OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 26. časť

02.04.2013 (11:00) • Trisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 975×

Premerala som si Arwenine vlasy a pozrela na blondiaka. Neubránila som sa úsmevu. Ale, ale, ale...! Niekto sa tu potreboval schladiť.

Tréner vyhlásil, že ja, Brian a Alex budeme v jednom tíme. Alex vyzeral, že je mu to jedno, no všimla som si, ako na Arwen naštvane zagánil.

Vonku asi nebola veľká romantika. Škodoradostne som mrkla na Briana a pripravila sa na hru.

Neviem ako dlho to bolo, keď Alex zasmečoval priamo na Arwen. Lopta ju zrazila k zemi. Škoda, že ju neschytala odo mňa!

Tréner a spoluhráči z jej tímu k nej hneď pribehli. Alex sa na ňu díval, ale nevedela som určiť, či ho to mrzí. Som zvedavá, čo medzi nimi vlastne je. Alex je podľa mňa fajn a Arwen... Zablúdila som mysľou dozadu.

Ona v podstate tiež... Môžem ju akokoľvek nenávidieť, ale... nedokážem zabudnúť na tie pekné chvíle. Ani na to, koľkokrát mi pomohla. Možno práve preto ma to tak veľmi bolí...

Odvrátila som pohľad. Prečo sa tým znova týram? Už je to za mnou!

Moja hlava však nespolupracovala. Len matne som videla ako Arwen rýchlo vychádza z telocvične a tréner kričí na blondiaka.

Opäť som počula Dariov hlas: „ Ja... ja milujem Arwen. A ona mňa tiež... Chceli sme ti to povedať skôr...“ V tej chvíli sa mi v ruke zjavil meč. Sama som nevedela ako. Odstúpil odo mňa a snažil sa mi to vysvetliť.

Nepočúvala som ho. Lomcovala mnou zúrivosť a nevýslovná bolesť. Počula som len: Milujem Arwen a ona mňa. Stále dokola a dokola až ma to úplne dorazilo.

Otočil sa...

Nerozmýšľala som. Telo sa hýbalo samo od seba. Pristúpila som k nemu a bodla...

„Allia!“ zamával mi pred očami Brian. Strhla som sa.

„Si v pohode?“

„Hej... jasne.“

Vyšli sme spolu na chodbu so šatňami. Šli sme trocha ďalej. Za ten čas som snažila dať dokopy. Nechcela som na to zasa spomínať.

„Pôjdeš so mnou?“ šepol Brian a rukou sa oprel o stenu.

„Kam?“

„Mám v Salt Lake City jedno stretnutie. A...“ odmlčal sa. Vyzeral rozpačito.

„Chcem, aby si... o mne vedela všetko. Nechcem mať pred tebou tajomstvá.“ Vytriešťala som naňho oči ako puk, neschopná slova. Úplne ma to ohromilo.

„My-myslíš to vážne?“ vykoktala som napokon.

Nemohla som uveriť, že niekto taký chce, aby som o ňom vedela viac ako musím. Taký ako on sú opačný typ. Ale... na druhej strane...

Usmiala som sa.

„Tak fajn. Ale nebude to nebezpečné?“

„Neboj,“ usmial sa. „Nik ti neublíži. Pokiaľ to nedovolím.“

Nadvihla so obočie a spozornela.

„A plánuješ to dovoliť?“

„Čo? Jasné, že nie!“ vyvalil oči a pozeral na mňa ako na blázna. Poobzeral si naokolo a stíšil hlas. „Chcem ti iba objasniť do čoho ideš, ak budeme spolu.“

„Prečo...?“

„Nemali by ste sa ísť prezliecť?“ zahučal na nás tréner. Brian sa pomaly odtiahol a otrávene pozrel na trénera.

„Počkám ťa pred autom,“ šepol a vošiel do šatne.

Nahádzala som na seba veci a zamierila von. Na chodbe nebol nikto. Všade bolo neprirodzené ticho. Ktosi ma potiahol za ruku.

Prudko som sa otočila a takmer vytasila meč.

 Bola to Spencer.

„Vyzeráš ako by si videla ducha,“ poznamenala s pobaveným výrazom.

„Vydesila si ma,“ vydýchla som a snažila sa upokojiť splašené srdce. Už som si myslela, že je to Sam.

„Ideš flákať?“ došlo jej.

„Mám jedno stretnutie,“ zamrmlala som.

„S Brianom?“ šibalsky sa usmiala. „Videla som ho, ako vychádza zo školy.“ Odvetila prv ako som otvorila ústa.

„Povieš to?“

„Nie,“ mávla rukou. „Len som chcela vedieť, či by si ku mne dnes po škole nezašla. Ale ako vidím, máš lepšiu zábavu.“

„No... zastaviť sa môžem, ibaže neviem kedy sa vrátim.“ A v akom stave. Prebehlo mi hlavou. Naznačil predsa, že to bude niečo veľké. A pri mojom šťastí...

„Veď uvidíš. Keď budeš chcieť prísť, brnkni mi.“ Napravila si batoh a bežala hore schodmi.

Ja som sa zas ponáhľala na parkovisko. Pri mojom aute nebol, takže som zamierila k jeho.

„A ja, že si si to rozmyslela.“ Uškrnul sa. „Už som sa bál, že zapustím korene.“

„Zbrzdila ma Spencer.“

„Naozaj?“ Pritiahol si ma k sebe až som cítila každý jeho sval. Perami sa obtrel o moje. „Čakal som dosť dlho.“

„Ak by ma zdržal chalan, prišla by som ešte neskôr,“ šepla som a ovinula mu ruky okolo krku.

Usmial sa a venoval mi sladučký bozk. Slastne som privrela oči.

Na kratučký okamih som si však pomyslela, že Samove bozky boli predsa len sladšie. Pri nich sa mi podlamovali kolená.

Odtiahla som sa.

„Nepôjdeme? Som zvedavá o čo ide.“

„Padneš na zadok,“ povedal a otvoril mi dvere.

„Tak to pochybujem.“

Jazdili sme rýchlo. Asi o dve hodinky sme zastali na konci mesta pred malou vilkou.

Na príjazdovej ceste bolo prekvapivo dosť áut. Väčšina džípy a hámre. Teda prevažne muži.

„To nebude obyčajné stretnutie, však?“ 

„Nie.“

Otvorila sa brána a my sme vošli. Približovali sme sa k dverám a mne sa to prestávalo páčiť. Nech je vo vnútri čo chce, je to nebezpečné. To som okamžite spoznala. Telo som mala ako jedno obrovské dynamo. No nedala som to na sebe poznať. Prežila som aj horšie.

Mrkla som na Briana. Vyzeral úplne v pohode. Vybral kľúče a vošiel dnu. Podal mi ruku. Prijala som ju a nasledovala ho.

Predsieň nebola veľká. Z ponurej obývačky sa ozývali drsné hlasy.

 Len čo sme vošli, každý sa k nám otočil.

„Zdravím,“ povedal Brian akoby nič a stisol mi ruku.

Poobzerala som sa po prichodiacich. Bolo tu sedem mužov a päť žien. Väčšina vyzerala na tridsať. Ale boli tu aj traja tínedžeri.

Všetci na mňa nedôverčivo zazerali, zvlášť si premeriavali moje a Brianove spojené ruky. Potom sa so záujmom otočili na Briana. 

Šli sme až ku kozubu. Uvažovala som, či sa nechce predviesť, ale to ako sa na mňa ostatný dívali nebol iba záujem. V tých pohľadoch bol triumf. A tomu som nerozumela.

Brian si odkašľal a sám podišiel viac dopredu. Pozornosť sa automaticky namierila naňho.

„Všetci vieme, prečo sme tu...“ začal vecne.

Ja nie.

„Spojili sme sa v snahe vybojovať si lepší svet! Svet, v ktorom všetci nepriatelia padnú!“ Oči mu začali blčať ako fakle. Sálala z neho nevýslovná sila a odhodlanie. „Dnes sme sa stretli preto, aby sme konečne uzavreli náš plán. Všetci ste s ním oboznámení. Ak niekto chce ešte niečo navrhnúť, nech hovorí teraz! Potom nebudem nič meniť!“

Každý bol ticho. Väčšina vyzerala spokojne, ale niektorý, hlavne tínedžer s emáckym účesom vyzerali, že by radi namietali, ale báli sa. Brian na nich vyzývavo pozrel. Všetci sa odvrátili, ale pred tým na mňa zagánili. Zovrelo mi žalúdok, keď som si uvedomila, že aj ostatný na mňa civejú. Brian si to všimol a tak pokračoval: „Fajn. A keďže ste takí nedočkaví...“ vystrel ku mne ruku a čakal. Nemala som na výber, ak som nechcela byť padavka. Vystrela som sa, a sebavedome k nemu podišla. „Chcel by som vám predstaviť Alliu. Moju priateľku.“

„Ako dlho ste s Brianom spolu?“ opýtala sa ma jedna z tínedžerov, keď Brian zmizol s polkou hostí v pracovni. Volala sa Carla a práve mi podala pohár s whisky.

„Nie dlho,“ odvetila som.

Prižmúrila čokoládové oči a šibla havraními vlasmi.

„To je zvláštne. Nikdy by si niekoho nepriviedol na takúto akciu.“

„Asi to bude tým, že nie som niekto.“ Jemne som sa usmiala, ale prepichla som ju mrazivým pohľadom. Táto nafúkaná krava mi nemá čo hovoriť.

Silene sa usmiala. „Takže ti povedal aj o tomto pláne?“ Prehodila akoby mimochodom a ukázala na dvere pracovne.

„K tomu sa pomaly dostávame.“

„Aha.“ Potlačila smiech. „Asi by si to chcela objasniť, však?“

„Ja jej to objasním.“ Z pracovne sa vynoril Brian a chladne na ňu pozrel.

„Myslím, že už odchádzate.“ Kývol hlavou k štyridsať ročnému chlapovi s briadkou.

Zničujúco sa usmiala. „Uvidíme sa.“

Otočila sa s plavne odchádzala. Predo mnou bola slušná krištáľová váza. Také kilečko by mala a keď to hodím správnou rýchlosťou...

Naťahovala som sa k nej, no Brian ma zastavil.

„Tá váza za to nestojí.“

Prosebne som zaklipkala očkami, no Slečinka už vyšla von. Možno nabudúce.

Podobne rýchlo zmizli aj ostatný.

„Takže my spolu chodíme?“ nadhodila som, zatvárajúc dvere za emákom.

„No... myslel som, že keď sme si tak o sebe niečo povedali a skončili v posteli...“ usmial sa. „Čo je? Vadilo ti to?“

To je dobrá otázka.

„Znervóznilo ma to. Človek nechodí každý deň s revolucionárom.“

Zasmial sa, až mu zabehla voda.

„Revolucionár...“ uškrnul sa. „Neviem, či by som to tak nazval.“

„Nič iné sa mi k tomu nehodí. Teda aspoň k tomu, čo som doteraz počula.“

Zobrala som mu tvár do dlaní a pevne naňho pozrela. Počula som dosť útržkov z rozhovoru medzi hosťami, no nechcela som robiť predčasné závery. Nie kým mi nepovie o čo ide. Hoc som to začínala tušiť a naskakovala mi pritom husia koža.

„O čo ide?“

„O boj. Za nový svet.“

„Medzi kým?“ Tú odpoveď som poznala. Videla som ju v jeho očiach.

„Všetkými,“ šepol.

Chvíľu sme na seba tupo zízali. Vedela som, že v skutočnosti chcel povedať niečo iné. A on vedel, že som na to prišla.

„Už chápeš, prečo som ti to povedal hneď na začiatku?“ odvrátil sa a prezeral si tapisériu. „Nechcel som, aby si sa rozhodla neskôr, pretože ak by si ku mne cítila niečo viac, ako teraz, bolo by to pre teba ťažšie.“

„To si mám zvoliť buď teba alebo ich? To nemyslíš vážne!“ zvolala som pridusene.

„All...“ Otočil sa ku mne a pevne na mňa hľadel. „Vyhostili ťa. Každého, kto sa len trochu odlišuje od ich stereotypu zabijú, vyhodia, alebo prenasledujú. Nič si nedajú vysvetliť. Ty to vieš najlepšie! Zažila si to.“

Civela som naňho a rástol vo mne hnus. To nie je pravda! Chránia svet, ľudí... Ničia iba zlo!

Ale...ozval sa mi v hlave tenký hlások. Videla si, ako zabili nevinných.

Áno. Rodina nefilimov... spomenula som si na nich. Jean, Simone, Cossete a Thomas.... Prichýlili ma v Paríži asi v roku tisíc päťstodvadsať osem a postarali sa o mňa, keď som bola ranená. Všetci do jedného boli lekári. A v noci sa striedali, kto šiel chrániť mesto a ľudí...

Zabili ich. Len preto, ako sa narodili. Nepomohlo ani to, koľkým zachránili život... pripomínal hlások.

Sprudka som vydýchla. Búrilo sa to vo mne. Bolo to proti všetkému v čo som verila. Mala som pocit, že mi to roztrhne telo.

Ale nemal v podstate pravdu? Mal.

Kým som si to nepriznala, hoci len kúštik, netušila som ako ma to zasiahne. Predsa len. Som jednou z nich. Nikdy som neprestala veriť, že nejakým zázrakom sa vrátim. Tejto výchove som verila celý svoj život. Aj po páde som vedela, že si to zaslúžim. Nikdy som nepochybovala o správnosti ich činov. Aj keď samozrejme po páde to tak nebolo.

„Môžem ti ukázať stovky prípadov. Všetky mi to dosvedčia,“ pokračoval neoblomne.

Pozrela som naňho. Vnútro sa mi otriasalo nekonečným bojom. Brian neprestával rozprávať. Približoval sa ku mne a sústredene na mňa hľadel.

„Zabudni na svoju výchovu. Zabudni na to, čo ťa učili.“ Oči mu zbeleli a zreničky sa stiahli do štrbín. V hlave som pocítila malý tlak, niečo čo ma nútilo zabudnúť, no ja som nemohla.

Jeho oči sa znormalizovali.

„Čo si pamätáš o svojej výchove?“ spýtal sa.

Udivene som naňho pozrela. „No... všetko.“ 

„Čože?“ neveril.

Zamračila som sa. „Všetko. Na niečo také sa predsa nezabúda.“

Vytreštil oči a zahrešil. Potom sa zasmial.

Nechápavo som ho sledovala a v tom mi to doplo. „Chcel si ma. Prinútiť. Zabudnúť?!“

Prižmúril oči a napokon sa zaceril. „Priznávam... Chcel som...“

„... mi pomôcť v rozhodnutí, všakže?“ dokončila som ironicky a najradšej by som mu strelila.

„Aj tak sa to dá povedať. Ale ako sa zdá na anjelov to nezaberá, takže z toho nemusíme robiť...“

„... vedu,“ dokončil a schytil mi ruku.

„Aj toto tajomstvo si my chcel povedať?!“ sykla som.

„Možno. Ešte som sa nerozhodol.“

Pustil mi ruku a posadil sa na gauč. Ja som si radšej naliala a usadila sa na stôl oproti nemu. Zhlboka som sa nadýchla a upokojila.

„Zrekapitulujme si to,“ navrhla som. „Na prežitie potrebuješ ľudské srdcia, inak schradneš, dokážeš prinútiť ľudí, aby zabudli a chceš viesť Ravenov do vojny proti anjelom. Čo mi ešte chýba?“

„Ako ma zabiť. Ale to ti nepoviem, lebo teraz by si to okamžite využila.“

Zasmiala som sa. V hlave som však mala ešte jednu otázku.

„Prečo si ma sem priviedol?“

„Povedal som ti. Nechcem mať pred tebou tajnosti.“

„Klameš.“

„Neklamem.“

„Ale áno!“

Zízali sme na seba prepaľujúc sa pohľadmi. V očiach sme videli tvrdohlavý výraz toho druhého. Asi po piatich minútach si porazenecky vzdychol a zaklonil hlavu.

„Za tie týždne, čo si na škole som... nikdy necítil to, čo teraz. Som sukničkár. Viem. Vždy dostanem to, čo chcem. Aj teba som dostal. Lenže...“ bezmocne na mňa pozrel, „nedokážem od teba odísť. Vždy keď si pri mne sa cítim slabý a silný zároveň. Tvoj úsmev, dokonca aj sarkastický, je pre mňa všetkým. A v ten večer...“ na tvári sa mu zjavil mimovoľný úsmev. „ som mal pocit, že konečne viem, prečo žijem.“

Celý ten čas sa pomaly približoval. Teraz nás delilo len pár centimetrov. Usmiala som sa a vplietla mu ruku do vlasou.

„Takže... budeme bojovať?“ 

„Spoločne.“ Usmial sa a dlho, predlho ma bozkával.

Keď sme sa vrátili do mesta odbíjalo sedem hodín.

„Zavez ma pred školu,“ povedala som mu, keď sa chystal odbočiť.

„Prečo?“

„Idem si po auto.“

„Ráno po teba prídem a vezmeš si ho poobede.“

„Sľúbila som Spencer, že k nej prídem. Okrem toho na svoje autíčko som veľmi citlivá. Ktovie či tam ešte bude.“

Viac už nereptal. Pri výstupe som ho pobozkala a zavolala Spencer. Tešila sa, že prídem. Poláskala som kapotu svojho miláčika a nasadla.

O desať minút som tam.

Zastala som pred štýlovým bielym domčekom. Zazvonila som a čakala. Po chvíľke sa dvere otvorili.

„Čau, All,“ usmiala sa a pozvala ma dovnútra.

Je tu ďalšia časť a ja pevne verím, že sa vám páčila. Chcela by som vysvetliť slovo nefilim pre tých, ktorý sa s ním ešte nestretli. Je to vlastne potomok ľudí a anjelov, ktorí podelili anjelske schopnosti.

A takisto by sme túto časť rady venovali vám všetkým, ktorým sa táto poviedka páči. :)

Autor: Trisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 26. časť: