OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » If I survive... - kapitola 5: Výsluch

27.10.2014 (09:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 719×

Uf, tak, konečne som sa dokopala k zverejneniu ďalšej časti! Hádam sa bude páčiť a fakt veľmi ďakujem za komenty a sľubujem, že sa polepším a budem pridávať častejšie. :D

Túto časť venujem hlavne ninik, TheSinna, DarknessB, Smile, WendyMoon a limcyan. Díky holky! :D

Kapitola 5

Vzduchom sa predieralo mučivé píp-píp-píp a ja som mala chuť tú otravnú vec rozbiť. Rozlepila som jedno oko a s neskutočným sebazaprením sa posadila. Za oknami sa práve brieždilo, čo znamenalo nekresťansky skorú hodinu – teda aspoň pre mňa. Vzdychla som a chrbtom ruky si pretrela rozospaté oči. Bože, nech už je víkend! Omyl, ten sa už začal, ale ja mám voľnú len nedeľu a tú máme až zajtra. ARcar prevádzkuje aj v Sobotu a to znamená ďalší deň neúprosného boja Ja vs. pekelná, kovová vec na mojom nočnom stolíku!

Ak by som sa kvôli niečomu chcela vrátiť k mojej predchádzajúcej práci, tak by to bola práve pracovná doba. Ako pretekár som pracovala v noci – čo mi dokonale vyhovovalo – a celý deň som potom strávila v posteli (teda, prinajmenšom polovicu)!

Chlad ma hladil po chodidlách a ticho, prerývané šumením morských vĺn, ma zas uspávalo. Potriasla som hlavou a s veľkou nechuťou sa postavila a začala s každodennou, raňajšou činnosťou. Kúpeľňa, kontrola kovovej končatiny, jeden záchvat, raňajky, kávička a nakoniec odchod z prázdneho domu. Niekedy mi to ticho lezie na nervy, ale väčšinou mi vyhovuje. Zvažovala som aj kúpu domáceho zvieratka, ale pri mojej starostlivosti by sa nedožilo dlhšie ako týždeň.

Moje zlaté volvo si rezalo cestu pomedzi pomalších susedov, zatiaľ čo ja som v duchu rozjímala nad otázkou záhadného federála, Dominika Morgana. Nebyť toho, že aj ja potrebujem nejaký zdroj obživy, už by som mu klopala na dvere.

Zastavila som pred dielňou, netušiac, aké prekvapenie tam na mňa čaká! Nestihla som ani poriadne vystúpiť z auta, keď priamo za jeho zadným nárazníkom zaparkovalo ďalšie. Toto bol čierne BMW, z ktorého útrob nevystúpil nik iný, ako náš otravný, a v tejto chvíli aj zaujímavý federál Morgan. Hnedé vlasy mu neposedne padali do očí a tie vražedne upieral na mňa. Nie, nebol to ten klasický pohľad typu: „Ja ťa zabijem!“, ale oveľa zlovestnejšia a pre federálov typickejšia odroda: „Povedz nie, a potom ťa zabijem!“

Podišiel ku mne a vršok smokingu sa nadvihol v poryve vetra, pričom odhalil čierne traky a hlavne zbraň v puzdre. Spozornela som.

„Prejem príjemné ráno, pán Morgan,“ pozdravila som slušne, ale niečo mi nahováralo, že toto nebude len tak. A mala som pravdu.

„Andrey Josephine Reinerová,“ oslovil ma celým mojim menom. Asi by ma nemalo prekvapovať, že ho pozná. „Ste zatknutá, pre marenie federálneho vyšetrovania! Máte právo nevypovedať. Všetko, čo poviete, môže byť použité proti vám,“ oznámil mi chladne a ja som nestihla ani poriadne vyvaliť oči, keď v tom už stál pri mne s putami v rukách.

„Čo?“ štekla som a odsotila jeho dotieravé ruky. Nahnevane zaťal zuby, ale keď prehovoril, jeho hlas bol dokonale pokojný.

„Ste zatknutá z marenia vyšetrovania,“ oznámil mi znova.

„Vážne? A dôkazy?“ zavrčala som. Teda, nie, že by som nemala začo ísť do väzenia, ale myslela som si, že tých pár melónov, ktoré som použila na podplatenie potrebných ľudí ma z tohto rizika dostalo... ale počkať, marenie federálneho vyšetrovania?

„Máte právo nevypovedať – a prosím Boha, aby ste ho využili!“ precedil pomedzi zuby a opäť sa po mne natiahol. Zvažovala som svoje možnosti. Mám ho udrieť, ale to by ma potom obvinili z napadnutia verejného činiteľa... mám utiecť? Ehm, tak to by som rovno na mieste mohla vyhlásiť: „Berte si ma, pán policajt, som vinná!“ – čo nie som. Myslím...

Z mojich úvah ma vytrhol príchod statnej postavy. Randy mi prišiel na pomoc!

„Andy!“ zvolal obozretne. „Čo sa deje?“

„Nemám ani páru... ale tento pán ma prišiel zatknúť,“ dodala som a prstom ukázala na Morgana.

„Prečo? Čo sa stalo? Spravila si niečo? Máte zatykač?“ vychrlil hŕbu otázok a ja som nevedela, ktorú zodpovedať ako prvú. Rozhodla som sa pre poslednú, lebo tá zaujímala aj mňa – teda zaujímala ma najviac.

„Máte zatykač?“ zavrčala som. Morgan spod saka vytiahol na trikrát zložený papier a podal mi ho. Zbežne som si ho prezrela a potom podala Randymu. V tej chvíli sa pred dielňou zhromaždilo celé zamestnanecké osadenstvo ARcar. Ešte šťastie, že tu neboli zákazníci. Nič tak neškodí biznisu, ako zatknutá majiteľka!

„Pôjdete dobrovoľne? V opačnom prípade, budem nútený použiť donucovacie prostriedky,“ pokračoval naoko trpezlivo, načo som ho prevŕtala zúrivým pohľadom.

„Randy, zavolaj Stanleymu a povedz mu, čo sa stalo,“ prikázala som svojmu vernému priateľovi. „Jean, dokým budem preč, máš to tu pod palcom.“ Nemala som veľa času, musela som rozdať čo najviac príkazov. „Rhona, Frenklinovi dnes prídu diely na Mercedes Benz, skoč po ne. Shake, dokým nedorobíš BMW Hallovej a ten cadillac, nechoď domov!“

Potom som sa obrátila na federála a štekla mu do tváre. „Pôjdem - ale bez pút.“ V očiach mu preblesol sklamaný tieň. Hajzel!

„Dobre,“ súhlasil chladne a otvoril mi zadné dvere mercedesu. Posadila som sa za mriežku. Toto mu len tak neprejde, to prisahám!

O necelú pól hodinu som už sedela medzi tromi sivými stenami a jednou nepriehľadnou sklenenou.  Čakala som - no nie dlho. Dvere sa roztvorili a vypľuli Morgana s nejakou fuchtlou s nevkusne nafarbenou hlavou. Alebo tá príšerná mrkvová bola jej prirodzená? Neviem a teraz to riešiť nebudem, no v každom prípade to vyzeralo, akoby si na hlavu nakydala výstražnú oranžovú, ktorá sa dáva na dopravné kužele.

Morgan si sadol oproti mne, zatiaľ čo jeho spoločníčka mi ostala stáť za chrbtom.

„Tak, keď ste sa konečne uráčili prísť, mohli by ste mi láskavo povedať, z čoho ma obviňujete?“ zavrčala som, pričom som si neodpustila poriadnu dávku sarkazmu. 

Morgan sa mi uprene zahľadel do očí a povedal: „Z marenie federálneho vyšetrovania!“

„A konkrétne akého?“

V očiach mu preblesol nebezpečný tieň.

„Slečna Reinerová...“

„Povedala som vám, že ma nemáte volať slečna!“ zavrčala som, ale on moju požiadavku ignoroval.

„...čo ste robili 27.8. v noci neďaleko Marshellgrees?“

Chcela som povedať, že netuším, o čom to, ksakru, točí, ale veľmi dobre som vedela, čo sa stalo predvčerom v noci. No nakoniec som sa rozhodla pre lož.

„Kdeže som to bola?“

Už-už som videla, ako zlostne zatína sánku, ale ten bastard mal nervy z ocele.

„Nehrajte hlúpu,“ napomenul ma a zodvihol čierny kufrík, čo sa doteraz ležérne opieral o nohu stola.

Položil ho na bielu dosku a otvoril. Nemala som páru, čo v ňom je, ale nakoniec som na to nanešťastie prišla. Boli to hŕby fotografií. Mnohé z nich zachytávali rozhádzané, modré trosky, na iných boli zábery ohorenej mŕtvoly, z ktorých sa mi zdvíhal žalúdok. Niežeby som nezniesla pohľad na ľudské pozostatky - nech už boli v akomkoľvek stave -, ale vedomie, že ja som mohla skončiť rovnako ma desilo. Morgan ma pozorne sledoval. Čakal na moju reakciu, no nijakej sa nedočkal. Ľadovo som sa mu zahľadela do modrých očí a vyčkávala, čo bude. Nedal najavo svoje sklamanie, práve naopak. Siahol medzi fotky a vzápätí predo mňa položil zopár z nich.

Tak toto ma prekvapilo. Na obdĺžnikových fotografiách stála vysoká postava. Najskôr sa pretĺkala pomedzi dav, potom strnulo stála a vzápätí sa krčila v temnom kúte. Tou postavou som bola ja.

„Vy ma sledujete?!“ vyštekla som podráždene.

„Tak už priznávate, že ste tam boli?“ zvolal víťazoslávne a ja som sa, aj napriek žeravej zúrivosti, čo sa mi liala pod kožou, krivo usmiala.

„Nikdy som netvrdila, že som tam nebola.“ Jeho nadšenie o pár nanostupňov ochablo. Opäť siahol medzi fotky a vytiahol ďalšiu. Na tejto som sa ako námesačná rútila k požiaru. Nebolo mi vidno do tváre. Na ňu položil inú, kde ma Chavier na pleciach odnáša preč a vzápätí nasledoval výjav, ako sa obaja váľame v prachu.

„Čo ste tam robili?“ spýtal sa. Jeho hlas znel inak ako pred chvíľou. Bol... čo ja viem, naliehavejší? Smutnejší? No na mňa jeho hry neplatia.

„Nedávno som stretla istú osobu, ktorá mi nasadila chrobáka do hlavy.“ Obaja sme veľmi dobre vedeli, kto tou osobou bol. „A tak som sa rozhodla overiť si pravdivosť istej informácie,“ neklamala som. Aspoň v tomto nie.

„Stačilo prísť za mnou... alebo mi len zdvihnúť telefón!“ zavrčal. Nato som nepovedala nič, len pochybovačne mykla plecami. Čo iné som mu mala povedať? Niečo v zmysle: „Si poliš a tým ja neverím,“ alebo: „Aj keď si sexi a rada by som ťa dostala do postele, nikdy by som s tebou dobrovoľne nespolupracovala a už vonkoncom ťa nežiadala o pomoc?“ Tak zúfalá ešte nie som. Zatiaľ. Namiesto toho som škrobene vrkla:

„Fajn, pán policajt, usvedčili ste ma. Bola som tam. Čo z toho vyplýva?“ sarkazmus zo mňa len tak sršal. „Pokiaľ viem, tak vyskytovať sa na súkromnom pozemku so súhlasom súkromnej osoby, ktorej spomínaný pozemok patrí, nie je trestný čin... či je? Ak je, tak fajn, naparte mi pokutu, nech konečne môžem ísť!“

Kde, krucinál, ten Stan toľko trčí!?

„Slečna...“

„Žiadna slečna! Už si to konečne vtlčte do...“ nedopovedala som, lebo práve v tej chvíli sa dvere roztvorili a malú, pochmúrnu miestnosť zaplavilo svetlo, v ktorom sa ako anjel spásy zjavil môj starší brat!

Dobre, preháňam, ale Stan sa tam skutočne zjavil. Jeho vysoká, udržiavaná postava zaplnila dvere. Neunikol mi uznanlivý pohľad v očiach ženskej za mnou. Veď koniec koncov Stan bol vážne kus. Tmavšie vlasy mal elegantne sčesané, ale predsa len mierne šibalsky neupravené, v hnedých očiach, ktoré inokedy sršali humorom, mu teraz trónil vražedný, právnický výraz, ktorý hovoril: „Začni si so mnou a zvyšok života stráviš v base - alebo zacvakáš pekne vysoký šek za súdne konanie“ -  a presne to som teraz potrebovala!

„Andrey!“ pozdravil ma a keďže nepožil skratku, vedela som, že mám problém. „Pán Morgan, slečna Brandonová,“ pokračoval a to by ma zaujímalo, odkiaľ ich pozná. Pevným krokom prešiel k stoličke veľa mňa a posadil sa.

„Dúfam, že si počas mojej neprítomnosti nepovedala nič, čo by...“ A týmto sa to všetko začalo. Keď sa Stan dozvedel, že som sa priznala, počastoval ma pohľadom, ktorý by nezainteresovaný človek pokladal za sklamaný, ale ja som vedela, že v tom momente ma chcel zabiť. No potom mu Morgan povedal o fotkách a jeho vražedné chúťky sa o čosi otupili. Sedeli sme tam hádam dve hodiny. Vypočúvali ma a Stan každú otázku nasledoval slovami: „Nemusíš odpovedať!“, čo Morgana neskutočne vytáčalo, a tým pádom mňa zas sakramentsky bavilo. 

Nakoniec som vyviazla bez trestu. Keď som konečne vyšla z chladnej budovy von, slnko už dávno prekonalo svoju poldňovú cestu a chýlilo sa k západu.  Zbežne som hodila očkom po Stanovi. Ten si toho okamžite všimol a spražil ma jeho vlastnou odrodou pohľadu, ktorý som ako decko často schytala od rodičov.

„Hádam, že tu nemáš auto,“ nepýtal sa, len sucho konštatoval.

„Nemám,“ pritakala som. Ťažko si povzdychol.

„Tak poď.“

Neznášam, keď so mnou hovorí týmto tónom. Je to, akoby mi opäť bolo divých pätnásť a on bol zasa ten „dospelý“, ktorý všetko vie najlepšie. Ale nechala som si svoje ponosy pre seba. Kto vie, dokedy by ma tam ešte držali nebyť jeho? Kráčali sme bok po boku k neďalekému poschodovému parkovisku. Práve sme prechádzali okolo zmrzlinového stánku, keď konečne prehovoril a tento krát mu v hlase nedominoval chladný, právnický tón.

„Do čoho si sa zas dostala!?“ zavrčal, čo mu moc nešlo k elegantnému obleku.

„Bola by som radšej, keby si to nechal tak.“ Jasné, že nenechal. Zastavil v polke kroku a ja som zatiaľ podišla kúsok dopredu.

„Bol som uprostred rokovania s protistranou, keď vtom mi zavolal Randy, že si sa opäť dostala do poriadneho maléru a pre tento krát s federálmi. Nechal som všetko tak a hnal sa cez celé mesto, aby som ťa opäť vytiahol z kaše a ty mi teraz povieš, aby som to nechal tak!?“ Slovo zúril je nič oproti realite. Nahodila som svoj najlepší, psý pohľad a zatiahla:

„Stanley!“

„Andy! Ja chcem odpovede, takže si toho Stanleyho nechaj pre seba! Tak?“

Bol neúprosný a ja som bola zahnaná do kúta. Ak som kedykoľvek v živote mala nejaký problém, bol to môj veľký brat, kto ma z neho dostal a je jedno, či to bolo na škole alebo doma. Často vravieval, že práve táto prax (vyťahovanie môjho zadku z prúserov) z nehu urobila dobrého právnika. A ja - ak som niekomu nedokázala klamať, tak potom jemu. Porazenecky som si vzdychla.

„Poďme sa najesť,“ navrhla som. „Toto bude nadlho.“

Oči sa mu zúžili do tenkej linky, ale nakoniec prikývol. „Fajn.“

Prešli sme k jeho tmavomodrému BMW i8 a už len podľa toho, že tento hybrid stojí približne 135 700$, si človek môže urobiť vcelku jasný prehľad o finančných príjmoch majiteľa. Pekný, inteligentný a bohatý. Človek sa len pýta, ako je možné, že je ešte stále slobodný!? Ou, nie - to sa pýta hlavne moja mama.

Ale nech už je môj braček akýkoľvek, jedno nevie istotne a to šoférovať. Teda nie, že by šoféroval zle, ale preňho je auto len odrazom finančného portfólia jeho konta, niečím, čím sa môže pochváliť a prezentovať na verejnosti. Jednoducho si nedokáže vytvoriť bližší vzťah k tejto tmavomodrej nádhere.

Zastavil pred malou, talianskou reštauráciou. Nepoznala som ju, ale podľa jeho recenzie sa tu dalo dobre nejesť v dostatočnom súkromí – plus sa to zhodovalo s jeho spoločenským statusom.

Usadili nás pri stene oproti oknám a vzápätí sme už v rukách držali miestne menu. Ani neviem, čo som si objednala a pustila sa do skrátenej verzie príbehu. Povedala som mu v podstate všetko. Nič som nevynechala, dokonca som sa priznala aj k slabosti, ktorú som zažívala pri nehode a ako som sa skoro nechala zabiť. Nemalo zmysel pred ním niečo tajiť. Aj keď som sa považovala za dobrého klamára, on presne vedel, kedy hovorím pravdu a kedy nie.

„Takže si to zhrnieme,“ navrhol, keď som skončila. „U Teda v kancelárii sa zjaví federál, ktorý tvrdí, že to, čo sa ti stalo, nebola nehoda – ty mu uveríš a začneš vyšetrovanie na vlastnú päsť, ktorá ťa zavedie na preteky. Tam vybuchne auto favorita pretekov krátko pred cieľom a ty sa pritom necháš takmer zabiť?“ To posledné zavrčal. Prikývla som. „Zachráni ťa zazobaný gangster a ty namiesto toho, aby si sa od celej situácie držala čo najďalej, pokračuješ vo vyšetrovaní a zistíš, že Freda McWella zavraždil jeho „sponzor“ – mimochodom, ďalší nebezpečný živel, ktorý má prsty v obchode s drogami a kto vie v čom ešte?“ Prikývla som a on ma opäť spražil vražedným pohľadom. „Zbláznila si sa?!“ štekol a z hlasu mu sálal žeravý nesúhlas. Nechápala som.

„Čo? Nie!“

„Bože, Andy! Si magnet na katastrofy! Musíš sa od toho držať čo najďalej! Sú to nebezpeční, extrémne nebezpeční ľudia!“ naliehal. „Nepleť sa im pod nohy! Oni nemajú zľutovanie! Zabijú ťa, ak uznajú, že si pre nich nebezpečná!“

Na jednej strane som ho chápala. Mal pravdu, ale...

„To mi chceš povedať, že to mám nechať tak?“ zhrozila som sa. „Takmer ma zabili! Pripravili ma o ruku! Bola by som vtedy vyhrala!“

„Presne tak, nechaj to tak. Vtedy ťa takmer zabili, teraz to nemusí skončiť pri „takmer“! A navyše si zato môžeš sama,“ vyhlásil jeho obľúbenú vetu. „Keby si sa do toho nenamočila, o ruku by si neprišla. Porušovala si...“

„Len mi nepovedz, že som si to zaslúžila len preto, že som porušovala zákony. Obaja veľmi dobre vieme, že zákony sa porušujú ako na bežiacom páse a len málokto je za to skutočne potrestaný.“ Je právnik, to on obhajuje tých, čo ich porušujú.

„Andy,“ zatiahol zmučene a uchopil moje ruky do jeho dlaní. „Prosím ťa, nechaj to tak. Nič s tým nezmôžeš, iba sa dostaneš do ešte väčších problémov. Toto je väčšie, ako si myslíš!“

„Stan...“ začala som, ale on ma prerušil.

„Ak nie na seba, tak mysli aspoň na rodičov. Mysli na nich! Zabije ich, ak sa ti niečo stane! Vieš, ako na tom boli naposledy. Mama skončila na práškoch a otec? Ten na tom nebol o nič lepšie. Bože, veď kvôli tomu zavrel obchod a to ešte nikdy v živote nespravil!“ pripomínal mi a ja som to veľmi dobre vedela. Ale čo som mala robiť? Nechať to tak? Nechať tých hajzlov slobodne behať po svete, akoby sa nič nestalo?

„Stan...“

„Andy, prosím, mysli na nich... mysli na mňa! Siss...“ Tá prezývka. Ako je to dlho, čo ma naposledy nazval Siss? Veľmi dlho.

„Ja...“ nevedela som, ako pokračovať. Mal pravdu, ale...

Stan toho využil a zmenil tému na podpásovku.

„Inak, mama ti odkazuje, že zajtra máš prísť na obed a ak sa tam neukážeš, vlastnoručne z teba stiahne kožu,“ oznámil mi a ja som sa zhrozila.

Rodinný obed – len to nie!  Nie, že by som našich nemala rada – preboha, to nie – ale jednoducho nedokážem vystáť mamine ponosy, že ona v mojom veku... a podobne.

„Musím?“ zatiahla som zmučene, načo sa Stan škodoradostne usmial.

„Musíš.“

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek If I survive... - kapitola 5: Výsluch: