OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Mágia s.r.o. - Prológ

31.07.2013 (19:00) • KateCharming • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 633×

Kate

Presne tu sa začína môj príbeh. Príbeh o tom ako som sa po trinástich rokoch vrátila tam kde som sa narodila. Santa Barbara bola mojím domovom päť rokov a prežila som tam úžasné chvíle so svojou rodinou a vždy som sa bavila na tom ako sa moji dvaja bratranci Max a Tom hádajú. Fakt je ten, že sa nikdy nemali radi a ich rodičia z toho boli zakaždým na nervy.

No a potom prišiel deň, keď mi mama povedala, že sa sťahujeme do San Franciska za tetou Jennifer, pretože sa jej práve narodil syn Jared a určite od nás bude potrebovať pomoc, a jej manžel Michael tiež. Mám ho rada aj napriek tomu, že je iba človek a Jared je teda iba polovičný čarodejník.

A tak sme sa presťahovali do ich obrovského domu v San Francisku a zostali sme tam žiť celých trinásť rokov a to mi mama vravela, že tam ideme iba na dva roky. Ale keďže sa jej toto mesto vraj veľmi zapáčilo tak sme tam zostali. A ja som tam mala celkom slušnú kariéru na polícii a to mám iba osemnásť. Začala som tam pracovať od pätnástich. Milovala som tú prácu. Napĺňala ma každý deň obrovskou radosťou a mala som úžasných spolupracovníkov, s ktorými som strávila príjemné chvíle aj mimo práce. Vždy si však mysleli, že ma treba chrániť, pretože som až príliš mladá na to, aby som takto riskovala svoj život, ale mne to neprekážalo, lebo som to sama chcela.

No prišiel deň, keď mi môj šéf oznámil hroznú správu. Preradili ma na iné policajné oddelenie a to práve do Santa Barbary. Bola som z toho nešťastná, aj keď je Santa Barbara mesto kde som sa narodila a žila tam väčšina mojej bláznivej čarodejníckej rodiny, nechcela som zo San Franciska odísť, pretože mi tam bolo tak dobre ako nikde inde na svete. Ako keby som našla svoj druhý domov.

Nakoniec som sa však vzchopila a oznámila som túto nie príliš radostnú novinku svojej rodine. Tá časť, ktorá somnou bývala v San Francisku bola nešťastná a hlavne moja mama mala taký divný výraz v tvári, ako keby som ju zradila, no a tá časť, ktorá býva v Santa Barbare sa naopak tešila ako deti na Vianoce alebo tínedžeri na letné prázdniny a s pocitom, že z ničoho neprepadli, aj keď so štvorkami, ale hlavne, že som prešiel.

Ani ja som nebola bohvieako úžasná študentka, lebo som na učenie bola vždy totálne lenivá a tak som dosť často na písomnom, aj ústnom skúšaní podvádzala, čarami, a moja mama o tom doteraz nevie. A to si vždy myslela, že svoju moc nechcem používať.

No prejdem radšej späť k príbehu. Pred týždňom som zmaturovala na jednotky a dvojky a pozor, ja som sa učila, lebo mi to prišlo už trochu príliš podvádzať aj na maturite a navyše som chcela byť férová voči ostatným študentom.

Mama sa teda konečne rozhodla a povedala, že dnes odchádzame. A tak sme predali dom, pretože sme dobre vedeli, že sa sem už s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy nevrátime, možno tak na dovolenku.

Nikdy som nepoznala svojho otca a preto si myslím, že návrat do Santa Barbary by pre mňa mohla byť príležitosť nájsť ho, keďže som na to celých osemnásť rokov kašlala. Mama mi o ňom skoro nič nepovedala. Iba, že to bol hajzel a démon. Podľa mňa sú to dve dosť ''postačujúce'' informácie na to, aby som ho našla. Ano, milujem iróniu, ale mama nenávidí, keď ju používam v rozhovoroch s ňou.

Teraz som sedala na zadnom sedadle auta značky Range Rover, ktoré smerovalo do Santa Barbary. Michael nás ubezpečil, že to bude trvať iba pár hodín, keďže sme vyrazili ráno a chytili dopravnú špičku, viac by sa hodila verzia dva dni a možno aj viac. Všetci sme chceli ísť radšej lietadlom a predať aj toto auto, ale Michael s tým nesúhlasil, vraj pre neho to auto veľa znamená.

A tak teraz trčíme v niekoľko kilometrových zápchach a hádajte čo? Vyrazili sme pred dvomi hodinami a ešte stále sme v San Francisku na Golden Gate, ale je tu krásny výhľad tak sa netreba hneď sťažovať.

Michael si spokojne a pomali šoféruje. On vždy patril k takým pokojným ľuďom. Možno je to tým, že tak rád hrá golf. Mal krátke hnedé vlasy, ktoré si starostlivo umýval šampónom a ten najsrdečnejší úsmev aký som kedy videla.

Jennifer sa pozerá von oknom a tvári sa smutne, pretože opúšťa svoje milované mesto. Je to spisovateľka fantazijných a dobrodružných kníh. Má dlhé blond vlasy a modré oči, ktoré vždy dokážu vidieť na ľuďoch ich skutočnú náladu. Verte mi, pred ňou neutajíte, že ste zamilovaní, či smutní, ona to jednoducho vie.

Mama si číta nejaký román, vždy bola tá, ktorá verila na šťastné konce, kto vie, možno niekde nájde nejakého princa Krasoňa, a možno to bude práve môj otec, ktorý z ničoho nič prestane byť hajzlom, a my všetci budeme žiť šťastne až do smrti. No a možno by som asi nemala toľko pozerať Once Upon A Time, ale keď ono je to taký úžasný seriál a navyše ja rozprávky milujem. No mama nie je taký rojko ako ja alebo Jared. Drží sa väčšinou pri zemi. So svojimi krátkymi čiernymi vlasmi a zelenými očami ako tie najjasnejšie smaragdy pôsobí tak nevinne a zraniteľne, že by ste niekedy ťažko uverili, že má takú obrovskú moc.

Jared sa hral na PSPčku nejakú divnú hru a ja som počúvala hudbu. Jared bol ten najväčší rojko akého som kedy poznala, väčší než ja. Možno to bolo tým, že mal iba trinásť rokov a deti svet vnímajú inak ako tínedžery, či dospelí. Mal krátke hnedé vlasy a jeho tvár sa skoro vždy rozžiarila šťastím, keď sa naskytli chvíľe, pri ktorých sa dalo radovať. On sa vlastne skoro stále usmieval.

V tomto aute vpodstate každý niečo robil, ale všetci sme pritom vyzerali tak znudene. Vybrala som si teda slúchadká z uší a prihovorila som sa k Michaelovi.

„Nepoznáš nejakú skratku ako by sme toto tu mohli obísť? Veď pri takomto tempe sa do Santa Barbary dostaneme najskôr na Vianoce.“

„Rád by som, ale nejde to,“ odvetil mi milo Michael. Na to, v akej sme sa práve teraz nachádzali situácii, bol celkom pokojný, narozdiel odo mňa.

„Čo keby sme použili čary?“ spýtala sa mama, ktorá práve zavrela svoju romantickú knihu.

„Nie!“ yakričali sme všetci naraz.

„Prečo nie, veď to nie je žiadny trestný čin.“ Mama očividne chcela dosiahnuť svoje. Vtom Jennifer rýchlo odvrátila pohľad od okna a nepriateľsky sa na ňu pozrela.

„Ty si sa asi zbláznila, Ginnifer. Nemôžeme používať svoju moc, keď je tu tak veľa ľudí. Akoby sa ľudia asi tvárili, keby videli lietajúce auto?“

„Tak by sme ho mohli zneviditeľniť.“

„Jasné, prečo nie, lebo auto, ktoré zrazu zmizne z cesty, nie je vôbec nápadné!“ Jennifer bola vážne vytočená a to pred pár minútami bola ako v inom svete.

„Fajn, už budem radšej ticho,“ povedala trucovito mama a Jennifer prikývla a otočila sa. Jediné, čo som v tú chvíľu dokázala povedať, bolo: „Páni.“

„Baby, no tak, čo keby sme spravili kompromis? Keď sa dostaneme niekam, kde nebude toľko ľudí, áut a neviem ešte čoho, zneviditeľníte auto a potom ho prinútite lietať. Ale dávajte na neho pozor, pretože ak ho čo i len doškriabete, tak si ma neželajte.“ Michael sa snažil upokojiť situáciu a aj sa mu to podarilo.

Všetci sme natešene prikývli a Jared k tomu ešte dodal: „Super, budeme ako v Harry Potterovi, keď Harry a Ron išli do Rockfortu v tom lietajúcom aute.“

Postrapatila som mu trochu vlasy a odvetila mu: „Závidím ti, že žiješ vo svete fantázie, je to to najcennejšie, čo môžeš mať. Fantázia znamená nádej, radosť, vieru a hlavne zázraky. Nikdy tento dar nestrať, sľúb mi to,“ usmiala som sa na neho a on mi úsmev opätoval späť.

„Sľubujem ti, že sa nikdy niečo tak vzácneho nevzdám.“

Prikývla som mu na to a otočila som sa na svoju mamu, ktorá sedela vedľa mňa po ľavej strane.

„Myslíš si, že v Santa Barbare bude aj môj otec?“ Jednoducho som sa na to musela opýtať.

„Neviem, ale dúfam, že nie.“

Potom som si oprela hlavu o jej rameno a zavrela som oči pred touto bláznivou realitou.

Autor: KateCharming, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Mágia s.r.o. - Prológ: