OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Mozart - 6. kapitola - Zlomené krídlo

30.08.2021 (14:00) • luckap • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 326×

Trasa medzi Hainburgom a Viedňou trvala približne štyridsaťpäť minút. Cestu lemovalo množstvo dopravných značiek, ale žiadna z nich neupozorňovala ostatných účastníkov cestnej premávky na smršť menom Everrette Thalbach. Everr miloval šoférovanie, ibaže málokedy sa dostal za volant, pretože väčšinu času jazdil s osobnými vodičmi v luxusných autách. Keď ho Oliver a Soren pozvali na návštevu do Hainburgu, zhostil sa ho príval energie a vidina seba za volantom.

Chlapci si užívali nedlhú cestu a spievali zo všetkých síl, kým nemali zachrípnuté hlasy.

Neboli patrioti a netajili sa svojim nezáujmom o Rakúsku hudobnú scénu. Jediná hudba, ktorou sa krajina preslávila v zahraničí bolo buď folklórne jódlovanie alebo klasická hudba od Mozarta. V 21. storočí sa nenašli takmer žiadny umelci hodní zmienky. 

„Zbožňujem tento druh hudby,“ vyhlásil Everre nahlas, aby prekričala tóny metalovej piesne, ktorá nasledovala. 

„Nikdy som nepočúval metal, ale teraz som prišiel na to, že ho robia z veľkej časti tí, ktorým to ostatné až tak nejde,“ oponoval mu Oliver zo zadného sedadla.

„To nie je pravda.“ Everr pobavene vyplazil jazyk. „Náhodou je to veľmi známa kapela.“

„V ktorom vesmíre?“ zaujímalo Sorena.

„Ty máš dnes náladu. Idem do Hainburgu relaxovať. To do mňa plánujete zabŕdať celý víkend?“

„Prepáč.“

Oliver pozorne sledoval cestu pred sebou. Závratnou rýchlosťou míňali výstražný trojuholník. „Spomaľ.“

Everr pretočil očami, ale odstavené auto kapotou zapichnuté v snehu obchádzali pomaly. Pre husté sneženie bolo ťažké rozoznať jeho premrznutého vodiča.

Oliver sa rukami prichytil predného sedadla, nech ho pevný pás nevráti dozadu. „Zastav.“

„Prečo?“

„Spontánne milý prístup cudzích ľudí je v dnešnej dobe veľmi vzácni. Prečo by sme mali byť milí iba na Vianoce?“

„Mozartík, mal by si sa s tými citátmi krotiť, lebo skončíš ako mudrc s dlhou bradou na opustenom ostrove.“

„Múdrosť je najdôležitejšia zo všetkého.“

Everr zaparkoval pred odstaveným autom. „Ak nebudeš ticho, prisahám, že ťa na ten ostrov sám odveziem.“

Oliver vystrčil hlavu z okna a tvár mu sčervenela od vetra. „Pomôžeme vám?“

Vodič sa otočil. Iba matne odhalil svoju totožnosť. Prvým znamením bol povzdych a druhým nezameniteľný zvuk odpovede. Leonnin hlas niesol v každej vete striedmosť slov, ale smelosť činov. „Dostala som šmyk a zapadla.“

„Olej a sviečky, túto romantiku si budeme musieť nechať na neskôr. Je zlé počasie a neskoro večer. Dnes už žiadnu odťahovku nezoženieme. Poď, zvezieme ťa domov.“

Svojimi ľadovými bozkami ako tisíce ihiel ju zima na lícach pokreslila červenou farbou a dokázala ju rozplakať. „To nie je nutné."

„Nebudem sa ťa pýtať viackrát. Už sme ťa tu našli a berieme so sebou." 

Oliver bez núkania vystúpil a preložil Leonnin kufor z auta do auta. Keď už obaja sedeli na zadnom sedadle, Everr opäť vyrazil vpred s jemnejším tempom a bez hudby.

Leonnie si po zohriatí vyzliekla bundu a upierala oči z okna. Hruď sa jej intenzívne zdvíhala a klesala. Bola ako vystrašená laň v dome plnom vlkov.

„Ako sa máš?“ zaujímal sa Oliver úprimne.

Táto otázka sa v 21. storočí často mylne stávala iba frázou, pretože v skutočnosti nikoho nezaujímalo ako sa odpovedajúci cíti. Aj keby osoba odpovedala niečo viac, človek by sa začal obracať a čakať na vyslobodenie, takže rovnako sa odpoveď „dobre“ stala univerzálnou na všetky skutočné pocity od pozitívnych po negatívne a tie zmiešané, ktoré potrebovali viac než jedno slovo.

„Kde máš Jolie?“

Rukávy bodkovaných šiat z úpletu si vyhrnula nad lakte. „Šla domov. Nebýva v Hainburgu.“

„Koľká škoda.“

„Zajtra ideme na airsoft, keby si mala záujem, môžeme ťa vyzdvihnúť.“

Modré oči jej zažiarili, akoby sa v nich vlnila číra hladina alpských jazier. Ich hĺbka pohlcovala a radosť uchvátila srdce každého. „Ďakujem. To som ešte neskúšala, ale bohužiaľ musím odmietnuť. Ideme sa s rodičmi lyžovať.“

„Môžeš prísť na budúce. Radi ťa uvidíme. S tebou máme väčšiu vyhrať. Keď budeš mať takú energiu ako včera proti Oliverovi, každého postrieľaš.“

Leonnie prižmúrila oči, ale voda nepretiekla cez okraje. „Proti Oliverovi?“

Oliver si z odhalenia pravdy nerobil ťažkú hlavu. Nebolo to nič, na čom by stál život. „Nechceli sme ťa oklamať.“

„Mohla som si to myslieť. Nebola to konvenčná technika, ale vyhral si poctivo.“

„V športe sám človek rozhodne, či uspeje alebo nie.“

Čo mi pripomína tvoju výhru.“ Leonnie z notesu vytiahla kožený zápisník, ktorý jej vypadol aj v triede. Otvorila ho iba na toľko, aby odtiaľ vytiahla sľúbené hárky. Ani teraz nedovolila cudzím očiam nakuknúť dnu.

„Sú pokreslené.“

„Nepovedala som v akom stave ti ich dám.“

K červeným fŕkancom od krvi pribudli ďalšie obrazy. Boli na nich jednoduché náčrty vlčích makov, jeleňou alebo abstraktné ornamenty. Na posledných dvoch boli portréty. Jedna tvár patrila neznámemu mužovi staršiemu o desať rokov a na druhom papieri bol chlapcov verný portrét spred mnohých rokov.

Leonnie otočila hlavu od okna práve na chlapcovu podobizeň. Pokúsila sa mu papier vytrhnúť. „Toto nie je pre teba.“

„Už si mi ich ukázala. Vyhral som. Musíš byť ku mne milá. Vezmem si ten portrét ako darček.“

„Portrét?“ Soren sa otočil. „Musíš mi ho ukázať.“

Oliver podal bratovi papier s vedomím, že bude ďalej od nepredvídateľnej Leonnie.

„Máš skutočný talent, Leonnie. Prečo si sa s tým nikomu nepochválila?“

Everr sa rýchlo obrátil od cesty. „Áno, naozaj krásne. Ktorí z nich to je? Wolfie alebo Mozartík?“

„Do toho ťa nič nie je,“ odsekla plavovláska.

Soren vrátil kresby bratovi. „Musíme ich ukázať Brynn, budú sa jej páčiť." 

„Kto je Brynn?“

„Malí roztopašný švibzik. Nechcem sa chváliť, ale bol som jej prvý frajer." 

Soren zdvihol zavretú päsť. „Nepovedal si nám, že spolu takto paktujete.“

Leonnie mala otázky na všetky odpovede. „Prečo ste sa rozišli?“ 

Everr si upravil vlasy. „Naposledy v Hainburgu mi Brynn zlomila srdce, pretože od Liceusa dostala džús v krabičke s morskou pannou.“

Oliver pokýval hlavou. „Everr ťa ťahá za nos. Brynn je naša šesťročná sestra.“

Plavovláska povolila vystreté plecia. 

„Pokazíš každú zábavu.“

„Nemyslím si. Smiech a zábava by mali byť celosvetovou pandémiou, pretože sú veľmi nákazlivé.“

Leonnie otáľala, ale napokon dostala otázku na jazyk. „Dokončil si už svoju pieseň z lesa?" 

„Venuje sa jej dňom i nocou," prezradil ho Soren. 

Everr zapískal. „Znie to ako faunova uspávanka. Škoda, že tvoj otec nevie, že nehráš, ale aj skladáš."

„Na mojej hudbe by ho potešili iba peniaze, ktoré z nich dostane."

„Každý človek skrýva viac ako ukáže." 

Soren sa Leonninej filozofii potešil. „Si naladená na moju notu." 

Sledovali cestu. Sneh pozakrýval všetku špinu a blato na zemi a obliekol chodníky z kamenia a hliny do bieleho saka. Strechy domov, obchodov a hotelov mĺkvo stáli po tom, ako ich zima oviala svojím ľadovým dychom.

Po tom, čo Leonnie odviezli domov, zabočili na cestu pomedzi domy hore dedinou smerom ku kopcu, čo bolo slabé slovo pre 376 metrovú osamotenú horu Braunsberg, ktorú si všimol každý návštevník prechádzajúci cez Hainburg.

Cesta k domu Mozartovcov bola veľmi komplikovaná, ale i človek bez orientačného zmyslu by k nemu zablúdil len ťažko. Okrem toho, že strmá príjazdová cesta bola schovaná medzi stromami, obydlie bolo obklopené rozľahlou záhradou. Upravený trávnik, záhony plné kvetov a bazén, to všetko spalo, kým nad nimi vládlo žezlo Zimnej kráľovny.

Dom bol ponorený do ticha. Neprivítala ich vôňa čerstvých koláčov starej mami, ani veseliaca sa Brynn.

Na stenách schodiska viseli rodinné fotografie. Na mnohých boli iba Oliver a Soren so svojimi rodičmi a usmievali sa od ucha k uchu. Na fotke sa človek usmieva, aj keby mal chuť sa radšej odstreliť. 

„Haló, kde ste kto?“ zakričal Soren.

„Finn, už sú tu!“ vykríkla mu Brynn naspäť ako ozvena a po schodoch sa už ozývali promptné zvuky. Dievčatko sa im po schodoch na zadku zviezlo až k nohám.

„Kde sú všetci?“

„Ocko je na služobnej ceste a mamka išla s ním a starí rodičia sú v Klube dôchodcov.“

Everr ich s kuframi potlačil ďalej od dverí. „Brynn, to nedáš svojmu priateľovi ani pusu?“

Brynn vyskočila a obmotala nohy okolo jeho pasu. „Everrette! Páčili sa ti obrázky, ktoré som ti poslala?“

„Jasné, páčili sa mi,“ zaklamal Everr bez váhania. Nanešťastie pre viaceré okolnosti Oliver celkom zabudol na dielka. Večer to bude musieť napraviť. 

Naklonil sa dievčatku k uchu a začal jej čosi šepkať. 

Soren odložil barly do kúta vedľa topánok. 

„Ukážem ti ďalšie obrázky," pustila sa Brynn dole z Everra a už bola preč. 

Finn sa za ostatnými ťažkopádne dovliekol do haly. „Konečne ste tu, môžete sa o ňu starať.“

„Hej, Mini Mozart, zase napaprčený ako sa na tínedžera patrí?" 

Finn sa na niekoho konečne usmial. Bol od Everra iba o desať centimetrov nižší. „Chýba už len kúsok, aby som ťa prerástol." 

„Jeho ego sa nedá prerásť," poznamenal Soren.

„Keď sa Finn bude správať naďalej tak zle, má slušný nábeh."

„Počúvaj ich, Mozartík a Wolfie ti radia dobre. Kto vie, čo by zo mňa bolo, keby som ich nestretol," priznal popravde. 

„Hej, hej," keď už bola znova reč o jeho perfektných starších bratoch, odprevadil sa do obývačky ku televízoru a hre na tablete. 

„Poďme zložiť veci hore." 

Oliver sa ešte nestihol ani vyzliecť a Brynn sa skoro zrazila s Everrom a Sorenom na schodoch a prebehla do obývačky. „Panebože Brynn, nebehaj tu ako hus po pokryve." 

„Sneží! Finn, pôjdeš so mnou postaviť snehuliaka?“ obrátila sa hneď na prvého chlapca za chrbtom. 

Oliver si prestal vyzliekať bundu a čakal na bratovu reakciu. Nechcel zasiahnuť ihneď.

„Choď sama.“

„Finn, prosím, poďme. Sľúbil si mi to.“

Finnighan obracal tablet, aby sa svojim digitálnym autom vyhol prekážkam. „Sľuby sa sľubujú a blázni sa radujú.“

„Finn, počúvni sestru." 

Tínedžer ťukol na obrazovku a nevraživo prebodol brata. „Povedal som, že pôjdem, ale nie teraz. Som starší a mala by ma počúvať. Ty na ňu nedávaš pozor celý týždeň.“

„Tak počúvaj mňa a zober sestru na záhradu.“

Chlapec sa nasrdene postavil. „Nie si môj otec! Prestaň sa na neho hrať!“

Než stihla Brynn pustiť slzy, Oliver už bral opäť bundu z vešiaku. „Tak poď, Švibzik.“

Dievčenská tvár sa vyjasnila. „Hurá! Si ten najlepší brat na svete.“

Brynn si v chodbe sadla na lavičku a pokúšala sa obuť. Oliver videl ako s tým zápasí, preto sa sklonil, aby jej pomohol. Tak obaja ťahali a tlačili a nedokázali topánky obuť. Keď sa to konečne podarilo, spotený starší brat si k nej prisadol a pokochal sa svojim dielom. Výsledok ho však zarazil. Pravá topánka bola na ľavej nohe a ľavá topánka na pravej.

„Brynn, prečo si mi nepovedala, že máš topánky naopak?“

„Nevšimla som si. Ty si ten starší a múdrejší, mal si to vedieť.“

Oliver pokrútil hlavou, vzdychol si a začali prácu od znova. Zachoval pokoj, s menšou dávkou námahy topánky vyzul a zase sa s nimi naťahovali tentokrát na správne nohy. Potom sa Brynn sama zapozerala. „To asi nie sú moje topánky.“

Oliver si zahryzol do jazyka a namiesto toho, aby na sestru zakričal, či to nevedela skôr, ako pôvodne chcel, s malou námahou topánky vyzul a nasadil tie jej. Chodili v nich síce do mesta a nie do lesa, ale peniaze pre pána Mozarta predsa nikdy neboli prekážkou. Ani Oliver by nedopustil, aby sestra o niečo prišla, pretože na zážitkoch cenovky neboli.

Keď jej po tej úmornej práci pomáhal obliecť si kabát a nasadil čiapku, niečo im opäť chýbalo: „Kde máš rukavice?” 

Brynn pokrčila ramenami. „Stratila som ich.” 

Oliver už nevedel, či sa má smiať alebo plakať a dal sa do hľadania. Prehľadal celý dom, od detskej izby až po obývačku, šatník i kuchyňu, ale rukavice nikde. Zúfalo sa vrátil za Brynn, ale malé dievčatko ho čakalo s veľkým prekvapením. Rukavice mala natiahnuté na rukách. Oliver celý šťastná vytiahol sestru von.

Rovno na verande bol veľký závej snehu, do ktorého Brynn s veľkou radosťou skočila. Vrstva prašanu pod novým, ťažkým snehom sa rozprskla okolo. 

Hudobník sa usmieval. „Kde si rukavice našla?” 

Brynn sa začala smiať: „Mála som ich napchaté v tých prvých topánkach.” 

„Ty si ma ťahala za nos?“

„Everr povedal, že sa na tom budeme smiať." 

„On ťa na to nahovoril?“ Oliverovi už bolo jasné na čo ju kamarát nahováral. 

„Možno,“ vyhrabala sa zo snehu a dala sa na útek okolo domu do záhrady.

Brat sa rozbehol za ňou. „Švibzik, no veď počkaj!“ 

Bezhlavo sa naháňali po záhrade, ohadzovali snehom a začali stavať malé snehuliatka. 

„Idem nájsť kamienky na oči.“

Oliver kotúľal tretiu guľu. „Nechoď ďaleko." 

Pri Brynn sa veľmi ľahko zabúdalo na svet dospelých. Detský svet bol ďaleko od reálnych problémov. Príjemný čas vonku mu pomohol zbaviť sa dotieravých myšlienok vlastnej zvedavosti.

„Oliver!" vykríkla Brynn. 

Oliver sa rozbehol za sestrou. „Brynn?" 

Sestra vybehla spoza kríkov. „Je tam ranený vtáčik!“

Zastavil sa v strede kroku a už k nej kráčal pomalým tempom. „Ukáž.“

Oliver prekročil obrubník do záhonu. Pri tenkom kmeni magnólie ležal premrznutý havran s perím od krvi. Červené fľaky sa ťahali ďalej až na koniec pozemku a ďalej do lesa, ktorý ukončoval záhradu. Nebol na neho príjemný pohľad. Vidieť svoju nočnú moru v pomaly mrznúcej kaluži krvi, vidieť svojho prenasledovateľa v tak pragmatickej podobe pre neho stratilo čaro fantázie vznášajúce sa za bielymi peruťami.

„Speváčik, vtáča, čo sa ti prihodilo?" Jeho otázka znela ticho ako padajúci sneh okolo.

„Aký je to druh?“

„Je to havran.“

Chlapec si čupol a opatrne ho zdvihol do dlaní. Krídla mal behké, ale zúbožené. Jemné, sivé páperie mu na niektorých miestach odstávalo. 

„Neuťahuj si zo mňa. Ja dobre viem, že havran nie je biely.“

„Hovorím ti pravdu.“

Brynn si čupla. „Bude v poriadku?“

„Zabalíme ho do teplého uteráku a vezmeme k veterinárke." 

V Hainburgu viedla pohotovostnú službu zverolekárka rómskeho pôvodu pani Dagrunová. V bielej rovnošate jej krásne vynikla tmavšia pleť a prezieravé oči. Uvítala ich srdečným úsmevom a po nasadení rukavíc sa hneď pustila do práce.

Havran sa vystrašene snažil odtiahnuť, čo najďalej. Oliver ju pomaly pohladil po hlave. „Neboj sa, speváčik." 

Žena sa usmiala. „Máte na ňu dobrú sugesciu." 

„Istý čas sa už poznáme,“ pousmial sa sucho. „Videl som ju už vo Viedni a potom priletela až do Hainburgu." 

„Viete, že si dokážu zapamätať ľudí, ktorí sa im páčia?"

„Áno, čosi také mi hovoril aj učiteľ v škole." 

„Mohla mať niekde po blízku hniezdo a keď si nejaké omrvinky vyhodil z okna, Albie ich zjedla a tak si sa jej zapáčil." 

Brynn brata pozorne a hrdo sledovala. 

Pri Oliverovom hladení bol havran povoľnejší a dovolil jej sa ho dotýkať. „V niektorých prípadoch môže byť oblasť okolo zlomeniny opuchnutá. Budem musieť manuálne prehmatať, ako sa kosti v zranenom krídle cítia v porovnaní s kosťami v nepoškodenom krídle. Abnormálne uhly alebo pohyb indikujú prítomnosť zlomeniny," rozprávala neskúseným. 

„Čo sa mu mohlo stať?" 

„Najskôr zavadila krídlo o plot alebo ju napadla divá mačka." 

„Je to samička?“ potešila sa Brynn, ktorá sedela na vysokej kovovej stoličke, aby mala lepší výhľad na pracovný stôl. 

„Áno, havranka.“

„Musela ležať v snehu veľmi dlho, keď má biele perie."

Doktorka sa zasmiala a snažila sa nájsť vhodné slová pre Brynn. „Niektorí ľudia a zvieratá sa narodenia bez... uja menom enzým tyrozinázy. Ten vyrába... melanín. Živočíchy, ktoré majú takto bielu pokožku a rúžové oči ako váš havran sa nazývajú albíni."

„Keď je to Albín, bude Albie," rozhodla Brynn, ktorá doktorku so záujmom počúvala. 

„Vybrala si dobré meno. Moja známa ma syna menom Albie. Je to starogermánske meno a znamená ušľachtilý jasný, niekedy aj ušľachtilý lesk.“

Doktorka Dagrunová začala pripravovať dlahu. „Táto imobilizácia umožní, aby sa zlomenina hojila. Použijem obyčajný samolepiaci obväz a aplikujem ho tak, aby kosti boli správne zarovnané, a vták nebol schopný posunúť krídlo z vyrovnania. Je to delikátna rovnováha medzi poskytovaním primeranej podpory a príliš obmedzujúcim zábalom."

Vtákov škrek bol taký nepríjemný, až Oliverovi stŕpli zuby.

„Budete musieť nechať zábal na mieste, kým sa krídlo úplne nezahojí. Dobrou správou je, že v Albieninom prípade potrvá náprava iba dva týždne. Keby mala fraktúru vo viacerých lokalitách, trvalo by hojenie štyri až šesť týždňov. Chcete si ju vziať domov?" 

„Áno, prosím!“ vykríkla Brynn skôr, než Oliver zdvorilo odmietol. Albie mu za posledný týždeň takisto prirástla k srdcu svojim večným prenasledovaním a do dnešného dňa si ani neuvedomil, aký je rád, že mu tento otravný vták vošiel do život. Keby nebolo jej, Oliver by nenašiel Jolie a Leonnie v lese a kto vie, ako by to s nimi dopadlo.

„Dobre. Je dosť podvyživená a uzimená. Dám vám pre ňu kašičku, ktorú jej budete podávať asi týždeň každé tri hodiny. Ak nebude chcieť jesť, budete jej ju musieť vtlačiť do zobáka striekačkou. Inak jej dávajte čistú vodu a semienka. Nežila v zajatí, zožerie čokoľvek. Požičiam vám pre ňu aj prepravku, no ak si chcete Albie nechať, mali by ste jej kúpiť väčšiu klietku ako pre papagáje. Ak sa bude triasť od zimy, dajte jej tam fľašu s horúcou vodou, ale dávajte pozor, aby si nepritlačila krídlo. Budúci týždeň ju ku mne znova vezmite na kontrolu a ja posúdim ako sa zotavuje."

Doktorka Dagnurová vložila havrana, po najnovšom Albie, do prepravky na uterák, v ktorom ju doniesli. 

Oliver podal veterinárke ruku na rozlúčku. „Ďakujeme veľmi pekne."

V aute bola Brynn vo veľkom vytržení. Nadskakovala v detskej sedačke a naťahovala sa dopredu k Oliverovi. „Nechajme si ju, Oliver, prosím. Budem sa o ňu starať."

„Brynn, upokoj sa. Nekrič tak, lebo k tebe Albie nepôjde." 

Pre Brynn boli bratove slová ako zaklínadlo. Bola tichšia, ale rovnako presvedčivá. „Budem sa o ňu pekne starať. Nikomu nedovolím, aby Albie ublížil. Dám jej každý deň čistú vodu a žrádlo."

„Môžeme si ju nechať dva týždne, kým sa neuzdraví. Potom uvidíme..." 

Dievčatko zdvihlo ruky dohora. „Hurá!"

„Brynn, s tým musíš prestať." 

Ruky rýchlo stiahla. „Už nebudem, naozaj," ospravedlňovala sa anjelsky.

Doma privítali súrodencov a Albie s otvorenou náručou. Havranke pripravili čestné miesto medzi starým otcom a krbom. Nie aby ju upiekli, ale aby jej pomohli zotaviť sa od omrzlín. Zviera v rodine Mozartovcov bolo natoľko zaujímavé, že sa všetci uhniezdili vedľa dočasnej klietky ako pre mačky so šálkami horúcej čokolády od starej mami. 

„Som taká rada, že vás tu všetkým mám." priznala sa pani Trinity Mozartová. Počas života rástla viac do šírky ako do výšky. Väčšinu jej tela však neobsahoval tuk, ale ovisnutá koža na bruchu, ktorá sa nahromadila piatimi pôrodmi. Kedysi dlhé tmavé vlasy mala dnes biele, nakrátko ostrihané. Keď jej ofina začala padať do sivých očí a prekážala aj okuliarom, vlasy ostrihala do prijateľnejšej dĺžky.

Oliver sedel na zemi v sede skrčmo krížnom. Na stehnách mal položenú gitaru a brnkal si melódiu k svojej piesni. S notám potom prikladal nové slová: „Zoznám sa so mnou o pol noci v lese mojich snov. Rozložíme oheň a spočítame hviezdy, ktoré sa trblietajú nad stromami,“ zaspieval viac v hlave ako nahlas.

Finnov tablet ležal obďaleč a nemal ani pokušenie sa ho dotknúť. „Pozri sa na seba. Dopadla si ako Soren. Máš zlomené krídlo a on má vyvrtnutý členok," prehováral k Albie.

„Som športovec. Dnes som po dome chodil už bez bariel a vyšiel som aj na povalu odniesť starému otcovi kabáty." 

„Mohli ste si ich nechať. Móda sa pomaly obracia späť."

„Miláčik, máš úplnú pravdu.“

„Dedko, prečo voláš babku miláčik?" 

Starý otec sa usmial. „No, pred niekoľkými rokmi som zabudol jej meno a teraz sa bojím opýtať," žmurkol. 

„Och ty, starí figliar!" vyhrešila ho stará mama a „Poďme, miláčikovia, pôjdeme do postele.“

„Aj ty si zabudla naše mená?“ Izbu naplnila salva dobrej nálady. „Kvôli tebe im už nemôžem takto hovoriť, lebo povedia, že som stará a zábudlivá.“

„Ale ty si stará a zábudlivá,“ pokračoval starý otec.

„Brynn, Finn, poďte.“

Po tom, čo deti odišli, a nezabudli sa patrične rozlúčiť s Albie, Everr prihodil do krbu ďalšie poleno.

„Našli ste zápisník, čo som vás dal do náprsného vrecka pred odchodom?" poznamenal starý otec len tak mimochodom.

„Aký zápisník?" Oliverovi a Sorenovi vybehlo obočie dohora. 

„Ten v koženom obale. Keď pôjdete po stopách cudzinca, naučíte sa veci, ktoré ste nikdy nepoznali. Už ste dosť starí, aby ste pátrali po tajomstve školy Edwarda Van Healmounta. Keď som tam chodil ja, kolovalo o tom mieste veľa legiend. Jedna dokonca tvrdila, že sa žena zakladateľa školy premieňala presne na takého havrana ako je tu naša Albie."

„Povedz nám o tom ešte niečo.“

 „A ja som už príliš starý, aby som si všetko pamätal, preto som vo vašom veku veľa písal o stopách práve pre svoje vnúčatá. Aby sa jedného dňa mohli vydať v mojich šľapajach." Starý otec zložil okuliare a postavil sa z kresla. „Ráno múdrejšie večera, chlapci." 

Soren roztvoril oči doširoka. „Musel nám vypadnúť na koncerte.“

„Alebo keď ste sa roztĺkli na lade."

Everr sa šprtal kutáčom v krbe. „Škoda, že sme ho nenašli, teraz už môže byť kdekoľvek." 

 „Alebo viem o niekom, kto ho našiel spolu s notami," napadlo Oliverovi hypnotizujúc plamene olizujúce drevo. Mĺkvo sa prihováral času v horiacom vetri. Ničotu po bielom havranovi vyplnili nové otázky.

Autor: luckap (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Mozart - 6. kapitola - Zlomené krídlo: