OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 5. časť

08.01.2013 (18:00) • Perla, Trisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 910×

Vošla som na školské ihrisko, kde teraz ešte bolo zopár študentov, ktorý tajne fajčili.

Počkám, kým odídu dovnútra a potom nasadnem do auta a odídem tiež. Ale domov.

Nebol to dobrý nápad. Po toľkých rokoch znova nastúpiť na školu. Prečo som to len chcela? Veď ja predsa nie som normálna a nikdy nebudem. Vzdychla som si a sadla si na lavičku na tribúne.

Mala som v sebe taký hnev ako ešte nikdy. No... vlastne... raz som sa tak už cítila. A to vtedy, keď ho zabila.

Preglgla som a zavrela oči. Cítila som, že po líci sa mi už kotúľa horká slza, ktorú som nestihla zadržať.

Ona mi ho zabila. Nezniesla to, že ju nemiloval. Moja sestra zabila Daria.

V hrdle mi navrela hrča a nedokázala som ju preglgnúť. Uprela som zrak do diaľky a videla som len modré nebo a slnko. Bolo to nádherné.

Kiež by som sa mohla vrátiť. Zatúžila som na chvíľu. Keby som mohla znova cítiť tú voľnosť, pocit slobody pri lietaní. Pocit, že niekam patrím.

Celý život som bola učená k boju a zabíjaniu upírov a teraz? Sedím na lavičke a rozmýšľam o starých časoch.

A prečo? Pre moju hlúposť a impulzívnosť.

„Porazená sa vzdáva?“ šepol mi niekto do ucha.

Bola som tak zamyslená v myšlienkach, že som nedokázala vycítiť, že niekto prišiel. Od ľaku som sebou mykla a prudko sa otočila.

Bol tam usmiaty Brian.

Vzdychla som si a otočila sa znova dopredu. Sadol si vedľa mňa.

„Nemám náladu na nejaké prihlúple kecy,“ oboznámila som ho už dopredu a rýchlo si zotrela slzu, ktorú som mala na líci. Dúfam, že si nič nevšimol.

Tvár mu zvážnela. „Čo sa stalo? Tak ťa štve, že sme to prehrali?“

Ironicky som sa zasmiala. Tí dnešní chlapci. Myslia si, že hra je všetko. Nepoznajú dôležitejšie veci.

„Nie, tá hra je to posledné, čo ma dneska vytočilo,“ zamrmlala som.

„Aha. A smiem s spýtať, čo to je?“

Jedno som tomu chlapcovi musela uznať. Vytrvalý bol až až.

Postavila som si a očistila si zadok. „Nie. Som totiž na odchode. A ty by si mal ísť na hodinu.“ Načiahla som sa po kabelku, ale on tiež.

Naše ruky sa dotkli a on mi pozrel do očí. „Prosím, daj mi šancu pomôcť.“

„Nie!“ Trvala som na svojom a kabelku mu vytrhla.

Nepotrebujem pomoc od nikoho. Som samostatná už cez tri tisíc rokov. A teraz to nehodlám zmeniť.

Rýchlim krokom som vykročila k svojmu autu značky chevrolet camaro.

Dupla som na plyn a zamierila na koniec mesta do svojho domu. Keď som zabočila na príjazdovú cestu, konečne som si vydýchla. Už sa nemusím pretvarovať.

Auto som odstavila pred garážou a ja som vošla do domu. Plná hnevu som za sebou zatresla dvere a kabelku som hodila len tak na zem. Prešla som veľkou bielou halou, ktorej steny pokrývali rôzne ornamenty v nepravidelných vzoroch až do obývačky. Bola to ďalšia veľká izba.

Oproti mne bol veľký krb, v ktorom stále pukotalo drevo. Nábytok bol krásnej zemitej hnedej farby a steny bola namaľovaná na zeleno.

Podišla som k baru a vybrala si odtiaľ bourbon. Nebolo ho veľa, ale vždy ma dokázal upokojiť.Ruka sa mi od zlosti až začala triasť. Lomcoval mnou hnev a v hlave mi vírili spomienky.

Tie bolestivé spomienky na moje posledné dni doma. Bodali ma znova a znova. Vracali sa ku mne a nedali mi nikdy vydýchnuť. Keby som tak mohla zabudnúť. Zabudnúť na to, čo mi len urobila! Pred očami som mala môj súd a rozsudok, ktorý nado mnou vzniesli.

„Stačí!“ skríkla som do prázdna a hodila fľašu naprieč miestnosťou. Po lícach mi začali stekať slzy a ja som klesla tvárou na studenú zem.

Zavrela som oči a nechala slzy tiecť. Objala som si kolená. Ja za nič nemôžem. Nie je to moja vina.

Allia ho predsa zabila. Na to, ako som ju zbadala z jej zbraňou a čepeľou od krvi nikdy nezabudnem. Pozrela mi vtedy do očí a nemala v nich nič. Žiadnu ľútosť, smútok ani výčitky. Len zadosťučinenie. Až potom som zbadala, že to nie ona je ranená.

Pri jej nohách ležalo bezvládne telo muža. Muža, s ktorým som mala stráviť večnosť. No ona tomu zabránila.

„Tak dosť!“ pokrútila som hlavou a vrátila sa do súčasnosti.

Tie spomienky boli až príliš kruté, aby som sa nimi mohla zaoberať. Nechcela som to znova prežívať.

Aj sto päťdesiat rokov po tom, čo som padla na zem, ma v snoch stále prenasledovali tie krvavé spomienky na to všetko, čo sa vtedy stalo. No teraz to už nechcem zažiť znova.

Toto mal byť nový začiatok. A nie čas na vracanie sa do minulosti.

Postavila som sa zo zeme a roztrasene som vyšla do spálne. Hneď som zamierila k nočnému stolíku a zobrala si z neho lieky.

Nasypala som si ich na ruku a rýchlo ich do seba dala. Cítila som, že na mňa prichádza znova šok.

Zavrela som oči a snažila sa zhlboka dýchať.

„To zvládnem,“ opakovala som si dookola, aby som tomu uverila.

„Čakala som, že si na tom lepšie,“ poznamenal niekto vo dverách do kúpeľne.

Náhle som sa otočila. Pri pohľade na ženu, ktorá stála oproti mne som si len vydýchla.

„Ale vážne, dievča, čakala som, že si silnejšia. A ty si namiesto toho na práškoch,“ zaškľabila sa na mňa vysoká, štíhla a elegantná Erin.

Ako vždy.

Pretočila som očami a usmiala sa na ňu. Hneď ku mne priskočila a objala ma.

„Tak si my chýbala, Arwen,“ pošepla mi.

„Aj ty mne.“

Odstúpila som od nej a prehliadla si ju. Modré šaty tesne nad kolená zvýrazňovali jej krásne, dlhé nohy a čierne vlasy jej padali do tváre. Plné pery na ktorých mala len slabučký lesk sa na mňa usmievali a oceľovosivé oči si ma premeriavali. Zisťovali, ako som sa za tie roky zmenila.

Založila som si ruky na prsiach.

„Prečo si prišla, Erin?“ Prešla som rovno k veci. Za tých tri tisíc rokov, čo som tu na zemi, ma navštívila asi tak päťkrát.

„Máme problém,“ prehovorila vážne po chvíli ticha.

„No tak to si myslím.“ Preglgla som žlč, ktorá mi stúpla do krku. „V meste je moja sestra,“ precedila som pomedzi stisnuté zuby.

Erin na mňa vytreštila oči. „Tak to je ten ďalší. Ale je tu niečo dôležitejšie.“

Naštvane som rozhodila rukami. „Čo môže byť dôležitejšie?!“

„Niečo sa deje. Tam hore sa niečo deje. Začína sa zbrojiť tak, ako ešte nikdy predtým. To neveští nič dobré, Arwen. Sama to vieš, že vyučiť bojovníka nie je ľahké a že to zvládnu len silné povahy. Nezaúčajú žiadnych ochrancov, zaujímajú ich len bojovníci,“ vysvetlila a tvárila sa veľmi vážne.

„Ale... ale to je predsa choré! Musí to byť vyrovnané!“ protestovala som.

„Blíži sa niečo zlé, Arwen. Veľmi temné. A súvisí to aj s týmto mestom. Takže si dávaj pozor, nech ťa nikto nenájde. Mohli by si myslieť, že s tým niečo máš,“ upozornila ma.

„To je absorudné!“

„Ja sa k tomu vyjadrovať nebudem. Ako bojovníčka sa do týchto vecí nestarám. Teraz práve mám úlohu niekde v Oregone, tak letím. Ale chcela som zastaviť a uistiť sa, že si v poriadku.“

Ešte raz ma objala.

„A vieš čo? Mala by si si nájsť chlapa,“ poradila mi vo dverách.

Kyslo som sa usmiala.

„Nie, vďaka. Lebo mi aj toho zabije. Ak ju... samozrejme dovtedy nezabijem ja,“ začala som uvažovať.

„Arwen!“ skríkla na mňa Erin. „Ani na to nemysli! Je to tvoja sestra. A navyše, je ochrankyňa. Ty vieš útočiť a ona sa vie brániť. Nezabijete jedna druhú. To predsa vieš.

Naklonila som hlavu a zapozerala sa do blba.

„Ale za pokus to stojí.“

No a ďalšia časť bude znova z pohľadu Allie. Nový deň v škole, ale jeden problém. Niečo sa stalo. Niekto zomrel. Prečo? To sa dozviete nabudúce.

No a tu máme Erin:

Autor: Perla (Shrnutí povídek), Trisha, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 5. časť: