OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Karmínový nov (14)

06.10.2013 (10:00) • Christine • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 707×

KAPITOLA 14 *Úniková cesta*

Bola som ako v polospánku. Registrovala som naloženie do auta, respektíve dodávky, pretože ma hodili do veľkého priestoru. Vedľa mňa uložili ďalšie telo. Bol to Dimitri, čo som si overila hneď na to, keď sme sa ocitli sami, čo na škodu bolo len veľmi krátko. Rozlepila som oči a dokázala ich otvoriť aspoň na šírku milimetrovej trhliny. Príšerne ma bolelo celé telo a udržať sa v bdelom stave bolo takmer nemožné. Príčinou bol pravdepodobne úder do hlavy alebo ma niečím nadopovali.

Načiahla som sa a chytili Dimitriovu ruku. Mal ju schovanú pod bundou, takže moje odhalenie nehrozí. Potrebovala som vedieť, že v tomto maléri je niekto so mnou a zároveň som chcela cítiť jeho dotyk, pretože ak by som nevedela, čo s ním je, zbláznila by som sa. Nechcela som si ani len pripustiť, čo nás čaká v zajatí. Nanajvýš som toho nebola ani schopná. Veľa síl ma stálo už len sústredenie sa na cestu a vydedukovanie trasy, kadiaľ nás vezú. Avšak, Sherlock Holmes zo mňa nebude. Stratila som prehľad už pri druhej zákrute v pravo.

Cesta netrvala dlho, ale tým si nie som istá. Je možné, že som na pár minút stratila kontakt s realitou. Po tom údere by som sa ani nečudovala. Nestihla som ani panikáriť, kam ťahajú Dimitria. Vzali ho ako prvého, potom sa vrhli na mňa. Ako posledné si pamätám vyťahovanie z auta, pri ktorom boli únoscovia viac ako nešikovní a zapríčinili ďalšiu ranu do hlavy. Nasledovala prázdnota.

Vedela som, že sedím a ruky mám spútané za chrbtom podľa všetkého lanom, pretože tá vec neuveriteľne rezala do pokožky. Nohy som mala voľné, takže jediným problémom boli horné končatiny a bolesť, ktorá vystrelila do mozgu v momente, keď som začala naberať vedomie. Prvá sa šírila zo zápästia, ktoré som si zranila pri úteku s Aileen, ale predtým takto nebolelo! A tá druhá pochádzala z hlavy a za tú som nebola zodpovedná. Zaujímalo by ma, kto áno.

Pomaly som otvárala oči a rozpoznávala veci pred sebou. Bola som v obrovskej hale so železnými dverami, ktoré vyzerali ťažko a nedobytne. Dúfam, že len zvonku. Svetlo tu bolo na prekvapenie jasné a odrážalo sa od dlaždicovej podlahy, ktorá bola na môj obdiv dokonale zachovaná. Lenže ani to mi nepomohlo určiť, kde sa, do pekla, nachádzam! Jedno viem naisto, cintorín to nebude.

Okná v miestnosti neboli žiadne, ak nerátam niečo malé neidentifikovateľné a zamrežované situované vo výške približne piatich metrov. Plán úteku oknom sa práve rozplynul vo vzduchu.

Po mojej ľavici bola vystavaná cela. Nebola veľká, ale rozmermi postačujúca pre desiatich ľudí. Avšak bol tam len jeden. Žmúrila som a prosila všetky magické sily, aby tam nebol ten, ktorého som tam videla.

Presviedčala som samu seba a poškodenom zraku.

Bohužiaľ môj zrak bol viac ako v poriadku.

Dimitri.

Prebehla mnou vlna elánu a radosti, no trvala len veľmi krátko. Ležal na zemi, hlavu mal natočenú mojim smerom, no oči zatvorené. Stále sa neprebral po tom útoku. Spal? Alebo ho tiež praštili do hlavy? V tom sú dobrí.

Pocítila som náhly nával výčitiek ako som sa k nemu správala posledných pár hodín. Nech už mi klamal v čomkoľvek, bol ochotný schytať za mňa guľku- šípku- čokoľvek to bolo, a tým mi zachrániť život.

Vrátim mu jediným spôsobom. Musím nás odtiaľto dostať!

Začala som hýbať rukami v snahe uvoľniť lano na zápästiach, ale nedarilo sa mi to. Namiesto toho sa bolesť stupňovala a vháňala mi slzy do očí.

Je to len sprosté zápästie. Vzchop sa! Zažiješ oveľa väčšiu bolesť, ak sa tu zjavia upíry! Čo sa určite zjavia, veď ťa zajali. Je to len otázka času. No tak!

Bolesť bola ostrejšia a ostrejšia, tak som to vzdala. Musí existovať aj iná možnosť ako sa dotiaľto dostať. Vždy predsa jestvuje alternatíva, no nie?

Frustrovane som mykala hlavou na všetky smery. Nebolo tu nič! Ani pitomá diera v stene zaplátaná drevenými latami. Prečo si tí hlupáci neustále vyberajú takéto miesta? Opustené, mimo civilizácie a hlavne bez hocijakého východu! Sakra!

Zastala som zreničkami na bezvládnom tele uväznenom za mrežami. Moja posledná šanca.

„Dimitri?“ šepkala som jeho meno. Nereagoval.

„Dimitri,“ skúsila som to ešte raz a hlasnejšie. Bezúspešne.

Fajn, tak si to zosumarizujme. Som spútaná a aj keby som sa dokázala vyslobodiť ako sa dostanem k Dimitriovi, keď je zatvorený, no namiesto zámku, tam visí železná tyč, ktorá bola rovnomerne skrútená. Pokiaľ nie som Rocky, tak to nikdy odtiaľ nedostanem! A zváračka sa tu nikde nepovaľuje!

Hoci aj tá by mi bola na nič!

Panikárila som! A mala som na to riadne dôvody. Nechala som sa omráčiť zozadu. Chyba začiatočníka. Som totálne neschopná! Čo som si o sebe vôbec myslela? Že môžem poraziť upíra? Že mám dostatok síl, aby som s nimi bojovala? Som len hlúpa naivka, ktorá si nevie priznať skutočnosť. Teraz kvôli tomu netrpím len ja, ale aj Dimitri, Aileen a Declan. Ktovie, kde sú a či sú v poriadku alebo vôbec nažive?

Zmocnil sa ma pocit beznádeje, ktorý umocňovalo to desivé ticho všade navôkol. Túžila som počuť jeho hlas. Ako vstáva a nadáva, hoci aj mne. Miesto toho sa v diaľke ozývali kroky, ktoré sa približovali. Nakoniec zastali pred dverami týčiacimi sa oproti mne. S vrzgotom sa otvorili a vošla dnu žena. Stredne vysoká hnedovláska oblečená v legínach a priliehavom tope s koženým opaskom, na ktorom viselo puzdro a v ňom niečo lesklé. Zatvorila za sebou dvere a oslnivo sa usmiala „Myslela som, že sa už neprebudíš. Bola by veľká škoda zbaviť sa ťa tak rýchlo a... ľahko.“

Chôdzou akú majú modelky sa dostala až tesne ku mne a premeriavala si ma. Očami zbehla k vysokým čižmám, ktoré som si obula z jedného zjavného dôvodu, potom prešla zvyšok tela a zastala pohľadom na mojej tvári. Nemusím snáď hovoriť, že som bola strachom bez seba. Jej oči boli mrazivo modré. Pohľad mala chladný ako ľadovec v Himalájach. Nevidela som ani náznak emócie. Žiadny hnev, zlosť, radosť, ani pocit víťazstva, na ktorý mala zaručené právo.

„Kto, do pekla, si?“ dostala som zo seba a dúfala, že sa mi podarilo zamaskovať ten strach, ktorý sa musel zo mňa aj vyparovať. Jeden kútik pier vytiahla hore, obišla ma a postavila sa za môj chrbát. „Nie som tá, ktorá si myslíš, že som,“ zašepkala mi do ucha. Tento krát mnou prebehla vlna zimomriavok a vedela som, že toto je koniec. Jedine ak vymyslím nejaký najsupergenialnejší plán, ktorý tromfne aj krádeže Dannyho jedenástky. Som v háji!

„Predstavovala som si ťa... inak,“ zamumlala a nepretržite ma sondovala. Po dnešku musím vyzerať strašne, ale toľko pozornosti si môj výzor určite nezaslúži.

„Stále si mi neodpovedala na otázku,“ ignorovala som jej dotaz. Musela som dostať hlas pod kontrolu. Nesmie vidieť, že sa bojím.

Nebojím sa. Nebojím. Nemám žiadny strach. Nebojím sa! Do riti! Toto nepomáha!

„Volám sa Melinda... a byť na mne, nemala by si tú česť ma spoznať. Máš šťastie, že ťa chce Cyndie živú.“ Opäť sa postavila predo mňa, ruky si založila na hrudi a našpúlila pery.

Odfúkla som prameň vlasov, ktorý mi bránil v dokonalom výhľade na ľadovú kráľovnú. Nespúšťala som z nej oči, dokonca som žmurkla len v prípade, ak to bolo nevyhnutné a potrebovala som zahnať bolesť, ktorá konečne ustupovala. Môj mozog bol zamestnaný inými problémami, konkrétne jedným stojacim priamo pred mojím zrakom. Kto je tá žena?

„Si zvláštna... máš odvahu... zručnosti ti nechýbajú a vieš čím to je?“ stíšila hlas. Pocítila som okamžitú zmenu teploty. Žeby tu bola aj funkčná klimatizácia?

Prehltla som a zo všetkých síl sa snažila uzamknúť strach v mojom vnútri. Avšak došli zámky.

„Si vystrašená,“ skonštatovala víťazne a na jej tvári sa zjavil úsmev, ktorý sa premenil do hlasného smiechu. Bolo to hrôzostrašné. „Nie si vhodná pre tento život. Povedz mi prečo si to po prvom stretnutí s nami nevzdala? Môže za to on?“ otočila sa na železnú klietku, kde bol uväznený Dimitri. Tykala som očami z neho na ňu.

„Aha,“ vrátila sa späť ku mne, „vidím, ako sa na neho dívaš.“

Ako sa čo? Je očividné, že som strachom bez seba, keď niekto kto je mi blízky bude možno o pár minúť mŕtvy! Nič iné v tom nie je... tak prečo musím samu seba o tom presviedčať?

Krúžila okolo mňa, rukou jemne prechádzala po pleciach a hrala sa mi s vlasmi. Teraz si viem živo predstaviť ako sa cítili moje barbie bábiky. Prišli sa mi pomstiť v dosť nevhodnej dobe!

Mala som chuť kričať o pomoc, no bolo by to zbytočné. Len by som ju tým rozzúrila alebo naopak pobavila. Nechcela som ani jedno ani druhé. Zatla som zuby a ignorovala jej dotyky nech už mi boli akokoľvek nepríjemné.

Po minútach krúženia okolo svojej obete, zastala a začala šepkať do môjho ľavého ucha. „Naozaj chceš tento život? Nie je to nič pre teba... možno sa ťa snažil presvedčiť o opaku, ale to je len ďalšia lož... Alebo mu veríš?“ rýchlosťou sa dostala k mojej tvári a hľadela mi priamo do očí. Ten upíry švung ma nikdy neprestane udivovať.

„Máš pochybnosti,“ zamumlala pre seba a odhalila úsmev perfektných bielych zubov.

„Nič o mne nevieš,“ odsekla som bez štipky strachu. Začala som naberať odvahu. Konečne!

„Veľmi sa mýliš. Viem o tebe viac ako Dimitri sám. Mala si s týmto prestať hneď na začiatku. Mohla si mať pokojný život, po akom túžili tvoji rodičia. Poslednými týždňami svojho biedneho bytia si podkopala otcovu pamiatku, chudáčik...“

„Neopováž sa hovoriť o mojej rodine!“ vykríkla som. Strach sa pominul do úzadia a mňa sa zmocňoval hnev. Videla som ako sebou cukla trocha dozadu. Toto zrejme nečakala. Ruky som zvierala v päsť a verila, že ak neprestane s týmto predslovom, dokážem ten hnev v sebe využiť na oslobodenie.

„Si bojovná ako tvoj brat. A kam ho to priviedlo. Nemuseli sme ani lúsknuť prstom a pochoval sa sám. Ty robíš to isté. Dôveruješ nesprávnym ľuďom alebo si naozaj taká naivná,“ priblížila sa tesne k mojej tvári. Delilo nás len zopár centimetrov. V očiach jej blčali plamene hnevu a sfarbili sa do temnej modrej. Neodvážila som sa pohnúť ani o milimeter. Sedela som v rovnakej polohe ako predtým a čelila jej.

„Čo vieš o Dimitriovi? Dokonca nepoznáš ani jeho pravé meno. Hrá sa s tebou a využíva pre svoje ciele. Vedel, že pôjdeme po tebe. To on ťa naviedol do nášho sveta. Nebyť jeho mohla si ostať v bezpečí, ale nie... chceš sa hrať na lovkyňu a zabíjať nás? Nás? Ktorí máme viac síl ako celé ľudstvo,“ rozhodila rukami.

Oddialila sa a znovu pochodovala do kruhu ako vojak na cvičisku. Kládla jednu nohu pred druhú v pravidelných intervaloch. „Sme neporaziteľní a nakoniec vás všetkých dostaneme. Jedného po druhom. Neostane žiaden lovec, ktorý by nám stál v ceste. A vieš prečo? Pretože mi netrpíme ľudskými slabosťami. Nezachraňujeme sa navzájom a neobetujeme svoje životy pre druhých a to... to nám zaručí víťazstvo...“

Blábolila stále ďalej a ďalej, no ja som ju prestala vnímať. Čo myslela tými slovami? Čo má s týmto spoločné môj otec, ktorý je mŕtvy?

Vedela som, že musím ovládnuť jazyk a neklásť otázky.

„... ste príliš slabí.“

„Stop!“ zastavila som ju. „Ja nie som tvoja zpovedelnica, tak prosím prestaň ma zasypávať citovými výlevmi.“

Ostala na mňa civieť v nemom úžase, ktorý sa rýchlo vytratil a nahradil ho opäť ten diabolský úsmev. „Si lepšia ako som si myslela.“

„Svet je plný prekvapení,“ kývla som hlavou a vôbec nechápala, čo tým myslela. Určite by som pri tom aj rozhodila rukami, no tie boli stále spútané za mojím chrbtom. Ak by som sa snažila zbaviť toho lana, je vysoko pravdepodobné, že by to Melinda zaznamenala. Takže som naďalej sedela na starej drevenej stoličke a postupne ma začínal bolieť zadok. „Čo ste mu urobili?“

Hneď pochopila, na koho sa pýtam, no odpovedi som sa tak skoro nedočkala. Prešla dva metre ku klietke a skúmala Dimitriovo telo. „Uspali.“

„Prečo ste ma chceli uspať?“ Mali  jasnú príležitosť ma odkrádľovať a oni použijú uspávacie šípky?

„Chytrá,“ zašomrala a vrátila sa ku mne. „Jeho sme tu nechceli, ale keďže ako pravý  džentlmen to schytal za teba... možno sa bude hodiť ako prostriedok k vydieraniu.“

Vyvalila som oči. Mňa a vydierať? Aký majú, do paroma, dôvod na moje vydieranie? Znova som prehltla na prázdno a mala prichystanú ďalšiu otázku, keď niekto vpadol do haly. Odtrhla som zrak od hnedovlasej upírky a očami ostala visieť na mužskej postave. Nemala som ďaleko od infarktu. „Ty!?“

„Ahoj, zlatko,“ veselo ma pozdravil vysoký dobre stavaný chlapík so zbraňou v rukách. To nemôže byť pravda...

„Ty...“ nebola som schopná vysloviť iné slovíčko. Toto bola rana pod pás a bolesťou sa začalo rúcať moje vnútro ešte viac ako v tú osudnú noc na plese. Zírala som na neho neschopná uveriť. Zrak ma neklamal.

Zlý sen. To je jediné vysvetlenie. Toto je len zlý sen!

„Už si zabudla aj moje meno. Au, to ma ranilo,“ bolestne sa chytil za srdce a smial sa pri tom.

Zamrzla som. Nestačilo, že už hodných pár minút sedím ako prikovaná ešte aj toto. Jazyk mi uviazol v puse, slová niekde v centre reči a moja myseľ prestala racionálne uvažovať.

„Páni! Stretávka ex,“ zbieral sa Dimitri na nohy, čo ma okamžite prebralo z tranzu. „Mohli ste ma zobudiť skôr,“ predniesol so svojím šarmom. Ani ten však nezahrial moje srdce po odhalení klamstva, ktoré sa nieslo mojim životom neuveriteľne dlhú dobu.

Všetkých šesť očí v hale sa uprelo na neho. Oboma rukami sa držal mreží a udržiaval tak rovnováhu. Stále bol omámený a vyzeral ako pripitý.

„Rada ťa opäť vidím, chrobáčik,“ prihovorila sa mu sladkými slovami Melinda a mne vtedy svitlo. Podišla k mrežiam a rovnako ako on, chytila sa ich. Tvár mali od seba sotva na pár milimetrov ako my dve pred malou chvíľou. V duchu som si predstavovala ako sa obaja muchlajú cez medzery. Prišlo mi zle.

Zízali na seba hodnú chvíľu, ďalej sa to zomlelo veľmi rýchlo. Dimitriova ruka vystrelila k jej krku. Pevne ho zvieral len pár sekúnd, potom Melinda oboma rukami strhla tú jeho a skrútila ju do zvláštneho tvaru. Dimitri vykríkol od bolesti, no neprestal sa dívať na svoju bývalú priateľku.

„To by stačilo,“ pribehol upírke na pomoc Alex a mieril zbraňou na Dimitria. Stále som nepredýchala fakt, že niekto komu som v noci šepkala do ucha Milujem ťa bol len prostriedkom na moje monitorovanie. Alebo vzťah so mnou mal iný cieľ?

Keď som sa po tomto predstavení spamätala a uvedomila si, že môj expriateľ spolupracuje s upírmi, môj mozog obnovil schopnosť uvažovania a tvorenia slov.

„Čo ti ponúkli? Večný život a krásu? Alebo peniaze? Ozaj, čo to bolo?“ adresovala som otázku Alexovi. Otočil sa na mňa a zložil zbraň, keď videl, že je všetko v poriadku. Melinda odstúpila od klietky a pricupkala ku mne. Dimitri na ňu hľadel tým najvraždivejším pohľadom akého bol schopný a ktorý desil aj mňa.

„To ty nikdy nepochopíš,“ odsekol naštvane a vrátil sa k pootvoreným dverám.

Tí dvaja chlapi s uspávacou zbraňou neboli to upíry. To bol dôvod, prečo som ich tak ľahko spacifikovala.

„Hej, to máš pravdu. Nikdy nepochopím takého zúfalca ako si ty.“ Dala som do tých slov toľko nenávisti, koľko som vedela. Alex sa na mňa zahľadel s prižmúrenými očami, potom pozrel na upírku. „Bude tu každú chvíľu.“

„Skvelé!“ pozrela na mňa. „O minútku sa vrátim, takže nechám vám dvom priestor na rozlúčenie.“ Obaja zmizli preč.

Zhlboka som nasávala vzduch do pľúc. Hýbala som rukami s cieľom uvoľniť lano a očami hypnotizovala nohy. Dokázala som udržať slzy len preto, že som sa sústredila na niečo iné. Z tohto sa tak ľahko nedostanem.

„To, čo ti hovorila...“ začal Dimitri, „ja...“

„Viem o všetkom. Nemusíš mi nič vysvetľovať,“ zdvihla som pohľad a zapozerala sa na neho. V tvári mal mučivý výraz a oči neupieral na mňa, čo je zvláštne, pretože on nemá nikdy problém pozerať druhému človeku priamo do duše. „A navyše... na toto teraz nemáme čas. Musíme sa odtiaľto dostať.“

To lano bolo neuveriteľne pevné. Už dávno som nevenovala pozornosť bolesti, takže mi neprekážalo, že som si zdierala aj kožu. Vyzerať to pekne určite nebude, ale lepšie skončiť s poraneným zápästím ako s dýkou v srdci. Mala som tušenie, že práve to bude moja smrť, ak  sa odtiaľto nedostaneme.

Začínalo sa to pomaly uvoľňovať! Zmocnila sa ma chuť vykríknuť od radosti, keď sa rozleteli dvere. Dnu vošla Melinda a za ňou... nikto. Čakala som Cyndie alebo Alexa, nie, bola sama. Zatvorila za sebou a pripochodovala ku mne.

„Budete musieť ešte trošičku vydržať,“ oznámila nám s nie príliš nadšeným úsmevom. Niečo sa deje. Pocítila som maličkú nádej, no nechcela som si to pripustiť.

„Aké je to robiť niekomu poskoka? Máš u Cyndie nejaké špeciálne postavenie alebo urobíš každú vec, o ktorú ťa požiada?“ provokovala som ju. Chcela som dosiahnuť čo najmenšiu vzdialenosť medzi nami dvoma. Fungovalo to. Urobila tri kroky k stoličke, kde som sedela pripútaná. „Sklapni maličká, pokiaľ ti je život milý,“ zlostne precedila medzi zuby.

Dimitri na mňa len tupo zíral. Tiež by mohol začať vymýšľať ako sa dostane z tej cely, pretože plán na oslobodenie väzňa, som ešte nestihla vydumať.

„Prečo si myslíš, že teba bude Cyndie ešte potrebovať, keď toto skončí? Počula som o nej dosť a s láskou likviduje svojich neschopných prisluhovačov.“ Udrela som klinec po hlavičke.

Super rýchlosťou sa presunula pred moju tvár. Zhodila som lano z rúk a odsotila ju od seba. Vytiahla som nôž, ktorý bol ukrytý v ľavej čižme a zabodla ho do nej. Nebola to dýka, ktorá zabíja upírov, ale špic bol potiahnutý striebrom, takže jej to spôsobilo nepekné zranenie. Spadla k zemi, no netrvalo dlho a vytiahnutý nôž zvierala v rukách. Rana sa jej rýchlo hojila, no poskytla mi dostatok času na rozbitie stoličky, čo bolo jednoduché. Ako ma vôbec dokázala udržať?

Podkopla mi nohy a vrhla sa na mňa. Nečakala však, že v mojich rukách sa objaví improvizovaný drevený kôl. S celou silou som ho zabodla do jej srdca. Viem, že ju to nezabije, ale pokiaľ ostane na mieste, bude mŕtva. „Pozdravuj, Cyndie!“

Zhodila som zo seba jej telo a zhlboka sa nadýchla. „To by sme mali.“

Postavila som sa na nohy a vzala si od nej čo mi patrilo. Nôž a dýku. Očkom som mrkla na strhnutú kožu zo zápästia. Nebol to až taký hrozný pohľad ako som očakávala. Dokonca to ani veľmi nekrvácalo.

Dvere som zabarikádovala zvnútra, pretože ma ešte čakala misia vyslobodenia Dimitria a potrebovala som pre nás zabezpečiť halu a zároveň nazbierať dosť času na vymyslenie únikovej cesty.

Keď to na oko vyzeralo zabezpečene, rozbehla som sa ku klietke a začala hľadať nejakú uvoľnenú tyč. Všetky držali pevne. Sakra!

„Máš plán?“

Vyvalil na mňa oči. „Ehm, plán... mne sa videlo, že ty máš všetko pod palcom.“ Ukázal rukou na nevládne telo Melindy.

Prevrátila som oči. „Čo si tu, dopekla, celý čas robil? Mal si vyšpekulovať ako sa odtiaľto dostaneš!“

Dimitri bol totálne vyvedený z rovnováhy. „Pozeral som... na teba,“ pobavene sa uškrnul.

Chytila som sa mreží a položila si hlavu medzi ne. „To nemyslíš vážne,“ zavrela som oči a dýchala. Okrem uspávacej látky do neho vpichli ešte aj niečo iné. Správal sa ako magor!

„Ja som tu ten koho omámili ani neviem čím,“ bránil sa, „a navyše si bola... bola si úžasná s...“

Zarazene som si ho premerala. Na jeho tvári sa rozlieval  úsmev, no v očiach som videla niečo neobvyklé. Uznanie? Spokojnosť?

„Fajn, takže máme tu... železnú tyč, ktorú... ktorú budem musieť krútením rozkrútiť.“ Chytila som do rúk oba konce tyče a snažila sa ju rozmotať. Vedela som, že to nebude ľahké, ale bolo to ešte horšie. Vymýšľala som rôzne manévre, pomáhala si mrežami, zapierala sa do toho z každej strany. Šlo s tým pohnúť len trošku. Rozmotávala som to iba po centimetroch, ak nie milimetroch. Akoby toho nebolo dosť, niekto sa začal dobíjať dnu. Hoci tie dvere boli zatarasené tyčami, ktoré som tu našla pohodené, nápor upírov to dlho nevydrží.

„Mohla by si trocha zrýchliť?“ prosil Dimitri so zrakom upreným za môj chrbát.

„Vyzerám ako Rambo?“ sykla som naštvane. On si tam postáva a ja tu idem vypustiť dušu. Jasné, že nemôžem zrýchliť. Ako to mám asi urobiť?

Zvuky zvonku silneli a niekto sa túžil naozaj dostať do vnútra. Mohol by ešte desať minút počkať?

Jedna slučka odkrútená!

„Začínam pochybovať o vytrvalosti tých dvier,“ šomral a držal jeden koniec tyče, aby mi pomohol.

„Nepomáhaš!“ zamračila som sa neho a poslednýkrát s využitím všetkej sily, ktorú som v sebe našla, sa mi podarilo odtočiť tyč. Už len to dostať von!

Dvere sa otvorili, avšak upíry sa stále nemohli dostať dnu. Dlho im to trvať nebude!

„Začínam pochybovať aj o výdrží tých tyčí,“ prehltol.

„Nepomáhaš!“ vykríkla som druhýkrát a bolo to! Podarilo sa to!

Dimitri sa rýchlo dostal von a rozbehli sme sa do stredu miestnosti.

„Plán?“ opýtal sa ma s nádejou v hlase a otáčal sa na všetky strany. Hľadal únikovú cestu, lenže tu žiadna nebola! Na to som prišla už dávno.

Oči som mala prišpendlené na dvere. „Plán? Nie tu žiadny iný vchod... okno je veľmi vysoko...nemáme sa odtiaľto ako dostať,“ znela som zúfalo.

„Musíme ...musíme sa prebojovať,“ ukázala na dvere a neznel vôbec nadšene.

„Jasné, to bude hračka. Ja mám nôž, ty dýku a za dverami je tucet upírov so zbraňami a super schopnosťami. To určite zvládneme!“ šepla som žalostne. „Potrebujeme iný plán!“

Dýku pevne zvieral v ruke. „Vážne a máš niečo v zálohe?“

Jedna z tyčí nevydržala ten tlak.

„Ja? Ja?!“ šokovane som na neho pozrela. „Práve som sa dozvedela, že môj bývalý spolupracuje s upírmi a možno... určite to bolo po celý čas nášho vzťahu, čím- čím som tromfla guinessový rekord v naivite a ty chceš, aby som vymýšľala ďalší plán? Moje možnosti sú dnes už vyčerpané!“

Druhá tyč skončila vysunutá na dlaždiciach.

Na chvíľu sa zamyslel „Na... niečo prídem.“

Tretia tyč. Zlomená. Ostáva len jedna.

„Tak mysli rýchlejšie!“ vyštekla som frustrovane. Toto je koniec!

Nadýchla som sa k ďalšej zúfalej poznámke, keď sa ozvala séria výstrelov. Našťastie nie namierená na nás, ale niekto vonku likvidoval našich nepriateľov.

Obzrela som sa na Dimitria, ten nechápal, čo sa deje rovnako ako ja. Hneď na to som vrátila zrak k dverám v momente, keď sa niekto do nich zaprel a aj posledná tyč ostala ležať zlomená na zemi. Ten niekto bol...

„Declan?“ neveriacky zvolal Dimitri.

„Rád vás vidím,“ zazubil sa na nás a a upravil si šál. Pribehol k nám a začal si nás prezerať. Začínam sa cítiť ako zvieratá v zoo. Vytiahol zbrane a podal nám ich, aby nás zásobil na boj, ktorý dávno nie je u konca. Vari nie sme stratení?

„To ti teda trvalo,“ zavrčala som a hneď na to sa zoširoka usmiala. Declan mi úsmev opätoval, keď v tom si všimol telo ležiace za nami. Ach, na to som takmer zabudla.

„Je to...“

„Áno,“ odpovedal Dimitri bez citu.

„A je...“

„Nie... teda dočasne,“ poslednýkrát som pozrela na Melindine telo a obrátila sa na Declana. „Ako si nás našiel?“

Vybral z vrecka mobil, pričom nespúšťal zrak z tela hnedovlásky. „Zázrak modernej techniky menom GPS.“

„Vy dvaja ste rozhodne súrodenci,“ ukázal Dimitri na mňa a na neho.

„Rodinkovať sa budeme neskôr. Vypadnime už odtiaľto, prosím.“ Ani jeden nenamietal. Všetci traja sme prekročili mŕtve telá upírov a vydali sa chodbou k východu. Ostáva len dúfať, že sa nám nik nepripletie do cesty. Neodporúčam mu to.

***

Na začiatku som myslela, že to ešte rozdelím, ale keďže som vás minulý týždeň ukrátila o pokračovanie, rozhodla som sa pridať kapitolu v celej paráde s takmer 4000 slovami. Snáď vás to neodradí od čítania. Kapitolu som napísala pomerne rýchlo, ale ako to býva, nebola som s ňou spokojná a neustále niečo doplňala a vymýšľala. Hold, to som ja, musíte si zvyknúť. 

Objavila sa nám tu konečne Dimitriova ex, s ktorou to ešte bude zaujímavé a Kiarin Alex, ktorého obrázok pre predstavu nájdete na tomto odkaze. Nakoniec by som ešte chcela dodať... nie všetko je tak, ako sa zdá. A sľubujem ďalšia kapitolka bude kratšia. :)

Vďaka všetkým za prečítanie a komentovanie, veľmi si to vážim. :)

Autor: Christine (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Karmínový nov (14):