OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Karmínový nov (18)

02.11.2013 (14:00) • Christine • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 619×

KAPITOLA 18 *Neovládateľná*

Hneď ako Dimitri odkráčal z domu, pochytil ma nával hnevu. Mala som chuť do niečoho praštiť. Niečo zničiť. Rozbiť. Zlomiť! Jednoducho ublížiť!

Chcela som kričať a zároveň plakať! Emócie ma doslova pohltili.

Následne som si povedala, že to celé budem ignorovať. Prečo by som sa tým mala zaoberať? Nie je na to žiadny dôvod. Jediné, čo teraz potrebujem je oddych.

Keď som sa po takmer pätnástich hodinách zobudila, cítila som sa hrozne. Bola som malátna a bolela ma hlava z toľkého spánku. Opustila som teplú posteľ a uvedomila si, že jeho odchod nebol len nepodarený sen ale skutočnosť. Opäť som začala zúriť a siahla po whiskey.

Áno, viem. Alkohol. Som nepoučiteľná.

Pár pohárikov ma upokojilo a dostalo do stavu relatívnej pohody. Rozhodla som sa, že práca bude najlepší útek. Aj bola. Miestami. Lenže môj mozog si povedal, že pripomínať mi toho idiota je najlepší spôsob mučenia. Jeho odchod som si prehrávala v hlave snáď tisíckrát. Odpoveď na zmenu správania som nenašla.

Už ani neviem, čo ma štvalo viac. To nevysvetliteľné a impulzívne vytratenie alebo fakt, že netuším, prečo to urobil. Hľadala som chyby u seba. Možno som povedala niečo nevhodné alebo čosi neprijateľné urobila. Týmto sa vynárala ďalšia otázka. Čo?

Možnože som to nebola ja, kto chyboval. Obviňovala som sa zbytočne.

Alebo nie?

Bože! Ja sa zbláznim!

„Dosť! Žiaden Dimitri!“ prikázala som si nahlas a mozgové bunky sústredila na písanie článku o odsúdenom mužovi, ktorému nepomohli ani vplyvní rodičia a vysoké bankové konto. Falšoval finančné dokumenty firmy, čím si hádzal do vrecka sumu s niekoľkými nulami. Napráskala ho vlastná sekretárka, s ktorou spal a potom ju podviedol. Hotová telenovela. Stačí už len predať práva Hollywoodu.

Cieľom môjho článku bolo podať čo najpresnejší prehľad o súdnom procese, ktorý sa ťahal tri roky. Nakoniec skončil úspešne, nie však pre obžalovaného. Zbierala som informácie a vylučovala nepravdivé, ktorých bolo viac ako tých nefalšovaných. V novinách sa o tom písalo veľa, ale počas troch rokoch sa fakty strácajú, nahrádzajú a menia. Dokonca v piatich článkoch publikovaných v rozmedzí trinástich mesiacov, bolo zle uvedené krstné meno podozrivého. Ja viem, že Daniel a Damián sú naozaj podobné mená, ale zakladám si na reálnych informáciách!

A to mi zase pripomenulo Dimitria.

Sakra! Musím ho dostať z hlavy!

Zaklapla som laptop a odhodila niekoľko vytlačených strán vedľa na kreslo.

Bláznim. Šaliem! Iné vysvetlenie na to neexistuje. Som tu zatvorená už štvrtý deň. Sama. Občas zaklope na dvere Jim alebo Oliver, aby sa uistili, že som v poriadku. Prehodíme zopár slov, nič viac. Ich úlohou je monitorovať okolie a nie ma zabávať. Veľká škoda.

Aj Marcus ma ignoruje. Zakaždým sa snažím niečo z neho vytiahnuť o prípade, o podozrivých, o Jensenovi. Nič! Dokonca sa ani raz nezmienil o Dimitriovi. Zdá sa mi, že si našiel nového priateľa. Lepšie si ani vybrať nemohol.

Ležala som na pohovke celú hodinu, kým sa mi podarilo vyčistiť hlavu a nevenovať deväťdesiat percent myšlienok pánu Nacconovi. Úspešne sa mi ho podarilo vytlačiť z hlavy.

Zazvonil zvonček.

Trhla som sebou a rozlepila viečka. Rukou som takmer zhodila laptop ležiaci vedľa mňa na zem. Presunula som ho na stolík a pomaly sa zbierala do stoja.

Zvonček sa ozval druhýkrát.

Jednu nohu som položila na zem a následne aj druhú. Pretrela som si oči a nemotorne vstala. Potkla som sa na škatuli, kde som mala vytriedené články, ktoré som potrebovala k terajšej práci. Chytila sa operadla na gauči a ustála následný pád. Dokonalé prebudenie!

Opäť sa ozval zvonček.

„Už idem!“ skríkla som. „To si nemôžem ani zdriemnuť, aby ma niekto nekontroloval,“ šomrala som pre seba.

Dovalila som sa k dverám, ale dala som najprv prednosť zrkadlu. Vlasy som mala v drdole totálne roztrapatené. Stiahla som gumičku a prehrabla ich. Nepotrebujem vyzerať dokonale a stále je potrebné zakrývať modriny na tvári. O tri sekundy sa vrátim späť do obývačky a môžem pokračovať v spánku.

Otvorila som dvere. Zdvihla zrak a stretla sa so známou tvárou.

Idalia.

Čo tá tu robí?

A za ňou stál Dimitri.

Čo ten tu robí?

„Si lepšie strážená ako britská kráľovná. Vieš koľko mi dalo námahy presvedčiť tých dvoch, aby ma sem pustili?“ zlostne našpúlila pery. Ruky mala založené na prsiach a obočie povytiahnuté. Tento postoj poznám. Hnevá sa?

Môj zrak zablúdil k Dimitriovej tvári a na krátky moment sa naše pohľady stretli. Hneď na to sa obrátil na moju priateľku. „Počkám v aute,“ prehlásil a odkráčal preč.

Idalia nečakala, kým ju pozvem do vnútra. Prešmykla sa popri mne a cupitala do útrob domu. Našťastie nešla do obývačky, tam bol neporiadok, ale zastavila sa pred schodiskom. Otočila sa. Ruky stále založené na hrudi a mrzutý očný kontakt. Prehltla som.

„Do čoho si sa to zase zaplietla,“ vzdychla a pri tom nespúšťala zo mňa modré očiská.

„Ja? To by si sa mala opýtať... niekoho iného.“ Včas som si uvedomila, že možno o Jensenovi netuší, ale bola to Dali. Tá tušila vždy to správne.

„Čo urobil? Veď je zatvorený v base.“ Potvrdila moje dohady.

„Už nie je. Pustili ho.“ Jej obočie vystrelilo do výšky. „Čo?“

Prešla som zopár krokov a sadla si na malú stoličku. Motala sa mi hlava. Ešte stále som bola v polospánku a k tomu toto prebudenie nebolo ani z ďaleka príjemné. Škatuľa bola len slabý začiatok. „Nemôžem o tom hovoriť a čím menej vieš, tým je to pre teba lepšie. Dali, toto je vážne nebezpečné.“

Počiatočný hnev, ktorý som u nej videla, sa vytratil. Posadila sa oproti mne a chytila ma za ruky. „Čo sa deje? Vieš, že mi to môžeš povedať. Kiara, skoro ťa zabili v centre mesta!“ jej hlas bol podfarbený strachom. Nedokážem si ani predstaviť, čo musela cítiť, keď sa o celej prestrelke dozvedela.

„A to je dôvod prečo ti nemôžem nič povedať,“ trvala som na predchádzajúcich slovách. Nemôže predsa čakať, že ju do všetkého zasvätím. Pozná policajné postupy a vie, že som viazaná mlčanlivosťou. Aj napriek tomu som sa cítila previnilo. Vždy som s ňou zdieľala všetky pocity a teraz? Musela som mlčať.

„Viem, že mi nehovoríš všetko,“ stisla moje ruky. Hľadeli na mňa sivé zreničky plné zúfalstva. Chcela počuť vysvetlenie a ja som jej ho chcela dať.

Bola som v koncoch. Vytrhla sa z jej zovretia. Vstala a prešla na druhý koniec chodbičky. Čo jej mám povedať? Nechcem jej klamať. Ale musím!

Zhlboka som sa nadýchla. „Je to komplikované a o niektorých veciach naozaj nemôžem hovoriť. Je mi to ľúto,“ opakovala som sa.

Idalii to nestačilo. Videla som na nej sklamanie a cítila sa o to horšie. Musela však pochopiť, že o prípade, do ktorého je zapletený Jensen, jej nemôžem poskytnúť žiadne informácie. V tejto časti som neklamala. Sám Marcus mi povedal: „Čím menej ľudí o tom vie, tým je to pre teba a pre nich bezpečnejšie.“

No a upíry? To je moja vec, ktorú vyriešim sama. Alebo s pomocou.

Premerala si ma starostlivým pohľadom a v jej očiach sa mihla ľútosť. „Tak som sa o teba bála, keď som sa dopočula o tej streľbe,“ pribehla ku mne a pevne ma objala. „Chápem, že o tom nemôžeš hovoriť, ale bojím sa.“

„Ja viem,“ zašepkala som slová do jej blond vlasov.

Odtiahla sa odo mňa. „Máš strach. Vidím to na tebe,... no je tu ďalší problém a viem, že sa nemýlim. Čo je medzi vami dvoma?“ rukou ukázala do prázdna, no presne som vedela, čo sa tým smerom nachádza. Presnejšie kto.

Prečo sa každý domnieva, že medzi nami niečo je?!

„Povedzme, že Dimitri má trocha zvláštne spôsoby ochrany a mne... sa nepáčia. Nechcem žiť ako vo väzení.“ Dúfam, že sa toto nikdy nedozvie.

Prižmúrila oči. „Keď som vtrhla do kancelárie, že ťa chcem vidieť a navštíviť, Marcus bol ten, kto stál proti tomu. Dimitri sa ponúkol, že ma sem privezie a dá pozor na to, aby nás nik nesledoval. Kiara, ty si vážne tak slepá a nič nevidíš?“ Teraz znela rozhnevane. Opäť. Prečo?

Chcel ma skontrolovať. To je jasné. Ak by sa mi niečo stalo, musel by znášať hnev môjho brata a pocit viny voči otcovi. Adoptívnemu otcovi.

Alebo je v tom niečo iné?

„Medzi mnou a Dimitriom nič nie je!“ odpovedala som zlostne a myšlienky smerujúce zakázaným chodníkom zatlačila hlboko do útrob. „Celá táto... situácia... je komplikovaná. A vôbec ho nepoznáš,“ bránila som sa. Ani ja som ho nepoznala.

„Si nemožná!“ vystrčila na mňa ukazovák a vtedy prišla záchrana. Na jej prstenníku sa ligotal krásny snubný prsteň. Bravo, Steven!

„Ty si zasnúbená?“ opýtala som sa prekvapene a snažila sa zabudnúť na posledných pár minút. Zmeniť tému. Áno, to ma zachráni!

Hypnotizovala som tú nádheru na jej prste. Naozaj som sa snažila zo všetkých síl vyzerať čo najprekvapenejšie. Hm, nepodarilo sa.

Čakala som radostný výskot, no namiesto toho si moja najlepšia priateľka len vzdychla. „Prečo sa snažíš zmeniť tému?“

Tak toto nevyšlo. Som hrozná herečka.

„Ja?“

„Steven ma o všetkom informoval. A áno som zasnúbená a hádaj čo? Plánujem večierok na oslavu zásnub, kde vyhlásime aj dátum našej svadby,“ pri týchto slovách sa celá rozžiarila, no trvalo to len chabých pár sekúnd, „a budeš si tam musieť priviesť partnera!“

Vyvalila som oči. Idalia pokračovala ďalej. „A nevykrútiš sa z toho!“ dodala výhražne.

„Asi sa nechám zavrieť do ochrannej väzby,“ odsekla som.

„Kiara!“ vykríkla.

„Nechcem sa hádať.“ Ovládla som hlas, aby som zmiernila napätie medzi nami. „Prosím.“

Posadila som sa späť na stoličku a dlaňami si zakryla tvár.

„Prepáč,“ zašepkala.

„Nemáš sa za čo ospravedlňovať. Ja... je toho na mňa priveľa... jednoducho to nezvládam.“

„Myslím, že je tu niekto, kto by ti chcel pomôcť. Ak nie Dimitri, prečo nejdeš za Marcusom, ste predsa priatelia. Nemusíš byť na to sama.“ Prinútila som sa zdvihnúť hlavu a usmiať sa.

Mala pravdu. Nemusím byť na to sama, lenže aj pri pokuse s ním prehovoriť, som bola zastavená. S Marcusom môžem prediskutovať zločinecký problém. Ten zvyšok ostáva stále v mojom vnútri utláčaný a nezmieňovaný, až nakoniec sa to dostane von a mám strach, že si to vypočuje tá nepravá osoba.

Nikdy som si nemusela dávať väčší pozor na slová ako v týchto posledných týždňoch. Toľko sa toho udialo a zmenilo. A navyše to ani zďaleka nie je všetko.

„Dimitri, ti chcel niečo povedať o prípade,“ začala opatrne. Pravdepodobne sa obávala mojej reakcie.

Mala som v úmysle protestovať. Lenže ak by som začala Dali presviedčať, že ho nechcem vidieť a nepotrebujem nič vedieť, bolo by to určite podozrivé. Tak som si zahryzla do jazyka a dúfala, že to stretnutie a zdieľanie informácií bude krátke a stručné.

Po tom ako sme sa rozlúčili, hoci sa mi vôbec nechcelo pustiť ju z domu, vrátila som sa do obývačky. A nezabudla sa uistiť, že odišla. Poznám ju a je možné, že by pricapila ucho k dverám a načúvala. Sklamala ma. Poslušne si sadla do auta, prehodila niekoľko slov s Dimitriom a zamávala mi.

To zvládnem. Vypočujem si, čo mi chce povedať. Odíde a všetko bude fajn.

Klameš samu seba!

„To mi dodáva nádej,“ prehodila som ironicky. Lži. Aké poetické! Už som ako on.

Počula som ako vošiel do vnútra a zatvoril za sebou dvere. „Tak, aké sú novinky,“ vychrlila som na neho otázku bez pozdravu.

Nadvihol pravé obočie. „Novinky?“

„Novinky o prípade,“ vysvetlila som.

Dimitri na mňa zmätene hľadel. „Čože?“

„Typické,“ zamumlala som a radšej sledovala moje nohy v ponožkách.

„O čom to hovoríš? Nie sú žiadne novinky o prípade. Idalia mi povedala, že... sa... chceš...“ Vtedy mi to došlo. A zrejme aj Dimitriovi. Siahol do vrecka a niečo v nich hľadal.

Zrazu prebehol k oknu a zanadával.

Cez záclonu dom videla ako Dali s víťazoslávnym úsmevom odchádza preč. Na aute. Na Dimitriovom aute. Neudržala som v sebe smiech. Otočila som sa, aby ma Dimitri nezbadal, hoci prisahala by som, že aj na jeho tvári sa mihol úsmev.

„Ja ju zabijem!“ vydýchla som po chvíľke, keď som pochovala v sebe aj posledné náznaky smiechu a krátkodobej pohodovej nálady a docvakol mi dôvod jej činu.

„Počkaj... ona...“ nechápavo krútil hlavou Dimitri. Neviem, čo ho štvalo viac. To, že sa nechal prekabátiť blondínkou alebo fakt, že je u mňa v dome. Sám. So mnou.

„Takže nie sú žiadne novinky o prípade,“ povedala som si pre seba, „Jim ťa môže odviesť späť na políciu.“ A bude po probléme.

Bleskurýchle odvrátil zrak od okna. „Jim je tu na to, aby ťa chránil,“ odporoval mi.

„Hej! Očividne polícia nemá kam posielať svojich zamestnancov.“ Na to Dimitri neodpovedal. Stáli sme vo vzdialenosti asi troch metrov. Nadšenie z neho priam sršalo. Ani viac nemohol dávať najavo ako túži odtiaľto zmiznúť.

„Prečo si sem prišiel? Hociktorý iný policajt mohol priviesť Idaliu.“

„Marcus sa nemohol dostaviť. Kontaktoval ho obhajca tvojho brata a musel odísť za ním.“

Zasmiala som sa. „Prečo sa vlastne snažím,“ krútila som hlavou.

„Toto všetko robím pre tvoju ochranu,“ odpovedal pevným hlasom. Zdvihla som zrak a prehrávala si jeho slová v hlave.

„Už ma unavujú frázy robím to pre tvoju ochranu! Prečo to robíš? Úprimne?“ urobila som krok k nemu a z troch metrov boli medzi nami iba dva.

Čušal. On má naozaj problém udržať konverzáciu v pohybe. Pozeral sa do mojej tváre, ústa zamknuté na sto zámok. Nevidela som ho štyri dni a priznávam, že mi ten pohľad chýbal. Nikto nikdy sa na mňa nepozeral tak ako Dimitri. Tá hypnotizujúca sila, ktorá mu sálala z očí bola fascinujúca. Chýbala mi tá preniká hnedá farba a ten úsmev, ktorým ma občas obdaroval. V tomto momente bolo všetko preč. Tvár bez citu, oči nevľúdne, pery pevne stisnuté. Jedinou zmenou bolo jemné strnisko na jeho tvári.

„Odpovede sa asi nedočkám, že?“ založila som ruky v bok a dívala sa na neho.

Nadýchol sa a premýšľal. „Nechápeš to.“ Kreatívny teda nie je.

„To určite,“ odsekla som chladne. Nemal sa tu ukázať. Načo sem prišiel? Nepotrebovala som ho vidieť, ani sa s ním rozprávať. Len mi kazí deň, ktorý je aj tak strašný.

Začala som zberať papiere a ukladať ich na kôpky na stôl. Myslela som, že odíde. Nie. Tentoraz tam stál, no nesledoval ma. Pohľad upieral do prázdna. Prečo už neodišiel?

Prestala som so zbieraním vecí a položila ich na najbližšie kreslo. „Prečo si mi klamal? Prečo si nepovedal, kto v skutočnosti si?“

Pohľad usmernil na moju tvár. „Neverila by si mi.“

„Wow,“ výskla som. „Dnes je tvoj rečnícky prejav naozaj fascinujúci. Štyri slová. Snažíš sa prekonať rekord?“

„Kiara, som detektív. Sledoval som ťa vyše mesiaca. Ani len netušíš koľko vecí sa človek dozvie z pozorovania.“ Vyše mesiaca? On ma sledoval celý mesiac? Viac ako mesiac!

„Ty si taký kretén.“ Aké mal šťastie, že stál v bezpečnej vzdialenosti. Mala som neuveriteľnú chuť začať do neho udierať ako do boxovacieho vreca. „Klamal si mi, že si synom Jonathana. Klamal si o tom kto v skutočnosti si. Ako mám vedieť, že mi neklameš aj teraz. Ako mám, do čerta, vedieť, či celá táto maškaráda s ochraňovaním, nie je tvoj tajný plán ako... ako...“ Sakra! Nič ma nenapadlo!

„Vážne si myslíš, že ťa chránim preto, aby som ťa vydal Cyndie a jej kumpánom?“ neveriacky sa opýtal. Jeho výraz sa razom zmenil na ublížený. Takéto obvinenie nečakal. Vlastne ani ja. Len som chcela z neho vytĺcť pravdu alebo aspoň nejaké slová na vlastnú obranu. Namiesto toho som ho ranila. To nie je to správne slovo. Skôr urazila, že si vôbec niečo také myslím. Ale ja som si to vôbec nemyslela.

„Ja už neviem, čo si mám myslieť,“ urobila som k nemu zopár krokov, „ každý mi vraví, že ti môžem veriť. Ale... ja... to... proste... nedokážem!“ Každé slovo som zdôraznila a podfarbila odporom, ktorý som necítila.

Zaťal zuby a vzhliadal na mňa. Bol len o pár centimetrov vyšší ako ja, no aj tak som si pripadala maličká. Ani neviem, kedy sme sa ocitli tesne pri sebe. Cítila som jeho dych na tvári. Jeden druhému sme sa pozerali priamo do očí. A ja som zablúdila k jeho perám. Pootvoril ich. Čakala som, čo z neho vypadne. Nič. Zatvoril ich späť a o krok odstúpil.

Zavrela som oči a nadýchla sa. „Takto to ďalej nepôjde,“ smutne som vydýchla.

Dimitri si rukou prešiel po zátylku. „Prečo to jednoducho nemôžeš nechať tak? Prečo mi nemôžeš veriť ako ostatní?“ znel utrápene. „Nesnažím sa o nič iné, len o to, aby si neprišla o život. Je také ťažké to pochopiť?“

„Je ťažké pochopiť teba!“ vykríkla som. Začínala som vidieť rozmazane. Rýchlo som klipkala očami a zahnala slzy. Nechcela som sa s ním hádať, ale nedával mi inú možnosť a ja v týchto situáciách neviem prestať. A už vôbec som nechcela pred ním plakať.

„Chceš vedieť prečo mám toľko tajomstiev?“ urobil krok dopredu. „Keby si vedela pravdu, nenávidela by si ma. Urobil som v živote veci, o ktorých nechceš vedieť, tak ma prosím nenúť, aby som ti hocičo z toho rozprával.“ Zosmutnel. Tvár mu naplnila bolesť a hanba. Oči sa mu zaleskli vo svetle, ktoré prenikalo cez tmavé záclony do miestnosti.

 „Tak to skús,“ zašepkala som tak ticho, že by to nepočul človek stojaci meter od nás. Dimitri áno. Díval sa mi do očí a musel v nich vidieť tú túžbu. Nech už to bolo čokoľvek, nebála som sa toho. Takmer som prahla po tajomstvách jeho života. Neviem, či to bola zvedavosť alebo len záujem. Chcela som mu pomôcť prekonať minulosť, pretože o to som sa snažila sama. Spolu by sme to zvládli, tak prečo mi to nechce dovoliť? Čo také strašné skrýva vo svojom srdci, že sa obáva mojej nenávisti?

„Nie,“ krútil hlavou.

Stačilo jedno slovo. Znovu som pocítila príval hnevu z neúspechu. Som predsa novinárka! Vždy vytiahnem z ľudí to, čo chcem. No teraz som iba frustrovaná zlyhaním, ktoré sa zmenilo na hnev vystupujúci na povrch. Nebol čas zastaviť slová, ktoré som vypustila z úst. Hoci som ich v danom momente veľmi ľutovala.

„Fajn! Nič mi nehovor. Asi máš pravdu, naozaj by som ťa mohla začať nenávidieť alebo je na to už trocha neskoro,“ zapozerala som sa do jeho hnedých zreničiek. „Nestojím o tvoju ochranu ani prítomnosť, rozumieš? Prosím ťa odíď a už sa nevracaj.“ Prekvapilo ma akým pevným hlasom som to dokázala vhnať mu to rovno do tváre. Desilo ma to.

Dimitri na mňa upieral spýtavý pohľad, ktorý neodhaľoval nič. Nerozumel môjmu hnevu, ale ani nemohol. Ja som sama nevedela, prečo takto vyvádzam a prečo ho v jednej chvíli nenávidím a v druhej milujem. Nie doslovne. Nič také k nemu necítim. A nebudem nikdy cítiť.

Ako by som mohla milovať človeka, ktorý je sám jedno veľké tajomstvo? Je to ako žiť s nemým tieňom. V tej chvíli som si uvedomila, že muža stojaceho pred sebou nepoznám, no napriek tomu mu slepo verím a to nenávidím. Tú slepú dôveru, ktorá sa každou minútou otriasa v základoch.

Urobila som krok späť. V tom zazvonil telefón. Zamračila som sa na neho.

„Prosím?“ Na druhej strane sa ozval Declanov hlas. Zháňal Dimitria. Podala som mu mobil a vyhla sa dotykom jeho rúk. Obišla ho a vypadla do záhrady. Nechala som ho tam stáť ako on mňa pred štyrmi dňami.

Priala som si, aby tam už nebol, keď sa vrátim. Želala som si, aby som ho už nikdy nevidela! Nech zmizne z môjho života!

A samozrejme som nezabudla ani na Idaliu. Ten hlúpej blondínke to ešte spočítam!

 ***

Neviem, čo by som dodala. Tuším potrebujem pauzu, lebo je to čím ďalej, tým horšie. Prestávku zrejme aj mať budeme, pretože z devätnástky nemám ani slovíčko. Ešte som nedomyslela, ako sa celá situácia dorieši a nevybrala som ani jeden z dvoch variantov. Novú kapitolu čakajte tak za dva týždne (sorry), pokiaľ ma neosvieti. Dúfam, že sa vám táto, aspoň máličko, páčila. Ja sa pokúsim naštartovať. 

Vďaka za komentáre a prečítanie. :)

Autor: Christine (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Karmínový nov (18):