OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 90.



Gambit bohov - Kapitola 90.Jednoducho využi to, čo sa ti práve núka

 

Kapitola 90.

Essien

Poletovať vo vzduchu bolo stále rovnako výstredné. Navyše nepravdepodobné. Napriek tomu sa však práve teraz vznášal vysoko nad zemou. Okrem toho tam ani nebol sám. To ho neupokojovalo. Jeho vnútro sa búrilo a ak by mal v žalúdku niečo viac ako tie skromné raňajky, ktoré stihol zjesť, možno by ich mal možnosť uvidieť druhýkrát. Stále sa čudoval, že sa tam všetci udržia. S týmto nemal absolútne žiadne skúsenosti a prekvapilo ho, že sa mu to podarilo. Stále nad tým musel premýšľať.

To ráno začalo ako predchádzajúce dni – všetci sa snažili potichu pripraviť na pochod bez toho, aby jeden druhému prekážali. Bolo to nesmierne náročné. Hoci vyrastal v armáde a vedel, aké dôležité je upratať sa ostatným z cesty, z posledné roky na to akosi zabudol. Užíval si vlastnú slobodu a nezávislosť. Zrazu však bol konfrontovaný s tým, ako ho vychovávali a zistil, že sa mu to ani zamak nepozdáva.

O Wen a Rae nešlo. Tie boli mĺkve ako kedykoľvek predtým a občas sa musel uisťovať, že sú ešte stále tam. Problémom boli ostatní. Hoci Accai sa k nemu správal priateľsky, boli si prakticky cudzí, nakoľko za tie roky, čo sa nevideli, ani jeden z nich neostal rovnaký. Ale bol ochotný priznať, že si na seba opäť zvyknú. Accai so svojim pokojným prístupom tomu len napomáhal.

Kto ho však skutočne znervózňovali, boli tie obrovské chlpaté beštie. Sledovali ho až príliš pozorne. Jeho obavám nepomohlo ani to, že počas cesty sa zmenšovali. Najskôr mali na hlavách parohy a boli dokonca vyššie ako ľudia okolo nich. Teraz však parohy nikde nevidel ich hlavy dosahovali maximálne po plece najvyššieho z celej skupiny. Čo znamenalo, že v sebe mali nejakú mágiu.

Akoby vycítili jeho nedôveru, držali sa od neho ďalej a pozorovali ho so zmesou zvedavosti a ostražitosti. Rovnako na tom bol aj ten muž, druh jednej z cechovníčok. Tej Batu. Vedel, že skôr či neskôr budú musieť svoje rozdiely prekonať. Pretože skupina, ktorej členovia si nedôverovali a nemohli sa obrátiť jeden na druhého, dlho neprežila. A oni sa každým dňom blížili k hlavnému mestu Ȧudobského kráľovstva.

Zatiaľ sa im darilo držať sa mimo dohľad ľudí, lenže tiež bola pravda, že pri Roztrúsených jazerách nikto nežil. Kto by tiež utekal do pustiny. Navyše ten priestor dobre ukrývali husté lesy obývané dravými príšerami. Takže ak budú mať šťastie, ešte nejaký čas im bude trvať, kým narazia na prvú dedinu. Jemu osobne to aj tak vyhovovalo.

V lesoch bolo dostatok vody a chlpaté ozruty prišli z lovu vždy s veľkou korisťou. Aj preto v ich prítomnosti nepoľavoval v ostražitosti. Ak im stačilo sotva pár okamihov, aby skolili také veľké stvorenia, ako dlho by im asi trvalo roztrhať na kusy niektorého z nich? Jeho názor sa nezmenil ani vtedy, keď sa ukázalo, že boli dobrí aj na niečo iné ako lov a zastrašovanie okolia.

„Hovoria, že sa k nám niečo blíži,“ začala rozprávať Batu, čo ho dosť prekvapilo. Za celú ich cestu prehodila sotva zopár slov. Celý rozhovor dokázala hravo obsiahnuť Zara. Čiže muselo ísť o niečo naozaj dôležité. „Niečo mocné a magické. Niečo, čo nikdy predtým nestretli a ani s tým nebojovali.“

Všetci sa zhŕkli okolo nej a načúvali.

Essien sa podvedome zadíval medzi stromy, ale okrem tmy nič nevidel.

„Nemohli by to byť ȧudobskí vojaci?“ uisťovala sa Zara.

Essien si odfrkol. „Ȧudobčania neovládajú žiadnu mágiu a väčšina z nich ňou dokonca otvorene pohŕda. Pochybujem, že by niektorí z nich mal nejaké schopnosti a verejne sa k nim priznával. Takže nech je v tom lese ktokoľvek, nebude to kráľovská armáda.“

Najskôr plánoval, že sa jej svojimi slovami tak trochu vysmeje za jej naivitu. Ale napokon len sám seba znepokojil. Pretože by bolo oveľa jednoduchšie, ak by tam naozaj číhala nejaká armáda. Lebo ak tam skutočne číhala niečo magicky nadané, mali by sa obávať. V kráľovstve ako je toto jestvovalo len niekoľko bytostí, ktoré by ich mohli takýmto spôsobom ohroziť a neželal si osobne stretnúť ani jedno z nich.

„V tom prípade by sme sa im mali vyhnúť. Širokým oblúkom,“ skonštatovala Zara.

O tom, že si uvedomila uštipačnosť jeho slov, vypovedali len prižmúrené oči.

„Na to už je neskoro,“ reagovala Batu, jej pohľad vypovedal o tom, že mysľou je úplne inde, „obkľúčili nás. Nech už je to ktokoľvek, nechcú, aby sme im unikli.“

Essien zanadával. Toľko k ich prípadnému plánovaniu.

Aj keď nevedel, prečo sa vlastne rozčuľoval. Aj tak vedeli, že to nebude jednoduché.

„Vedia, koľko ich je?“

Batu pokrútila hlavou. „Cítili mágiu, nevideli nepriateľa.“

Nestihol sa spýtať na nič konkrétnejšie. Pretože vtedy zacítil to, čo ešte nikto z nich nevidel. Lesom sa skutočne niečo zakrádalo. Ale necítil dopadnutia veľkých láb. Skôr šušťanie stromov. Čo mu pripadalo nanajvýš podivné, ale nepremýšľal nad tým. Miesto toho sa snažil zistiť, koľko ich prichádza a odkiaľ vlastne.

Nanešťastie sa potvrdil predpoklad, že ich skutočne plánujú obkľúčiť. Frustrovane si pošúchal tvár. Práve teraz, keď sa najviac ponáhľali, sa im všetci budú stavať do cesty. Mal to asi očakávať. Ọnwụ bojovala veľmi dlho a tvrdo na to, aby si nechala plány prekaziť niekoľkými bezvýznamnými smrteľníkmi. Aj keby to malo znamenať, že ich svet zanikne v hŕbe kamenia a plameňoch.

„Sú príliš blízko na to, aby sme sa im vyhli,“ zaševelil a stále načúval v márnej snahe spočítať ich. „Môžu byť dvaja, no pokojne sa tam vonku môže skrývať aj celá armáda. Musia prísť bližšie.“

„A to vieš ako?“ oslovila ho Zara. Neznela pochybovačne.

Bola len zvedavá.

Pohodil plecom. „Ovládať živly znamená viac ako len byť schopný zhodiť na niekoho skalu alebo dažďom zahasiť požiar. Živly sú súčasťou života i sveta okolo nás. Ovládať živly teda znamená rozumieť svojmu okoliu.“ Výborné, začínal znieť ako ten drak. „Viem, že sa blížia nepriatelia, pretože počujem, ako ich nohy dopadajú na kamene v našom okolí.“

Začul, ako niekto uznanlivo zapískal.

„Fíha, tomu hovorím praktická mágia,“ odfrkla si Zara. Vzápätí vyvrátila hlavu k nebesiam a zašomrala: „Vidíš, ty starý predpotopný blázon? Toto je mágia, ktorá nám môže pomôcť a nie schopnosť všetkých na počkanie uspať!“

Plánoval namietnuť, že schopnosť niekoho uspať je veľmi prospešná a zaručuje, že nie všetky boje sa musia skončiť masakrom, ale tá myšlienka mu vyfučala z hlavy. Pretože práve vtedy sa tie bytosti dostali dostatočne blízko, aby o nich zistil viac. Nebolo ich až tak veľa, ako očakával. Lenže to ho netrápilo. Skôr išlo o to, že absolútne netušil, kto vlastne proti nim stál. Bolo to veľké a napriek tomu to občas akoby nekráčalo po zemi. To sa mu nepáčilo. Ani v najmenšom.

„Je ich asi dvadsať,“ prehlásil, keď si bol čo najviac istý touto pravdou.

Začul tlmený rozhovor ostatných.

„Chcú nás zastaviť, ale pošlú len dvadsiatich? Nemali by sme sa cítiť dotknutý nedostatkom nevraživosti nášho nepriateľa?“

„Nemyslím si, že to bude také jednoduché.“

„Bude to pasca.“

„Mali by sme si premyslieť, ako budeme postupovať.“

„Navrhujem zbaviť sa ich ešte skôr, ako stihnú zaútočiť.“

„Nemôžeme útočiť ako zbabelci!“

Essien naklonil hlavu. „Nie sú to ľudia,“ skonštatoval, čím na seba opäť strhol pozornosť. „Vlastne ani neviem, kým by mohli byť. Sú obrovskí, ale zároveň nesmierne ľahký a pri dopadne sa sotva otrasie zem. Akoby sa... vznášali.“ Pokrútil hlavou. „Netuším, aké stvorenia by to mohli byť.“

„Možno miestne príšery?“ navrhol niekto.

Pokrútil hlavou. „Nemyslím si. Nežije ich tu toľko a ak by to bolo niektoré z miestnych stvorení, spoznal by som ho. Toto som nikdy predtým necítil. Môže to byť čokoľvek.“

„Mali by sme utekať?“ spýtal sa ten istý hlas a tentoraz v ňom spoznal Accaia.

Otvoril oči a zadíval sa na neho.

„Na to je neskoro. Už sú tu.“

Strhol sa šuchot. Zaznamenal, ako cechovníčky gestikulujú rukami a významnými pohľadmi častujú hlavne Zaru. Pravdepodobne sa jej snažili niečo naznačiť a ona veľmi dobre vedela, o čo presne sa to snažia. Jasne o tom svedčil namosúrený výraz v tvári. Nakoniec dokonca žmúrila oči. No keď rozhodila rukami, bolo jasné, kto vyhral ich nemý súboj.

„Tak dobre. Dobre!“ Niekoľkokrát sa nadýchla. Následne vykročila a rozhodila pri tom rukami, akoby sa snažila uviesť člena kráľovskej rodiny. „A teraz uhnite, božská uspávačka pracuje!“

Essien sa uškrnul. Svojou teatrálnosťou nikoho neoklamala.

Nepáčilo sa jej, že bola bezmocná.

Pozorne ju sledoval. Chcel vedieť, čo presne robí. Mágia si u niektorých jedincov vyžadovala až zložité zaklínanie. Hoci Zara pôsobila, že všetko prežíva skôr vnútorne. Rovnako ako on. Ale keď sa jej mierne znechutený výraz menil na zmätený a neskôr na vyslovene nechápavý, začínal sa obávať, že niečo nie je v poriadku.

A jeho predpoklad sa ukázal byť pravdivý, keď vyhŕkla:

„Nemôžem ich nájsť. Odolávajú mojej mágii!“

Podvedome sa sústredil na stvorenia, ktoré ich obkľúčili. Ešte stále ich nevideli, pretože sa ukrývali za stromami, ale on nepotreboval oči, aby vnímal ich prítomnosť. Podobne ako Zara, aj on mohol použiť vlastnú moc. A tá mu teraz o prišelcoch všeličo prezradila. Napríklad aj to, že ich telá boli tvorené tou istou mágiou, ktorá mu umožňovala ovládať živly. Niečo podobné cítil zo svojho dračieho učiteľa – samozrejme až potom, ako Essiena naučil ovládať schopnosti.

„To preto, že oni sami sú mágia.“

Zara stála dostatočne blízko na to, aby si všimol, ako vraští obočie.

„Ale ako by to bolo možné?“ uvažovala. „Nič nie je tvorené len mágiou. Dokonca ani bohovia.“

Na to nemal skutočnú odpoveď. Netušil, akým spôsobom fungovali božské telá. Nikdy o tom nemusel premýšľať. Ona však asi také šťastie nemala. To, že opäť nemohli nájsť odpoveď na nejakú otázku len dokazovalo, že ich misia bola stále rovnako zúfalá. Neprekvapovalo ich to. Lenže ani to neriešilo ich situáciu.

Nakoniec sa ozvala Batu: „Možno o tomto Sadiki hovorila.“ Predpokladal, že nielen on sám sa tváril zmätene, pretože ešte dodala: „O tých stvoreniach, ktoré majú zničiť svet.“

„Nevyzerá to tak, že by tieto boli také mocné,“ namietol a bol si tým celkom istý.

Mágiu, ktorá bola tak veľmi podobná tej jeho, pred ním skrátka nedokázali zatajiť.

„Každý kráľ potrebuje družinu, ktorá by ohlásila jeho príchod.“

Keď to povedala takto, znelo to nanajvýš logicky.

A podľa toho, ako ostatní pokyvkávali hlavami, si najskôr mysleli to isté.

„Môžeme ich teda zabiť?“ opäť sa do rozhovoru zamiešala Zara.

Znela dychtivo a dívala sa pri tom na Accaia. Akoby si pýtala povolenie...

Accai naklonil hlavu. „Zara, nemala by si...“

„Môžem ich zabiť?!“

„Sú tvorení mágiou, teda nenarušíš osud nikoho konkrétneho len preto, že...“ začal opatrne, no Zare to očividne stačilo, pretože sa nedočkavo otočila čelom k lesu. Accai sa ju ešte pokúsil varovať: „Ale vždy je šanca, že...“

Očividne to ale nemalo účinok.

„Na šance ti kašlem!“ zahriakla ho.

Predpokladal, že na tie stvorenia plánovala použiť svoju mágiu. Keďže bola technicky vzaté vlastne bohyňa, určite mala k dispozícii viac moci ako len tú, že vedela niekoho na počkanie uspať. Netušil ale, čo presne by mal očakávať, takže sa pripravil na ohlušujúce zemetrasenia a údery bleskov. Ale keď pretrvávalo ticho prerušované maximálne šuchotom lístia na okolitých stromoch, začínal mať pocit, že niečo nejde podľa plánu.

Hoci by sa veľmi rád mýlil.

Zara napokon užasnuto zaševelila: „Nemôžem ich zasiahnuť. Akoby ani nemali telá.“

Skôr, ako stihol ktokoľvek z nich reagovať, ozvali sa dvojčatá.

Zneli užasnuto. „Lebo ich nemajú.“

Ako jediné stáli otočené čelom k miestu, z ktorého sa vyrojili ako zdivočený hmyz. Nasledoval smer, ktorým sa dívali a musel uznať, že už rozumie ich rozpoloženiu. Cítil, že ich protivníci sú tvorení mágiou a sú to stvorenia, ktoré pravdepodobne nikdy predtým nevidel na vlastné oči. Hoci si bol takmer istý, že Accai o nich musel minimálne čítať – alebo o nich počul rozprávať príbehy. Essien si nebol istý, čo vlastne očakával od ich nepriateľa, ale určite nie to. Netušil, že by moli vyzerať tak vznešene. Takmer až... božsky.

Ich telá boli obrovské, no výškou sa vyrovnali smrteľníkom. Predpokladal, že jeho by prevyšovali skôr nepatrne, a predsa by sa v ich prítomnosti cítil zakrpatene. Ich telá tvorili dym a hmla a vietor prechádzajúcich to tornáda, ktoré stvorilo ich nohy. Teda, vlastne len jednu nohu, ktorou boli ukotvený na zemi.

Okrem toho mali len štyri prsty tvorené ploskými kameňmi všakovakých tvarov, ktoré sa strácali v ich dymovej podstate. Nasledovali svalnaté paže a mohutné hrude, hrubý krk zakončený neveľkou hlavou bez tváre. Zo zátylku a línie pliec vyrastali ostré výstupky, predpokladal, že z kameňa. Stáli tam nehybne ako sochy, no pritom sa ich telá neustále vírili. Znepokojovalo ho aj to, že medzi dlaňami mierne predpažených rúk im tancovali blesky pripravené na úder.

„Sú to prekliate mraky!“ vypľul niekto pobúrene a zároveň prekvapene.

Cítil sa rovnako. O to viac, že z nich cítil oveľa viac, než čo mohli ostatní vidieť.

Naklonil hlavu smerom, kde tušil, že by mohli stáť dvojčatá.

„Wen, Rae, skúste jedného z nich zasiahnuť.“

Ešte to ani poriadne nestihol dopovedať a už priestorom leteli dva šípy. Oba sa s neomylnom presnosťou zabodli tomu istému stvoreniu do miest, kde by mal človek stred čela. Avšak v prípade týchto nepriateľov nimi šípy len neškodne preleteli. Obával sa toho, no napriek tomu dúfal v o niečo zdarnejší výsledok. Očividne by sa mal vzdať aj posednej iskierky nádeje.

„Čo to znamená? Nemajú vôbec telá?“

Essien si uvedomil, že sa to niekto spýtal práve jeho.

Odkašlal si. „Majú telá, ale nie sú hmotné. Nie v našom ponímaní. Oni sú totiž tvorený živlovou mágiou. Nie je to tak, že by ovládali vietor, oni ním aj sú.“

„Znamená to, že sú neporaziteľný?“

To bola veľmi dobrá otázka.

„Môžeme vôbec niečo urobiť?“

To bola o čosi menej dobrá otázka.

„No tak, Essien, musíš niečo vedieť,“ naliehala ďalej Zara.

Zamračil sa. „Rozmýšľam.“

A skutočne to bola pravda. Snažil sa rozpamätať na to, čo ho učil drak. Lenže on mu nehovoril o stvoreniach, ktoré by boli tvorené týmto druhom mágie. Učil ho len o tých, ktorí tú mágiu využívali. Predpokladal, že dokonca ani večný strážca živlov nevedel úplne všetko. Ale... zamyslel sa. Hovoril, že stačí ovládnuť živel. Ovládni živel a ovládneš aj moc. Ovládni moc a získaš na svoju stranu nielen spojenca, ale aj schopného bojovníka.

V tom čase predpokladal, že drak len nadnesenejšie hovorí o výhode, ktorú mu môže priniesť vlastná mágia. Lenže... čo ak to myslel doslovne? Čo ak hovoril o mágii takej mocnej, že by získala vlastné telo? Ak si mal význam tých slov vysvetliť presne týmto spôsobom, potom by to bolo až príliš jednoduché. Teda, vlastne nie až tak veľmi, nakoľko vietor nedokázal ovládať tak dobre, ako ostatné živly.

„Essien!“ okríkol ho niekto.

Rozhodil rukami. „Rozmýšľam!“

Otočili sa s úmyslom vynadať komukoľvek, kto sa rozhodol ho rušiť, ale rýchlo si to rozmyslel. Pretože ten niekto sa ho snažil upozorniť, že náhodní veterní návštevníci sa rozhodli nečakať, kým prídu s rozhodnutím alebo plánom – najlepšie s obomi. Postavili sa do niečoho, čo sa dalo označiť len ako bojová formácia. Chlpáči verní svojim ľuďom na veterníkov vrčali, ale v ničom im to nepomáhalo. Nepriatelia pokračovali v honobení moci, až napokon získali dostatok.

Essien nemyslel. Skrátka len pred nich zodvihol vysokú kamennú stenu.

Cítil, ako sa o ňu rozbili blesky. Ako zatriasli zemou pod ich nohami. Ako skala praskla.

„No, vždy ich môžeš zamurovať do domu a dúfať, že nenájdu kľúč skôr, ako odtiaľto zdrhneme.“

Inokedy by podobný komentár považoval za zábavný. Nie teraz.

Neustále mu v hlave vírili slová. Ovládni moc... ovládni moc... ovládni... telo. Ich telo bolo ich mocou, ich mágia bola ich podstatou. Oni boli živlom. Tým pádom by to mohlo fungovať. Lenže... kde presne začať? Sústredil sa. Moc tých stvorení bola obrovská, no neobával sa jej. Pretože mu nechcela ublížiť. Vítala ho, akoby boli známymi.

S hrôzou si uvedomil, že jeho vnútro tvorila podobná moc.

Ale ak im to pomôže... Vietor sa stále mení. Buď otcom. Buď bratom. Buď... pánom. Nadýchol sa. A v duchu vydal rozkaz. No nešlo len o slová. Bola to vôľa, ktorá sa vrhla vpred. Silné laná, ktoré spútavali. Zacítil len mierny odpor. Akoby ktokoľvek, kto ich stvoril, nepočítal s tým, že by ich niekto mohol ovládnuť. Veď kto by to aj robil. Nemali myseľ. Nevedeli sa rozhodovať. Plnili len rozkazy.

Naozaj dúfal, že práve nerobí poslednú chybu svojho života.

Pomaly spustil kamennú stenu. Tie stvorenia tam len tak postávali. Ruky spustené popri telách. Nehybní, a predsa v pohybe. Myslel si, že niečo urobia. Zareagujú na jeho myšlienky. Posmelil ich, aby sa pohli. Lenže oni tam len stáli. Ako otroci a... Zarazil sa. Čo ak nemali ani dostatok rozumu na to, aby si tie rozkazy prečítali v jeho mysli, hoci ich mágia a tá jeho splynuli nateraz v jedno? Možno len očakávali príkaz. Oni boli vojakmi a on ch generálom.

Tak ho tá myšlienka uchvátila, že bez rozmyslu vydýchol:

„Dostaňte nás odtiaľto.“

Neočakával, že jeho rozkaz tak rýchlo splnia. No oni to urobili. Vrhli sa na nich ako hladná vlna na pobrežie. V jeden moment stáli na mieste. V tom druhom už boli pri nich. Keď ich schmatli do náručia, boli ich ruky náhle až príliš skutočné. Začul výkriky ostatných. Krik a zúfalstvo. Mysleli si snáď, že... No jasné, mal to predsa očakávať.

„Nebojte sa, sú na našej strane,“ upozornil ich.

Nevedel, či zavážili jeho slová, alebo fakt, že ich vyniesli vysoko na oblohu.

Tak veľmi vzdialení od zemi radšej prestali bojovať.

Nikto nechcel spadnúť a vyskúšať si vlastnú odolnosť.

„Odnesú nás tam, kam budeme chcieť,“ vysvetlil.

Cítil na sebe ich pohľady. Ale rozhodol sa ich ignorovať.

„Toto je veľmi výstredný spôsob cestovania,“ namietla Zara.

Nemohol s ňou nesúhlasiť. Mala pravdu. Ale nemohol zahodiť takúto výbornú šancu získať náskok. Preto len ich momentálnych nosičom vysvetlil, kam presne ich majú doniesť. Veľmi dúfal, že jeho nadvládu nezlomia skôr, ako ich bezpečne položia späť na zem. Naozaj by len nerád vyskúšal, či by dokázal prežiť pád z takejto výšky.

Následne svišťanie vetra na dlhý čas prehlušilo všetky podobné úvahy.

Kapitola 89. ¦ Kapitola 91.


 

Venované SunShines. Vďaka za podporu. 

Snáď ťa čítanie ešte stále baví. 

Lili

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 90.:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!