OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Karmínový nov (23)

10.02.2014 (19:00) • Christine • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 666×

KAPITOLA 23 *Viac otázok ako odpovedí*

Dimitri sedel za stolom v jednej z vypočúvacích kancelárií. Osprchovaný a osušený najviac ako to policajná kúpeľňa dovoľovala. Avšak ani studená sprcha ho nedokázala zbaviť únavy, ktorá sa začala prejavovať kruhmi pod očami a zívaním.

Do miestnosti, takmer po dvadsiatich minútach čakania, naklusal Marcus s tuctom papierov v ruke. Keď ich zbadal, v duchu zaklial, a dúfal, že po tom všetkom bude môcť dnes odísť z práce a nevenovať tie posledné zostatky síl na papierovačky a hlásenia. Na to sa naozaj necítil a má iné povinnosti.

Hm, povinnosti? Ozval sa hlas v jeho hlave.

V posledných dňoch si začal viac uvedomovať a pripúšťať, ako je rád v jej prítomnosti. Vedel, že to nie je správne a sám podkopával základné pravidlo, ktoré si dal pred plnením tejto misie, ale nedokázal si pomôcť. Keď nebol s ňou, túžil po nej, a keď boli spolu, najradšej by zutekal, poprípade dopustil sa niečo iného. Neustále mu behali po rozume jej úprimné zelené oči, plné pery, tmavé vlasy, túžil sa jej dotýkať a mať ju vo svojom náručí. Bojoval sám so sebou, keď si navrával, že je ešte čas všetkému zabrániť. Je čas tváriť sa neutrálne a hlboko vnútri uzamknúť city, ktoré ho opantávali a bolo čoraz ťažšie ich ovládnuť, pretože zo všetkého najviac sa im chcel poddať. No nemohol.

„Hej, Naccon. Počúvaš ma vôbec?“ Neprítomne zdvihol zrak a snažil sa vybaviť posledné Marcusove slová.

„Prepáč, som vyčerpaný,“ šepol unaveným hlasom, keď snaha o rozpamätanie sa zlyhala.

Marcus sa na neho povzbudivo usmial a posadil oproti nemu. Nechcel ho mučiť zbytočnými otázkami, čo sa stalo. To vedel. Dokonca to videl, hoci nemali nahrávku celej naháňačky, dokázal si presne predstaviť ako to prebiehalo. Jediné, čo nechápal, bol jeho nápad namieriť si to s autom rovno do zálivu. Mohli sa obaja utopiť. Sám dobre vedel, aké je to nebezpečné.

To teraz odsunul stranou a sústredil sa na dôležitejšie veci. Zlé sny a svedomie mu nedajú spávať, tak prečo by ho mal trápiť ešte aj on?

„Toto sa nemalo stať,“ položil papiere na stôl a oprel sa do stoličky. Očami kĺzal zo stola na svoje prepletajúce prsty. Aj na ňom sa odzrkadľovala únava, ktorú zbieral posledné dni. Takmer dvadsať hodín denne trávil v práci.

Dimitri zdvihol zrak a zadíval sa na neho. Tón hlasu, akým to povedal, sa mu nepozdával. „Ako si to myslel?“ Vedel, že musí hrať túto hru a zároveň si dávať pozor na jazyk. Ak by sa náhodou preriekol, Marcus by dostal šancu pochybovať o ňom a to sa nesmelo stať!

„Uzavrel som s JJ-om... dohodu.“ Tak takto sa tomu dnes hovorí. Preletelo Dimitriovi hlavou. „A k tomu, ak by sa Kiare alebo Jensenovi niečo stalo, skončil by s trestom smrti... takto si priznaním vybojoval doživotie, prípadne 30 až 40 rokov v chládku s dobrými právnikmi. Každý by vedel, že má vtom prsty on.“ Dimitri prikývol. Bolo mu jasné, kam tento rozhovor smeruje.

„Takže... ty si myslíš, že to nebol on, kto nariadil dnešný útok,... tak potom kto?“

Rukou si prehrabol vlasy a lakťami oprel o stôl. „To znamená, že je tu nikto iný, kto chce Kiaru mŕtvu alebo šli po tebe.“

Dimitirovo obočie vystrelilo do výšky. To je v háji! Pomyslel si a začal v hlave tvoriť plán ako presvedčiť Marcusa o nesprávnom závere.

„Mám zopár nepriateľov, ale pochybujem, že by ma prenasledovali do mesta vzdialeného vyše tisíc kilometrov, len aby mi prevŕtali lebku guľkou.“

„Ja viem, tiež mi to príde nepravdepodobné, lenže sme policajti a musíme pracovať so všetkými možnosťami. Pokiaľ ide o Kiaru...“

„Myslíš si, že sa snaží niekto po JJ-ovi získať jeho mestskú pobočku?“

„Je to dosť možné, ...ale prečo by to robil?“

„Určite tu mal Javier bohaté kontakty a skupinka grázlov, ktorá pre neho pracovala, potrebuje nového lídra. Nebolo by to prvýkrát, čo by podriadený začmuchal možnosť vyšvihnúť sa vyššie.“

Marcus zvraštil obočie. „To máš pravdu. A keby sa mu podarilo zabiť toho, kto jeho bossa dostal do basy, získal by si uznanie.“

„Mal som na mysli niečo iné,“ protirečil mu Dimitri. „Ak by Kiara a Jensen skončili mŕtvi, obvinili by z toho JJ-a a ten by sa nevyhol smrtiacej injekcii. Takto by sa úplne uvoľnila pozícia a na jeho miesto by zasadol nový kráľ, takto... hoci obmedzene, ale má stále kontrolu nad svojim biznisom.“

Marcus sa na chvíľu zamyslel. Táto možnosť sa mu videla najpravdepodobnejšia, aj keď je trocha pritiahnutá za vlasy. Videl, že s Dimitriom myslia rovnako a to sa vyplácalo. Lenže kým nebudú vedieť, kto najal tých chlapíkov, ktorí dnes skoro zabili jeho dobrú priateľku a na krátky čas kolegu, všetko sú to len dohady. Dohady bez dôkazov, ktoré potrebujú ako soľ. A nemali nič.

„Musíme zistiť, kto v Javierovej bande mal dostatočnú moc, aby mohol zinscenovať túto šarádu. Nebude to len lacný ochrankár.“ Dimitri s nim súhlasil. Vrásky na čele mu robil aj iný fakt. Nebol si tým istý, ale tušil, že sa nemýli. Ak sú jeho dohady správne, všetko do seba zapadá ako skladačka a to mu naháňalo strach.

„Mimochodom, je tu aj iná možnosť. Nemohlo by to súvisieť s Kiarinou prácou?“

Na túto otázku mal Dimitri jasnú odpoveď. „Som si takmer istý, že to s tým nesúvisí.“

„Mám sa pýtať ako si k tomu dospel?“ Marcusove zreničky sa hravosťou rozsvietili a Dimitri nahodil nevinný výraz a pokrútil hlavou.

Ani si neuvedomil, že opäť necháva jeho slová prúdiť jedným uchom dnu a druhým von. Bol príliš zabraný do svojich myšlienok a snažil sa v predstave, ktorá ho strašila, nájsť nejaké trhliny, aby mohol pokrútiť hlavou a zasmiať sa bujnej predstavivosti.

„Hej, chlape?“ dožadoval sa Delley opäť jeho pozornosti. Dimitri zahnal konšpiračné teórie a pokúsil sa plne venovať kolegovi. „Vieme, kto je ten mŕtvy?“

Marcus vzal do ruky štós papierov a začal nimi listovať. „Brain Marfic.“

„To meno mi nič nehovorí.“

„Ani mne a pochybujem, že je pravé... aj občiansky a vodičák, ktoré mal pri sebe. Preverujeme ho cez systém a tiež sme sňali odtlačky, ale chvíľu to bude trvať. Nie sme žiadna FBI.“

„To hej,“ zamumlal Dimitri a znovu sa stratil vo svojich myšlienkach, ale len na krátku chvíľu. Rukou si pretrel tvár, aby sa udržal pri vedomí a pár sekúnd hľadel na Marcusa.

„Naozaj sa o ňu bojíš?“ položil otázku a pritom hľadel Kiarinemu dlhoročnému priateľovi do očí. Marcusove zreničky sa zúžili a na tvári sa mu objavil letmý úsmev.

„Jej sa tak ľahko nikto nezbaví. Je silná... ale ako vidím, nie som jediný, komu na nej záleží?“ povytiahol obočie a pozorne sledoval kolegovu reakciu. Dimitri sklonil hlavu a dumal nad tým, ako z tejto šlamastiky vykorčuľovať. Nebol pripravený na otázky, ktorými ho určite zaplaví. Nie v tejto chvíli.

„Viem, že ma do toho nič nie je, ale... Kiara je moja priateľka a nezaslúži si znova trpieť, takže skôr ako s niečím začneš,... dobre si to rozmysli.“ Z Marcusovho hlasu zaznievala úprimnosť, ale aj náznak vyhrážky. Dimitri dobre vedel, že ak by Kiare hocijako ublížil, on by bol prvý v rade, ktorý by sa dožadoval pomsty. Nemohol mu to mať za zlé. Dokonca to chápal. Chce ju chrániť. Chce robiť to, čo on nedokázal už toľkokrát.

Ich rozhovor prerušila Ashley, ktorá bojazlivo zaklopala a až po pár sekundách vošla. Dimitri na Marcusovej tvári zazrel radosť, ktorú v okamžiku vystriedal ostražitý pohľad.

„Ehm, nechcela som vás rušiť, ale... Bowsová sa vracia a možno by bolo lepšie, keby...“ očami behala po Dimitriovi, ktorý to hneď pochopil. Ak nezmizne teraz, čaká ho hodina kárania od šéfky policajného oddelenia.

Útek je jasný!

***

Dimitri bol celý čas mĺkvy. Neprehodili sme spolu ani slovo, odkedy sme opustili policajnú stanicu a nasadli do vozidla, ktoré nás odviezlo priamo pred jeho byt.

Pomaly kráčal schodmi ponorený do svojich myšlienok. Cupitala som hneď za ním s obavami, ktoré sa obopínali okolo mňa ako mliečna hmla. Prehrávala som si dnešné udalosti stále dookola a po celý čas ma pritom zožieral strach. Nie o vlastný život. O jeho. O Dimitriov. Je len zázrak, že sa dnes nikomu nič nestalo.

Zázrak...

Náhle sa otočil a zastal. Nečakala som to a vrazila do neho. Rukami som sa zaprela do jeho hrude a odtiahla sa.

„Ďakujem,“ šepol a ľavý kútik mierne vytiahol do úsmevu.

Párkrát som zažmurkala. Prosím?

„A.. za čo?“ Dimitri zdvihol ruku a gestom mi naznačil, aby som stíchla. Hodila som naňho nechápavý pohľad a rozhodila rukami. Vtedy som si všimla lúč svetla, ktorý prekúkal cez pootvorené dvere jeho bytu.

A do riti!

Spod bundy vybral dve zbrane a jednu podal mne. Najprv som váhala, no nakoniec ju prijala. Musela som sa tváriť veľmi šokovane, pretože na jeho tvári sa objavil úsmev plný pobavenia a na krátky okamih zatienil vyčerpanosť.

Postavila som sa z pravej strany. Vedela som, že Dimitri tam vtrhne ako prvý a ja mám byť záloha. Ešte pred pár dňami by som sa celej tejto situácií zasmiala. Ja so zbraňou mám kryť niekomu zadok. Absurdné!

Kývol hlavou a dal znamenie, že je pripravený. Spravila som to isté a takmer zabudla dýchať. Musím byť rýchla a presná! Nesmiem minúť nech už sú to upíri alebo ktokoľvek iný.

Pomaly pootvoril dvere a vošiel dnu. Šla som hneď za ním, pripravená kedykoľvek strieľať. Presunul sa trocha vľavo, aby som zaujala miesto po jeho boku. Zvláštne...

Len čo sme sa objavili vo dverách a videli do miestnosti, obaja sme ostali prekvapene civieť.

„Magori,“ zavrčala som a nenávistne zazrela na môjho brata opierajúceho sa o stenu a Declan sediaceho na pohovke. Dimitri vedľa mňa vydýchol a zavrel za nami dvere. „Zbláznili ste sa? Nemáte nič lepšie na práci ako desiť priateľov!“ húkla som na nich naštvane. Idioti!

„Neprovokoval by som,“ zamrmlal Dimitri a Declan sa tlmivo rozosmial. Povedal neprovokovať!

Zatiaľ čo Dec sa na celej situácií očividne dobre zabával, môj brat vyzeral ako dynamit pred explóziou. Možno preto sa stalo to, čo som ani v najmenšom nečakala. Nenápadne pristúpil k Dimitriovi a vrazil mu. A nebola to facka, akou by som ho obšťastnila ja. Zlomilo ho v páse a videla som kvapky krvi na jeho perách, ktoré si zotrel rukou.

„Čo to, do čerta, robíš?“ vyskočila som na neho a postavila sa medzi nich.

„Toto si zaslúžil,“ odsekol. „Za dnešok,“ dodal a odstúpil o pár krokov. Vyvalila som oči a snažila uhasiť v sebe túžbu začať ho mlátiť. Ešte stále som mala v rukách zbraň.

„Si blázon,“ precedila som skrz zuby.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa Jensen už miernejším hlasom. Stál len pár metrov od Dimitria. Túto vzdialenosť by prekoval dvoma dlhými krokmi a mohlo by to skončiť fyzickým stretom. Nevyzeralo, že by mu Dimitri plánoval úder vrátiť. Naopak, zdalo sa, že Jensen bojuje sám zo sebou, aby mu neuštedril ešte jeden.

„Čo sa stalo?“ zopakovala som ironicky podfarbeným hlasom. „Tvoj kamoš sa nemá záujem so mnou deliť o kyslík. To sa stalo.“

„Nemyslím si, že toto ma na svedomí JJ,“ prehovoril Dimitri ticho. Pohľadom som strelila k jeho postave. Sakra! Neznášam, keď naše dohady sú rovnaké.

„Ako to myslíš,“ ozval sa Declan, no jeho veta neznela ako otázka. Zrejme aj on si pospájal súvislosti a dávalo mu to zmysel. Jediný Jensen nebol schopný prijať fakt, o ktorom sme my traja boli dávno presvedčení. „Aký by mala na to dôvod?“ opakoval dookola.

To bola dobrá otázka. Odpoveď nepoznal nik z nás a rovnako všetkým brala možnosť pokojne v noci zaspať. Dimitri sa mlčky posadil na gauč. Miesto, kde mu môj brat uštedril úder, začalo mierne napúchať. Po chvíľke váhania, som zmizla v kuchyni a v mrazničke našla balíček ľadu. Stačili sotva dve minúty, počas ktorých som bola preč a Jensen opäť chrlil.

„Na tomto sme sa nedohodli. Ak ju chceš zabiť, existuje aj menej bolestivý spôsob. Nikdy som ťa nemal poslať za ňou. Žiadal som ťa, aby si ju od toho držal ďalej a nie pomáhal.“ Každé slovo, ktoré vyslovil, bolo plné odporu a nenávisti. Jeho pohľad hovoril za všetko. Vinil Dimitria. Jemu prikladal za toto všetko vinu a bol na neho naštvaný. Poriadne naštvaný.

„Nemôžeš ju od toho držať ďalej! Je toho rovnakou súčasťou ako ty, ja, Declan, Leen a ďalší,“ oponoval mu pokojným hlasom. Nemal síl sa hádať a obhajovať svoje konanie. Vravel jedno, ale cítil iné. V očiach mu zrkadlilo previnenie.

Vzdychla som a krútila hlavou na nesúhlas. Keď som videla ten záblesk v jeho očiach, zachvacoval ma hnev. Nezaslúži si nič také cítiť! A už vôbec nie mojim pričinením! Bolelo to, zvieralo mi srdce a mala som chuť vykričať celému svetu, aký je to úžasný človek. Patrí mu šťastie a radosť, no teraz... je to len zúfalstvo a maličký plamienok nádeje, ktorý o chvíľu dohorí a pohltí ho tma.

„Sľúbil som, že to nedovolím!“ zvýšil Jensen hlas a pristúpil o krok bližšie k pohovke. To ma vytrhlo z mdlôb a vrátilo späť do reality odohrávajúcej sa pred mojim zrakom.

„Ak sa chcete mlátiť, vypadnite na chodbu! Toho nábytku je škoda,“ prehodila som štipľavo a na oboch sa mračila. Dimitri na mňa pokorne hľadel a Jensen sa snažil ovládnuť hnev, ktorý ním lomcoval.

Pár minút bolo ticho. Nikto neprehovoril a atmosféra začala hustnúť. Dimitriovi som vtisla do rúk ľad a mrzuto sa dívala von oknom. Napokon prehovoril Declan. Vtedy som si pomyslela, aké je šťastie, že je tu s nami. Keby sa tí dvaja naozaj pustili do seba, nezmohla by som nič.

„Ak sa budeme hádať, nič nevyriešime,“ začal opatrne a pozorne sledoval reakciu môjho brata. Obaja sme ho považovali za labilného v zvládaní hnevu, čo už stihol dokázať a on nechcel vyvolať podobnú reakciu. „Som jediný, ktorý v tejto miestnosti vidí objektívne. Nie som ani rodinou, ani ochrancom, viac-menej iba priateľom, ktorého dobre nepozná,“ váhavo mrkol na mňa. Usmiala som sa.

„A čo tým chceš povedať?“ rozhodil rukami Jensen nevraživo.

„Má plné právo byť súčasťou toho všetkého.“

„Somarina,“ zavrčal.

„Nemôžeš odo mňa chcieť, aby som zaliezla do nory a skrývala sa? Vieš koľko ľudí už kvôli mne prišlo o život? Nedovolím, aby sa tento zoznam rozšíril! A ty odo mňa nemôžeš žiadať, aby som to urobila,“ pristúpila som k nemu a hľadela do jeho hnedozelených očí, ktoré boli navlas rovnaké ako otcove. Z jeho rozumu však veľa nepodedil. „Viem, že matka vedela pravý dôvod, prečo si bol v base. Tak ako viem, o akom sľube tu hovoríš. Viem, že Cyndie nechce len trofej a moju smrť, ale aj niečo iné a netuším čo to je. Dnes nechceli zabiť mňa, ale Dimitria, pretože predstavuje problém na ceste ku mne. Tak ako ty, Declan a Aileen, pretože všetci ste hlupáci a budete sa stále chrániť navzájom, tak ako chránite mňa. Výsledok? Všetci mŕtvi, možno iba dvaja alebo nikto. Hádkami a škriepením nič nevyriešime. Buď do toho pôjdeme spolu alebo fajn. Vylúčte ma. Pripútaj ma k posteli, lenže aj tak ma nezastavíš. Šanca, že skončím mŕtva, ak sa budem do tohto problému bezhlavo rútiť sama, je oveľa vyššia ako keď v tom budeme všetci. Rozhodnutie je na tebe,“ prst som zaryla do jeho hrude a čakala na reakciu. Dúfam, že tú správnu.

Jensenov výraz zmäkol, oči posmutneli a zlosť sa z čŕt tváre vytratila. Pomaly som sa posadila vedľa Dimitria a nechala mu priestor na spracovanie mojich slov. Zdá sa, že potreboval pár minút, aby svoje rozhodnutie zvážil a bol si vedomý dôsledkov, keď sa mi nebude páčiť. Aj ja sa viem zahnať a niekomu vraziť!

„Si geniálna manipulátorka,“ prehovoril vážne, no nech sa snažil akokoľvek, náznak vtipu v hlase nedokázal skryť. Dokonca sa usmial. Kapitulačne vzdychol a pokrútil hlavou nado mnou.

„Nie, nie som. Toto je len pravda,“ dodala som na obranu a tvárou sa otočila tak, aby ma nevidel. Aj moje kútiky pier vystrelili do hrdého úsmevu, ktorý zaznamenal Dimitri.

„Chcem, aby si vedela, že s tým naďalej nesúhlasím,“ zmaril môj pocit na víťazstvo. Úsmev zmizol. „Je to príliš nebezpečné. Nevieme, či sa z tejto výpravy vrátime všetci živí a ja nechcem stratiť posledného člena rodiny.“

Otočila som sa späť na neho, no kým som stihla čokoľvek odpovedať, predbehol ma Declan. „Nikto nikoho nestratí. Obaja ste obklopení skvelými lovcami. Sme piati na jednu malú otravnú mrchu. Vidím dosť vysoké šance prikláňajúce sa na našu stranu.“

„Tá malá mrcha spôsobila iba dnes viac škody ako ty za celý svoj život,“ oponoval mu Dimitri a pobavene hľadel na priateľa. S Declanom si vymenili krátky pohľad plný nevyslovených myšlienok.

Atmosféra sa začala vracať do normálnych koľají.

„To máš pravdu, hoci ty sa jej zaručene vyrovnáš, takže stále sme vo výhode, nie?“ namietol a tvárou mu preletel úškrn, oči zažiarili smiechom. Vedel dokonale odľahčiť situáciu a to sme všetci potrebovali.

Nádej.

„Keď už sme všetci v pohode a nikto si neplánuje vyraziť zuby navzájom... je čas... riešiť problémy,“ povzbudivo sa na nás zahľadel, no pohľadom skončil na mne. „Čo si myslela tým, že Cyndie niečo chce?“

„Ja... neviem,“ vzdychla som. „Nepríde vám celý tento lov zvláštny? Mala dokonalú príležitosť zabiť ma a neurobila to. Prečo?“

Declan si prehrabol vlasy a zaujato sa zahľadel na Jensena. Ten mal sklonenú hlavu a ako jediný z nás stále postával. Niečo mu očividne behalo po rozume. Umierala som zvedavosťou, čo to je. Avšak neprehovoril hneď.

„Možno len preháňame. Cyndie, ona... je totálny psychopat. Myslím, že tvoj strach si užíva, a preto to robí. Neviem o žiadnom dôvode, prečo by ťa chcela udržať nažive alebo čo by mohla od nás chcieť.“

„Viem, že je to šialené, ale nemôžem sa toho pocitu zbaviť.“ A nie som jediná. Periférne som hľadela na osobu sediacu vedľa mňa, ktorá nemala chuť zapojiť sa do našej konverzácie.

Jensen po Declanovej nápovede priznal, že chytili druhého strelca, ktorý dnes takmer zabil niekoľkých policajtov a nás. Je s ním Aileen. Pri tejto informácii mi prebehol mráz po chrbte. Obaja ma ale ubezpečovali, že sa nikomu nič nestane a nakoniec skončí v rukách polície. V akom stave, to nezmienili.

Navyše sa upokojil a bol schopný prehodiť zopár slov aj s Dimitriom. Občas vážne žasnem nad členmi mojej rodiny. Obozretne som ho sledovala a monitorovala každý jeho pohyb. Bolo to ako spoznávať nového človeka. Je všeobecne známe, že väzenie človeka zmení, lenže predo mnou stál úplne iný človek, nie ten, ktorého som poznala dlhé roky. Rozvážne uvažoval nad každým slovom, ktoré vypustil z úst. Radšej si dvakrát premyslel, čo povie. S Decom riešili možné skrýše, kde by sa náš nepriateľ číslo jeden, mohol ukrývať.

Jensen otvorene vyčítal Dimitriovi prítomnosť jeho ex. Nebola som jediná, ktorá na ňu narazila. Tváril sa spupne a nechápal, prečo ešte nie je mŕtva. Na tvári dlhovlasého lovca sa naopak odrážalo pochopenie. Vedel viac ako môj brat a snažil sa tému zaviesť inam, za čo mu Dimitri vnútorne iste ďakoval. Tento rozhovor nebol pre neho príjemný. Stačil mi krátky pohľad do jeho tváre, hnedých očí a videla som neuveriteľnú bolesť a pocit zrady.

Na záver, keď sme si vysvetlili a objasnili všetky nám známe fakty, musela som kývnuť, že nasledujúce dni sa nebudem ukazovať na verejnosti. Bola by som ostro proti, keby ma neboli presvedčili, že aj oni budú zatiaľ iba zbierať informácie. „Žiadne otvorené súboje nehrozia,“ prízvukoval Declan. Či to hovoril preto, lebo som mu veľmi rýchlo začala veriť a on to vytušil, sa zrejme už nikdy nedozviem. Kývla som na súhlas a duchu nadávala naivite, ktorej som sa nevedela zbaviť.

Keď obaja odišli, ostala som s Dimitriom sama. Vytratila som sa do kúpeľne a ešte raz osprchovala, pretože zápach z kanálov sa stále nevytratil. Bude to chcieť týždne drhnutia, kým nebudem cítiť ten smrad pri každom pohybe, ktorý vykonám.

Dimitri ticho vysedával na gauči a niečo ťukal do klávesnice. Po pár minútach odložil laptop na stôl a rukami si pretrel tvár. Vyčerpanie, ktoré som z neho priam cítila, už nemohol zakryť. Prisadla som si vedľa neho a zadívala sa do tváre, ktorú skrýval pred mojimi očami.

„Čo sa deje? Si nezvyčajne mĺkvy a nič nehovoríš. Keď tu bol Jensen s Declanom ledva si otváral ústa.“ Chabo sa na mňa usmial a pokrútil hlavou. „A nie je to vyčerpanosť,“ dodala som.

Mlčal.

„Je to kvôli Jensenovym slovám, však?“ Trafila som do čierneho.

„Má pravdu. Zbabral som to.“

Vzdychla som a premýšľala ako mu tieto nezmysly vyhodiť z hlavy. „Dobre vieš, že to nie je pravda. Si ako môj anjel strážny, bez ktorého by som bola stratená,“ vpila som moje oči do jeho a na krátko sa usmiala. Vedel, že to myslím úprimne, no ani to ho nedokázalo zbaviť pocitu viny.

„Nemám krídla,“ zašepkal.

„Ale máš... moju dôveru a frajerskú dýku, ktorá zabíja upírov a... dokážeš sa ubrániť aj bez super schopností.“ Na Dimitriovej tvári sa rozlial nádherný úsmev. Vnútorne som zajasala a moje srdce kričalo radosťou. Milovala som, keď sa usmieval. Jeho úsmev bol priam anjelský, ale skôr ako som to stihla vysloviť, zahryzla som si do jazyka. Čo je to so mnou?

„Si príliš dobrá, aby si naďalej žila v tomto svete,“ prehovoril zarmútene a hľadel na svoje prsty. „Zaslúžiš si niečo oveľa lepšie.“

„Dimitri, takto nehovor, prosím,“ načiahla som sa a chytila jeho ruku do dlane. „Ak by si tam dnes nebol, som mŕtva. A to čo ti vyčítal Jensen, nie je pravda. Tak si prestaň navrávať, že za to môžeš!“

Díval sa na moju ruku a opatrne ju stisol a prikryl svojou veľkou dlaňou. Pocítila som záchvev po celom tele a nedokázala odtrhnúť oči od našich spojených rúk. Cez brušká prstov až k samotnému hrudníku sa šírilo čosi, čo zanechávalo moje vnútro rozhorúčené a plné túžby.

„Mal som ju zabiť, keď som mal na to príležitosť... a tých bolo dosť,“ vzdychol a uchopil moju dlaň pevnejšie. „Lenže nemôžem... Nemilujem ju, ale nedokážem ju ani nenávidieť a nedokážem ju... zabiť. Nemôžem to urobiť.“ Zdvihol hlavu a bolesť v jeho hnedých zreničkách vystrelila k môjmu srdcu ako šíp s jedom. Nikdy som nevidela v očiach človeka toľko zármutku, bolesti a zároveň sa v zrkadlách ľudskej duše odrážal neúprosný pocit viny taký ťažký a nesmierne chmúrny.

Čo tak temného môžeš skrývať, že ťa to takto ničí?

„Dimitri,“ šepla som ticho. Nevedela som, čo povedať. Poznala som ten pocit, keď ste sa snažili niekoho nenávidieť, ale nešlo to. Nemilovali ste ho, ale prechovávať k tomu človeku zášť... to nebolo možné. Stáli ste na križovatke a nepoznali správny smer. Pretože ten neexistuje.

„Mali by sme ísť spať. Po dnešku sme obaja unavení a uťahaní,“ pustil moju ruku a pravý kútik pier dvihol do letmého úsmevu.

Pocit, ktorý sa šíril mojim telom pri našom dotyku, sa vytratil. Opätovala som mu úsmev a sklonila hlavu, aby nevidel ten zmätok vyvolaný týmto momentom. Keď som vstala a ticho prešla okolo neho, naposledy prehovoril.

„Ty si použila môj sprchový gél?“ neveriacky nadvihol obočie nad pravým okom.

Pokrčila som plecami. „Môj došiel,“ a stratila som sa v šere spálne.

***

Hneď na začiatku by som sa vám chcela ospravedlniť. Veľmi ma mrzí, že som tak dlhý čas nepridala pokračovanie, ale skúškové a povinnosti v škole to čiastočne sťažovali a k tomu mi písanie vôbec nešlo. Dúfam, že táto kapitola nie je tak hrozná ako ju vnímam ja. Sorry aj za to. Hádam sa mi za ten týždeň podarí napísať pokračovanie, aby som vás dlho nenaťahovala. Pomaly sa blížime ku koncu aj k romantike, ktorú si tak želáte (aj so mnou). Musím priznať, že netuším o čom bude ďalšia kapitola, pretože mám v hlave dva možné scenáre, tak uvidím, na ktorý sa vyspím.

Vďaka za prečítanie a komentovanie. Veľmi ma to teší :).

Autor: Christine (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Karmínový nov (23):