Gambit bohov - Kapitola 116. • OurStories.cz ~ naše povídky

Po takom dlhom čase...

29.11.2019 (12:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 617×

Kapitola 116.

Zara

„Snažia sa nám zatarasiť cestu!“ vrešťala Femi a Zara s ňou v duchu súhlasila.

Celá otupená, a so zaschnutými slzami na lícach, sa rozhliadla. Stáli na dotyk od toho prekliateho jazera, ale nevedeli sa k nemu priblížiť. V momente ako Accai... s jej pomocou spadol do tých hlbín, sa príšery na opačnej strane ich boja snažili urobiť jediné – zdržať ich. Zara predpokladala, že mala k dispozícii len obmedzený čas, ktorý sa ich nepriatelia snažili čo najviac zmenšiť.

Škrípala pre to zubami. Cítila, ako sa jej puto s chlpáčom zmenilo. Zrazu sa scvrklo a nespievalo tú nechutne veselú melódiu ako kedykoľvek predtým. Miesto toho zavíjalo ako zranené zviera a zmenšilo sa. Už bolo len ako ozvena svojej pôvodnej veľkosti. A každým ďalším okamihom sa tá ozvena vytrácala.

Zaťala ruky do pästí. Ako rada by niektorej tej oblude vykrútila krk. Lenže nemohla. Nedostala príležitosť. Tisícky ich nôh hučali a prehlušovali akýkoľvek pokus o rozhovor. Neútočili a vlastne pred nimi utekali. Ale nie dosť na to, aby sa ktokoľvek z nich mohol dostať na breh. Pričom prísady kúzla boli zozbierané, len ich potrebovala dostať na to správne miesto.

Pošúchala si bradu. Jej plán bol riskantný. Ale ak chcela mať príležitosť využiť Accaiovu obeť, aby si kvôli nej mohla neskôr nadávať, potrebovala konať. Okamžite.

„Essien,“ zavrčala polohlasom, nakoľko vedela, že stál vedľa nej, „budem potrebovať tvoju pomoc.“

Trochu neochotne sa k nej otočil. V očiach mu blčal plameň a predpokladala, že by ju najradšej zahrnul nadávkami. A pravdepodobne mu neskôr dopraje aj príležitosť niečo podobné urobiť. Lenže teraz od neho potrebovala, aby sa sústredil. Aby odložil svoje výčitky. Aj tak ju nemohol nenávidieť viac, ako ona sama.

Začala mu vysvetľovať svoj plán. Bol jednoduchý a dosť sa spoliehal na „snáď“ a „dúfajme“, ale jemu sa aj tak páčil. Tvár sa mu uvoľňovala každým ďalším slovom a keď prešla k poslednej, najšialenejšej časti, vyslovene žiaril. Snažila sa, aby ju to neurážalo. Potom si povedala, že na niečo podobné má nárok.

„Tak čo myslíš?“ vyzvala ho nakoniec, keď tam len tak stál a blčal spokojnosťou.

Zazubil sa na ňu. „Poďme na to.“

„Čo ak ten plán zlyhá?“ zapochybovala Femi.

Až do posledného dychu bude ochraňovať svoje sestry.

Zara si tú vlastnosť na nej vždy vážila zo všetkých najviac.

Teraz však len pokrútila hlavou. „Je tu tá možnosť. Ale napriek tomu to musíme skúsiť. Dlžíme to sami sebe. Dlžíme to... Accaiovi.“

Vysloviť jeho meno nahlas bolo akoby sa pokúsila prehltnúť konárik plný ostňov. Pichalo ju a driapalo jej hrdlo, takmer sa zaseklo na polceste von. Vo svojom vnútri cítila zvyšky jeho prítomnosti a zalieval ju chlpáčov žiaľ. Dokonca počula jeho kňučanie. O to výraznejšie, pretože ostatní ešte viac stíchli. Aj príšery brániace im v pohybe na chvíľu ustali vo svojom ustavičnom cvakaní nohami.

Do polovičatého ticha sa ozvalo: „Pripravte sa na tanec.“

Essien skutočne nemal zmysel pre humor, ale oceňovala, že sa aspoň snažil.

Hoci najskôr si to všetko užíval len preto, lebo mu Zara vysvetlila, čo presne plánuje.

Spolu s ním vykročilo hneď niekoľko postáv. Nemala čas všímať si, kto presne to bol, ale zahliadla dvojčatá a Kaciu. Vo svojej blízkosti cítila svoje sestry, ale nevenovala im pozornosť. Potrebovala sa sústrediť. Okrem toho nedokázala pozerať na ich súcitné tváre. Musí pokračovať. Nesmie sa zastaviť. Ani na krátku chvíľu, aby si mohla utrieť slzy, ktoré jej takmer neprestajne stekali po tvári.

Začalo to takmer nenápadne. Vzduch okolo nich sa mierne oteplil. Prestala vidieť svoj vlastný dych a po spánku jej stiekla prvá kvapka potu. Zodvihla obočie. Očividne trochu podcenila jeho schopnosti, ale tentoraz to bude hrať v ich prospech. Čím horúcejšie, tým presvedčivejšie.

O malú chvíľu na to jej nos pošteklil výrazný zápach spáleniny.

V duchu začala odpočítavať. Nie, žeby ich plán bol až tak dobre naplánovaný. Skôr to vnímala ako spôsob, ktorým by si mohla spríjemniť čakanie. Narátala takmer do šesťdesiat, keď sa prvý obrovský pavúk rozhodol opustiť formáciu, okamžite nasledovaný ďalšími. Ich hromadný ústup sprevádzal protestný rev. Ich pani nebola nadšená dezerciou, no na Zarinej tvári sa vďaka tomu objavil aspoň náznak úsmevu.

Vzápätí však zvážnela a prikrčila sa, akoby sa snáď chystala do tej vody skočiť. Pavúčia obryňa by niečo podobné určite ocenila, ale Zara si uvedomovala, že tá voda by mohla byť potenciálne nebezpečná. Strávila v nej len niekoľko okamihov, keď sa snažila zachrániť Accaia, a mala pocit, akoby sa jej mágia zbláznila. V hlave jej hučalo a bola plná šialených obrazov a možných predstáv budúcnosti sprevádzanej zábleskami minulosti.

Ak by sa nemohla sústrediť na hádku s Accaiom, ponorila by sa do toho šialenstva a teraz by jej spoločníci bojovali možno aj s ňou. Čiže sa neplánovala tej vody dotýkať druhýkrát. V duchu Essiena vyzývala, aby urobil, čo bolo potrebné. Po jeho boku stáli a bojovali už všetci, pridali sa k nemu aj tí, ktorí predtým ostali s ňou. V duchu už začala nadávať a nebola ďaleko od krku, keď sa hladina náhle pohla. Vodná masa sa preskupila a to bolo jej znamenie.

Premiestnila sa. Ọnwụ tak či tak vedela, kde sa práve nachádzali. Nemohla ich nijako zastaviť. Hoci sa o to opakovane bude pokúšať. Keď sa objavila, bola v niektorej časti jazera. Vlastne na jeho dne a okolo nej sa vznášala vysoká hradba vody. Magická alebo nie, stále to bol tekutý živel, ktorý Essien dokázal tvarovať podľa nálady.

Zara mávla rukou. Počula praskanie a znovu videla svoj dych. Majestátny ľad, ktorý teraz počúval len jej príkazy. Hoci sa s ním pracovalo o niečo ťažšie ako s vodou, nakoľko bol tuhý. Sadla si na studenú, no inak suchú zem. Ostávalo urobiť jediné – len sa k tomu musí odhodlať. Povzdychla si. Nie, že by mala na výber. Len dúfala, že neurobí niečo neuvážené. Tým by všetko mohla skomplikovať.

Nadýchla sa a podvedome zatvorila oči. Hoci niečo také jednoduché robiť nemusela, cítila sa vďaka tomu viac v bezpečí. Viac sebaisto. Sústredila sa na svoju mágiu. Každá duša v jej okolí ju niečím lákala. Každá bola iná, plná iných nádejí i strachov, pripravená vpadnúť do jej snového náručia. Ale ona ani jednu z nich nehľadala. Tá, ktorú teraz potrebovala, bola nesmierne ďaleko, no zároveň žiarila ako výstražný plameň. Plápolala v diaľke, vyzývajúc ju, aby k nej podišla. A ona pozvanie prijala. Hoci trochu zdráhavo.

Keď otvorila oči, nebola viac na dne zamrznutého jazera, ukrytá za hradbou hrubého ľadu. Nesedela pokojne na zemi, zatiaľ čo jej spoločníci bojovali s monštrami a spoliehali sa na jej pomoc. Miesto toho stála pevne na nohách a pred ňou sa objavila tvár muža, vlastne boha, ktorého hľadala a podvedome ho vlastne ani nechcela nájsť. Pretože by to všetko znamenalo, že by musela priznať porážku. Pretože teraz už naozaj boli na konci – a ona ich nedokázala všetkých ochrániť.

Potriasla hlavou.

„Vyzeráš, že váhaš medzi objatím a útokom,“ zasmial sa jej výrazu Eze.

Zodvihla obočie. „Byť tebou, tak sa nesmejem. Lebo nakoniec skončíš bez hlavy.“

„Je mi ľúto, že sa trápiš kvôli Accaiovi,“ začal opatrne s natiahnutými rukami, akoby sa snažil upokojiť splašené zviera, „ale on od začiatku vedel, ako to skončí. Možno nevedel ako presne a kedy, možno ani nepoznal dôvod, ale svoj osud prijal.“

„Nepredstieraj, že ti je to ľúto,“ vypľula nasrdene, „lebo keby to tak bolo, nežiadal by si, aby obetoval vlastný život.“

„Bolo to potrebné.“

Odfrkla si a odvrátila pohľad. „Bolo to predovšetkým sebecké. Pretože to bohovia robia, myslia len na seba a svoju moc. Nezaujíma ich nikto a nič, no radi predstierajú, že to tak nie je.“

„Mám ti pripomenúť, kým si a prečo si sem prišla?“

Zaškrípala zubami. „Ja nepredstieram, že ma sem nepriviedli sebecké dôvody. Lenže tiež nechcem, aby Accaiova smrť ostala nepotrestaná. A kým neukončíme toto šialenstvo, do ktorého si nás dostal, nebudem ho môcť pomstiť. Tak mi povedz, čo mám robiť. Accai bol totiž presvedčený, že to môžem urobiť len ja.“

Na niekoľko okamihov na ňu len pozeral.

Potom pomaly prikývol, akoby reagoval na nejakú nevyslovenú otázku.

„Mal pravdu, vieš. Skutočne to môžeš ukončiť len ty.“

Zamračila sa. Nepotrebovala to počúvať.

Nie teraz. Vlastne nikdy.

„Takže preto som sa narodila? Aby som slúžila tvojim zámerom?“

„Nie preto,“ pokrútil hlavou. „Zrodila si sa preto, aby si mohla spasiť svet.“

Odfrkla si. „Prosím ťa, snáď si nemyslíš, že tomu verím.“

„Možno o tom pochybuješ a máš na to právo,“ rozhodil rukami a začal sa k nej približovať. „Nedal som ti veľa dôvodov na to, aby si mi verila. Aby si verila komukoľvek z nás. Ale to nemení nič na fakte, že keď sme s Nrọ plánovali tvoje narodenie, mysleli sme len na dobro ľudstva a na prežitie celého sveta.“

Nemienila sa nechať učičíkať jeho sladkými rečami.

„Ale to, že budeš vďaka mne voľný, bol príjemný bonus, však?“

„A keby som ti povedal, že som svoju slobodu nikdy neplánoval?“ oponoval svojou otázkou.

Vykrivila ústa. „Povedala by som, že je to pekný pokus o lož.“

Nakoniec prišiel až k nej a ruku jej sťažka položil na plece. Bol to nečakaný krok a taký... ľudský. Zaru na niekoľko okamihov tak prekvapil, že nebola schopná nijako reagovať. Ale nakoniec sa spamätala a opäť od neho odstúpila. Ezeho ruka ostala na krátku chvíľu visieť vo vzduchu, aby ju nakoniec trochu sklamane opäť pritisol k svojmu boku. Odmietala si priznať, že ho na chvíľku začala ľutovať.

Stlačil si koreň nosa. „Vieš, pôvodne sme neplánovali, že sa pokúsime niekoho stvoriť. Nrọ sa ponúkla, že urobí, čo bude v jej silách. Lenže jej moc bola vždy obmedzená. Zrodila sa zo sna a jej sila bola spojená vždy so svetom snov. Dokonca ani Ahụhụ jej nedokázal pomôcť. Musela by rituál vykonať vo svete snov, lenže to nie je možné. Pretože sa dotýka skutočného sveta, nie toho snového.“

„Tak ste sa rozhodli stvoriť mňa, aké úžasné.“

„Hovoríš to, akoby sme zobrali hlinu a jednoducho z nej vytvorili sochu, ktorej sme vdýchli život,“ začudoval sa.

„Skôr som myslela, že ste snívali o tom, ako tú sochu vytvárate.“

Naklonil hlavu a uprene sa na ňu díval. Nakoniec zodvihol obočie a oči sa mu zaleskli. Zara predpokladala, že jeho divné správanie je následkom dlhodobej samoty. Možno si predstavoval, že počuje hlasy ostatných a teraz načúval ich rozhovoru. Očividne sa dobre bavili na celej tejto situácii, pretože sa Eze, bez predchádzajúceho upozornenia, začal smiať.

Najskôr sa nevedela rozhodnúť, či sa jej vysmieva, alebo sa jednoducho zbláznil.

Nakoniec to ale nevydržala: „Prečo sa smeješ?“

Zodvihol ruku, aby jej naznačil, nech chvíľu počká. Pomerne rýchlo sa však spamätal a po predchádzajúcom veselí mu ostal dôkaz v podobe vykriveného kútika. Inak si mohla Zara nahovárať, že sa to nestalo a v skutočnosti si z nej niekdajší najmocnejší boh neuťahoval.

Čo bola náročná úloha dokonca aj pre niekoho, kto dokázal vytvárať sny.

„Pretože si rovnaká ako tvoja matka,“ zaznel do ticha jeho hlas, čo ju prekvapilo.

S naklonenou hlavou reagovala: „Akoby som mala matku.“

„Možno ťa to prekvapí,“ pošúchal si bradu, „ale ty nie si vytvorená príšera. Si živá a dýchaš, pretože si sa narodila.“

„Chceš snáď povedať, že...“ začala ohromene.

„Ja so tvoj otec a Nrọ matka.“

„To je nechutné. Veď Nrọ je prakticky tvoja dcéra!“

Hlavu stiahol dozadu a niekoľkokrát zažmurkal predtým, než odpovedal:

„Zrodila sa z mojich snov, ale vždy bola samostatná bytosť. Nikdy to nebola moja dcéra.“

Zara nechcela priznať, že podobný rozhovor už viedla predtým a tým pádom vedela, že Nrọ nikdy nebola Ezeho dcéra, aspoň nie v zmysle, ktorému by rozumeli smrteľníci. Bohovia sa riadili vlastnými pravidlami a zákonmi, dokonca mali miestami aj inú logiku. Ale Zara nič z toho nemienila prezradiť. Chcela, aby jej Eze konečne povedal viac ako tie zvyčajné pokrytecké hlúposti.

„Tak si sa rozhodol splodiť si ďalšiu?“ podpichla ho.

„Nebolo to jednoduché rozhodnutie,“ priznal prekvapivo rýchlo a ochotne. Možno tiež túžil po úprimnosti – alebo len nevedel zniesť, že ho neznáša ďalšia dcéra. Hoci Zara by ho asi mala upozorniť, že sa za jeho dcéru nepovažuje. „Ani to nemohlo byť jednoduché. Roky sme strávili plánovaním a počítaním. Museli sme vystihnúť pravý moment – aby bola Sadiki v plnej sile, aby si mala dostatok pomocníkov a aby sme všetkých dôležitých dostali presne tam, kde mali byť. Nesmierne sme riskovali a vedeli sme, že v momente, keď sa narodíš, budeš na všetko sama. Tak sme sa rozhodli čo najviac ti pomôcť a ukryli sme ťa.“

Toto bol príbeh, ktorého obrysy poznala. Stále však nerozumela, akú úlohu mal zohrať Accai alebo Essien. Pochybovala, že Accai mal jednoducho zomrieť a Essien mal získať moc, aby ju ňou mohol rozčuľovať.

Ale aj k tomu sa raz dostanú.

„V smrteľnom tele?“ pobádala ho k ďalšiemu rozhovoru.

„Síce sme ťa splodili a vždy si bola skutočná, no narodila si sa v sne. Tam sme mohli tvoju podstatu zameniť s niekým iným. Tak si získala svoje smrteľné telo – a všetky obmedzenia, ktoré ťa mali chrániť.“

Nechcela priznávať, že to bol vskutku geniálny plán, tak len odvetila:

„Získala som svoje väzenie.“

Čo však Eze pochopil ako výčitku a zrazu mal pocit, že sa musí obhájiť.

Alibizmus bohov bol občas nesmierne zábavný.

„Pretože sme vedeli, že Ọnwụ sa o tom skôr či neskôr predsa len dozvie. Jej nič neunikne, pretože má v rukách takú veľkú moc. Ale nevedela všetko. Vedela len, že sa staneš cechovníčkou, a preto v ich radoch začala hľadať tie, ktoré by mohli byť mojimi dcérami.“

Mala pocit, že počula hlasné cvaknutie plné výsmechu, keď ďalší kus príbehu za padol na svoje miesto. Keď pochopila dôvod ďalšej tragédie, ďalšieho bezcitného plánovania. Vlastne by ju to nemalo ani prekvapiť, veď Ọnwụ vždy myslela len na svoj prospech a ostaných si nevšímala. NO podľa všetkého v Zare ešte stále ostal práve dostatok naivity na to, aby bola zaskočená.

„Preto ich toľko obetovala a zbavila ich duší, aby v nich mohli žiť jej potomkovia,“ zaševelila sotva počuteľne, ale Eze napriek tomu počul a prikývol.

„Dúfala, že nájde teba,“ dodal, akoby potrebovala ďalší dôvod, prečo sa nenávidieť. „Pretože tvoje telo malo byť dostatočne mocné. S tebou by bola neporaziteľná.“

„Preto ste moju moc vložili do mojej duše.“

Prikývol. „Nrọ to stálo takmer všetky sily a odvtedy sa pomaly vytrácala. V tomto svete ju držala už len radosť z vášho opätovného stretnutia.“

Zvraštila obočie, keď si uvedomila význam jeho slov.

„Čiže Nrọ zomrela?“

„Nie,“ pokrútil hlavou, ale cítila, že jej predsa len trochu klame, „len sa vrátila do sveta snov a nemôže odtiaľ odísť. Ale môžeš ju nájsť. Aspoň v snoch.“

Predpokladala, že to nebude ani spolovice také jednoduché, ako sa jej snažil nahovoriť. Ak by ju len tak mohla stretnúť v snoch, už by sa to stalo. Čo znamenalo, že je možno v zajatí najhorších nočných môr, alebo na opačnej strane, kde sa nachádzali zabudnuté myšlienky a staré spomienky. Ak to tak bolo, bude musieť hľadať veľmi opatrne, aby našla čo i len pozostatok jej prítomnosti.

Ale to bolo niečo, čím sa mohla zaoberať aj neskôr.

Musí si pamätať, že na svete existuje viac problémov, ako jej vlastné. Nesmie podliehať vlastnej sebeckosti, čím by len ostatným ukázala, že je vlastne ako ktorýkoľvek iný boh pred ňou. V duchu sa nútila spomínať na Accaiovu tvár a svedomito sa držala toho trpkého pocitu, ktorý ju ovládol od chvíle, keď ho hodila do jazera. A sila výčitiek ju vždy dokázala spoľahlivo obrátiť tým správnym smerom.

„Teraz by si mi mohol prezradiť, čo presne mám urobiť, nech to môžeme ukončiť.“

A on jej to vysvetlil. Mala chuť sa zasmiať. Bolo to až smiešne jednoduché.

Čo znamenalo, že pravé trápenie príde v momente, keď sila kliatby pominie.

„Budeš voľný aj ty?“ spýtala sa ho nakoniec, keď na seba dlhú chvíľu len mlčky pozerali.

Eze chvíľu váhal, ale nakoniec priznal: „Na tomto mieste ma drží aj kombinovaná moc uväznených bohov. Keď ich zbavíš zajatia, ich moc sa k nim vráti a steny môjho väzenia budú slabé. Ak budem chcieť, dokážem ich zničiť.“

Chvíľu premýšľala nad slovami, ktoré zvolil.

„A chceš to?“

„Nie som si istý, či svet potrebuje ďalšieho boha.“

Rozmýšľala, čo by mu mala odpovedať. Ani ona si nebola istá tým, či ľudstvo potrebuje ďalšiu mocnú osobnosť, ktorá by sa s nimi len zahrávala. A predsa tu bola ona, novozrodená bohyňa s obrovskou mocou, ktorú však väčšinou ani nevedela používať. Lenže potom si uvedomila, že hoci v skutočnosti zachraňujú svet, nesnažia sa ochrániť len smrteľníkov.

„Možno ľudstvo nepotrebuje boha, ale jedna dcéra svojho otca.“

Zara bola presvedčená, že keď všetko skončí, Ọnwụ bude môcť spacifikovať len Eze.

Ten prikývol v reakcii na jej slová. „Možno to tak bude.“

Neznel presvedčene, ale Zare sa nechcelo ho presviedčať. Prečo by aj mala? Eze spravil veľa chýb a teraz za ne platil vysokú cenu. Chcel ich napraviť a možno mu to aj vyjde. Dovtedy tu mohol len blúdiť a sám seba sa pýtať, či to bude stačiť. A pretože Zara pre neho nemala odpoveď, len sa otočil a rozhodla sa vrátiť. No tesne predtým, než sa vrátila do vlastného tela, na ňu ešte zakričal:

„Pamätaj si, že nie všetci bohovia vedia o našom pláne. Nie všetci sa budú chcieť podvoliť.“

Bez zastavenia odvetila: „Čiže mám byť opatrná?“

„Skôr obozretná,“ vysvetlil. „Pretože niekedy je sebectvo bohov silnejšie ako zdravý rozum.“

Na to mu už nestihla nič povedať, pretože práve vtedy prekročila hranice medzi svetmi. Keď otvorila oči, nachádzala sa na dne jazera a neubehol ani jediný okamih odvtedy, čo odišla. Rozdiel však bol doslova merateľný. Teraz už vedela, čo mala robiť. Na krátku chvíľu sa pýtala sama seba, či by to mala urobiť. Lenže nemala na výber. Sľúbila to Accaiovi. A sľuby mŕtvym by sa mali plniť.

Pri svojich nohách vytvorila malé jazierko. Roztopila ľad, čím nad vodným elementom opäť stratila kontrolu, ale to jej neprekážalo. Nebude potrebovať Ezeho mágiu na to, aby rituál dokončila. Siahla si do kapsy a vytiahla odtiaľ všetky časti kúzla, sila nkitského puta už bola obsiahnutá v okolitej vode. Kým si to stihla rozmyslieť, hodil ich všetky do vytvorenej nádoby. Potom sa sústredila a urobila presne to, čo urobil Eze.

To, že sa ho mala spýtať aj na priebeh toho rituálu, si uvedomila až príliš neskoro. Cítila, ako sa všetko okolo nej zatriaslo. Vzduch naplnil rev a praskanie mágie. Ona sama nemala možnosť nejako na to reagovať. Pretože stihla len krátko vykríknuť – a hneď potom sa prepadla do diery, ktorá sa pod ňou náhle objavila.

Kapitola 115. ¦ Kapitola 117.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování