Gambit bohov - Kapitola 54. • OurStories.cz ~ naše povídky

Stať sa obeťou božského strachu

17.09.2018 (17:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 677×

Kapitola 54.

Zara

Keď videla Ọnwụ prvýkrát, bola príliš premožená vlastnou smrťou na to, aby si ju prezerala. Pritom vedela, že napriek svojej predchádzajúcej nepozornosti vyzerala bohyňa stále rovnako. Tie isté biele šaty utkané z jemnej látky. Tá istá rozkvitnutá palica plná Ifụr. A tá maska... vo svojej perlovej ozdobnosti bola nádherná i desivá zároveň, čomu pridávali najmä tie dva výrastky pripomínajúce rohy.

Sálala z nej obrovská moc, ale aj hnev. Keď ju Zara stretla v Ọchiri, bola tak trochu poctená jej prítomnosťou. Teraz v jej tele prevládalo znechutenie. Pretože sa dozvedela, kým je Ọnwụ v skutočnosti – a čo všetko zničila, aby sa tou bytosťou mohla stať.

Pred ňou stála dcéra naveky za tienená mocou svojho otca. Žena schopná urobiť čokoľvek, aby získala ešte viac moci. Vrahyňa neštítiaca sa zničiť kohokoľvek a čokoľvek v ceste za prvenstvom.

Aj keby kvôli tomu musela celé cisárstvo rozorvať na prach.

Po prvýkrát za celé roky jej pripadala... akási menšia.

No o nič menej nebezpečnejšia.

„Nebolo ľahké vás nájsť. Ten starý blázon je síce neškodný, ale aj po tých rokoch si ešte ponechal dosť moci na to, aby ma ňou rozčuľoval. Ale nebojte sa, teraz už vás nemôže predo mnou ukryť. Už sa spolu nemusíme hrať,“ karhala ich takmer láskavo.

Všetko to bolo len dobré predstavenie.

Prečo na nich nezaútočila? Bola predsa bohyňa. Nepotrebovala armádu.

Zara sa však nechala jej slovami vyprovokovať.

„Nie si nič viac ako obyčajná vrahyňa. Ak sa pred tebou skrývame, máme na to dobrý dôvod.“

Podarilo sa jej ostať pokojná. Sotva.

Ọnwụ sa zasmiala. „Nikdy som ťa nepovažovala za zbabelca. Si jednou z najnadanejších sestier z cechu. Bolo mi ľúto, keď som sa dozvedala o tvojej smrti. Dokonca som si chcela pomôcť, keď sa stala tá nepríjemnosť s tvojím telom. A ako si sa mi za to odvďačila ty? Plánuješ môj pád.“

Zacmukala ako matka na neposlušné dieťa.

Zaru vytáčalo, ako veľmi sa snažila zakývať pravdu.

„Vieme o všetkom, čo si urobila. Tvoje reči na mňa nemôžu zapôsobiť.“

Keďže Ọnwụ mala na sebe tú masku, bolo náročné určiť, čo presne si myslí. Čo sa v nej odohráva, pre ňu ostávalo záhadou. Tým nad nimi získala zvláštnu výhodu. Pozrela sa na Batu a Accaia. Sledovali bohyňu rovnako obozretne. Len hadia princezná bola nepokojná. Takmer akoby bola Ọnwụinou prítomnosťou znechutená. Čo Zaru neprekvapovalo. Ajuala predsa sledovala svet ľudí. Určite musela zachytiť aj nejaké to božské vyčíňanie.

Keby Zara pozorne nesledovala Ọnwụ, uniklo by jej, ako mierne zvraštila pery.

„A čo všetko som urobila, ó najmúdrejšia z múdrych? Len som si nárokovala to, čo mi po práve patrí. Mala som nárok na väčšiu moc a mala som nárok aj na lásku smrteľníkov. Ale čo na to odvetil môj otec? Že dostanem len to, čo si zaslúžim.“

Znela ako sklamaná dcéra. Ale ani to ju neospravedlňovalo.

„A namiesto toho, aby si moc získala inak, si sa rozhodla rozvrátiť tento svet, zabiť alebo zotročiť ostatných bohov a vyhlásiť sa za jedinú vládkyňu. Rodičia sú na teba určite hrdí. Teda, vlastne asi nie. Veď sú mŕtvi.“

Nemala v pláne Ọnwụ ublížiť. Na to by potrebovala viac ako len ostré slová.

Preto ju prekvapilo, keď sa jej vysmiala do tváre.

„Mŕtvi? To vám ten starec nahovoril? Och, určite vám rozprával srdcervúce historky o tom, aká som bola divoká a nezvládnuteľná. A priznal sa môj otec aj s inými svojimi tajomstvami, keď vás posielal na túto misiu?“

Keď ich... jej otec?

Zarazene sa zadívala na Accaia. Nevyzeral byť prekvapený. Pospájal si to? Tušil, že Navid, záhadný pisár s nekonečnými vedomosťami, bol v skutočnosti pradávny boh Eze, na ktorého všetci zabudli? Najskôr áno.

Veď aj Zara teraz videla ten chodníček vyšliapaný v jednotlivých dôkazoch.

Navid predsa o všetkom vedel až podozrivo veľa. Navyše žil nepredstaviteľne dlho. Akoby bol večný. Alebo nesmrteľný. A jeho väzenie... dômyselné, dokonalé a nedalo sa z neho uniknúť. Navyše jeho brány strážila moc ukradnutá tým najmocnejším bytostiam z celého sveta.

Dôkazy mala vždy na dosah. Ponúknuté pod nosom.

Ona si ich však nedokázala pospájať. Pretože možno nechcela.

Zara mlčala. Preto sa slova ujal Accai. „Nepovedal nám o tom, aká si bola alebo nebola. Ale ukázal nám dosť na to, aby sme vedeli, že si možno získala všetku moc a stále silnieš, ale kvôli tvojej zaslepenosti je tento svet v nebezpečenstve.“

Ọnwụ sa zasmiala. „Och, vy si myslíte, že hrozí útok tej úbohej naivky? Tá je už dávno mŕtva.“

Bola presvedčená o správnosti svojich slov. Absolútne nepochybovala o tom, že čo hovorí, je pravda. Zara nemala náladu o tom hovoriť. Pretože vďaka návšteve snovej ríše vedela, kde je ukrytá pravda. V skutočnosti nikdy nezomrela. Nebolo možné ju len tak zabiť. možno prišla o moc, ale vracala sa späť. Každým dňom silnela. Až raz príde ten okamih a jej kliatba sa naplní.

A tento svet zničí, hoci po tom už nebude túžiť.

„Čo od nás chceš? Zastaviť nás? Na to budeš potrebovať viac ako len rečičky,“ chňapla po nej Zara. Unavoval ju tento rozhovor.

Chcela sa vydať... niekam. Cítila, že jej chlpáč ju potrebuje.

„Ak by som vás chcela zastaviť, urobila by som to už dávno.“ Smiala sa svojim slovám, ale Zara vedela, že to nie je pravda. Nepovedala im na začiatku, že ich nemohla nájsť? Prečo by ich tak vehementne hľadala, ak nie preto, aby sa ich zbavila? „Nie, neprišla som vás za staviť. Miesto toho som vám prišla ponúknuť... dohodu. Prečo by ste chceli bojovať proti mne? Vzburou nič nezískate, len vás budú ľudia nenávidieť. Miesto toho sa pridajte ku mne. Zabudnite na svoju hlúpu misiu, vzdajte sa svojho poslania a pridajte sa ku mne. Ja vám dám moc, o akej sa vám ani nesnívalo.“

Tentoraz sa tomu zasmiala Zara.

„Chceš povedať, že by si sa dobrovoľne vzdala moci, o ktorú si tak dlho bojovala?“ vysmiala sa jej.

Možno to preháňala. A možno len už bola unavená z toho, aká musela byť opatrná. Jej život sa obrátil hore nohami hlavne kvôli bytosti, ktorá práve stála pred ňou a ešte mala tú drzosť tváriť sa, že jej vlastne preukazovala nejakú službu. Mala by ju napadnúť. Postaviť sa jej a pokúsiť sa ju za to všetko zabiť. Alebo sa jej pomstiť.

Miesto toho tam len stála a bola zo všetkého unavená.

Z hľadania. Zo strácania. Z nevedomosti.

A ešte sa ukázalo, že sa bohyňa obáva ich úspechu. Inak by sem neprišla a nepokúsila sa ich vlákať na svoju stranu. Z nejakého dôvodu s im nechcela postaviť v boji. Čo bolo viac ako len podivné. Zara sa podvedome pripravovala na útok alebo zradu.

Určite sa čoskoro dočká.

„A prečo by som niečo také neurobila?“ odpovedala jej Ọnwụ sladkým hlasom.

V ten moment došla trpezlivosť aj Ajuale, ktorá dovtedy len ticho načúvala. Jej prítomnosť prezrádzalo len občasné presunutie jej dlhého chvosta, akoby bola rozzúrená šelma a mykanie tou časťou tela by ju mohlo upokojiť. Nepodarilo sa. Pretože teraz sa predrala dopredu. Z cesty odsotila Accaia aj Batu, ktorí skončili v piesku. Zara stihla v poslednú chvíľu uskočiť, aj to len preto, že stála Ọnwụ najbližšie. Kým stihla žmurknúť, Ajuala sa vypínala pred bohyňou, cerila na ňu nebezpečné zuby a oči jej svietili horúcou nenávisťou.

„Ssstačilo,“ zasyčala na Ọnwụ. „Tvoje ssslová sssú jed. Nechceme nič zzz toho, čo ponúkaššš.“

„Jed? Ty by si o jede mala vedieť veľa, zmija. Tvoja matka už si našla nového hada, ktorého volá druh? Už oplakala tvojho zradného brata?“

Zara si uvedomila tú očividnú provokáciu až príliš neskoro.

Presne vtedy, keď si tie slová spojila so Sachapom, vrhla sa Ajuala na bohyňu.

Alebo sa o to aspoň pokúsila. Zaútočila. Ọnwụ sa poľahky vyhýbala jej výpadom. Zareagovala podvedome. Pozdvihla vlastnú zbraň. Vrhla sa na pomoc hadej princeznej. Batu sa k nej pridala. Čoskoro jej okolo hlavy preletela magická kliatba. Kúzlo, ktoré vytvoril Accai. Aj on načrel do svojich starých schopností. Mlčky sa zhodli na tom, ako budú postupovať.

Bohyňa musela byť porazená.

Ale oni boli príliš slabí na to, aby sa k nej čo i len priblížili.

Výpady ich mečov dopadali na neviditeľnú bariéru. Accaiove kúzla sa obracali proti nemu. Dokonca ani Ajuala so všetkou svojou mocou nič nezmohla. Zaru sa vrhla do boja s väčšou vervou. Ọnwụ ju odstrčila. Zatlačila na ňu svojou silou. Ocitla sa v piesku. Poriadny kus od miesta diania. Rozbehla sa. Opäť skončila na tom istom mieste.

Tento tanec si zopakovala ešte niekoľkokrát.

Vždy do skončilo rovnako.

Ona sa váľala v dunách. Ọnwụ bojovala s ostatnými. Otvorene ich nechala prísť až k nej a potom hladko odrazila ich útok. Zare nedovolila sa priblížiť. Zakaždým sa vrátila o čosi rýchlejšie. Zúrivejšie. Vytrvalejšie. Nestačilo to. Začínala toho mať dosť. A nebola jediná. V jednom okamihu sa nachádzala v mase končatín a frustrovaných výkrikov. V tom ďalšom všetci viseli vo vzduchu. Aj Ajuala – ktorej chvost bol pevne zakotvený do zeme, hoci bradu mala zodvihnutú, akoby ju niekto držal pod krkom.

„To už by stačilo!“ zakričala na nich Ọnwụ, očividne rozladená. „Chcela som vám dať šancu dohodnúť sa. Podeliť sa o moc. Tento svet je pre nás dosť veľký! Nemusíme ho ničiť len preto, aby ste vy splnili priania toho starého blázna! Ale očividne to s vami nejde po dobrom.“

Posledné slová predniesla s poriadnou dávkou záhadnosti.

Vzápätí Zara pochopila prečo.

Najskôr ich spustila na zem.

Potom bohyňa luskla prstami a niečo sa vedľa nej objavilo. Čosi chlpaté, očividne vyhladnuté a nasrdené. Niečo, čo tam nebolo z vlastnej vôle. A potom Zara vo svojom vnútri pocítila to, čo cítilo to zviera. Niekoľko okamihov ostala zarazene stáť. Pretože zatiaľ čo ona tajne pátrala po svojom chlpáčovi, našiel ho niekto iný.

Ọnwụ. To ona držala v zajatí tú otravnú vec.

Zara pátrala neúspešne. Neuvedomila si, čo by to všetko mohlo znamenať.

„Tento chlpatý miláčik sa ponevieral po púšti, keď som ho našla. Opustený, vyhladovaný a zúfalý. Ponúkla som mu prístrešie. Ale rovnako ako vy, aj on ním pohrdol. Tak som sa rozhodla ho zobrať so sebou. Aby ste sa všetci mohli stretnúť – ako jedna veľká šťastná rodina!“

Jej teatrálnosť si Zara nevšímala. Miesto toho počúvala všetko to, čo jej prezradila nevedomky.

Ọnwụ blúdila púšťou. Bola im určite v pätách, ale kým Zara nepoužila svoju moc, nevedela ich presne lokalizovať. Našla síce chlpáča, ale ten jej odmietol pomoc. Miesto toho tvrdohlavo chránil tú, ktorá ho celý čas odmietala – a vo svojom vnútri túžila po jeho prítomnosti. A potom Zara urobila tú hlúposť, že schopnosti predsa len použila. Na to Ọnwụ čakala. V podstate vpadla do jej pasce. Všetko bolo pokazené. Jej vinou. Opäť len jej vinou.

Miesto zahanbenia v nej však vyhrával hnev.

„Pusti ju! Nemáš právo takto sa k nej správať!“ vykríkla Batu pobúrene.

Zare trvalo len chvíľku, aby si uvedomila, že hovorí o jej prenasledovateľovi.

Ktorý bol očividne ženského pohlavia a nie mužského, ako sa domnievala.

„Ale, ale, ale. Niekomu tu na chlpatých príšerách predsa len záleží,“ zacmukala Ọnwụ.

„Pusti ju,“ zopakovala tentoraz Zara.

V jej zavrčaní to slovo takmer zaniklo.

„Ešte sa poteším jej spoločnosťou. Zdá sa totiž, že ma opäť počúvate,“ vysmiala sa jej. „Nikdy som nechcela, aby to takto dopadlo. Prišla som za vami neozbrojená a sama, aby sme sa mohli porozprávať. Dokonca som vám ponúkla možnosť vykúpiť sa. Získať moc. A ako ste sa mi odvďačili? Zaútočili ste na mňa. Pričom som si to ničím nezaslúžila. Smrteľníci obývajúci tento svet sú šťastní. Nesťažujú sa. Ja som ich bohyňa. A oni sú moji ľudia. No vy sa domnievate, že je potrebné to zmeniť.“

Jej sladké reči ich mali presvedčiť, že ona nič zlé neurobila. Ale to, že sa ľudia voči nej nebúria neznamená, že nie je pre tento svet pohromou. Nebúria sa, pretože nevedia o tom, že by mohli. Akékoľvek šuškané protesty voči bohom sú označované za rúhanie. Nikoho za ne nikdy nepopravili, ale verejné odsúdenie je niekedy postačujúce. Nikto nechcel byť vyvrheľom.

A potom tu boli pozostalí tých, ktorí zomreli za zvláštnych okolností.

Tí, ktorí sa nikdy nenarodia znovu. Na čo im je bohyňa, ktorá nevie zabezpečiť ani to, aby smrteľníci dostali za odmenu možnosť znovu sa narodiť?

„Ľudia vám nedovolia ma zvrhnúť. Chcete snáď bojovať s celým cisárstvom?“

Zara sa uškrnula. Keď nefungovali sladké reči, skúšala zastrašovanie.

No chceli Ọnwụ skutočne zvrhnúť?

V plánovaní sa tak ďaleko nikdy nedostali. Navid ich vyslal na misiu. Pripravil pre nich úlohu, ktorú bez väčšieho váhania prijali. Pretože bez ohľadu na pochybnosti im záležalo na cisárstve. Bol to ich domov. Chceli, aby bol v bezpečí. Aby ľudia v ňom nemuseli zakúsiť smrť. Nebolo dôležité to, v čo verili. Museli len napraviť to, čo Ọnwụ pokazila.

Lenže bohyňa sa ich obávala.

Pretože tušila, že ak sa im podarí vyslobodiť ostatných bohov, príde o svoje postavenie. O svoju moc. Ostatní si určite budú nárokovať späť svoji silu. Už nebude patriť Ọnwụ. Bežní smrteľníci si ani len neuvedomia to, že došlo k nejakej zmene. Pretože aj keď teraz vzdávajú slávu akémukoľvek bohovi, tá moc pochádzajúca z uctievania sa dostane k Ọnwụ. No to sa zmení, ak bude zvyšok panteónu slobodný.

Toho sa Ọnwụ obávala. Preto ich chcela zastaviť.

Zara sa zadívala na bohyňu. „Nezaujíma nás, v čo ľudia veria a koho uctievajú. Komu sa klaňajú a komu patria ich modlitby. Nás zaujíma len bezpečnosť tohto sveta. Chceme, aby sa ľudia nemuseli báť, že sa na nich čochvíľa zvrhne pohroma a všetkých zabije. Len napravujeme to, čo si ty pokazila.“

Ọnwụ si odfrkla. „Predpokladáš, že je to také jednoduché.“

„Milá Ọnwụ, na misiu nás vyslal dávno zabudnutý boh. Nikto z nás neočakáva, že to bude jednoduché.“

Vtedy sa Zara zadívala na ostatných. Stáli tam bez pohnutia. Boli pripravení bojovať, hoci doteraz nemali žiadny úspech. Táto misia pre nich znamenala všetko. Ajuala sa najskôr len chcela vrátiť domov, ale takisto nepoľavovala v ostražitosti.

A to Zaru presvedčilo, že konajú správne.

Nie jej vlastný názor, ale fakt, že aj jej najbližší spojenci to videli rovnako. Zadívala sa na bohyňu. Nemohli dúfať, že ju ohrozia alebo porazia. Ale potrebovali sa od nej dostať čo najďalej. Verila, že cez Sachapa sa nedostane. Vo svete hadích ľudí budú na chvíľku v bezpečí. Ak ešte existovalo miesto, ktoré by im ho bolo schopné poskytnúť.

Musí len vyslobodiť chlpáča...

„Odmietate sa vzdať misie, ktorá je od začiatku odsúdená na neúspech,“ skonštatovala Ọnwụ, čím vrátila Zaru späť do prítomnosti.

Akoby mohla zabudnúť, že práve čelia svojmu nepriateľovi.

„Ak je odsúdená na neúspech, prečo sa nás snažíš presvedčiť, aby sme sa jej vzdali?“ pripomenula jej Zara.

To, že urobila chybu, si uvedomila príliš neskoro.

Bola vyčerpaná, nahnevaná a mala strach. Navyše oproti nej stála bohyňa, ktorá mala oplývať neskutočne veľkou mocou, ktorú väčšinou ukradla ostatným bohom. Stále pred nimi nepohnuto. Nebojovala s nimi. V skutočnosti im dávala na výber. Ale miesto toho ich len zdržiavala. Pretože na niekoho čakala.

„Vy si myslíte, že sa môžete rovnať so mnou?! To nemôže nikto!“

Vtedy im Ọnwụ ukázala svoju pravú podstatu. Zotmelo sa. Vzduch okolo nich víril. Piesok ich škrabal v tvárach. Ťažko sa im dýchalo. Gniavil ich obrovský tlak. Ọnwụ už nestála na zemi. Vznášala sa pred nimi. Chlpáč skučal. Snáď strachom. Možno bolesťou. Zaru niečo tlačilo do zeme. Nútilo ju to pokľaknúť. Odmietala sa kloniť.

Škrípala zubami. Zatínala päste. Prestávalo to stačiť. Nevzdávala sa však. Nemohla. Nesmela. Keby tak mohla... Čo presne? Poraziť Ọnwụ? Zbavila sa tej myšlienky. Striasla ju zo seba. Musí prežiť. Ostatní musia prežiť. Spia bohovia? Nedostala odpoveď.

Vtedy sa totiž zjavil niekto iný. Cítila to ihneď. Tú prítomnosť. Znepokojivú. Znetvorenú. Užialenú. Ohavnú zvonku. Prázdnu vnútri. Bol to Ọsis. Pán lesa. Cítila ho. Videla ho v mysli. Hoci okolo nej sa vznášal piesok. Vedela, že ho Ọnwụ ovláda. Mala ho v hrsti. Ako? To nevedela. No on jej prišiel na pomoc.

„Svet na vás rýchlo zabudne!“ vykríkla Ọnwụ.

Zara to zrazu pochopila. Útržky, ktoré dovtedy nevnímala, sa náhle pospájali.

Všetkému rozumela. No bolo neskoro.

Videla ho. Cítila. Vnímala, čo robí. Priblížil sa. Nie k nej. K jej sestre. Niečo zamumlal. Niečo žalostné. Niečo hnevlivé. Plné nenávisti. Plné strachu. A potom prišla bolesť. Akoby jej niekto vyrval srdce. Vlial do nej rozhorúčený kov. Všetko pálil. Nivočil.

Zakričala.

Nepomáhalo to. Cítila všetko. Akoby to zažívala ona.

Telo dopadlo na zem. Nevidela ho. Nemusela. Život z neho vyprchal.

Opäť zakričala. Nahnevane. Zronene. Rozhodila rukami. Všetko ustalo. Moc prestala víriť. Piesok klesol naspäť. Chlpáč bol voľný. Ọnwụ vyzerala zaskočená. Nemohla sa hýbať. Bola uväznená v neviditeľnej sieti. Lapala po dychu. Krútila sa. No jej stisk povolil.

Ọsis utiekol.

Dovolila mu to.

On bol len prostriedok. Otrok v rukách svojho pána. Ọnwụ bola strojcom. Zabárala do nej pazúry svojej moci. Gniavila ju. Štiepila jej obranu. Nestačilo to. Jej moc bola zatvorený púčik. Ọnwụina v plnom rozkvete. Ešte neprišiel čas. Ešte nie. Nie úplne.

„Keď sa stretneme nabudúce,“ začala hlasom, ktorý nepatril jej, a predsa vychádzal z jej hrdla, „zaplatíš za to, čo si urobila. Zaplatíš za všetkých, ktorých si takto okradla.“

Držala jej telo. Jej podstatu. Až do chvíle, keď ich pustila.

Zahodila ju ako nepotrebný odpad. Bola tam. A zrazu už nebola.

Vrátila sa do diery, z ktorej sa vyplazila. Ona sama ju do nej hodila.

Klesla k zemi. Moc v nej vírila. Iskrila vo vzduchu okolo nej. Jej praskanie sa jej ozývalo v ušiach ako udieranie bičom. Nesnažila sa to skrývať. Neskôr sa o to opäť pokúsi. Keď to všetko prežije. Keď to všetko pochopí. Teraz len kráčala. Niekoľko krokov. Ale taká dlhá púť.

Na jej konci nečakala radosť. Nečakal na ňu oddych. Vítal ju zármutok. Bolesť ju priateľsky poťapkávala po chrbte. Bezmocnosť jej podrazila kolená. Posledný kúsok sa doplazila. Nevšímala si ostatných. Nevnímala ich. Sklonila sa k telu. Nepozerala sa do tých očí, o ktorých vedela, že sú prázdne. Bez života. Bez iskry.

Triasla sa. Vzlykmi. Zúfalstvom. Objalo ju ľudské teplo. A ona len plakala.

Otvorila stavidlá svojho zármutku.

No jej slzy nedokázali nič zmeniť. Batu bola stále rovnako mŕtva.

Zabitá bohyňou, ktorá sa obávala blížiacej sa prehry.

Kapitola 53. ¦ Kapitola 55.

Touto kapitolou sa oficiálne končí druhá časť príbehu.

Tou nasledujúcou sa začína záverečná tretia časť.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování