farieb s jemnými zlatými žilkami. Skoro ako obrúsená perla. Mesačný kameň. Milovala som mesačné kamene a ten hnusák to vedel.

Prívesok?” nechápala som. Nechutne si oblizol pery, jemne zatočil šróbom držiaci krúžok na šnúrku a odhalil dutú časť prívesku. Dierka bola akurát veľká na miniatúrnu ampulku. Vložil ju dnu, zakrútil naspäť a zahojdal nim na prste.

A ak to röntgeny na letiskách zbadajú?” skepticky som sa zamračila.

Oh, ty moje pesimistické srdiečko,” naklonil sa k mne a mňa ovalil jeho dych smrdiaci po párkoch a kofole. Naplo ma. Ver mi, že nie. Budú vidieť len ten prívesok s nepatrnou prasklinou. Tak nepatrnou až nepodstatnou,” zasmial sa a prehodil mi opatrne prívesok cez krk. Zatlačila som sa do koženého sedadla a bojovala s krútiacim sa žalúdkom. Znechutenie a hnus z neho robili prvotriednu práčku. Každý jeho dotyk bol pre mňa ako bodnutie nožom. Lenže on sa neodtiahol. Práve opak. Schytil šnúrky presne pod mojím krkom a pritiahol si ma bližšie k tvári. Naše nosy delilo len pár milimetrov. Márne som zalapala po dychu.

Snaž sa ma nesklamať, Ema. Je ti to jasné?” Jeho pohľad mi ponúkal to najhoršie, čo núkal. Po chrbtici mi prebehli zimomriavky. Schmatla som jeho ruky a snažila sa ich odtrhnúť od šnúrok. Moje telo kričalo po kyslíku a v hlave mi začínalo bolestivo dunieť. Bola som ako ryba na suchu.

S rehotom ma pustil a ja som padla naspäť do sedačky. Zalapala som po dychu a hneď si chytila krk. Mal ma udusiť. Bolo by to tak lepšie.

V okne som videla už obrysy letiska. Cieľ bol na dosah.

Tu je zbytok potrebných vecí,” hodil mi na stehná štós rôznych papierov. Na vrchu som zbadala letenky. Kúpili mi aj spiatočnú. Aké milé. Možno by som mohla v Nemecku ostať a uniknúť tak jeho dosahu.

Inštrukcie sú jednoduché, prejdeš na svoj let, v Nemecku vyjdeš von z letiska, na parkovisku pri občerstvení nájdeš čiernu teslu, podaj im prívesok a o tri hodiny letíš naspäť. Jednoduché, rýchle a bezchybné.” V jeho hlase bol prísľub niečoho nechutného ak by to nevyšlo podľa predstáv.

Zastavili sme na parkovisku. Rotvajler vyšiel von, otvoril mi dvere a vytiahol drsne von. Nohy ma stále neposlúchali. Triasli sa mi a ledva držali váhu môjho zoslabnutého tela. S papiermi v igelitke som hneď utekala na letisko. Stáli na parkovisku celý ten čas.

Vo vnútri letiska bol zhon. Všade behali ľudia s taškami a kuframi. Telefonovali či kričali. Stále sa obzerali na tabulu s odchodmi a snažili sa to stihnúť s predstihom. A policajti. Mnoho policajtov. Chodili pomaličky pomedzi ľudí a obzerali si dianie okolo.

Čosi sa mi obtrelo o nohu. Zhíkla som a trhla sebou. Bol to len vlčiak s tmavo-modrou vestou polície. Policajný pes cvičený na vyčuchanie drog, horľavín a výbušnín. Čo ak tá vec v prívesku bola droga? Počítali vôbec so psami? Zbledla som a polapila ma prudká panika. Pes bez náznaku záujmu išiel ďalej. Len policajt sa na mňa podozrivo pozrel.

Prepáčte, mám panický strach zo psov,” zaklamala som. Policajtovi to zjavne postačilo a bez slova pokračoval vo svojej činnosti.

Rýchlo som sa obzrela. Potrebovala som sa zorientovať kde je čo. Z igelitky som vytiahla letenku a prezrela si všetky informácie. Mala by som letieť o hodinu a ja som ešte neprešla ani jednou kontrolou. To bolo zlé.

Na moment som sa zastavila a obzrela na východ. Sú tam stále? Majú nejakých ľudí aj na letisku? Informovali by ich ak by som sa rozhodla ísť iným smerom ako je eskalátor hore? Mohla by som ísť na WC, spláchnuť prívesok a utiecť kade ľahšie. Možno dokončiť čo som začala a nebáť sa tak Michalovho hnevu.

Dvere sa otvorili a dnu vošli obaja rotvajleri. Preglgla som nasucho. Jasné, taký neopatrný by nebol. Pozreli na mňa len očkom a každý išiel iným smerom, akoby sme sa vôbec nepoznali. So strachom zahryznutým do mojich nôh som šla rovno na druhé poschodie.

Poradím vám slečna?” oslovila ma pani v modrej uniforme.

Oh,” zmätene som na ňu pozrela a potom na letenku. Ukázala som jej ju. Letím do Nemecka. Prvýkrát. Neviem, kde ďalej.”

Musíte prejsť kontrolou, presne tam,” ukázala na jeden z množstva pásov s kovovými oblúkmi. Bola tam akurát len mladá rodinka a ľudia z personálu. Tlmene som poďakovala a donútila sa postaviť do rady.

Dobrý deň,” pozdraví ma muž tmavej pleti a položí plastovú misku na krútiaci sa pás.  Poprosím vás dať sem všetky príručné tašky, prívesky, prstene, náramky a iné kovové veci. Aj topánky. Ak máte nejaké tekutiny ako sú voňavky či nápoje, tak prosím vyhodiť sem,” ukázal na smetný kôš, to sa bohužiaľ na lietadlo nesmie vziať.”

Prikývla som na súhlas a hodila som do boxu celú igelitku aj topánky. Len pri prívesku som sa zasekla. Mal pravdu? Nezbadajú to? Ak hej, čo potom so mnou bude? Rozhodne som nemala chuť ísť do väzenia za niečo, čo ani nepoznám.

Paní za pásom si odkašlala. Šla som na radu. S ospravedlnením som rýchlo prívesok hodila k zbytku veciam a šla k detektoru. Muž mi nakáže vystrieť ruky a skontroluje ma malým strojčekom v ruke. Nič. Nad hlavou mi zasvieti zelené svetielko a nariadi mi ísť ďalej. Prvý krok bol za mnou.

Slečna,” oslovia ma spoza pásu. Nie, nie, nie. Určite to tam našli. Čosi podozrivé. Preboha pri súčasnej technológií by bolo nemožné, aby to nezbadali. Máte čosi vo vreckách bundy?” ukázala na igelitku v boxe.

Bunda? Nemala by som,” odpovedala som roztraseným hlasom.

Mohli by ste ju vytiahnuť prosím a skontrolovať ich?”

Jasné,” dobehla som k nim a v duši sa chlácholila. Určite to je súčasť klasickej kontroly. Vytiahla som bundu von a dala vrecká naruby. Z ľavého vypadli tri mince a hlasito zaštrngali.

Sú to peniaze, Alfonz,” zakričala žena smerom k mužovi za počítačom. Len čosi zahmkal a ďalej sa mračil do monitoru. Všetko v poriadku, slečna, môžete si vziať svoje veci a ísť rovno na koniec cesty B. Lietadlo je už pristavené.”

Prešla som. Pustili ma ďalej ako klasického cestujúceho bez jediného podozrenia. V pozadí som zbadala obrysy rotvajlera. Práve telefonoval. Zjavne informoval Michala. Otočila som sa mu chrbtom a sledovala šípky s veľkým B.

Rozhlas nad mojou hlavou práve oznamoval skorý odchod lietadla do Berlína. Pridala som do kroku ako ďalšie množstvo ľudí rozpŕchnutých po okolitých obchodoch a kaviarňach. Nebola som jediná, čo ide na poslednú chvíľu.

Ešte jedna zákruta doprava a bola som pri bráne rovno na mostík lietadla. Letuška s najžiarivejším úsmevom na, svete za ktorý určite dostávala tučné prémie, si vypýtala letenku a občiansky. Poslušne som jej obe ukázala.

Môžete ísť ďalej, prajem príjemnú cestu,” zašvitorila a pustila ma ďalej. Už aby to bolo za mnou.

Schody do lietadla vŕzgali a pôsobili labilne ako celý môj život. Aká bola percentuálna šanca, že lietadlo padne a zahynú všetci pasažieri? Vo vnútri ma čakala letuška číslo dva. Vyzerala skoro rovnako. Skontrolovala to isté a posadila ma na moje miesto. Sedela som hneď pri maličkom okne.

 

Mala som len desať rokov a už som stratila oboch rodičov. Neostalo mi nič. Ani chuť existovať. Len som nemo počúvala príkazy sociálnej pracovníčky čo ma viezla na nové miesto. Miestny detský domov. Vraj sa môžem tešiť, lebo sa jej podarilo vybaviť to, aby Michal bol so mnou na jednom mieste. Neplakala som. Nekričala. Neodpovedala. Proste nič. Len nemo pozerala von.

Zastavili sme pred smutnou sivou budovou pokrytou grafitmi. Schátralé schody, suché kríky a mreže na oknách. Líšil sa detský domov od väzenia?

 

Dáte si kávu, čaj alebo džús madam?” vyrušila ma letuška chvíľu po vzlietnutí.

Nie, ďakujem,” oprela som si hlavu o okraj okienka. Domčeky pod nami boli zrazu miniatúrne ako necht. Pripomínalo mi to rozsypané lego na zelenom koberci.

 

Pôjdeš tam a donesieš mu to,” prikázal mi Michal a strčil mi do ruky malé vrecko s bielym práškom. Za ním stál zbytok partie a hihúňali sa.

Prečo ja?” nechápala som. Chcela som sa pokojne učiť zemepis a spraviť koncoročnú písomku. Namiesto od neho ja som chcela prejsť koncom roka. Nemala som v úmysle prepadnúť.

Lebo musíš, Ema,” zavrčal pomedzi zuby a výhražne sa ku mne naklonil, a chcem, aby si to spravila.”

Zatackala som o krok dozadu a nahlas pregĺga. Neraz som niesla následky jeho hnevu. Bola som pre neho ako boxovací vak na vybúrenie hnevu, stresu a zloby. Ak ma nenávidel predtým, tak po príchode sem to bolo niekoľko krát horšie. To, že som trpela bolo slabé slovo. Mal ma v hrsti ako vtáča a ja som sa stále naivne držala pri jeho nôh. A kde inde, keď som poznala a mala len jeho. Svet tu bol iný ako som poznala predtým. Mal svoje pravidlá a zákony, ktorých sa bolo treba držať ak ste chceli prežiť. Aj keď to znamenalo držať sa deravej slamky nad vodou.

 

„...o päť minút pristaneme v Berlíne. Prosíme vás, aby ste sa vrátili na svoje miesta a pripútali sa.” Lietadlom zaznel pilotov hlas. Mladý mužský hlas sľubujúci hladké pristátie. Z miesta som sa ani raz nepohla. Pás ma celý čas pevne držal pritisnutú k sedadlu.

Klesanie lietadla mi riadne potrápilo slabý žalúdok. Pevne som sa držala opierok a s nádychom zatvorila oči. V pozadí sa rozplakalo dieťa. Aspoň som nebola jediná čo to niesla ťažko.

Lietadlo pri dotyku so zemou mierne nadskočilo a čosi zaškrípalo. Chytila som si rukou ústa a ďakovala, že som posledné dni moc nejedla. Inak by to dávno bolo vonku. Škrípanie bŕzd sa mi do uší zarývalo ako pazúre dravca. Nech už stojí, prosím, nech už zastane.

A zastal. Skoro celá posádka začala nadšene tlieskať. Len ja som bojovala s chabým obsahom žalúdka.

 

Berlíne letisko bolo rozhodne väčšie, zložitejšie a modernejšie. S nepatrnou panikou som sa snažila lúštiť navigačné tabule a dostať sa von. Bola to spleť chodieb, ďalších kontrol a množstvo nervóznych cestujúcich. Neraz sa niekto proti mne oboril, obvinil ma z predbiehania a prestrčil sa predo mňa.

Mala som nejaký časový limit dokedy mám ten prívesok predať? Ak hej, dokedy? Mala som pocit, že sa to vlečie ako nekončiaca nočná mora. S takýmto tempom by som nemala stihnúť ani let naspäť, nie ešte dokončiť zákazku.

Muž v okienku si vypýta občiansky. Pozorne ma skontroluje, čosi riekne po nemecky a pošle ma ďalej. Pridám na tempe. Zbadám pásy na preberanie kufrov. To je dobré znamenie. Niekde blízko by mal byť východ.

Hlavne nenápadne, opakovala som si. Tu bolo polície omnoho viac ako u nás. Niektorí dokonca v rukách držali na kríž mohutné zbrane a na sebe niesli nepriestrelné vesty. Srdce mi kázalo utekať, dostať sa z tohto miesta čo najskôr preč, ale čo by bolo podozrivejšie ako utekajúce dievča s igelitkou v ruke?

Východ. Oh áno, obrovská presklená stena s automatickými dverami. Zamiešala som sa medzi množstvo tlačiacich sa ľudí von a dostala sa tak na čerstvý vzduch. Všade behalo množstvo áut a autobusov. Všetci sa niekam ponáhľajú. Rovnako ako ja. Štipľavý vietor mi zamrazil líca. Vytiahla som svoju bundu a natiahla si ju na seba. Musela som vyzerať vtipne, krásne čisté biele šaty a špinavá stará bunda.

Reštaurácia s vonkajším posedením za letiskom alebo čierny elektromobil. Nič podobné nebolo v dohľadne. Obchádzala som monumentálnu stavbu a hľadala svoj cieľ. Mohli mi aspoň povedať ako ten muž bude vyzerať. Šla som niekde naslepo, bez jediných detailov. Skupiny ľudí redli a ja som sa strácala na obrovskom parkovisku. A práve vtedy som ju zbadala. Budovu na druhom konci s neónovým nápisom nad dverami a s drevenými stolmi v oplotenom dvore. Tesla parkovala hneď pri vchode. Muselo to byť ono.

„Ahoj, Ema,” pošepkal ktosi a na chrbte som ucítila čosi studeného a kovového. Zasekla som sa a napla celé telo. Bol to on? V okolí nebolo inej živej duše. Ruky sa mi rozochveli. Nemala som odvahu pípnuť čo i len slovko.

„Máš čosi so sebou, však? Niečo, čo by som chcel,” pokračoval a jeho zbraň sa mi zaryla medzi lopatky. Sykla som a slabučko prikývla. To som rád, veľmi rád. Teraz mi to pomaly podáš bez žiadnych zbytočných pohybov naviac, je ti to jasné?”

Súhlasila som. Dych som mala prerývaný. Zdvihla som pomaly ruky a dotkla sa šnúrky na krku. Ktosi z reštaurácie vyšiel von. Vysoký starší muž so slnečnými okuliarmi na nose. Zbadal nás. Bez jediného váhania sa vydal k nám. Polícia? Nie, uniformu nemal.

Kurva!” zanadával muž za mnou. Problémy. Ako inak, doteraz to išlo až príliš ľahko. Dokonalo. Chcela som využiť situáciu a obzrieť sa za seba. Len na sekundu som zbadala hnedé oči zarasteného muža. Schmatol ma drsne za vlasy a potiahol pred seba ako živý štít. Zjojkla som.

Drž hubu,” zatriasol so mnou. Výstrel. Muž blížiaci sa k nám nemal šancu uhnúť. Trafilo ho to rovno do ramena. Hneď si ho chytil a zareval ako beštia. Využil to a začal ma ťahať preč. Inštinkt mi kázal len jedno. Kričať. Tak som kričala. Adrenalín nahrnutý v žilách donútil moje končatiny rozhadzovať sebou a snažiť sa vytrhnúť sa mu. Cítila som sa ako zviera v nekonečnej sieti.

Povedal som,” ziapal ďalej a šľahol mnou o kovovú tyč pouličnej lampy, aby si držala tú posratú hubu!” Zadunelo mi v spánku. Napriahol sa. Na ďalší výkrik som nemala čas. Zacítila som tupú bolesť aj z druhej strany a moja myseľ sa ponorila do tmy. 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ema - II. kapitola:

1. Wicca přispěvatel
21.10.2018 [1:50]

WiccaSkvělá kapitola! Nemůžu se dočkat další ❤️❤️❤️ Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!