OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 9. časť

18.01.2013 (19:00) • Trisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1009×

4. kapitola

Tvárou v tvár

Zas ďalší deň predo mnou. Vstala som z postele a vliekla sa do kúpeľne. Tá bieloba, ktorú ešte viac podnecovalo slnko ma trochu oslepila. Pustila som horúcu vodu a stála tam najmenej desať minút. Znova som pred očami videla Daria. V ušiach mi znel jeho sladký hlas: „Milujem Arwen...“

Otvorila som oči, no ozvena sa nestrácala. Trepla som rukou do kachličiek.

Prečo? Prečo si mi zlomil srdce? Čo mala ona a ja nie?

Odpoveď som nikdy nedostala a ani nedostanem.

Stačilo! Je to za mnou. Musím naňho zabudnúť. Nemá žiadny zmysel trápiť sa. Zabila som ho. Pomstila som sa. Je koniec! dohovárala som si.

Zahľadela som sa na seba vo veľkom okrúhlom zrkadle, orámovanom striebornými lístkami.  Rukou som smutne prešla po miestach kde mali byť krídla. Predstavila som si hebké mäkké biele perie a ako doň naráža vietor... Bože, čo by som dala za to, aby som sa ešte raz mohla vzniesť k oblakom.

Pokrútila som hlavou a obliekla sa do čiernych riflí a svetlomodrého trička.  Obula som si čierne botasky, vzala si tašku a vyrazila.

Zaparkovala som pred školou a vystúpila. 

Šla som ku svojej skrinke. Pred sebou som videla Briana. Prikrčila som sa a sklonila hlavu, v nádeji, že si ma nevšimne. Nezabralo to. O pár sekúnd som začula jeho pobavený hlas.

„Myslíš, že sa mi schováš?“

„Teraz už nie,“  zamrmlala som otrávene.

Otvorila som skrinku a vybrala  si zošity.

„Prvú hodinu máme spolu. Vieš o tom?“ spýtal sa a okúzľujúco sa usmial. Bol to... prekrásny úsmev. A jeho oči... proste nádhera.

„A čo to je?“ chcela som vedieť a rýchlo som sa odvrátila, keď som sa pristihla ako naňho civiem.

„Angličtina.“ Znova nahodil úsmev.

„Aha.“ Nemala som ani šajnu, kam mám ísť, takže som sa musela dať Brianom viesť. Šli sme na tretie poschodie, hneď do prvej učebne v ľavo. Jediné voľné miesta boli v iba v jednej lavici.

Povzdychla som si.

Sadli sme si a on sa na mňa v kuse pozeral. Pozrela som mu do očí, s chuťou odvrknúť načo tak zíza, ale keď som sa naňho pozrela v jeho pohľade som sa úplne stratila. Cítila som sa, akoby mi videl až na dno. Veselé iskry v jeho očiach rozžiarili tú  temnotu, v ktorej som sa topila. Nemohla som od neho odtrhnúť oči.

Zazvonilo a ja som podskočila. Ticho sa zasmial.

„Čo by si robila, keby sa spustil poplašný zvonec?“

„Asi by ma vystrelo,“ usmiala som  sa  a začala som registrovať profesorku, ktorá práve vošla a hneď začala kecať.

„Nemám ťa odprevadiť aj na druhú hodinu?“ navrhol mi a dal mi prednosť vo dverách. Tuším nie je až taký zlý. Keď chce, vie sa aj chovať ako gentleman. Popravde to, ako na mňa celú hodinu díval ma privádzalo do rozpakov. Takto na mňa ešte nikto nehľadel.

„Keď chceš,“ pokrčila som plecami a pozrela do rozvrhu. Nasledovala chémia.

„Čo zatiaľ hovoríš na školu?“ spýtal sa, aby reč nestála.

„Ujde to.“ Ak by tu nebola Arwen, dodala som v duchu.

„A spolužiaci?“

„V pohode.“

„A ja?“ Zahľadel sa mi do očí a nevidela som tam žiadnu nadutosť alebo samoľúbosť.

„Neviem,“ šepla som. Naozaj som to tak myslela. Spočiatku bol ako pijavica a taký ako som si myslela, otočiaci sa za každou sukňou. No teraz... neviem.

Plamienky v očiach mu pohasli. Zazvonilo a každý sa nahrnul do tried. Zostali sme na chodbe sami.

 Až teraz som si uvedomila, že je odo mňa o dosť vyšší.

„Viem, ako ti pripadám. Že takto chodím za každou, ale ver mi, nie každý je taký, ako sa zdá,“  zašepkal.

Vykrivila som pery. Tomu som rozumela až pridobre. Tak žijem už dosť dlho. Znova podišiel bližšie a odhrnul mi z očí pramienok vlasou a pri tom ma pohladil. Trocha som sa zachvela. Naklonil sa ku mne. Keď bol len pár centimetrov od mojich pier odvrátila som sa.  

„Mala by som ísť. Nechcem prísť zase na koniec hodiny.“

„Jasne. Prepáč,“ ospravedlnil sa s krátkym úsmevom. „ Choď na koniec chodby a doprava.“

„Vďaka,“ poďakovala som a odpochodovala rýchlim krokom. Čo sa to so mnou deje dofrasa?  Veď je to človek! A aj keby nebol poznám ho len tri dni! Kriste All ľúbiš predsa iného!  Kričala som sama na seba. Čo sa to so mnou deje? Som tu len tri dni a všetko je hore nohami.

Vošla som do triedy, no profesor len kývol rukou aby som sa posadila.  Zvyšok z hodiny prebehol veľmi rýchlo.

Došla som ku skrinke, aby som si vybrala španielčinu, keď som stretla Spencer.

„Ahoj,“ pozdravila ma.

„Čau.“

„Deje sa niečo?“ Ustarostene si ma premerala.

„ Nie... len premýšľam," zahovorila som.  Nemohla som Briana dostať z hlavy. Ako som mu mohla dovoliť, aby ma skoro pobozkal? Zbláznila som sa?

„Radšej si švihnime, lebo prídeme neskoro.“ Potiahla ma Spencer za ruku. Prikývla som a pridala do kroku.

Prišli sme presne načas. A ja som ďalšiu hodinu strávila myšlienkami niekde úplne inde. Strhla som sa len na to, ako sa ma Spencer pýtala, či idem na obed.

„Hej, idem.“

Zdvihla som sa a šli sme. Vyšli sme na chodbu a práve sme zahýnali, keď sa predo mnou znenazdajky vynorila Arwen,  hľadiaca do zeme. Pousmiala som sa. Ako náhle prechádzala vedľa mňa, plecom som do nej strčila.

Trocha sa zapotácala a otočila sa.

„Dávaj pozor kam ideš!“ zasipela.

„Prepáč, nevšimla som si ťa,“ akože som sa ospravedlnila so širokým úsmevom a chladne ju prepichovala pohľadom.

 Videla som ako sa od zlosti až  triasla.

„Vidím. Málokedy si všímaš,“ zaškľabila sa.

Zmrazila som ju pohľadom. Dúfam, že si uvedomila, že práve naznačila spojitosť medzi nami.

„Ale aspoň sa pozerám na cestu,“ vrátila som jej to stále s úsmevom.

„A aj tak nevidíš, čo máš pred očami,“ skočila mi do reči založila si ruky vbok.

Dobre som vedela, na čo naráža a preto som sa rozhodla odplatiť jej to rovnakou mincou.

„Neviem neviem, ktorá z nás nevidí, keď tebe spred očí aj život vyhasne,“ povedala som tichšie, aby to počula len ona.

Všimla som si, ako zmeravela a s nenávisťou sa na mňa následne pozrela. Ruku zovrela do päste. Spravila niečo, čo som nečakala.

Vrazila mi do nosa, až to zaprašťalo a ja som sa zapotácala dozadu. Prúd krvi mi stekal po brade až na tričko. No to mi bolo jedno. Jediným pohybom som si nos napravila. Skoro som vykríkla od bolesti. Toto jej nedarujem. Suka.

Otočila sa na odchod. Rýchlo som k nej priskočila a schytila ju za vlasy. Skôr ako stihla čokoľvek urobiť hodila som ju do najbližších dverí. Keďže boli iba privreté Arwen ich rozrazila a pristála na zemi. Neobzerala som sa po miestnosti, ale podľa kachličiek mi došlo, že to museli byť wc-ká.

Postavila sa, prehrabla si vlasy a naštvane na mňa pozrela.

„Vieš ako dlho mi trvalo učesať sa?“

Zarazene som na ňu hľadela. „ Idem ťa prizabiť a teba trápia tvoje vlasy?“ 

Rozbehla sa ku mne a vrazila mi. Tentoraz trafia líce. Keď odťahovala ruku schytila som ju a vykrútila jej ju za chrbát. Ona ma však udrela lakťom. Pustila som ju a keď sa chcela otočiť potkla som ju. Ustála to. Ocitli sme sa oproti sebe.  Trochu krvácala z pery, ale nevšímala si to. Ja som sa snažila ignorovať Briana a ostatných, čo sa dokázali natlačiť medzi dvere, aby sa na nás mohli dívať.

Vykopla ľavú nohu  a ja takisto. Zablokovali sme sa navzájom. Skúsila som jej vraziť, ale skrčila sa. Keď sa vyrovnala zaútočila som znova. Zablokovala ma a hneď nato to skúsila ona. Bezvýsledne.

Zaútočila na mňa rukami, ale ja som bola rýchlejšia. Odstrčila som jej ich a udrela ju do hrude. Odhodilo ju to a skoro by spadla, keby tam neprišiel Alex a nezachytil ju.

„Tak dosť, Arwen. Stačilo,“ povedal jej a krátko na mňa pozrel. Odtiahla sa od neho a chcela mu vraziť, no on jej ruku zachytil, urobil s ňou otočku a obe ruky zovrel vo svojej. Druhú ruku jej pritískal ku krku. Vyprevadil ju von a vtedy ku mne prišiel Brian. Pobavene na mňa pozrel.

„Bavil si sa dobre?“ spýtala som sa ho ostro a pozrela sa na seba do zrkadla. Vyzerala som perfektne.  Okolo nosa a úst bola krv a pár kvapiek bolo aj na tričku. No stálo to zato. Krv mi priam kypela nenávisťou a uspokojením, že som jej aspoň raz poriadne strelila. Škoda, že prišiel Alex..

„Hej. Takú šou tu často nevidieť... Si v poriadku?“ Prerušil mi Brian myšlienky.

„Som v pohode,“ precedila som cez stisnuté zuby.

„Nechceš ísť radšej kúsok na vzduch?“ navrhol mi.

„Rada,“ odvetila som pri pohľade na zopár zvedavcov, ktorý ešte nevypadli.

Vyšli sme vonku a zahli za roh. Bolo tam zopár lavičiek a ďalej bol štadión. Sadli sme si na najbližšiu lavičku.

Brian vytiahol balíček vreckoviek a chcel ma očistiť.

„Viem to urobiť aj sama.“ Naštvane som mu vytrhla vreckou z ruky.

„Nemáš pri sebe nič kde by si sa videla,“ podotkol s úsmevom. Zagánila som naňho.  Mal pravdu. Mobil som si nechala v taške a taška... asi zostala ležať niekde na chodbe. S víťazoslávnym výrazom mi zobral vreckovku a začal ma čistiť. 

Náhle začal byť vážny. „Prečo ste mlátili?“ 

„Nechaj tak,“ odvrkla som. 

„No tak. Pre niečo to muselo byť. Aj keď sa nepoznáte."

„Taká blbosť. Škoda reči,“ odvetila som a pevne mu pozrela do očí.

Opätoval môj pohľad, no nerozvádzal to. Asi si uvedomil, že aj tak by to zo mňa nedostal.

„Tak, znova krásna.“ Usmial sa po pár minútach a odložil vreckovku.

„Ďakujem.“

„Keď sa mi chceš odvďačiť, mal by som jeden nápad.“

Vyprskla som do smiechu a nadvihla obočie . „A za čo? Ksicht by som si dokázala utrieť aj sama.“

„Škoda, myslel som si, že by si so mnou rada niekam šla.“  Nádejne na mňa pozrel.

„Mám prácu,“ odbila som ho. Chcem začať pátrať po tom tvorovi. Potom, čo som si prečítala ma to začalo zaujímať ešte viac. 

Tváril sa smutne. Chcel niečo povedať, no v tom k nám prišla Arwen.  Pozerala sa na Briana.

„Včera som sa zabudla rozlúčiť,“ povedala, načo sa zatváril dosť prekvapene a následne šokovane, keď k nemu pristúpila a pobozkala ho. Vytreštila som oči, no potom som sa zasmiala, pretože ho hneď na to ho pustila  kopla do vajec. Brian vydal pridusený výkrik. Arwen sa škodoradostne usmiala a odkráčala.

Kľakol si na zem a držal si gule. Podišla som k nemu.

„Vidím, že môj prvý dojem bol presný. Si rovnaký ako ostatný chlapi. Obyčajné sviňa,“ povedala som znechutene.

Takže ďalší, pre ktorého som až tá druhá. Už si z toho môžem urobiť tradíciu. Nechala som ho kľačať na zemi a pobrala sa späť do školy. Potrebovala som nejaké rozptýlenie. Okrem toho Arwen sa už určite nevráti. Tým som si bola istá.

Na ďalších hodinách si mňa ukazovali. Mohla som čakať, že chýr o bitke so sestrou sa rýchlo rozšíri. Bola som len rada, že zvyšok vyučovania zbehol tak rýchlo a ja som mohla konečne vypadnúť.

Autor: Trisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 9. časť: