Gambit bohov - Kapitola 22. • OurStories.cz ~ naše povídky

Tento sen patrí niekomu inému

07.02.2018 (17:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 923×

Kapitola 22.

Zara

Vedela, že je to len sen. Nešlo o skutočnosť. No nech sa snažila akokoľvek chcela, nedokázala sa spod tej podivnej sily vymaniť. Nevedela odtiaľ odísť. Aj po nekonečne dlhých minútach stále stála na tom istom mieste a pri jej nohách sa krčili zástupy žien odetých v tých najjemnejších látkach tých najpestrejších farieb.

Cítila sa inak ako vtedy v tej chatrči. Teraz nad sebou mala oveľa menšiu nadvládu. Niekto mocnejší jej vnucoval svoju vôľu. Nakoniec sa podvolila. Nie preto, že by priznávala porážku. Skôr ju premohla zvedavosť. Nehovorila. Ženy pri jej nohách sa zodvihli a odišli. Bez jediného slova. Akoby išlo o súčasť nejakého rituálu. Poobzerala sa okolo seba. Nachádzala sa v priestrannej sále honosného paláca. Strop podopierali vysoké vyrezávané stĺpy, ktoré v nej prebúdzali pocit, že sa ocitla v lese.

Do kameňa niekto vyryl nádherné napodobeniny jemných lístkov a úchvatných púčikov. Zdalo sa jej, že stojí na nádvorí a možno to aj bola pravda. Pod jej nohami sa rozprestierala obrovská plošina, na ktorej stál rozmiestnený dôkladne vyrezávaný a ozdobený nábytok. Listy a kvety vryté do rôznych druhov dreva dopĺňali ozdoby v rôznych farbách. To spektrum jej pripomínalo život vo svojej nekonečnej inakosti.

Pôdorys celej sály obmývala voda. Okrem kúsku zeme priamo pred ňou. Neskôr si uvedomila, že to bola cesta, po ktorej sem určite prišli zástupy žien, ktoré sa jej klaňali. Jej nasledovateľky. Otočila sa na päte. Zatajila dych. Pod ňou sa rozprestieralo nádherné údolie pohladené lúčmi zapadajúceho slnka. Palác, v ktorom sa nachádzala, niekto postavil na vrchole vodopádu.

To bol ten šum, ktorý započula a nevenovala mu pozornosť.

Očarilo ju to, no na druhej strane tej osobe, ktorou sa v tomto sne stala, to pripadalo všedné. Toto zažívala každý deň. Chodili sa jej klaňať a ona prijímala ich obdiv a náklonnosť. Za to im vedela venovať láskavosti. Ale aj tie si museli zaslúžiť. Avšak takisto si uvedomovala, že ich láska sa kedykoľvek mohla zmeniť na nenávisť.

Na pleciach jej ležala nesmierne veľká zodpovednosť. Každý deň za ňou prichádzali prosebníci. Nemohla meniť osudy všetkých. Na to mala príliš malú moc a ako jej opakoval jej druh, aj keď ich ľudstvo považuje za bohov, nedáva im to právo zahrávať sa s osudom. Takže prejavovala prísnosť a silnú vôľu, ktoré nikdy nepatrili k jej prednostiam.

Sledovala západ slnka a ani si neuvedomovala, že nie je sama.

Keď sa otočila, zbadala za sebou kľačať akúsi ženu. Netušila, ako dlho tam bola. No jej vytrvalosť a pokora ju zaujali. Rovnako aj jej snehovobiele vlasy. Patrila k sestrám zo Sachapovho cechu. Podišla až ku nej a zodvihla jej bradu. Zadívala sa žene do očí, hoci ona od nej bočila. Neprináležalo jej pohliadnuť na bohyňu. To si medzi sebou smrteľníci nahovorili, pretože sa ich báli. Napriek všetkému sa obávali, že ak by na nich spočinuli zrakom, premenili by sa na kameň.

Bolo to rovnako hlúpe ako to bolo zábavné.

Nikto z nich im to nevedel vyhovoriť.

No teraz nepotrebovala, aby sa na ňu žena dívala. Videla jej oči. Zeleno-zlaté a s úzkou štrbinou v strede namiesto normálnych zreníc. Hadie oči. Zara si pomyslela, že je to nesprávne. Cechovníčky predsa mali odnepamäti modré oči. To si myslela Zara. Avšak žena, v ktorej tele sa momentálne ukrývala, o tom nikdy nepočula.

Lenže teraz to nebolo až také dôležité.

Oveľa závažnejšie boli dôvody, pre ktoré sa hrdá bojovníčka rozhodla kľačať.

„Prečo si sem prišla, dieťa moje?“ vyslovila Zara hlasom, ktorý jej nepatril. Zároveň však nemohol patriť nikomu inému. Rovnako ako význam tých slov. Zara ich nevyslovila, hoci vyšli z jej úst. No o ich pravdivosti nepochybovala. Všetci boli jej deťmi.

„Prišla som požiadať o láskavosť, Matka.“

Áno, presne, tak znel jej titul. Matka.

„Vyslov, čo ťa trápi,“ vyzvala ju opatrne až nežným hlasom.

Žena pred ňou bola silná a dobre vytrénovaná. V žilách jej kolovala silná mágia. Na jej bedrách spočívala veľká zodpovednosť, nakoľko sa po rokoch služby stala veliteľkou. Okolo očí sa jej hromadili vejáriky vrások a ruky i nohy jej zdobili drobné jazvičky, ktoré napovedali o plodnom i nebezpečnom živote zasvätenom ochrane bezpečnosti ich sveta. Napriek tomu sa v žene usídlil nevýslovný žiaľ. Ruky držala zovreté pred bruchom.

Zara však čakala, kým žena svoju požiadavku vysloví.

Odvahu si cenila zo všetkého najviac.

„Mám dobrý život, Matka. Lepší by som si nikdy nemohla priať. Slúžim našej krajine. Ochraňujem ju a moje sestry sú najlepšie, v aké som mohla dúfať. No napriek tomu...“ Sklonila hlavu, akoby ju bolelo o tom rozprávať. „Ja viem, že to nie je správne, ale... ja by som...“

„Neboj sa, dieťa. Môžeš hovoriť otvorene.“

Napriek uisteniu ženina tvár prezrádzala obavy.

Nakoniec si však povzdychla. „Chcela by som dieťa, Matka. No moje želanie je nesplniteľné.“

Zara pocítila príval ľútosti.

„Nemôžeš mať deti? Si neplodná?“

„Nie, Matka, je to inak.“ Zhlboka sa nadýchla. Akoby sa pripravovala na skok do vody. „Keď som bola mladá, užívala som si život plnými dúškami. Nemyslela som na dôsledky. Len som chcela všetko zažiť skôr, ako budem musieť prisahať vernosť cisárskej rodine. Napokon nadišiel deň obradu a ja som pila jed veľkého hada tak, ako moje sestry. Prežila som to no na rozdiel od ostatných som pociťovala nesmiernu bolesť aj niekoľko týždňov potom. Išla som za liečiteľkou.“ V očiach sa jej hromadili slzy. „V čase obradu som pod srdcom nosila dieťa. Nevedela som o tom. Hadí jed však dieťa v mojom lone zabil a premenil ho na kameň. Liečiteľka sa snažila, no mŕtvy plod ostal v mojej tele. A kým tam ostane, nikdy nebudem mať deti.“

Zara neodpovedala hneď. Hadí jed tú ženu potrestal za jej nezodpovednosť. Obe to vedeli, no ani jedna to nevyslovila nahlas. Jej ľahkovážnosť mala vysokú cenu. V ženách vždy začne klíčiť túžba po dieťati. V ich svete jestvovalo len málo takých, ktoré po deťoch netúžili.

Zara rozumela tej túžbe.

Sama porodila nádhernú dcéru, ktorá bola svetlom jej života. Naplnila ju nesmiernou radosťou. No žena, ktorá pred ňou kľačala... Jej lono bolo stále prázdne, hoci zároveň sa nikdy nevyprázdnilo. Srdce jej zvieralo z tej krutosti. Podišla k nej bližšie. Ruku jej položila na brucho. Verila jej, no upokojilo ju, keď si overila, že naozaj hovorila pravdu. Jej lono nebolo vyschnuté. Mohla mať deti. Keby v jej vnútri nesídlil kameň, ktorý tomu bránil. Stačilo by rozdrviť tú skalu a o zvyšok by sa postarala sama žena. Stačila jej len mužská pozornosť.

A predsa...

„Povedz mi, dieťa, čo by si bola ochotná ponúknuť mi výmenou za možnosť porodiť vytúžené dieťa?“

Videla, ako žena bojuje s dotieravou nádejou.

„Dala by som ti čokoľvek, o čo by si ma požiadala. Bez zaváhania by som sa vzdala svojho postavenia, bohatstva, rešpektu... všetkého. Stačí, ak požiadaš a všetko bude tvoje.“

Zaru tešili jej slová. Avšak chýbalo ešte to posledné.

„Keby som ti teraz povedala, že ti môžem dať dieťa, no výmenou za jeho život by si musela obetovať ten svoj – prijala by si? Darovala by si mi svoj život výmenou za dieťa, ktoré by si nemohla vidieť vyrastať?“

Nevyžadovala okamžitú odpoveď. Bola to významná požiadavka.

Preto ju prekvapilo, keď žena začala takmer okamžite rozprávať.

„Život je veľký dar. Celý život som túžila po vlastnom dieťati. Ty hovoríš, že všetko má svoju cenu. Nuž, teda... Ak budem môcť pred smrťou aspoň raz v náručí zovrieť svoje dieťa, s radosťou ti venujem svoj život.“

Odovzdanosť v jej slovách jej vháňala do očí slzy. Jej srdce bolo čisté. Poučila sa zo svojich chýb. Hadí jed ju dostatočne potrestal. Bola to však jej ochota všetko obetovať v mihu oka a bez zaváhania, ktoré vypovedali o čistote jej srdca.

„Vstaň, dieťa moje,“ vyzvala ju Zara a pomáhala jej na nohy.

„Tvoje srdce je čisté. Ak by si pri rozhodnutí zaváhala alebo by si sa snažila zachrániť úskokmi, vedela by som, že nie si hodna mojej pomoci. No ty by si vedela obetovať aj vlastný život výmenou za jediný okamih šťastia v prítomnosti tvojho dieťaťa. Preto ti pomôžem.“

Natiahla sa ruku jej opäť priložila na brucho. Sústredila sa.

Kameň v jej vnútri sa najskôr rozdrobil na menšie kúsky. Neskôr na štrk. Nakoniec z neho ostal piesok jemnejší ako prach. Sám si nájde cestu von zo ženinho tela.

„Tvoje lono je prázdne a pripravené na prijatie nového života. Teraz choď za svojim druhom a povedz mu, čo sa tu stalo. A nikdy nezabudni svoje dieťa milovať. Pretože deti sú tým najväčším darom.“

Ženina tvár sa rozžiarila nadšením a láskou.

Vrhla sa k Zare a pobozkala jej ruku.

„Ďakujem ti, Matka. Moje dieťa sa dozvie pravdu o svojom pôvode a nikto z mojej rodiny nikdy nezabudne na dar, ktorý si nám venovala,“ prisľúbila.

Zara prijala prejav jej vďačnosti. Potom sledovala, ako žena nadšene uteká po cestičke naspäť do sveta, do ktorého patrila. Nasledovala ju dokonca mysľou, keď sa jej vytratila z dohľadu. Videla, ako sedí v sedle svojho koňa, ako ho nadšene pobáda k rýchlejšiemu cvalu. Prešla s ňou dokonca aj cez dvere malého domca. V ňom žila veľká rodina, avšak žena hľadala jediného jej člena.

Jej milovaného druha.

Mocného bojového mága, ktorého niektorý nepriateľ pripravil o oko.

Zara s radosťou počúvala, ako mu žena rozpráva o tom, čo sa stalo. Aby mu to dokázala, celý čas si jeho ruku pritískala k bruchu. Keď ju k sebe bližšie privinul, Zara sa odvrátila. Otočila sa naspäť k temnému údoliu. V okolí síce panovala tma, no ona aj tak videla obrysy suchého stromu, ktorý ešte pred niekoľkými hodinami hýril farbami a životom.

Ani bohovia neboli všemocní.

Dokázala robiť zázraky, no vždy ich to niečo stálo. Žena, ktorej sa rozhodla pomôcť, pocíti radosť z narodenia vlastného dieťaťa. No vďaka tomu strom po jej pravici už nikdy neobrastie listami. Taký bol život. Všetko fungovalo na princípe výmenného obchodu.

Netušila, ako dlho sa pozerala do údolia. Premýšľala o všetkom a zároveň o ničom. Zara to nemohla vydržať. Takýto pokoj jej nebol vlastný. Iste, dokázala ticho sedieť a vyčkávať, ale nie v momentoch, keď nevedela kde je a prečo. Táto predstava, vízia alebo sen – čokoľvek to bolo, znepokojovalo ju to hneď v niekoľkých ohľadoch.

O to viac, pretože ničomu z toho nerozumela.

Predpokladala však, že je v tele nejakej neznámej bohyne. Určite by si pamätala niekoho, koho by bežní ľudia volali Matka a chodili k nej kvôli plneniu rôznych želaní. Ale staré príbeh sa o ničom takom nezmieňovali. Buď sa teda ocitla v podivnej predstave, ktorá jej mala niečo povedať, alebo... alebo išlo o skutočnosť a ich história utrpela výraznú ranu na tvári vlastnej presnosti.

Za sebou zacítila niečiu prítomnosť. Otočila sa. Nepočula ju prísť, necítila nič a zrazu tam postávala vysoká postava so zahalenou tvárou. Žena. Osoba, v ktorej sa Zara ukrývala, ju poznala. Bola to jej dcéra. Ale nech pátrala ako chcela, jej meno nenašla.

„Matka,“ pozdravila ju s úklonom hlavy.

Usmiala sa na ňu. „Čomu vďačím za túto milú návštevu? Už veľmi dlho si sa tu neukázala. Otec ťa niekoľkokrát vyhľadal a odovzdal ti moje pozvanie, ty si ho však neustále odmietala. Stalo sa snáď niečo, že si sa zrazu rozhodla prísť?“

„Otec tu nie je?“ spýtala sa jej miesto odpovede.

Pokrútila hlavou. „Nie, minuli ste sa. Ráno odišiel kvôli nepokojom v cisárskom paláci. Stratila sa jedna z dcér a hoci sa nakoniec vrátila, vyvoláva to nepokoje. Nevedel, kedy sa vráti. Ale môžeš tu na neho počkať. Veď toto je aj tvoj domov.“

Zdalo sa, akoby sa dcéra až vtedy skutočne uvoľnila.

„Nie, som rada, že tu otec nie je. Chcem hovoriť s tebou. Osamote.“

Prekvapilo ju to.

„Tak hovor. Počúvam.“

Miesto toho sa však začala prechádzať. Prebudil sa v nej obrovský nepokoj. Cítila, ako jej bubloce pod kožou. Nechýbalo veľa a bol by sa predral na povrch. Nespoznávala svoju dcéru. Podobné správanie jej nebolo vlastné. Vznášala sa okolo nej podivná temnota... Potriasla hlavou. Iste si to len predstavovala.

„To ja by som mala chrániť cisársku rodinu, nie otec.“

Zamračila sa na dcéru. „Prečo si niečo také myslíš? Otec predsa ich rod stvoril a sú zviazaní s jeho mocou a životom. Vysvetľoval ti, prečo ti nemôže odovzdať túto jedinú povinnosť. Povedala si, že tomu rozumieš. Klamala si snáď?“

„Nie, skutočne tomu rozumiem. Ale to neznamená, že s tým aj súhlasím.“

„Tak prečo si sem teda prišla,“ vyzvala dcéru.

„Pomôž mi presvedčiť otca, aby mi zveril cisársky rod.“

Úprimnosť sa v ich rodine cenila. Bohovia pred sebou nič neskrývali. Nemali to v povahe. Nevideli dôvod, prečo by všetci nemohli zdieľať všetko, čo sa naučia a čo sa dozvedia. Ich dcéra však mala tajnosti. Bočila od ostatných. Nikto si to nikdy nevedel vysvetliť. Je snáď jej plánovanie zosadenie otca z pozície ochrancu tým pravým dôvodom?

Nepáčilo sa jej to.

„Žiadaš odo mňa, aby som sa spojila so svojou dcérou a bojovala proti vlastnému druhovi?“

„Nadvláda ho zaslepila! Už nevidí jasne a zaujíma ho iba moc.“

Pristúpila k nej o krok a zodvihla bradu. „Si si istá, že nehovoríš o sebe?“

Cítila v nej tú temnú túžbu. Vedela, že túži po niečom inom a väčšom, než čo jej mohli ponúknuť. Už ako dieťa chcela všetko poznať a všetko vlastniť. Nazdávala sa, že z toho vyrástla. Keď dospela, správala sa ako každý iný boh. Alebo sa len dobre pretvarovala a ona, ako jej matka, bola zaslepená materským citom natoľko, že si ctižiadostivosť vlastnej dcéry nechcela uvedomiť.

Jej dcéra sa zrazu zasmiala. „Och, matka, stále si taká naivná. Myslíš si, že svet je pokojné a mierumilovné miesto. Sedíš si tu, ukrytá silou svojho vodopádu a plníš želania tým malým červom. Pritom by sa pred nami mali plaziť a ďakovať nám, že im vôbec dovoľujeme žiť.“

„Ľudstvo je naším výtvorom. Musíme ho chrániť.“

„Počúvaš sa vôbec? Je naším výtvorom? Nie, je jeho výtvorom! A zatiaľ čo my ostatní živoríme a lopotíme sa v tieni tých slabochov, on každým dňom mocnie! Prečo si myslíš, že ľudí stvoril? Aby v neho verili! To mu dodáva silu! Silu, ktorá mu nepatrí!“

„A sila, ktorú chceš sama pre seba,“ skonštatovala. Všetko jej zrazu začalo dávať zmysel. „Nedovolím ti privlastniť si tú silu. Nepatrí tebe. Nie si na ňu pripravená.“

To však v jej dcére vyvolalo len ďalší smiech.

„Och, matka, ale tá sila už je moja.“

Zalapala po dychu, keď do nej tá sila vrazila.

„Čo... si... to... urobila...“

„Ukázala som tým biednym slabochom, že jestvuje aj väčšia a lepšia mocnosť, ako je otec. A oni moju ponuku prijali. Uvedomili si, že veriť vo mňa ich skutočne obohacuje.“

Zhlboka sa nadýchla. Načrela hlboko do vlastných síl, aby sa ovládla. Čoskoro už stála opäť vzpriamene. Akýkoľvek náznak slabosti v sebe zapudila. Neprinieslo by jej to nijaký osoh. Ak chce dcéru poraziť a prinútiť ju vzdať sa toho šialenstva, musí byť silná a neoblomná.

Aj keď jej to lámalo srdce.

„Ani tá sila ti nebude stačiť, aby si otca porazila. Pretože silu, ktorú chceš ukradnúť, nevieš správne použiť. Láska prameniaca zo strachu je len spolovice taká mocná ako tú, ktorú by si si zaslúžila svojou láskavosťou. To sme ťa učili celý život. A predsa si z tej lekcie nič nepochopila.“

„Pochopila som, že ak chcem moc, musím si ju zobrať. Preto sa ťa naposledy pýtam – pridáš sa ku mne?“

Privrela oči, keď pochopila, o čo ju žiadala.

„Nedám ti svoju moc, aby si s ňou mohla poraziť otca.“

„Vždy si bola slabá,“ vytkla jej dcéra a opäť na ňu zaútočila silou.

Tentoraz sa však odmietla hrbiť pod náporom bolesti.

Takú radosť dcére neurobí.

„Nepotrebujem tvoju pomoc!“ zakričala na ňu zlostne a snáď aj nenávistne. „Stačí, aby som počkala. Mňa posilní každé dieťa, ktoré privediem na tento svet. Oni mi dajú silu, ktorú ty si zbabelo nechávaš sama pre seba.“

Odvrátila sa od dcéry. Vedela, o čom hovorí. Každé dieťa, ktoré by priviedla na svet, by ju posilnilo. Ak by sa dožilo dospelosti, mohlo by svojej matke odovzdať schopnosti. Ona by tak mocnela, až by raz nazbierala silu dostatočne veľkú na to, aby sa postavila svojmu otcovi.

A vyhrala by nad ním.

Nemohla to dopustiť. Nevedela sa postaviť na stranu ani jedného z nich. Milovala svojho druha, no rovnakou mierou ľúbila aj dcéru. Boli jej životom, jej radosťou a niekedy aj jej zármutkom. To však patrilo k životu. Nemôže ich nechať len tak, aby medzi sebou bojovali. Zlomilo by jej to srdce.

Vedela, že je len otázkou času, kým jej dcéra dostatočne zmocnie. Zadívala sa na ňu. Nesmie jej dovoliť, aby tú nadvládu získala. Srdce jej puklo, keď si konečne priznala to, k čomu smerovala. Musí to zastaviť. No taká veľká sila nebola zadarmo.

Podišla k nej. Kým ju stihla zastaviť, položila jej ruku na brucho. V jej tele sa prebudila obrovská bolesť. Zarezávala sa jej aj do posledného vlasu, do kostí. Hrozilo, že ju roztrhá na kusy. Zara to nechcela cítiť. Nepatrilo to jej. Musí sa nejako... Musí predsa...

Netušila, čo sa stalo. Vedela len, že odrazu letí vzduchom. Už nevnímala tú cudziu bolesť ako svoju vlastnú. Stála obďaleč a všetko to pozorovala. Videla, ako matka s dcérou zápasia. Nech sa matka rozhodla pre čokoľvek, práve to plnila. Zara v jej mysli zazrela len záblesk predtým, než sa rozhodla to uskutočniť. No nech robila čokoľvek, pripravovalo ju to o život.

Chradla a slabla. Podlamovali sa pod ňou kolená.

Nakoniec ju zachvátila ostrá žiara. Keď pominula, ležala na zemi a dcéra sa nad ňou skláňala so slzami v očiach. Milovala svoju matku napriek všetkému, čo jej povedala. A ona teraz umierala. Obetovala sa pre niečo. Sama povedala, že vo vete bohov nie je nič zadarmo. Všetko má svoju cenu. Ako predtým, keď nechala vyschnúť strom, aby dopriala cechovníčke vlastné dieťa.

Aby ochránila svojich milovaných pred smrťou, obetovala vlastný život. Vedela to jej dcéra a rovnako aj jej druh. Pretože čoskoro sa tam zjavil. Kričal a reval ako zranené zviera. Zara nikdy predtým nepočula v niečom hlase toľké muky. Vrhol sa k svojej družke. Hladkal ju. Prosil. Vlieval do nej svoju vlastnú moc. Nič nefungovalo. Rozplývala sa mu v náručí.

Zara si uvedomila, že vedľa nej niekto stojí. Bol to muž, no jeho tvár nevidela jasne. Cítila z neho závan podivnej moci. Tú istú, ktorú cítila na jazyku po celý čas trvania tohto podivného sna. To on stvoril predstavenie, ktorého divákom sa nedobrovoľne stala.

„Bolo to naozaj nutné?“ spýtala sa oveľa menej ostro, než zamýšľala.

Určite to malo niečo spoločné so smrťou tej bohyne.

Neotočil sa k nej. „Bolo... bohyňa.“

Pokrútila hlavou. „Ja nie som bohyňa,“ namietla.

Vtedy sa jej postavil čelom. Jeho tvár ešte stále nerozoznávala, no uvedomovala si, ako svedomito ju sleduje. Analyzoval každý jej nádych. Akoby na niečo čakal a ono to stále neprichádzalo.

Nakoniec naklonil hlavu k strane. Niečomu načúval.

„A si si tým absolútne istá?“ spýtal sa jej, no Zara nedostala priestor odpovedať mu.

Kapitola 21. ¦ Kapitola 23.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování