OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hviezda a vrah V.

05.04.2020 (19:00) • Myerel • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 613×

Vchádzať oknom do svojej izby mi prišlo už prirodzenejšie ako dvermi. Bolo to jednoduché, parapety okien som využila ako odrazové mostíky a vytiahla sa rovno do neustále otvoreného obloku na samom vrchu našej honosnej stavby. Až teplo domu mi prinieslo chabú úľavu.

„Ahoj, Astra,“ oslovil ma známy hlas a trhla pozornosť k mojej posteli. Sedel tam vysoký muž so šľachovitým telom, čo so mnou zdieľal medové oči a dlhé vlasy farby nočnej oblohy. Mal ich poctivo zopnuté v gumičke a hrdo odhaľoval ostré hrany svojej peknej tváre. Telo mu kryla známa ametystová uniforma radcu a na perách hral chabý úsmev.

„Adler,“ povzdychla som úľavou a bez varovania sa hodila svojmu bratovi okolo krku.

„Takže dneska žiadne nadávky za nedovolené návštevy do izby?“ zasmial sa a oplatil objatie poťapkaním. S jemným rumencom na tvári som sa od neho odtiahla a zakývala hlavou na nesúhlas. Jeho pozornosť padne na škaredú modrinu okolo môjho pravého oka a jemne sa dotkne jej okraja. Trhla som sebou a spravila krok dozadu.

„Tréning ti dáva zabrať?“ spýtal sa s náznakom nesúhlasu v hlase. Mykla som plecami, ale odpovede sa nedočkal. Môj brat bol posledný, kto by sa mal o temnej časti môjho života dozvedieť. Bol snáď jediný, čo sa kedy zaujímal o moje šťastie a nemienila som jeho snahu zničiť krutou realitou.

„Pred skúškami je to vždy kruté,“ riekol skôr pre seba. „Určite si počula o tom nájomnom vrahovi v našom kráľovstve.“ So snahou nedať na sebe vidieť ani náznak paniky som len súhlasne prikývla.

„Nehovor to zatiaľ nikomu, ale podľa opisu zákazníkov podniku za obeťou prišla žena, lenže nebola to prostitútka. Bola vraj oblečená ako učenec a mala tmavé vlasy.“ Každým jeho slovom moja panika viac a viac bublala. Sústredila som sa na každý nádych a snažila sa vyzerať čo najviac pokojne.

„Bohužiaľ, všetci boli ožratí, tak si viac nepamätajú a tie kurvy zatĺkajú jedna báseň,“ zavrtel nechápavo hlavou, „každá vždy dáva úplne rozdielny opis a nevedia sa zhodnúť ani na farbe jej očí. Buď mali v sebe opiáty, alebo ju z nejakého dôvodu kryjú.“ Až príliš dobre som si pamätala ich varovné pohľady. Prečo to vôbec robili? Veď ma nepoznali.

„Takže sme došli k ďalšej teórii, že Čierny lev má spolupáchateľku, čo sa pravdepodobne prezliekala za študenta strážcu. Alebo,“ pozrel mi priamo do očí, „niekto z vás vyhľadal kráľovského finančníka a nechce povedať prečo.“ Tušil niečo? Jeho oči ho neprezrádzali. Stála som na tenkom lade a musela dôkladne vyberať každé jednotlivé slovo.

„O ničom neviem. Ani som ho poriadne nepoznala, takže určite nechodil ani na otcove oslavy.“ Lepšie povedané pätolizačke žúry plné opiátov, alkoholu a žien.

„Hm, nemal dobrú reputáciu ani medzi lordmi, takže sa nedivím,“ zamyslene sa postavil na nohy, pomaly dokráčal k môjmu stolíku a prešiel prstom po prachom zapadnutých knihách, „ale z neznámeho dôvodu mal kráľ na neho slabé srdce, takže sa pri jeho konfliktoch tváril slepo.“ Znásilnil a zabil dcéru lorda. To neznelo ako obyčajný konflikt. Ústa som pre istotu držala pod zámkom a len prikyvovala.

„Potrebujem, aby si bola v pozore,“ pokračoval chrbtom ku mne, „a snažila sa zachytiť akékoľvek podivné správy medzi strážcami. Po poslednej informácii rada prejavila voči vám náznaky,“ na sekundu zmĺkol a zamyslene hľadal správne slovo, „pochybnosti. Áno, pochybnosti.“

„Budem,“ súhlasila som. Mojej maličkej dušičke troška odľahlo. Nepodozrieval ma.

„A čo otec?“ zmenil tému a otočil sa na mňa so svojím klasickým šarmantným úsmevom. „Nemá svoje nálady?“ Myslel, keď ma ožratý hľadal po celom dome, len aby ma mohol zahlcovať pochybnosťami o kompetencií niesť naše rodinné meno?

„Už dlho nie,“ zavrtela som hlavou. Od posledného incidentu medzi ním, majstrom a mnou sa rozhodol úplne zaprieť moju existenciu. Videla som ho možno dvakrát do týždňa a to len z okna. Vyhovovalo mi to. Nemusela som sa pretvarovať ako milujem svoj dokonalý život.

S Adlerom sa vytratilo vzácne šťastie a nespokojne som sledovala jeho koňa opúšťať pozemok. Nechodil sem často. On a otec tiež nemali harmonický vzťah a vídali sa, len keď to vyžadovala verejnosť. Oblohu už dávno pokrýval čierny závoj a okolitý Dubový háj dýchal vzácnou prázdnotou.

Môj život musel byť fakt katastrofálny, keď som sa cítila menej nervózne zo stretnutia s vrahom ako s vlastným učiteľom. Vykradla som sa do úzkej uličky za plotmi bohatých panstiev a nebadateľne sa prikradla ku koncu celej aleje. Tam ma čakal začiatok hustého dubového lesa a šušťanie divokej riečky. Adler ma sem brával na časté poľovačky. Zakaždým sa smial, keď som ronila slzy nad skoleným zvieraťom.

„Je tu príjemné ticho,“ oslovil ma zo závoja tmy. Vyľakane ma trhlo.

„Nie vždy,“ sledovala som ho vychádzať spoza plotu a popravovať si masku, „väčšina robí noblesné oslavy na ukážku vlastnej hojnosti, čo sa neraz zvrhne na poriadne hlučný cirkus.“ Zastavil len kúsok predo mnou. Možno som sa práve pozerala do oči kráľokata. Cítila som bezvýznamne nič. Len nedočkavosť pred novým tréningom.

„Pripravená?“ obzrel sa na bohatstvo jednotlivých lordov.

„Na čo?“

„Vidíš henten biely dom s mramorovou sochou na dvore?“ ukázal prstom. „Tam náš čaká dnešná úloha.“

„Úloha? Nie tréning?“ Zbledla som na povel. „Ideš zabiť ďalšiu osobu?“ Hlas mi skoro zlyhal. V nose som pocítila fantómovú vôňu krvi.

„Zabiť? Možno, ak bude treba. A vôbec, nie som charita, aby som robil tréningy zadarmo.“ Pozdvihol obočie a pod maskou sa mu pohol úškľabok. „Niečo za niečo. Jednoduchý obchod.“ Lapila ma mdloba. Nemohla som dopustiť ďalšiu smrť.

„Aká úloha?“ spýtala som sa s malou dušičkou a podvedome zaryla nechty do svojich dlaní.

„Štós starých papierov s neporušenou kráľovskou pečaťou. Niečo, čo malo byť v kráľovskej knižnici, ale nebolo.“

„Preto si zabil nevinného knihovníka?“ V hlase mi zaznel náznak rozochvenej ostrosti.

Neustále pozeral na drahé sídlo a skúmal každý detail. „Nešťastná nehoda. Zľakol sa ma a padol hlavou rovno na roh písacieho stola. Nedostal som z neho ani informáciu.“

„A ten veliteľ?“

Konečne sa obzrel a jeho chladné oči ma nepríjemne pohltili. Svietilo v nich nemé varovanie. Zjavne som sa spýtala až moc. „Čím menej vieš, tým lepšie,“ sucho odpovedal, „pre teba.“

„Kto tam býva? Je aspoň prázdny?“ Hľadala som osobnú stráž či psy. Dom dýchal prázdnotou.

„Mali by byť na kare veliteľa gardy,“ pretiahol si údy, „dúfajme.“ Vydal sa úzkou cestičkou v pomedzí stromov k zadnému plotu. Nasledovala som ho čo najtichšie mi to nohy dovolili. S napätým sluchom mi aj cvrlikane hmyzu prišlo pekelne hlučné.

Preskočil oplotenie bez jediného zaváhania a len rukou mi naznačil, nech spravím to isté. Nasledovala som ho s chýbajúcou gráciou, čo mal Čierny Lev v každučkom pohybe. Pripomínal šelmu prenasledujúcu svoju korisť v rúšku tmy. Osvetľovali ho len tlmené lampáše z priestrannej terasy. Obzrela som sa za nespočetným množstvom veľkých okien. Ako nájdeme niečo tak malého ako je list v tomto nehoráznom kráľovstve monštruózneho priestoru?

„Ty si berieš tretie a štvrté poschodie. Prejdi všetky zákutia. Aj za obrazmi,“ rozkázal mi a otvoril bez jedinej ťažkosti zadné dvere. Prekvapene som to sledovala.

„Nezodpovedné služobníctvo.“ Mykol plecami s tajomstvom v očiach.

„Zabil si aj to?“ híkla som a hneď si rukami zakryla ústa.

Pretočil panenkami: „Bohovia, nie. Nezabíjam nevinných.“ Lenže čo slovo nevinný znamenalo v jeho slovníku? Je to iný vrah? Bohužiaľ priestor na otázky teraz nebol. Len prstami naznačil na mohutné schodisko uprostred priestrannej miestnosti a vrhol sa k prvému stolíku po jeho rukách. Nemrhala som ani sekundou a vybehla smerom hore. Schody vŕzgali pod každým krokom.

Na samom vrchu ma čakala nekonečná chodba posiata dverami a maľbami rôznych portrétov. Ignorovala som mŕtvolné oči z olejových farieb a skúsila otvoriť prvé dvere. Bez odporu mi odhalili prvú miestnosť. Posteľ, stolík a skrinka. Nič viac. Vrhla som sa po všetkých šuplíkoch a dvierkach. Každá zívala prázdnotou.

Srdce mi bilo ako splašený vtáčik. Ruky som mala ako z rôsolu. Hrabať sa v cudzom dome vysoko postavenej rodiny znelo ako samovražda. Prechádzala som z jednej miestnosti do druhej, skúmala každú zásuvku, každú skriňu, každý obraz. Nič.

Pri piatych dverách som sa začínala cítiť ako v nekonečnej slučke. Všetky izby vyzerali na centimeter rovnaké. Zakúsila som zúfalstvo a prosila všetkých bohov, nech to konečne Sined nájde. Toto mi rozhodne nepomôže pri vstupných skúškach.

Miestnosť zaliatu mesačným svitom zrazu presvietilo ostré žlté svetlo. V panike som zhodila zo stolíka lampu a obzrela sa poza chrbát. Zaregistrovala som len čiernu šmuhu a nečakaný tupý úder do spánku. Svet sa mi roztočil. Moje nohy oslabli a celou váhou som padla na zem. Žmurkala som do priestoru, snažila sa znova získať ostré obrysy a rozpoznať čiernu osobu nado mnou.

„Ty si tá, čo môže za smrť môjho muža, však?“ prehovoril tieň ženským hlasom. „Počula som nejaké zvesti o strážkyni, čo možno pomáhala tomu nájomnému vrahovi.“

Jej tvár bola plná vrások a bolesti. Telo jej obopínal čierny smútočný odev a drahá čipka časť tváre. V ruke kŕčovito madžgala padnutú lampu s novou krvavou škvrnou. Nepoznala som ju, ale jej odev jasne hovoril o bohatstve. Určite bola paní domu. Chcela som začať kričať, privolať Sineda, ale z pier mi vyšlo len zakňučanie. Dunela mi celá hlava.

„Ty si z rodu Bielej ruže, však? Ako asi zlomíš srdce otcovi, keď zistí, čo si zač?“ Dala ruky v bok a nakrčila nosom. Môj otec už nemohol byť viac sklamaný z mojej existencie, ako doteraz.

„A čo tvoj brat? Taký poctivý muž, čo by pre dobro kráľovstva spravil čokoľvek. Ako by to asi zničilo jeho reputáciu?“ Skrčila sa ku mne a drzo položila ruku na moje stehno.

Adler. Adler sa nesmel nič dozvedieť. Práve spomienka na jeho tvár ma donútila napnúť celé telo a pokúsiť sa aspoň posadiť. Musela som utiecť. Len ma pritlačila naspäť k zemi a spoza opaska na mojej nohe vytiahla moju dýku. Nie, nemohla som zomrieť v tomto dome. Zničiť život bratovi bolo to posledné, po čom som túžila.

Napriahla sa. Stropné svetlo sa agresívne odrazilo od čistého ostria. Len na sekundu, dokým ho nezatemnila známa osoba s búrkovými očami. Bez sekundového zaváhania jej zabodol nožík do krku. Nemala ani štipku času postrehnúť ho. Zbraň vytiahol a oboch nás oprskala fontána krvi. Ta scenéria mi bola až príliš známa. Až príliš povedomá. Jej telo padlo hneď vedľa mňa. Pozrela som do jej prázdnych očí bez života. Vyzerali rovnako ako toho muža z baru. Nemé, bez lesku a farby.

„Prišla z pohrebu skôr, ako som čakal. Inak, mám to,“ riekol ako jediné. Zdvihol nad seba zažltnutý balíček s poctivo omotaným špagátikom a s pečaťou kráľovského erbu.

„Zabil si ju,“ šepla som. Posadila som sa a rukou chytila zranenú časť hlavy.

„Ty alebo ona. Pre mňa to bol ľahký výber,“ odpovedal s absolútne vyrovnaným hlasom. Prekročil bezvládne telo a kľakol si ku mne. Inštinkt mi kričal čosi o úteku. Únava a bolesť boli žiaľ silnejšie. S prekvapivou opatrnosťou sa dotkol mojej ruky na pulzujúcom spánku a odtiahol ju. Zvraštil nespokojne obočie: „Bude to treba ošetriť.“

„Je mŕtva,“ ignorovala som jeho slová a nedokázala odtrhnúť oči od jej mŕtvoly. Smrť sa stávala až príliš veľkou súčasťou môjho života. Nájomný vrah už nereagoval, bez opýtania ma vzal na ruky a svižným krokom utekal preč z domu.

Vonku bolo stále rovnaké ticho a tma. Jedinou zmenou bolo jedno rozsvietené okno na noblesnej stavbe. Jasná nočná obloha plná hviezd pôsobila krásne a pokojne. Nič nenasvedčovalo chladnokrvnej vražde zronenej vdovy.

„Chyť ma okolo krku,“ rozkázal vedľa plota, „pevne.“ Poslušne som obmotala oslabnuté ruky okolo jeho šije a pevne ho objala. Sined si ma podchytil len jednou rukou a pomocou druhej sa prehodil na druhú stranu plota.

Možno to bolo šokom, možno úderom do hlavy, ale moje telo prvýkrát po desaťročí nereagovalo odporom na mužský dotyk. Majstrova nechutná stránka vo mne vytvorila neprekonateľný odpor ku všetkému intímnemu a dôvernému. Zničil pre mňa slová ako láska, vzťah či nevinný cit. Všetko mi to prišlo ako rozprávka, neskutočná predstavivosť. Niečo, čo v reálnom svete proste neexistuje.

Znechutená vlastným telom, ktoré našlo pokoj v tak zvrátenej situácii ako je táto teraz, som rezignovane položila hlavu na jeho rameno a nechala sa niesť na neznáme miesto. Pred očami sa mi mihali mohutné pne a listy hustého stromu. Jeho dych bol mierny a pravidelný. Upokojujúci.

Do scenérie sa pomaličky vkradli dedinské domy. Vyberal si nevychodené cestičky v temných zákutiach dediny až došiel k vyššej budove plnej hluku a hudby. Určite krčma. Zaklopal na dvere v špecifickom rytme. Počula som len pootvorenie dverí a šepot. Hlasy mi splývali do tlmenej disonancie.

Neviem ani ako a sedela som na nepohodlnej posteli v podkrovnej izbe. Všetko mi začínalo splývať do jedného nezmyselného obrazu. Sined si prisadol ku mne, donútil ma oprieť o stenu a prstami opatrne odtiahol krvou polepené atramentové pramene vlasov. Nespokojne si obzrel ranu. Šomral čosi o stehoch.

„Mala by som ísť domov,“ zakňučala som a bojovala s mdlobami, „zajtra ráno musím byť na cvičisku.“

„Jasné, jasné,“ zamrmlal, pritiahol k sebe vedro s vodou a navlhčenou utierkou čistil bok mojej tváre. Bolesť bola prekvapivo ostrá a trhala som sa pri každom letmom stretnutí zranenia a handry.

„Na,“ strčil mi do roztrasených prstov pohárik páchnuci po pálenke, „vypi to.“ Znechutene som to do seba vyliala a snažila sa nevyvrátiť obsah žalúdka. Nenávidela som chuť alkoholu. Do útrob tela sa mi rozlialo teplo a bolesť sa pomaly menila na tlmený pocit. Dokým nevytiahol ihlu a niť.

Zašívanie som zažila raz v živote. A rozhodne to nebolelo tak pekelne ako dnes. Okrem tej bolesti som si už nepamätala nič. Len tmu.

Autor: Myerel (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hviezda a vrah V.: