Mozart - 4. kapitola - Kapitoly zimy • OurStories.cz ~ naše povídky

Oliver vošiel do húšťavy za bielym havranom, no v závejoch objavil dva páry stôp sprevádzané volaním o pomoc. Neváhal, skočil bystrým skokom do snehu a vydal sa na záchranu dvoch známych dievčat.

28.08.2021 (12:00) • luckap • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 332×

Hudba

Rok bol jednou hrubou knihou a zima jednou z jej kapitol. Zahŕňala svoje vlastné poviedky, obsahujúce cencúle visiace z odkvapov, ľadové kvety namaľované na oknách a príbehy ľudí odohrávajúce sa pod utešenými budovami. Keby zasnežené krušpány vedeli rozprávať, povedali by dnes o troch mládencoch, ktorí si vedľa nich rozložili náradie na sneh a podradili sa svojmu trestu. Usilovne pracovali a ustavične, keď okolo nich niekto prešiel, tvárili sa, akoby sa hrdinsky podujali na túto misiu. Prebytočný sneh potom chlapci odvážali na vozíku za skleníky prestavané na ateliéry.

„Starý otec minule hovoril, že dievčatám stavali sochy pod oknami.“

„Boli oblečené?“

Oliver pokrútil hlavou. „Keby si bol ešte o trochu hlúpejší, stačilo by ťa polievať dvakrát do týždňa.“

„No počkaj.“

Everr do rúk nabral kopu snehu. Sformovanú guľu hodil po kamarátovi. Ten mu nepriateľskú paľbu opätoval.

Soren sa rozbehol na pomoc bratovi, ale členok sa mu skrivil a celou hmotnosťou si nohu prisadol. „Au," zreval.

Chlapci odhodili zvyšky bielej munície na zem a sklonili sa k ranenému.

Soren sa pokúsil postaviť. „Nič mi nie je."

Everr mu zatlačil na hruď a začal ohmatávať členok.

„Nebuď viťúz, Mozartík, a sadni si.“

„Mrzne mi zadok.“

„Keby sme si zaspievali, bolo by nám teplejšie. Do You Want to Build a Snowman?" zaspieval Oliver a všetci vyprskli smiechom.

„Ešte šťastie, že nemám mladšiu sestru, to by mi švihalo ako vám dvom."

„Teraz vážne. Čo bude so súbojom?"

„Budeš musieť bojovať barlou, pretože členok máš vyvrtnutý, ak nie dokonca zlomený."

Sorenovi sa zablysli oči. „Budeš to musieť zobrať za mňa, braček."

Oliver pokrútil hlavou sprava doľava. „To ty si so súbojom súhlasil, nie ja. Nemám potrebu si pred nimi niečo dokazovať."

„Nebuď taký. Veď si už držal kord v ruke. Pomôžem ti si to zopakovať."

„Nie," rázne odmietol. Tvrdé rysy podlhovastej tváre mu v hre svetiel a tieňov zmäkli.

„Wolfie, ak by ste sa vy dvaja vymenili, mohli by sme na tom založiť tvoju stratégiu. Blond ženuška si bude myslieť, že si Soren a možno nebude tak útočiť, iba sa brániť."

„Z toho, čo som videl sa brániť rozhodne nebude."

„Aj keby mal Everr pravdu, čo sa nestáva často, veľmi rýchlo zistí, že sme ju podviedli, čo ju naštve ešte viac."

„Zlosť je jej najväčšou slabinou."

„Dohodneme sa na izbe," mávol rukou Oliver.

„Nikdy nechceš zažiť nič nové. Zostávaš iba pri tom, čo poznáš," zavrčal Soren a Everr mu pomohol na nohy. Znelo to ako ospravedlnenie a trochu ako očakávanie, že sa vynorí ten známi figliar Oliver, ktorý sa často skrýval pod maskou zodpovedného brata. Pre dvojčatá bolo ťažké ignorovať chyby toho druhého. Zároveň verili, že v každom človeku bolo niečo, čo na ňom iní mohli obdivovať a čo sa od neho mohli naučiť.

Oliver zažil v živote množstvo dobrodružstiev, ale žiadne z nich ho nenaučilo toľko, ako keď sa zoznámil s Everrettom. Odrazu na život s ním a Sorenom platili iné pravidlá než doma. V škole prežíval samé lotroviny a doma si nastavil maximálnu prispôsobivosť a toleranciu a máločo ho dnes dokázalo zaskočiť. Do dospelosti vošiel tak nejak pokojne.

„Fajn, tak za teba budem bojovať," prevalil na jazyku.

Soren sa víťazoslávne usmial. „Wyne McLaughin: Možno by sa história nemusela opakovať, keby sme raz za čas počúvali."

Hudobník sa postavil. „Pomôž mu a ja odnesiem poslednú várku."

Oliver po odhrnutom chodníku tlačil vozík až k skleníkom a stále si omieľal báseň o vtáčati, ktorú si pripomenul. Ako na zavolanie mu na rameno padlo vtáčie šťastie od bieleho havrana.

„Also genug! Ty mi nedáš pokoj? No veď počkaj.“

Havran vyletel zo svojho dočasného bydla a letel na severozápad, proti prúdu mŕtveho ramena Dunaja.

Oliver pustil rúčky a nahnevane vyrazil za operencom do hlbokej tmy pozemkov súkromnej školy. Asi sa už úplne zbláznil, keď kráčal pomedzi húšťavu za havranom predtým, než začal robiť sekundanta svojmu bratovi v šermiarskom súboji s dievčaťom. Aspoň telefón svietiaci na cestu mu pripomínal, že je ešte stále v 21. storočí. Niečo v duši mu však našepkávalo, že to musí urobiť.

Ako zbraň proti strachu si Oliver vymyslel pieseň: „Sám kráčam ľadovým kráľovstvom a hľadám milú tvár, až kým vílu nezbadám a srdce jej celé dám. Chcem ju vidieť znova a znova, nech ju roztopí láska moja."

Sám zo seba bol skladateľ prekvapený, že dokázal splodiť tak magické dielo, ale niet sa čomu čudovať: Rozorvaná myseľ cez deň sa nikdy nedokázala vyrovnať fantázii, ktorá na človeka, najmä na umelcov, pôsobí po západe slnka a celú noc až do rána.

Jeho slová odniesol vietor po oblohe až ku konárom, na ktorých sa obtočili ako stužky a zostali visieť vedľa ľadových diadémov. Svetlo sa od nich odrážalo a hádzalo do okolia blyšťavé svetielka. Nanešťastie sa Oliverovi vybila baterka a okolie sa ponorilo do tmy. Ticho bez ozveny mlčalo vo večernom toku, kým tiene sa menili po každom kroku.

K zemi pred Mozartom sa znieslo biele páperie nasvedčujúce správny smer. Dúfal len, že nepatrí anjelom alebo že sa práve neprechádza vo vlastnej nočnej more. Avšak realita sa skrývala za každým snom. Ak sa človeku podarí dýchať nosom aj cez zatkaný prívod vzduchu je hneď nad slnko jasné, kde sa práve nachádza. Našťastie sa to chlapcovi nepotvrdilo, za to bez zvuku svojho dychu oveľa lepšie počul dýchanie niekoho iného. Na zamrznutých kvetoch lykovca sa pásla jelenica.

Obaja sa strhli nabok, keď sa od skaly vedľa nich odrazilo nástojčivé volanie o pomoc. Samička sa dala na útek a Oliver neváhal ani na sekundu. Bystrím skokom sa zaboril do záveju a so snehom po kolená skákal ďalej s rukami natiahnutými pred seba, nech aspoň trochu zabráni zraneniam pri prípadnom páde alebo ho dotyk upozorní na prekážku. Za denného svetla by bolo všetko oveľa jasnejšie. Kmene by nestáli tak blízko pri sebe a meluzína by nepískala pohrebné piesne.

Za prerazenou štrbinou v múre bola obrovská diera. Približoval sa a známe hlasy ho ani trochu nezarazili. Nikoho iného si tam nevedel predstaviť viac ako Jolie Feng-Jiao a Leonnie Rose Sheperdovú. Otázkou bolo, čo bolo dôvodom ich prechádzky.

„Môžeme baterkou posielať svetelné signály,“ navrhovala Leonnie.

„Nikto ich neuvidí kvôli stromom.“

„Mohli by sme nájsť spôsob ako do jamy nahrabať sneh a udupávať ho, dokým by sme neboli vyššie.“

„Nemôžeme dopadnúť ako v rozprávke o dievčatku so zápalkami. Vzdať sa môžeme len cez moju mŕtvolu. Som príliš mladá na smrť. Ešte nemám napísaný závet a nevybrala som si oblečenie do...“ nariekala Jolie, ale nie plačlivo.

Oliver si ľahol na zem a nahol sa dovnútra. Nástraha, do ktorej sa prosiace dostali, bola hlboká vo výške dva a pol metra. Po celom obvode, odhora až dole, bol kruhový pôdorys spevnený skalami klzkými od ľadu.

„Tu som ja, Oliver. Ste v poriadku?“

Leonnie sa ani nemusela pozrieť hore, záchrancu poznala po ľubozvučnom hlase. „Ach nie, ty...“

„Tiež ťa rád vidím.“

„Ak sa nám chceš vysmievať, môžeš ísť preč, pomôžeme si aj samé,“ vyštekla.

„Leonnie,“ varovala ju Jolie drkotajúcimi zubami. Tmavozelený plášť vo viktoriánskom štýle ju nedokázal dostatočne zahriať, napriek kožušine lemujúcej rukávy a veľkú kapucňu.

Leonnie sa prudko nadýchla. „Dobre, Jolie. Postavíš sa mi na plecia, vyškriabeš sa von a Oliver ťa vytiahne."

Jolie nebola ťažká. Leonnie ju obratne vysadila na plecia a Oliver ju za ruku vytiahol hore podľa dohody. Horšie bolo vymyslieť, ako sa von dostane plavovláska.

„Keby sme si vyzliekli bundy a splietli ich dokopy, mohla by si po nich vyšplhať.“

Aziatke očerveneli líca až k ušiam. „V žiadnom prípade. Šila som si kabátik celé leto. Vieš, ako veľa práce na ňom bolo? Musela som vybrať látku a kožušinu, pripraviť si makety na strihy a ornamenty som obšívala ručne. Nedovolím ti ho zničiť.“

„Kus handier ti je prednejší ako kamarátka?“

Čiernovláska sklopila hlavu.

„Jolie, nepočúvaj ho. Viem ako ti na tvojej práci záleží a každý dobrý umelec by to mal pochopiť,“ zavrčala, ale fakt, že jej začínali drkotať zuby poprieť nemohla.

Najchladnejšie noci bývali práve tie jasné, medzi ktoré patrila aj tá dnešná. Nebolo ani osem hodín, no dalo sa už vidieť všetky súhvezdia.

„Mohla by som ísť pre pomoc. Pamätám si, že to nebolo až tak ďaleko. Zahneš doľava a doprava, okolo skleníkov,“ navrhla Jolie.

„Nie je správne sa rozdeľovať, už som tu mal dočinenia s laňou.“

„Práve tá nás do tejto šlamastiky dostala. Snažili sme sa nájsť...“

„Zajaca!“ predbehla ju v odpovedi Leonnie.

Jolie si zahryzla do pery. „Áno, zajaca. Vyzeral byť uzimený a zaviedol nás až sem, odkiaľ na nás vybehla ta hlúpa zver. Môj starý otec by z nej narobil vynikajúci jelení guľáš a stará mama by si z jej kožuchu narobila rukavice.“

Aziatka prižmúrila oči. „Oliver a čo tu robíš ty?“

Oliver si rukou vbehol do vlasov. „Počul som vás kričať.“

„Ale my sme začali kričať až vtedy, keď si si začal spievať. Mimochodom je to veľmi krásna pieseň. Máš po svojom predkovi skutočne nádherný dar."

„Nechcem vás tam hore vyrušovať, ale bola by som vám oveľa vďačnejšia, keby ste mi pomohli,“ precedila plavovláska pomedzi zuby.

„Prepáč.“

Oliver si vyzliekol kabát a nechal ho spolu s čiapkou a rukavicami padnúť do otvoru.

„To si nemusel.“

„Potrebuješ ich viac ako ja.“

To že mali ľudia strach o svoj život bolo v poriadku. Bol to dôležitý pocit, ktorý ich inokedy držal v bezpečí. Problém bol, keď sa strach stal primárnou reakciou, ktorú rodičia povzbudzujú a vštepujú dievčatám, kedykoľvek narazia na niečo nové. Nikto im nemohol zazlievať, keby v tejto chvíli podľahli zúfalstvu v na pohľad bezvýchodiskovej situácii. Každý by reagoval ako najlepšie vie a čo sa najčastejšie naučili. Rodičia sa svoje deti snažia vychovávať najlepšie ako vedia. Do určitého veku riadia chlapcov i dievčatá úplne rovnako. Učia ich poriadkumilovnosti a pracovitosti, vštepujú im toleranciu k všetkému živému tvorstvu a keď sa to sami naučia ovládať aspoň čiastočne, začnú matky a otcovia klásť synom a dcéram rozdielne po stáročia udržiavané vlastnosti a im prisluhujúce roly.

Na detskom ihrisku oveľa častejšie varujú malé slečny pred rizikom pádu z preliezačky a pokiaľ dievčatá stále trvajú na tom, že sa tam chcú hrať, často im jeden z rodičov pomáha. Ale malí chlapci? Odhliadnuc od obáv, ktoré matky a otcovia pociťujú, oni chlapcov povzbudzujú, aby sa na tyčiach hrali a často im dávajú rady ako prekážku zdolať samostatne. Iróniou je, že v mladom veku sú si obe pohlavia fyzicky veľmi podobné. V skutočnosti sú dievčatá dokonca silnejšie a vyspelejšie.

Dospelí dávajú deťom jasný odkaz: Dievčatá sú krehké a potrebujú pomoc a že chlapci si musia vedieť poradiť s ťažkými úlohami sami. Že dievčatá by mali byť bojazlivé a chlapci by mali byť odvážni.

Ženy svojej výchove veria, muži tiež a ako sa generácie striedajú, reťazec pokračuje ďalej. Keby dievčatá povzbudzovali dievčatá rovnakým dielom, možno by bol svet iný.

Našťastie tu boli deti i rodičia popierajúci konvencie...

Oliver myslel na Bryn chúliacu sa v jeho náruči. Bolo na tom niečo pravdy, že by ju oveľa radšej videl silnú, než sa utápajúcu v žiali a závislú na tom, čo povie otec. Jemnosť k sestre však opäť vystriedal za reálny obraz Leonnie, ktorá sa nehodlala vzdať.

„Oliver, pozri sa okolo seba, čo vidíš a čo by sa dalo použiť."

Oliver sa zdvihol na nohy a začal prechádzať okolie. Oči sa trochu prispôsobili tme. Aspoň náznakmi siluet si predstavil zlomené ramená starcov platanov. Jeden z tých pevnejších strčil do jamy, nech sa Leonnie chytí. Prechytávaním konára ju potom začal ťahať von. Stále dookola si pripomínal, že drží v rukách niečí nevinný život. Ak by sa mu konár vyšmykol, Leonnie by mohla dopadnúť zle. Namiesto nej by vo svete zostali len temné kúdoly clivoty unikajúce spod horiacich perutí, len zatúlané do neba stúpajúce iskry, ktoré čakali na vyhorenie, len bolestivé kolóny nočných myšlienok, čo nedajú spať.

Oliver nahlas zafučal. Ruky sa mu triasli od zimy a chlad získaval nad jeho končatinami nadvládu. Keď bola Leonnie už skoro vonku, Jolie sa natiahla po ňu a za oblečenie ju vytiahla z jamy. Konár nechal padnúť dole.

Všetci traja ťažko oddychovali.

„Ďakujem.“ Leonnie sa posadila ako prvá a vrátila Oliverovi jeho oblečenie. Poďakovanie zahŕňalo obrovský dar väčší, než samotný pocit bezpečia.

Jolie si prisadla bližšie k svojmu záchrancovi. Bola od neho viac ako o hlavu nižšia, ale pozerala mu priamo do očí. Perleťovou dlaňou sťaby hodvábne stužky mu pohladila líca. „Viem, že nie sme práve ukážkovými príkladmi nežných dievčat. Veľmi si však cením tvoju ochotu pomôcť nám. Za včerajšie správanie by sme si určite zaslúžili vymrznúť viac."

Chlapcovo srdce poskočilo a teplo sa mu žilami rozutekalo do celého tela. „To by urobil každý džentlmen."

„Máš to u nás. A teraz poďme, lebo zo mňa zostane čínsky nanuk. Chcem horúce kakao s nohami schovanými pod teplou dekou..."

Spoza kriakov sa ozvalo prasknutie vetvičky.

„Mali by sme jelenicu vyhnať späť do lesa."

Leonnie schmatla do oboch rúk palicu a pripravila sa na dobre nacvičený obranný postoj. Bola to reakcia podmienená prekvapením, ale postačujúco účinná, pretože ak oponent nechcel dostať po hlave, musel sa odhaliť.

Oliver zostal obozretný. Za chrbtami im zapraskala vetvička a vedľa nich ďalšia. Zviera okolo nich krúžilo. „Toto nebude jelenica."

Zo stromov zostali už len ich strašidelne pôsobiace obrysy, ktoré sa týčili vysoko nad obzorom. Sneh, cez deň biely a šantivý, sa v jednej chvíli stal hororovou kulisou. Pomedzi sneh sa k nim blížil obrovský, vrčiaci tieň. Jeho svalnaté telo bolo pokryté krátkou a na dotyk tvrdou srsťou. Lebku mal širokú, typickú pre väčšinu molosoidných psov.

„Oh nie,“ vypískla Jolie.

Pes sa zastavil uprostred kroku. Okrúhle, sústredené oči a uši trojuholníkového tvaru zbystril na trojicu.

„Cane Corso nezaútočí, kým nemá dôvod." Oliverovi začalo byť pekelne horúco. Rozopol si kabát.

Divý pes zdvihol prednú labu. Tento postoj zaujali lovecké zvery tesne pred útokom.

Jolie znova nahmatala Oliverovu ruku. Má pravdu. Bude všetko v poriadku, jednoducho ostanú stáť a pes si ich nevšimne. Možno je to krotký pes, ktorý sa chce hrať.

Leonnie mala iné plány. Zdvihla svoju pravú päsť a pretočením prstov odhalila kus ľadu, ktorú ukrývala v dlani. Tvarovaním zo snehovej gule vytvorila pevnú zbraň. Oči mala uprené na psa, ale jej myšlienky sa uberali iným smerom. Vrhla guľu niekoľko metrov od nich. Potom sa stalo niekoľko vecí naraz - Cane Corso začal šialene štekať a urobil niekoľko neistých krokov na miesto, kam sneh dopadol, Oliver využil príležitosť a rozbehol sa okolo psa. Jolie znova skričala a zviera sa rozbehlo k nim.

Pes vyskočil na chlapca, pričom dievčina musela pustiť ich spojené dlane. Hudobník spadol na zem a pes začal oblizovať jeho kravatu. Namiesto bolesti, dokonca až smrti cítil na hrudi štyridsať dva kilogramovú váhu.

Leonnie bola v strehu. „Si v poriadku?“

Pes vrtel chvostom a zabáral špinavé laby do chlapcovho oblečenia.

Oliver si až teraz spomenul na mastný fľak od mäsovej omáčky z obeda. Pes celý čas túžil iba po nej. Posadil sa, stávajúc si uvoľnil kravatu hodil ju čo najďalej od seba. Cane Corso sa rozbehol za kusom oblečenia.

„Myslela som si, že nám ublíži.“ Jolie sa spustili slzy a vrhla sa kamarátovi okolo krku. Šťastie sa rozrástlo vnútri nej ako výbuch, tak silný, že si nebola istá, či ho prežije.

Oliver ju pritisol viac k sebe, aby jej dal najavo, že je skutočný, nemá žiadne rany a je s ňou.

„Už včera som si povedal, že život je jedna veľká výzva. Nekonať nič by bolo ešte nebezpečnejšie. To Leonnie mala všetky tie dobré nápady."

Plavovlasá hrdinka pretočila očami. „Poďme, nech sa nerozhodne oblizovať naše mäso."

„Už dvojnásobne si dokázala svoju odvahu, teraz už môžeš odvolať súboj v šerme."

„Nemôžem. Bojovať proti Sorenovi je aj výzva pre mňa."

Oliver už bol asi poriadne hladný, pretože pravdu o tom, kto s ňou bude bojovať, prehltol. „Nič menej chrabré som od teba nečakal."

Leonnie bola ako nevyriešený hlavolam túžiaci po rozlúštení.

Autor: luckap (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování