OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 80.



Gambit bohov - Kapitola 80.Všade samé pasce, len si vybrať tú správnu

 

Kapitola 80.

Essien

„Čo tým chceš povedať, že všetky poriadne meče sú v zbrojnici?!“ zasyčal Essien na Dialla.

Mračil sa, akoby dúfal, že ho môže zavraždiť pohľadom. Čo by momentálne aj rád urobil.

Ale okrem chvíľkovej úľavy by mu to nič neprinieslo.

„Ako som povedal už predtým,“ pokračoval vo svojej pokojnej prednáške Diallo, akoby si ani neuvedomoval, že by Essien mohol byť nahnevaný. Alebo to videl a rozhodol sa to ignorovať. „Zbrane sme pred mnohými rokmi zavreli do zbrojnice. Okrem občasných šarvátok medzi sebou na nás nikto nikdy neútočí, pretože okolitý svet zabudol na to, že vôbec žijeme.“

Essien zaškrípal zubami. „Možno ste mali viac pozornosti venovať hrozbám tu vnútri, než tam vonku. Možno by ste potom nemali zbrane za tvorené na mieste, ktoré momentálne ovládol nepriateľ!“ rozohnil sa.

Rukou si pretrel čelo. On, Wen a Rae síce mali zbrane, ale keďže ich nemohli nájsť ani v Diallovej chalupe, ani nikde v okolí, domnieval sa, že si ich tie dve zobrali, keď sa rozhodli útočiť na rebelov. Čo ho frustrovalo len čiastočne. Viac ako hnev ho ovládal strach. Alebo jeho obdoba. Nechcel si pripustiť plnú silu svojho rozpoloženia, pretože potom by musel priznať, čo tie dve pre neho znamenali.

A na niečo podobné zatiaľ nebol pripravený.

„Máš predsa svoju mágiu. Nepotrebuješ sa ešte ozbrojovať mečmi a lukmi,“ pripomenul mu Diallo.

Povzdychol si. Ten starec mu síce neustále dokazoval, že je skúsený bojovník, no napriek tomu sa niekedy správal, akoby nikdy v živote nebojoval. Čo bola najskôr asi aj pravda, vzhľadom na spôsob života miestnych ľudí. Tí sa hašterili maximálne medzi sebou a pochyboval, že pri tom boli potrebné zložité stratégie.

„Ísť do boja proti nepriateľovi a spoliehať sa pri tom len na mágiu je to isté ako zobrať si luk s pretrhnutou tetivou a dúfať, že s ňou niekoho stále môžeš aspoň zaškrtiť.“ Pokrútil hlavou, aby ešte zdôraznil, že to nie je niečo, čo by mal ktokoľvek robiť. „Okrem toho mágia nie je nevyčerpateľná. Každý čarodej sa skôr či neskôr unaví a čo potom? Potom ho jednoducho porazia. A tak nikomu nepomôžem.“

To, že pri tom citoval slová vlastného otca, ho vlastne ani neznepokojovalo. Mal pravdu. Bojoví mágovia síce v boji častejšie zosielali kliatby než mávali mečmi, ale v prípade potreby dokázali použiť oboje. V prípade Essiena to skôr boli tie meče, nakoľko v sebe nemal ani kvapku božskej mágie, ale chýbajúceho schopnosti nahradzoval vytrvalosťou. Keby mu vtedy niekto povedal, že v jeho tele sa predsa len skrýva mágia, asi by ich vysmial.

Stále si nebol istý, či je to skutočnosť. Možno si to všetko len predstavil.

Zatriasol hlavou, aby sa zbavil podobných myšlienok.

„Teraz by sme mali plánovať, ako sa dostaneme dnu,“ zamumlal nakoniec Essien.

Aj keď netušil, ako by niečo také mali urobiť. Nepoznal toto miesto tak dobre. Nevedel, kde presne by sa mohli nachádzať ich nepriatelia. Netušil ani len to, kam zatvorili svojich zajatcov. To, že by už nemuseli byť nažive, si zatiaľ nepripúšťal. Potreboval sa sústrediť.

„To nebude také náročné,“ odvetil prekvapivo pokojne Diallo. Essien sa na neho skúmavo zadíval. Čo ten starec ukrýval? „Pod palácom sa rozprestiera niekoľko starých únikových chodieb. Stačí sa nepozorovane dostať k jednému z východov a chodník dovnútra sa nám otvorí.“

Essien zažmurkal. „Chceš povedať, že pod palácom sú chodby a ty mi o nich hovoríš až teraz?“

Diallo pohodil plecami, akoby to nebolo nič dôležité. „Ten palác postavili v časoch, keď sa ľudia obávali útoku kráľovskej rodiny z ich domoviny. Postarali sa teda o to, aby ich novozvolení vodcovia mohli nepozorovane utiecť. A s nimi aj ostatní, nakoľko tie chodby sa ťahajú aj pod mestom.“ Zadíval sa do diaľky, akoby spomínal na niečo dávno zabudnuté. Nakoniec pokrútil hlavou. „Ľudia však na tie chodby zabudli a len málokto si na ne pamätá. Potomkovia kráľovskej rodiny sa však o nich učia. Môžeme teda predpokladať, že rebeli o nich nevedia a to by nám mohlo poskytnúť aspoň nejakú výhodu.“

„No samozrejme,“ odvrkol Essien, „samozrejme, že sú tú chodby, o ktorých nikto nevie.“

Z vlastnej skúsenosti vedel, že je to pravda len málokedy. Skôr alebo neskôr sa vždy niekto dozvie o tajných chodbách, ukrytých dverách a únikových chodníkoch, ktoré aj tak vždy viedli buď niekam do lesa, alebo do niektorého priľahlého domu. Essien na tieto údajne dobre ukryté chodby niekoľkokrát doplatil a nebol jediný. Preto nebol nadšený, že práve takéto cestičky boli jeho jedinou možnosťou.

To sa pokojne môže vybrať zaklopať na hlavnú bránu.

Na druhej strane, niečo podobné by tých rebelov určite prekvapilo. Určite by nerátali s tým, že prípadní odporcovia skrátka otvorene prišli až k nim. Okrem toho však Essiena znepokojovalo aj niečo iné – nikto netušil, prečo to vlastne rebeli robili. Odkedy vládli palác a uväznili kráľovskú rodinu, nikto o nich nepočul. Pričom by teoreticky mali. Rebeli predsa zvíťazili. Dokázali premôcť stráže, dostať sa nepozorovane až do srdca pevnosti a zajať najvyšších veliteľov a vodcov svojich nepriateľov.

Určite by sa tým chceli pochváliť, zotročiť si vďaka tomu ľudí a ukázať ostatným, že oni majú pravdu. Ale oni nič z toho neurobili. Čo znamenalo, že na niečo ešte stále čakali. Už celé týždne. Lenže nech o tom premýšľal ako chcel, nedokázal nič vyhútať. Tí vo vnútri paláca teraz pokojne mohli čakať na príchod svojho veliteľa. Alebo tiež čakali, či sa ľudia zmôžu na odpor.

Čo ho mierne pobavilo.

Pri miere zbabelosti miestnych skôr rebeli zomrú na starobu, než sa dočkajú nejakého protestu.

A oni stále len čakali. Na niekoho konkrétneho. Čo bolo nanajvýš hlúpe. Ak by bol on vodcom rebelov a podaril by sa mu podobný kúsok, teraz by už mal naplánovanú verejnú popravu. O hlavu by prišiel starý kráľ, jeho družka a nakoniec by pozabíjal aj ostatných, až by ostal len najmladší potomok a tomu by našiel druha alebo družku medzi svojimi. Tým by bola kráľovská rodina zneškodnená, ale na druhej strane by sa zachovala ich línia. Tak na čo tí rebeli čakali?!

„Myslím, že by sme mali čo najskôr vyraziť,“ navrhol Diallo.

A keďže nemali v podstate inú možnosť, tak Essien súhlasil.

Domnieval sa, že po ceste niekoho stretnú, ale nestalo sa tak. Vďaka živlovej mágii vo svojom vnútri dokázal Essien vycítiť cudziu prítomnosť. Takže sa s Diallom vždy včas ukryli. Navyše smerovali do lesov, kde bol jeden z východov z chodieb, a tam sa veľa náhodných okoloidúcich neponevieralo.

Okrem toho bolo toto mesto pod vodou skôr menšie, takže im netrvalo dlho prísť až na miesto určenia. Čo nebola taká výhra. Pretože tam síce zistili, že vchod nikto nestráži, ale takisto sa oň nikto nestaral minimálne posledných dvesto alebo koľko rokov. Diallo totiž ukazoval na hromadu kamenia, ktoré bolo obrastené machom, malými kríkmi a pred ktorým sa k vodnej hladine predstavujúcej oblohu vypínalo hneď niekoľko stromov s mohutnými kmeňmi.

Pochybovačne zodvihol obočie. „Chceš mi povedať, že za tým všetkým je ukrytý východ.“

„Nikdy ho nikto nemusel použiť, takže trochu... zarástol.“

„Trochu? Trochu?!“ rozohnil sa Essien. „Veď to tu vyzerá ako nejaký prales!“

„Vidíš a tu som si myslel, že mocný živlový mág sa nezľakne tej trošky buriny.“

Diallo sa snažil brnkať na struny jeho márnivosti. Čo nefungovalo.

Ale napriek tomu vykročil a natiahol pred seba ruky. Prišiel čas tomu starcovi dokázať, že jeho pamäť nebola taká výborná, ako si pamätal. Bol odhodlaný ukázať mu, že za tým kamením sa nachádzala buď hlina, alebo maximálne nejaká nikdy neobjavená jaskynka. Zhlboka sa nadýchol a prižmúril oči. Zem sa mu ovládala zatiaľ najťažšie, pretože nikdy nevedel, ako presne by mal ten stabilný živel presvedčiť, aby s ním spolupracoval.

Neodkázal mu rozkazovať tak, ako napríklad vode alebo plameňu.

Dokonca aj vietor mal vlastnú vôľu, ale bola o čosi menej pevná ako tá zemská.

Pri tomto živle sa vždy musel rozhodnúť, kým vlastne bude – či generálom alebo pešiakom, či bude rozkazovať alebo prosiť. Tentoraz musel byť tak trochu oboje, nakoľko mal pred sebou živú zeleň, ale aj na prvý pohľad bezduché kamene. Navyše musel postupovať opatrne, pretože hoci mohol zem použiť na útok proti nepriateľovi, nikdy ju nemohol vedome poškodiť. Takže presúvanie stromov z jedného miesta na druhé tak, aby zachoval ich korene a oni mohli ďalej rásť, bolo nesmierne náročné.

Nakoniec sa do nich rozhodol vdýchnuť život.

Cítil, ako sa začali hýbať.

Korene vytrhávali z pôdy, akoby to boli len stuhnuté nohy, ktoré ich odmietali niesť. Ich pohyby boli pomalé a ospalé. Ale napokon sa predsa začali pohybovať. Stromy sa posunuli a za nimi na krátkych nožičkách cupitali kriaky, akoby neboli ničím iným než vernými zvieratkami. Keď bola zeleň presunutá a v bezpečí, Essien ju pripravil o vdýchnutú moc. Nepotreboval, aby miestnych strašili náhle obživnuté stromy. Ešte by sa mohli rozhodnúť útočiť na prípadných drevorubačov, hoci nemohol vylúčiť, že niektorý z nich by si to aj nezaslúžil.

S kameňmi mal potom oveľa menej práce. Skrátka ich zodvihol a postavil z nich krásku stabilnú vežu. Až keď všetko toto vykonal, otvoril oči. To sa mu naskytol pohľad na otvor v skale, ktorý nepripomínal plytkú jaskyňu. Zdalo sa, že Diallovi dlžil ospravedlnenie. Keď sa však k nemu otočil, na chvíľu si pomyslel, že starec bude potrebovať jeho pomoc. Stál tam nehybný ani socha a dokonca pôsobil, akoby nedýchal, taký bol užasnutý.

„Už som ani nedúfal, že sa dožijem toho, aby som niečo podobné videl.“

Niekde v tých slovách sa ukrývala nepriama pochvala, čo však Essiena vyviedlo z miery.

Netušil, ako má reagovať na pochvalné slová. Tak dávno žiadne nepočul.

Tak len pokrútil hlavou. „A ak sa nepohneme z miesta, možno toho ani viac neuvidíš.“

Mlčky vstúpili dovnútra. Keďže nemysleli na to, čo všetko budú potrebovať, nemali žiadnu pochodeň ani nič, čo by im pomohlo sa v tmavom priestore orientovať. Essien s povzdychom zodvihol ruku dlaňou otočenou k stropu. Čoskoro mu medzi prstami poskakoval malý plamienok.

Podobné triky k nemu prichádzali s istotou a ľahkosťou. Nemusel o tom premýšľať. Ak to aj Dialla zaskočilo, nič nepovedal. Len ich ďalej viedol kamsi do útrob. Essien okolo seba necítil žiadnu prítomnosť. Prehovárala k nemu len príroda, ktorá toto miest nielen ovládla, ale akoby sa vrátila k svojmu divokému počiatku. Vďaka tomu ihneď rozoznal, keď sa začali blížiť svojmu cieľu.

Prsty zovrel do päste, čím zahasil plameň. Započúval sa. Cítil prítomnosť dvoch osôb. Ale netušil, koho presne, takže Diallovi nič nepovedal a držal sa v ústraní. Napokon vyšli na svetlo. Vchod bol ukrytý za veľkým obrazom alebo tapisériou. Navyše pred nimi sa rozprestierala chodba s vysokým stropom, ktoré podopierali mohutné stĺpy. Dva z nich stáli priamo pred vchodom do únikovej cesty. Nech už mal tie tunely na svedomí ktokoľvek, dal si záležať na tom, aby bol dobre ukrytý.

Zastavil a sústredil sa. Stále cítil len tie dve osoby. Vybral sa smerom, odkiaľ sa ten pocit šíril. Keď napokon zastavil, uvedomil, že sa nachádza na visutom balkóne a pod ním sa rozprestiera neveľké nádvorie. To si pri svojej predchádzajúcej návšteve paláca nevšimol. Predpokladal, že sa používalo na bály a vyhlasovanie dôležitých rozhodnutí, podľa malého pódia usúdil, že tam buď predvádzali svoje umenie potulní herci, alebo, čo bolo oveľa viac pravdepodobné, tam vykonávali popravy.

Teraz bolo pódium okupované neveľkou klietkou. Na jej dne ležali dve postavy, na prvý pohľad ženské. Zo svojho miesta toho síce nevidel, ale domnieval sa, že neboli ani zviazané. Dokonca ani strážené. V ich blízkosti totiž necítil prítomnosť nikoho iného.

„Na čo čakáme? Nemali by sme im pomôcť?“ vyzval ho Diallo a Essien si až vtedy uvedomil, za koho tie dve považuje.

Pokrútil hlavou. „To nie sú Wen a Rae,“ vysvetlil mu. Bol si tým istý. Keď zacítil ich prítomnosť, nenašiel v tom pocite nič známe, ako keď sa vrátil späť do tohto sveta a v lese našiel Dialla.

„Ako si tým môžeš byť taký istý?“ spochybnil jeho slová Diallo.

„Pretože v nich nie je nič známe,“ skonštatoval, hoci predpokladal, že Diallo mu aj tak nerozumie. „Pozri, nie sú zviazané a nie sú ani strážené. Sú síce zatvorené v klietke, ale tá môže byť pokojne odomknutá. Navyše ležia tak, aby sme im nevideli do tvárí a ani na ruky. Pokojne môžu byť ozbrojené.“ Pošúchal si bradu. „Je to pasca. Vedeli o tých tuneloch a tušili, že ich niekto použije, aby sa sem dostal.“

Nemusel už dodávať, že niečie oči sa určite uberajú aj týmto smerom.

To, že necítil prítomnosť nepriateľov neznamenalo, že tam niekde neboli.

„Nemôžeme tu ale len tak stáť,“ pripomenul mu Diallo.

„Nie,“ súhlasil, „to nemôžeme.“ Poobzeral sa. Boli len dvaja proti ktovie koľkým nepriateľom. Zíde sa im pomoc. Alebo iná výhoda. Ak by tak našli kráľovskú... Napriamil sa. „Kde sa tu dajú držať väzni?“

Diallo si pošúchal bradu. „Ak nie sú v jednej z izieb, potom budú v katakombách.“

Zodvihol obočie. „V katakombách?“ uisťoval sa. Diallo kývol. „Na čo vám tu je pohrebisko?“

„Možno ťa to prekvapí, ale aj členovia kráľovských rodín umierajú,“ vysvetlil mu.

Na to radšej už nič nepovedal. Miesto toho sa snažil v rýchlosti vymyslieť nejaký plán. Ale tušil, že nech urobia čokoľvek, budú musieť vedome vkráčať aspoň do jednej pasce. Lenže popritom by sa aj rád uistil, že ešte stále majú koho zachrániť. Ak rebeli medzitým všetkých zajatcov zabili, nebude mať dôvod správať sa rozumne. Preto si takú možnosť zatiaľ nepripúšťal. Potreboval ešte aspoň chvíľu pôsobiť pokojne. Hoci v jeho vnútri už zúrila vojna.

„Ak poznáš cestu, ukáž mi ju. A takisto by som bol rád, ak by tento náš výlet viedol v blízkosti niektorej zbrojnice. Ten meč budem potrebovať.“

Diallo sa na neho úkosom pozrel. „Videl som, čo dokážeš. Ver mi, ty meč nepotrebuješ.“

„To je možné,“ súhlasil, „no predsa budem pokojnejší, ak ho budem mať v ruke.“

Bola pravda, že ten meč potreboval. Dlhoročný výcvik sa na ňom podpísal a teraz zakaždým, keď sa chystal do boja, potreboval mať pri sebe meč alebo aspoň nejakú dýku. Keďže nikdy predtým mágiu nepoužíval, pretože v jeho vnútri nikdy žiadna nebola, spoliehal sa na hrubú silu. Takže po meči túžil čiastočne zo zvyku. Okrem toho to bol spôsob, ako aspoň na chvíľu oklamať ich nepriateľov. Keď sa proti nim postaví s mečom v ruke, nebudú predpokladať, že má v rukáve aj iné triky.

Nič z toho však Diallovi nevysvetľoval. Len mu pokynul, aby už konečne vyrazili. Tak vykročili. Najskôr po obvode chodby, z ktorej mali výhľad na nádvorie. Stále sa tam nikto neukázal, takže predpokladal, že dve ženy v klietke mali byť uvítacím výborom. Čo ho však prekvapilo viac, bolo ticho všade v ich blízkosti.

Nestretli nikoho a ani nikoho necítil v diaľke.

To len potvrdzovalo jeho predpoklad, že kráčali do pasce.

Našťastie mal tú výhodu, že to vedel určiť a mohol sa na to pripraviť. To zahrňovalo okradnúť jeden z podstavcov v neveľkej miestnosti. Ak to bola zbrojnica, bol rád, že toto mesto neviedlo s nikým spory. S takými biednymi zbraňami by asi dlho nevydržali. Meč, ktorý si nakoniec vybral, bol asi najlepšou zbraňou v okolí.

Dlhý a dvojručný, bol úplne hladký a elegantný vo svojej jednoduchosti. Jedinou ozdobou dokonale vyváženej zbrane bol zvláštny kameň za sadený v oku na konci rukoväte. A potom ten pocit, ktorý ho ovládal, keď si ten meč bral. Niečo v jeho vnútri akoby sa prebudilo. V mysli začul nejaké hlasy. V jeho vnútri sa prebudila horúčosť. Potriasol hlavou. Nezbavil sa toho pocitu, len zo zatlačil do úzadia. Neubližoval mu, čiže sa rozhodol teraz sa mu nevenovať.

Čoskoro už aj tak schádzali vlhké schody do podzemia. Čím nižšie sa ocitali, tým väčšmi cítil prítomnosť ostatných. Nemýlil sa. Skutočne na nich čakali. Nebolo ich veľa, len niekoľko desiatok. Čo ho nútilo premýšľať, ako sa vôbec zmestili do jedinej miestnosti. Išiel prvý a ani na chvíľu nezaváhal. Ak Diallo vycítil prítomnosť ostatných, nijako nedal najavo svoje obavy.

Essien skúmal ten pocit. Všetci boli v jednej skupine, čiže boli pravdepodobne zoradení a otočení čelom k jedinej prístupovej ceste. Za nimi zacítil len prítomnosť niekoľkých ojedinelých osôb a podľa rôznej intenzity vlastných pocitov si domyslel, že museli byť zranení. Aspoň niektorí z nich. Medzi nimi boli aj Wen s Rae. Teraz vedel len toľko, že obe žili. Nevedel, v akom boli stave. A nemohol nad tým premýšľať. Potrebuje sa čo najviac sústrediť.

Keď nakoniec zostúpil až do katakomb, ako prvé si uvedomil to neznesiteľné teplo. Očakával totiž, že tam bude vlhký a studený vzduch. Miesto toho bol skôr suchý a presýtený vôňou spáleného dreva. Až potom si všimol svojich nepriateľov. Tí boli oblečení veľmi ľahko, boli takmer polonahí, ako tam na neho čakali.

Vtedy si konečne uvedomil, na čo presne to rebeli čakali – na vodných mágov. Vedeli, že skôr či neskôr sa sem predsa len vyberie niekto z miestnych mágov. Preto tie ohne. Tie vysušili vlhkosť v okolí a aby sa rebeli nepotili, zbavili sa oblečenia. Nepodarilo sa im síce úplne zbaviť vody, ale dostatočne obmedzili jej zdroj. Veľmi šikovné. Tým oslabia mágov a budú ich môcť poľahky poraziť. Aby tak miestnym ukázali, že len oni, rebeli, ich môžu plnohodnotne ochrániť pred nebezpečenstvom. Nepotrebujú na to smiešnych mágov.

Vtedy sa od skupiny oddelil jeden vysoký muž.

Bol to ten, ktorý sa objavil na lúke, keď ho Diallo cvičil.

„Takže predsa niekto z vás konečne nabral odvahu. Aj keď, musím povedať, že som sklamaný. Očakával som vás viac. Miesto toho sem prišiel tento privandrovalec a ten smiešny starec. Je mi vás takmer až ľúto.“ V priestore zahrmel smiech.

Essien si uvedomil dve veci – tento rebel ich vedome podcenil. Pretože boli len dvaja.

Okrem toho netušil nič o Essienových schopnostiach.

Vodca rebelov zatlieskal, akoby sa snažil upútať ich pozornosť.

„No čo je? Ani nás nepolejete vodou? Nebodaj je tu na vás príliš sucho?“

Tým slovám sa zasmial. Niekoľko z jeho nasledovníkov sa k nemu pridalo.

Jeho pozornosť si opäť uzurpoval ten pocit v jeho vnútri. Akési nutkanie, snáď volanie. Prosilo ho, aby použil schopnosti. Čo bolo nanajvýš hlúpe. Ako by mohol akýkoľvek meč vedieť niečo o jeho mágii. Bola to predsa len bezduchá zbraň. Nebola možnosť, že by niečo také mohlo premýšľať. Napriek tomu však cítil niečiu prítomnosť vo svojej mysli. Našepkávala mu, aby sa im postavil na odpor. Aby zapálil vojnové ohne. Aby im ukázal, že kráľovský rod je stále mocný.

Kráľovský rod ho pramálo zaujímal. Ale reči o plameni...

Essien sa zasmial. „Prečo by sme vás mali oblievať? Niekde som počul, že škodnú je najlepšie vydymiť.“

Zacítil, ako sa medzi rebelmi prebudila náhla nervozita. Vymysleli síce obstojný plán, ale práve teraz premýšľali, či celú situáciu nepodcenili. Essien si bol istý, že čoskoro ich neistota prejde. Skutočne podcenili svojho súpera. Urobili chybu, keď sa spoliehali na to, že poznajú svojho nepriateľa. Pretože on nebol ako bežný obyvateľ tohto mesta.

Vtedy sa usmial. Následne poslúchol výzvy meča a podpálil jeho čepeľ.

Čoskoro bude v katakombách ešte väčšie teplo.

Kapitola 79. ¦ Kapitola 81. 


 

Venované SunShines. Ďakujem za vernosť. 

Lili 

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 80.:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!