OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Karmínový nov (08)



Karmínový nov (08)Idalia, Dawson, Emma a Marcus.

Kapitola 8 *Problémy*

„Nie je to tak, ako to vyzeralo,“ uisťovala som Dali už po tretíkrát. Celý čas sa na tom smiala a nechcela mi uveriť. Hnevalo ma to. Nebodaj ma považuje za ten typ ženy, ktorá hneď po rozchode a ročnom vzťahu vlezie do postele s neznámym mužom? To ma urazilo.

Sedeli sme v malej kaviarni v centre mesta na starom námestí a popíjali kávu. Hladina kofeínu v mojej krvi bila na poplach. Kofeínový šok sa našťastie ešte nedostavil. Už si ani nepamätám koľká je to káva v poradí. Tretia? V noci som vôbec nespala a potrebovala som sa dostať na nohy. Čaká ma dlhý deň a to som ešte nemala predstavu, čo všetko budem musieť zniesť.

„Nemusíš mi to stále opakovať,“ usmievala sa. „Musím však uznať, že tvoj vkus sa zlepšuje. Odkiaľ si vytiahla tohto,“ uznanlivo kývala hlavou a srkala dúšok čierneho nápoja.

Teraz som sa rozosmiala aj ja. „Dostavil sa sám.“

„Prečo ku mne niekto taký nezaklope na dvere,“ vzdychla si.

„Hej!“ zagánila som na ňu. „Si zadaná. Nepamätáš sa?“

„Ako dokážeš odolať tomu chlapovi. Aj ja by som podľahla. Je sexy, dobre stavaný, milý a ten vášnivý pohľad...“

„To dedukuješ z tých troch sekúnd, ktoré si s ním strávila?“ Sexy áno, dobre stavaný, aj to sedí, ale milý? Ani zďaleka. Je otravný, tvrdohlavý, ochranársky. Všetky tieto vlastnosti neznášam. A lezie mi príšerne na nervy. V istých momentoch, ktoré sú dajú počítať na dvojciferné čísla hodín. To s vášnivým pohľadom som nepochopila.

„Je to syn strýka Jonata, však?“ Prikývla som. „Čo robí tu, v meste?“ Oprela sa o operadlo stoličky, ruky položila na stôl a sledovala, čo vymyslím. Pravdu som jej povedať nemohla. Nechcela som ju do toho zatiahnuť. Aká je šanca, že by mi uverila?

„Jeho otec... zomrel, a tak prišiel sem. Potreboval zmeniť vzduch.“

„A to je všetko? Veríš mu to?“ neveriacky krútila hlavou. Ani zďaleka to nie je všetko a nie, neverím mu, ale nič iné jej povedať nemôžem. Snažila som sa náš rozhovor nasmerovať iným smerom, lenže bolo to nemožné. Buď chcela mať ako hlavnú tému Dimitria, čo som tvrdohlavo odmietala alebo Alexa, o ktorom som sa baviť nechcela. Už len pri spomenutí jeho mena, môj adrenalín prerazil najvyššiu možnú hranicu. Pocity, ktoré sa vo mne zmietali som dokázala udržať pod kontrolou, ale každou sekundou sa drali na povrch.

„Čo sa stalo na tom plese?“ dožadovala sa odpovede. Naliehavo. Je jasné, že to chcela vedieť. Hneď na druhý deň odlietala preč a ja som odtiaľ zmizla bez vysvetlenia. Nedvíhala som telefón, utiekla z bytu a nikto nevedel, kde som. Až teraz som si uvedomila, aký strach o mňa musela mať. Nebolo to odo mňa pekné, ale v tej chvíli na tom nezáležalo.

Dívala som sa Idaliu a mlčala. Hoci sa mi nechcelo o tej noci hovoriť, nemala som na výber. Už to držím v sebe príliš dlho a možno keď to dostanem von, uľaví sa mi. Pár minút som sa pozerala do šálky s teplou kávou a premýšľala, čím začať. Ona si zaslúžila odpovede. Je to jediný človek, ktorému som sa mohla zdôveriť.

„V ten večer... všetko vyzeralo fajn až do momentu... keď sa Alex vytratil. Myslela som, že je niekde so Stevenom, ale vy dvaja ste boli spolu, tak som ho šla hľadať... A našla som ho...s Emmou.“ Idaliino obočie vystrelilo do výšky. „Čože?“

Šokovane mi hľadela do očí neschopná prijať fakt, ktorý som povedala. Nikomu som nepovedala o Emme. Nikto nevedel, prečo som sa s Alexom rozišla. Len Steven. Lenže on vedel len to, že som sa dozvedela o jeho podvádzaní. Nič viac.

„A tak som sa zbalila, vypadla z nášho bytu a týždeň bývala v hoteli. Potom som si spomenula na rodinný fond, o ktorom mi povedala mama tesne pred smrťou. Potrebovala som peniaze a nový byt. Šla som do banky, zistila, že je na tom konte pekných pár núl a v schránke vlastnícky list od toho domu.“ Spolu s dýkou, ktorá je rodinným dedičstvom a slúži na zabíjanie upírov.

Idalia ma sledovala s prekvapeným výrazom. Skákala pohľadom z mojej tváre na založené ruky na stole. Kým prehovorila, napila sa kávy a zahryzla do čokoládovej sušienky.

„Nemôžem tomu uveriť... s Emmou?“ krútila hlavou.

„Nie je to až tak k neuvereniu,“ chabo som sa uškrnula a snažila zatlačiť všetky nepríjemné spomienky a pocity do útrob mozgu a srdca. Emma bola modelka. Každý chlap na tom plese sa za ňou otáčal s výnimkou Alexa, ktorý ju ešte aj pretiahol. Vysoká ryšavka s dlhými rovnými vlasmi a dokonalou postavou. Kto by ju nechcel do postele?

„A Alex, nesnažil sa...“

„Snažil,“ napila som sa z kávy. „Márne.“

„Bolo to prvýkrát?“ opýtala sa opatrne. Opäť som pocítila ten zdrvujúci pocit, keď som mu pri položení tejto otázky hľadela do očí. V tom momente sa všetko skončilo. Bolesť, ktorú som cítila ma pohltila. Bola to väčšia bolesť ako mučenie upírmi. Potlačila som slzy, ktoré si našli cestu zo slzných kanálikov. Nebudem plakať. Prisahala som, že pre mužov už nikdy, nikdy, nevyroním ani slzu.

Zhlboka som sa niekoľkokrát nadýchla. „Keď som sa ho to pýtala, koľkokrát... koľkokrát ma podviedol, neodpovedal, takže je očividné, že to nebolo iba jedenkrát.“

„Kretén! Keď ho stretnem, bude potrebovať plastického chirurga, aby mu upravil poškodenú fasádu,“ zlostne stisla pery a v očiach sa mihal plameň nenávisti.

„Idalia, prosím. Nechaj to tak. Snažím sa to celé prekonať.“ A zatiaľ sa mi to darí. Mám hlavu plnú iných a desivejších problémov. Plne ma zamestnávajú myšlienky na upírov a Dimitria.

„Myslím, že ti v tom dokonale pomáha istý vysoký, čiernovlasý fešák,“ uškrnula sa. Neubránila som sa úsmevu.

Fajn! Priznávam. Ten chlap sa mi dostal pod kožu, ale to je všetko. Nie sú v tom žiadne city a ani nikdy nebudú. Nechcem zažiť to, čo pred pár týždňami. Druhýkrát by som to nezvládla a hoci navonok sa snažím pôsobiť akoby bolo všetko v poriadku, nie je. Úspešne potláčam všetky pocity, ktoré sú uzamknuté hlboko v tajnej komnate. A tá už nikdy nebude znova otvorená. Radšej budem stará dievka s piatimi mačkami ako ešte raz prežiť bolesť z lásky.

***

Moje malé kráľovstvo. Presne takto volám moju maličkú kanceláriu v redakcii novín. Zatiahnuté žalúzie na dverách ma chránili pred otravnými pohľadmi kolegov. Vedeli to. Všetci do jedného. Vedeli, prečo som si vzala voľno, prečo som odišla z plesu bez rozlúčenia. Na pracovných akciách len ťažko zatajíte isté skutočnosti. A k tomu všetkému sú to novinári a žurnalisti. Tajiť niečo pred niekým, koho práca je získať nepolapiteľné, odhaľovať tajomstvá, používať neschválené metódy, byť otravní nad rámec znesiteľnosti, to bola hračka. Každý vedel o mne a Alexovi. Aj to, že nám to v posledných týždňoch neklapalo. Ja som sa snažila dať nášmu vzťahu šancu. Nechcela som ho stratiť. Chcela som späť tie dni, keď sme boli do seba bláznivo zamilovaní. Bola tu malá chybička. On ma už nemiloval, ja áno a práve tieto city sa mi stali osudnými. Potrebujem sa ich raz a navždy zbaviť.

Začala som pracovať na článku, ktorý bude o necelé tri týždne publikovaný. Zdroje, ktoré som získala doteraz, neboli postačujúce. Žiada si to niečo viac. Informácie, ktoré ešte neboli publikované. Fakty, ktoré sa mi podarí vytĺcť len z jediného človeka.

Keď pracujete ako žurnalista, vašim cieľom je zaujať. Osloviť publikum, pre ktoré píšete. Prísť s informáciami, ktoré každý pozná alebo si ich dokáže nájsť, je urážka našej práce. Preto potrebujem niečo viac. Nahliadnutie do spisov, policajných správ mi zaistí dostatok tajomstiev, ktorých úlohou je šokovať. Aj ja mám limity a nezverejňujem všetko. Niektoré veci jednoducho ľudia počuť nechcú. Vtedy prichádza na rad upravená skutočnosť. Žurnalistika nie je pravdivý svet. Je čestná len v jednej veci. Píše to, čo ľudia chcú počuť.

Zrazu sa otvorili dvere s buchotom. Žalúzie sa hrkotavo mihali z jednej strany na druhú. Zdvihla som hlavu a hľadela na postavu oblečenú v bielych nohaviciach a svetlomodrej košeli. Dawson! Typické...

„Neučili ťa klopať?“ sykla som naštvane. Daw sa pobavene usmial, bez pozvania si sadol na stoličku oproti mne a pozorne si ma prezeral.

Moju otázku ignoroval. Jednoducho tam sedel a zízal na mňa. Nadvihla som obočie, oprela sa o stoličku a začala ho prepaľovať pohľadom.

„Prišiel si ma vyzliekať očami alebo máš lepší dôvod, prečo bez dovolenia vtrhneš do mojej kancelárie a dokonca nezatvoríš za sebou dvere?“ Rozosmial sa.

„Chcel by som ťa vyzliekať nielen očami. Vieš, že som tu pre teba. Veľmi rád ponúkam svoje rameno na vyplakanie,“ hlesol žiadostivým hlasom. Vyvalila som oči a prestavila si seba v jeho náručí. Nie, to nie. Daw je sexy, ale bola som asi jediná ženská v celej budove, ktorá mu dokázala odolať a povedať niečo nemysliteľné. Nepriťahoval ma. A to som ho videla bez všetkého iba bohom stvoreným, ale to je iný príbeh.

„Mám článok o dvoch mŕtvolách, ktoré našli dnes ráno a potrebujem malú službičku,“ dodal. Tento chlapík mi úprimne nechýbal. Je to cvok. Otravný cvok.

Prevrátila som oči. „Ok, upravím tvoj článok, ešte niečo?“

Opäť sa pobavene usmial a odhalil všetkých tridsať dva snehobielych zubov. Na lícach sa mu objavili maličké jamky. Jeho oči mali rovnakú farbu ako nagelované a upravené vlasy s nádychom svetlohnedej. Boli plné šťastia a optimizmu, čo v mojich chýbalo. To bol celý Daw. Vždy veselý s vtipnými poznámkami. Lenže teraz som nemala chuť sarkasticky odpovedať na jeho narážky.

„Neverím, že to hovorím, ale... tie tmavé vlasy z teba urobili ešte...“

„To stačí!“ stopla som ho. Ešte niečo?“

Oprela som lakte o stôl a naklonila sa viac dopredu. Pritiahol stoličku bližšie k stolu a spravil to isté.

„Je tu jedna vec...“ zahľadel sa do mojich očí.

„Mám snáď na dverách napísané charitatívna pomoc?“ vyprskla som. Zasmial sa.

Nemohla by som ho nakopať, uškrtiť, ani využiť svoj slovník plný nadávok. Menovať ho nadávkami som mohla len v hlave. Bola som naštvaná. Naštvaná na môjho šéfa. Sexy šéfa.

„Nedurdi sa. Vieš, že ti to nepristane.“

„Vyklop to už!“

„Fajn,“ vzdal to. „Ako som spomínal. Dvaja mŕtvi chlapíci. Telá našli na Reimossovej 6,“ pustil sa do vysvetľovania.

„Ulička kokaínu,“ pošepla som. Bolo to miesto známe každému v meste. Ak ste potrebovali drogy, šli ste do „R šestky“. Potrebovali ste sa niekoho zbaviť, zabili ste ho v „R šestke“. Hotové centrum nelegálnych činností.

„Je to úplná senzácia. Jeden z nich bol zastrelený a ten druhý... akoby nestačili guľky, ešte ho aj prebodli. Nikto nevie, čo tam robili. J.T., ten prvý mŕtvy, mal dokonca sestru a rodičov a nebol to žiadny grázel. Pred dvoma mesiacmi zmizol z domu a teraz je mŕtvy. Bude to fantastický príbeh ale potrebujem viac...“

Daw rozprával ďalej a ďalej. Prestala som ho vnímať. V tej chvíli som dostala facku od života. Strely, rany, guľky a prebodnutý. Ó Bože!

Zabila som človeka, ktorý mal rodinu. Mal sestru a matku, ktoré teraz za ním smútia. A za všetko môžem ja. Ja som bola tá, ktorá ukončila jeho život. Zabila som ho a necítila pritom žiadne výčitky. Užívala som si to.

„Hej, počúvaš ma?“ vytrhol ma z myšlienok.

„Jasné. Chceš mená, spojenie s podsvetím, všetko, čo vedia fízli. Mám to,“ nasadila som presvedčivý úsmev a snažila sa spamätať.

Predsa to boli upíry, nie ľudia. Bolo správne ich zabiť.

Ale ako sa dostali na druhý koniec mesta?

Dawson zase niečo bľabotal. Nevnímala som ho. Ďalší problém na zozname, ktorých tam bolo požehnane. Popri tom som ten zoznam zaviedla len pred pár dňami. Dimitri! Ten chlap je samé problémy, všetko to začala jeho príchodom do môjho života. A čo teraz?

„Hej, slniečko?“ dožadoval sa mojej pozornosti. Mykla som sebou a začala vnímať realitu.

„Chápem,“ odpovedala som otrávene. Nebude to prvýkrát, čo musím zistiť informácie od polície. Využiť všetok svoj šarm, aby som dostala to, čo chcem. Žiadny problém.

„Chcem, aby si šla za tím policajtom, s ktorým spíš...“ Vyvalila som oči.

„Nespím s ním!“ bránila som sa.

„Pozri. Mne je to jedno, či spolu spíte alebo ste spali, či budeme spať. Jednoducho to zisti a polovičný úväzok sa stane trvalým. Dobre?“ žiarivo sa usmial a odišiel z mojej kancelárie. Celý čas som ho sledovala so šokovaným výrazom. Kretén! Idiot! Ani tá jeho sexy postava a chutný zadok ho nezachráni pred mojim hnevom. Akoby nestačili dvaja mŕtvy, opäť sa ponáram do minulosti.

S Marcusom sa poznám dlhší čas. Všetko to začalo mojim bratom a skončilo v posteli. Odohralo sa to pred vzťahom s Alexom. Nepatrím k mrchám, ktoré spia s dvoma mužmi súčasne. S Marcusom to bol zvláštny vzťah. Nikdy sme neboli oficiálny pár a vyhovovalo nám to. Jemu kvôli práci a ja s tým nemala problém. Teraz si lámem hlavu nad tým, ako som mohla dať prednosť Alexovi. Kde som nechala rozum? Láska nie je o rozume, je o citoch. Keby som počúvala obsah mozgovej kôry, neskončilo by to takto.Hlúpa hus!

Už som bola na odchode so zbalenými vecami a zápisníkom, keď sa dnes po druhýkrát otvorili dvere. V tomto prípade to bolo najprv klopanie, až potom vstup. Nestihla som povedať ani ďalej. Osoba stála predo mnou a opierala sa o stiahnuté žalúzie. Dostavil sa ďalší šok. Emma!

Od prekvapenia som tuším zabudla aj zatvoriť ústa. Dívala som sa na ňu hodných pár sekúnd a premeriavala pohľadom. Už toho na dnes nebolo dosť?

„Ahoj,“ pozdravila nesmelo. Ja som nebola schopná odpovedať. Dnes je prvý apríl?

Keď som stále nič nehovorila, pustila sa do rozprávania ona. „Kiara, ja... viem, že nech poviem hocičo nezmení to nič na tom, čo som urobila... ale... chcem, aby si vedela, že ma to mrzí.“ Prišla sa mi ospravedlniť?

„Ja... Alex trval na tom, že vy dvaja ste sa rozišli, že to medzi vami neklape... nechcela som byť tá, ktorá zničí váš vzťah.“

„Na to je už trošku neskoro, nemyslíš?“ Krotila som v sebe zlosť. Zhlboka a pravidelne dýchala. Všetky pocity som udržiavala vo vnútri. Nevybuchnem. Neurobím žiadnu scénu. Nevrhnem sa na ňu a nevytrhám jej všetky vlasy. Nie! Nie! Dýchaj, Kiara. Dýchaj!

„Prepáč,“ zašomrala tak ticho, že som ju skoro nepočula. „Viem, že ma teraz musíš nenávidieť, ale určite nie viac ako ja samu seba... Mrzí ma to.“

Neodpovedala som. Cez pevne stisnuté pery som nevydala ani hlások. Dívala som sa jej priamo do očí. Neklamala. Myslela to úprimne. Aj napriek tomu som nebola schopná jej odpustiť. Nedokázala som to. Nemohla som.

Keď videla, že nič viac odo mňa nedostane, otočila sa a odišla. Ešte pár minút som stála na mieste a nasávala vzduch pľúcami. Mala som chuť niečo rozmlátiť. Našťastie som sa ovládla. Postavila som sa k oknu a snažila sa upokojiť sledovaním života pod ním. Sústredila som sa na plechové monštrá, vysoké mrakodrapy, kde pracujú tisíce ľudí. Sledovala som hlučné ulice, trúbenie nahnevaných vodičov a neustále opakujúce sa slogany predavačov novín.

Upokojila som sa. Po polhodine som vyšla z kancelárie a utiekla z tejto prekliatej budovy. Policajná stanica odtiaľto nie je ďaleko. Pešo približne pätnásť minút a potrebujem vychladnúť.

Svietilo jasné slnko, takže som nasadila slnečné okuliare. Ďalším dôvodom boli moje nekontrolovateľné vražedné pohľady, ktoré mohli spôsobiť masové zabíjanie. Stačilo, že mal niekto kabelku neladiacu k oblečeniu a vo mne sa zapla funkcia zlikvidovať. Rútila som sa ulicou bez zastavenia, vrážala do ľudí, no neprekážalo mi to, pokiaľ niekto nevrazil do mňa. Potom som sa musela ovládať, aby som ho nezmlátila zápisníkom veľkosti A5.

Bola som ako časovaná bomba. Akoby nestačili mŕtvi chlapíci alias upíri, ale to polícia samozrejme nevie, Emma sa rozhodne všetko urovnať. To si naozaj myslela, že jej to zožeriem a hodím sa jej okolo krku a zahlásim „odteraz najlepšie priateľky“. K týmto problémom nerátam ten najväčší čakajúci doma v mojej spálni. Ak mi ten sebavedomý hlupák nevyklopí každú podrobnosť o včerajšej noci, bude ľutovať, že sa narodil. Niečo tajil a ja to niečo chcem vedieť.

Rútila som sa okolo presklenej mestskej banky, keď niečo upútalo moju pozornosť. Konkrétne to bol niekto. Chlapík celý v čiernom s okuliarmi na nose a dlhými vlasmi v cope s hlavou prikrytou klobúkom. Videla som ho pred redakciou, keď som opúšťala budovu. Do niekoho vrazil a namiesto toho, aby sa ospravedlnil, začal na neho kričať. To isté teraz robím ja, ale bez kriku, ešte sa ovládam.

Sleduje ma? Začala som vyhľadávať lesklé plochy, kde by som mohla zazrieť ľudí kráčajúcich za mnou. Stále sa mi držal za pätami. Áno, sleduje ma.

Sakra! Už len toto chýbalo. Otravný krv cucajúci paparazzi. Ktorý normálny človek by v takom teple nosil klobúk? A kto by sa obliekol do čierňavy? Okrem Dimitria jedine upír. Do riti!

Nemôže na mňa zaútočiť. Je tu príliš veľa svedkov a sme v centre mesta. Všade navôkol sú kamery. Snáď nie je taký hlúpy.

Zrýchlila som krok a začala panikáriť, ale len chvíľočku. Keď som pred sebou uvidela starú schátranú budovu s plastovými oknami, vydýchla som úľavou. Podvedome som sa obzrela. Zmizol. Do pekla! Ani v odraze okien na prízemí nikto. Do pekla!

Veď ja si ťa nájdem!

„Poručíka Marcusa Delleyho PO 5,“ zahlásila som vrátničke. Usmiala sa na mňa a okamžite vytočila číslo jeho kancelárie. Netrvalo dlho a vo dverách výťahu sa zjavil Marcus. Strapaté čierne vlasy mu stáli každým smerom. Jeho unavené oči ma našli okamžite. Obdaril sa úprimným úsmevom a objatím. Zvláštne.

„Nabudúce, keď sa rozhodneš zmiznúť z povrchu zemského, daj mi vedieť dopredu. Skoro som musel kvôli tebe zalarmovať FBI. Ani neviem koľkokrát mi volala Idalia, po desiatich hovoroch som to prestal počítať.“ Oslnivo som sa usmiala a sľúbila, že sa už nič také nebude opakovať. Možno.

V okrsku 5 nemali muži zákona vlastné kancelárie, teda pokiaľ nie ste hlavný vyšetrovateľ a boss. Namierila som si to k Marcusovmu stolu. Poznala som, kde sedáva a pracuje. Zaskočilo ma, keď ma zrazu chytil za ruku a ťahal niekam preč. Vyšli sme z miestnosti, kde sa to hemžilo policajtmi, prešli okolo kancelárie poručíka a zabočili doprava k tmavým miestnostiam, ktoré slúžili na vypočúvanie.

O ou!

„Marcus!“ vytrhla som sa mu zo zovretia a dožadovala sa odpovede. Prstom umlčal moje pery a ťahal ma ďalej. Začala som panikáriť. Už zase! Obvinenie z dvojnásobnej vraždy. Skončím v base do konca života. To je dostatočný dôvod na panikárenie.

„Marcus, čo sa, do pekla, deje!“ Nebola to otázka, ale rozzúrený výkrik. Postavila som sa oproti nemu a zatarasila mu cestu. Aj tak sme už v cieli, ale nedovolím, aby ma strčil do vypočúvačky.

Porazenecky sa na mňa díval. „Viem, prečo si tu a poviem ti to na rovinu. Nič som o tom nevedel. Vážne. Ak by som bol tušil, čo sa tvoj brat chystá urobiť, zabránil by som mu v tom.“

„Počkaj, počkaj,“ krútila som hlavou. „O čom to hovoríš?“

„Ty...?“ Skúmavo na mňa hľadel a potom niečo zašomral. Nerozumela som, čo to bolo, no zrejme nejaká nadávka adresovaná jemu samému.

„Ja tu nie som kvôli môjmu bratovi. Chcela som z teba vymlátiť informácie o ten dvojitej vražde z rána.“ Jedna skvelá správa. Nie som v tom zapletená. Aspoň nie oficiálne a nevedia, že som to spravila ja. Dimitri sa nemýlil. Upíry vedia dokonale zametať stopy. Chránia sa. Jedno plus pre nich.

Môj brat? Prečo ho spomínal? A čo zase urobil?

Kým som mu vykecávala a zhadzovala to na nátlak môjho šéfa, čo nebola tak celkom pravda, zašil ma do vypočúvačky a posadil ako žiačika v prvej triede učiteľka. Stíchla som. Marcus vzal druhú stoličku a postavil ju oproti mne. Sadol si, sklopil hlavu a hľadal správne slová ako začať vysvetľovať celú túto maškarádu.

„Marcus,“ začala som opatrne a čakala, čo bude nasledovať.

„Si v nebezpečenstve,“ vyhŕklo z neho. No to mi je novinka. Pozná sa osobne s Dimitriom alebo si twítujú?

Prevrátila som oči a snažila sa tváriť menej nevrhlo. Nepodarilo sa. „A povieš mi aj prečo?“

Podozrievavo si ma premeral. Jasno tmavomodré oči skúmali moju mimiku a gestá. Je zložité klamať v prítomnosti trénovaného detektíva.

„Je všetko v poriadku?“ odpovedal otázkou. Je to jasné. On a Dimitri sú jednoznačne príbuzní.

„V najlepšom,“ odpovedala som a vložila som do toho presvedčivú istotu. Zabralo to. „Čo je s mojim bratom?“ zapakovala som otázku tento krát pomalšie a zreteľnejšie.

Marcus očami behal po celej miestnosti. Párkrát na mňa nervózne mrkol, potom opäť utiekol do najbližšieho kúta. Začalo ma to znervózňovať.

„Jensen... on, predal vyšetrovateľom vnútornej bezpečnosti zločinca menom James Javier. Je to...“

„Španielsky gangster, ktorý má na krku nekonečné čísla vrážd, vydieraní, únosov a podobne. Zabudol si, kde pracujem?“ Uškrnul sa.

„Prepáč. Sedel na cele s jeho človekom. Netuším ako z neho mohol vypáčiť informácie, ktoré podal VB. JJ je známy porekadlom: Ak mlčíš, žiješ. Ak rozprávaš, si mŕtvy muž.“

Stále som nerozumela, prečo mi to hovorí. Hoci niekde hlboko v myšlienkach som tušila, čo z toho vyplynie, no nechcela som si to priznať. Je to nemožné.

„A toto všetko mi hovoríš, lebo...“ Mlčal. „Marcus je môj brat...“

„Pustia ho. Po dohode so štátnym zástupcom mu skrátili trest. Prepustia ho budúci týždeň.“ Už viem, čo znamená slovné spojenie obariť vodou. Ďalší moment, kedy som nebola schopná slov.

„To... to nemôžeš myslieť vážne? Zabil dvoch... dvoch ľudí a oni... ho len tak prepustia na slobodu?“

Začala som sa prechádzať po vypočúvačke ako škrečok v klietke, rovnako som sa aj cítila. Uväznená. Uväznená v záplave pocitov. „To je... to je...“

„Pozri,... ak sa JJ dozvie, kto ho zradil, zabije ho. Ak zistí, komu to povedal, čo určite zistí... budeš v nebezpečenstve. Kiara, ak príde na tvojho brata, nezabije ho. Bude chcieť, aby trpel a ty si jediná žijúca príbuzná. Si jediná rodina, ktorú Jensen má. Potrebuješ ochranu,“ dodal nakoniec.

Bleskovým pohľadom som preskočila z bielej steny na Marcusovu tvár. Myslel to vážne. Policajná ochrana? Zbláznil sa?

Nie. Nie. Nie. To nemôžem dovoliť. Sakra! Ako je možné, že v jednom momente má chce každý zavraždiť. To tam hore uzatvorili stávky na moju smrti. Nemám v pláne rande so zubatou. Vlastne, nemám v pláne žiadne rande.

Musím mu to vyhovoriť.

„Marcus. Nebola som ani na jednom pojednávaní môjho brata. Odmietla som svedčiť v jeho prospech. Ani raz som ho nenavštívila vo väzení. Neposlala mu jediný list.“ Nie som príkladná sestra. „Už tretí rok používam meno svojej matky. Bývam v novom dome, s ktorým ma len ťažko niekto spojí a zmenila som výzor,“ úsmevne som dodala.

Marcus pokrútil hlavou. „Ty to nechápeš!“ namietal.

„Ale chápem. Nechcem žiť s fízlami za zadkom. Možno to nezistí, veď ho zašijú. Majú dôkazy, však?“ Prikývol. „Takže sa nemám čoho báť. Nepotrebujú vypočúvať svedkov.“

Marcus len krútil hlavou a usmieval sa pri tom. „Tu nejde o svedkov, ani dôkazy, ale o pomstu. Nezjednodušuj to!“

„Ja nič nezjedno...“

„Ja. Som. Policajt.“ Vyslovil každé jedno slovo s takým dôrazom, až mi prebehol mráz po chrbte. Uprene sa mi díval do očí. Bola som paralizovaná a neschopná pozrieť inam. „Chrániť je moja povinnosť. Tu nejde o nás, náš vzťah. Si v nebezpečenstve a ja urobím všetko, všetko, čo bude potrebné, aby si sa nestala ďalším mŕtvym telom na zozname JJ-ja.“

Chvíľu som bola v tranze a prehrávala si Marcusove slová stále dookola. Ešte nikdy som mnou takto nehovoril. Je to jasné. Som v háji už nadobro. Ak nie upíry, tak kriminálnici.

„Viem sa brániť,“ šepla som ticho.

„Sebaobrana, ktorú som ťa učil, ti v tomto nepomôže. Toto nie sú malí zlodejíčkovia, ktorých nakopeš do zadku a budú ťa prosiť, aby si prestala so slzami v očiach.“ Znel naštvane.

Nevedela som, čo robiť. Nevedela som, čo povedať. Musela som v ňom uhasiť túžbu nasadiť na mňa sledovací tím. To jednoducho nemôžem dovoliť, ale ako ho presvedčiť, že som v bezpečí, hoci to ani z ďaleka nie je pravda?

Sedela som a premýšľala nad vhodnými slovami. No ako naschvál, nič geniálne mi sliny na jazyk nepriniesli.

„Marcus, ja...“ Musela som sa tváriť naozaj zmučene, pretože jeho naštvaný výraz sa v okamžiku zmenil na ustaraný.

„Sľubujem, že zatiaľ nič nepodniknem, ale chcem od teba... žiadam ťa, čo i len v najmenšom prípade, že ťa niekto sleduje alebo ak uvidíš niečo nezvyčajné, auto, dodávku... Prosím, prosím, zavolaj mi.“

V hlave sa mi vynoril obraz muža, ktorý sa ma držal celú cestu od redakcie. Lenže to nemusí hneď byť vrah a spojenec JJ-ja. A vôbec, celé to mohla byť len náhoda.

Marcus čakal na moju reakciu. Prikývla som.

„Fajn,“ pozrel zmučene iným smerom. On sa o mňa úprimne bál.

„Koľkí  vedia o tom, čo spravil môj brat?“

„Hlavný vyšetrovateľ, prokurátor a ešte jeden človek z vnútra. Riks mi dlhoval láskavosť, preto ma s tým oboznámil. Tvoj brat si vyslovene želal, aby si o tom nevedela, lenže ja som ti to musel povedať a keby som to neurobil ja, čakala by ťa návšteva menom Riks,“ previnilo sa usmial.

Danny Riks viedol celý prípad týkajúci sa môjho brata. Od obžaloby až po prepravu do basy. Policajt to je príkladný, ale človek otravný, neznesiteľný a nepríjemný.

„Hej,“ chytila som ho za ruku. „Ďakujem. Sľubujem, že dám na seba pozor a všetko zvláštne ti budem hlásiť,“ uprene som sa mu zadívala do očí a chvíľu sme mlčky sedeli.

Ostáva mi len veriť, že týmto mojim slovám veril, pretože ja som veľmi dobre vedela, že klamem a nič z toho nebudem môcť urobiť, aj keby mi naozaj hrozila guľka od španielskych gangstrov.

***

Ďalšia kapitola, ktorá má vyše 4000 slov. Sľubujem, že tá nasledujúca bude kratšia. Viem, že zatiaľ sa tam toho veľa nedeje, ale možno už v ďalšom pokračovaní (ktoré ešte nie je napísané) sa niečo dramatické stane, hoci neviem, či to do obsahu slov natlačím. Táto kapitola bola venovaná Kiare, Dimitri bol iba spomínaný, ale v deviatke si ho užijete do sýtosti.

Na záver, ako sa vám páčil dnešný príspevok? Konečne som odhalila tajomstvo Kiarinho brata, ale prekvapeniam vôbec nie je koniec. Môžem vás uistiť, že s Jensenom sa určite stretneme v nejakých katitolách :).

Ďakujem za prečítanie a komentáre :). A prepáčte za omeškanie, ale ja som úplne zabudla v piatok hodiť kapitolu do administrace.


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Karmínový nov (08):

3. Christine přispěvatel
30.06.2013 [15:56]

ChristineĎakujem Emoticon.
Ten začiatok bol taký onaký, som si toho vedomá. S Kiariným bratom to ešte bude komplikované, nie všetko je tak ako to vyzerá. Ale som rada, že páčilo. Len neviem ako to bude s najbližším pokračovaním, keďže mám 200 slov a nemôžem sa do toho dostať Emoticon.

2.
Smazat | Upravit | 27.06.2013 [17:15]

Super dlouhá kapitola, která mě dokázala úplně vtánout do příběhu. Emoticon Doufám, že další kapitolku přidáš co nejdřív, abych měla co číst Emoticon

1. LiliDarknight webmaster
27.06.2013 [8:44]

LiliDarknightBrilantná kapitola. Nemám iné slová, ktorými by som ju opísala. Musím priznať, že práve zaujímavo nezačala - necháp ma zle, aj takéto kapitoly v príbehu musia byť, ale ja som si nikdy nepotrpela na kávičky s afektovanou najlepšou priateľkou. Emoticon Takže tentoraz je problém na mojej strane. Emoticon
Potom sa to ale rozbehlo. Videli sme, kde Kiara pracuje a akých ma priateľov. A to o jej bratovi... Dopekla, myslím, že to stále ešte celkom nechápem a bolo by dobré si to prečítať znovu, ale rozhodne to svedčí o tom, že to bude viac ako zaujímavé. Vyvíja sa to nadmieru vzrušujúco a ja také veci zbožňujem. Len tak ďalej! Emoticon
A tak medzi nami - ja nemám nič proti dlhším kapitolám. Emoticon Teším sa na pokračovanie!
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!