Mozart - 7. kapitola - Divokí v srdci • OurStories.cz ~ naše povídky

Pôvodne som aj chcela túto kľúčovú kapitolu bez Leonnie a nakoniec sa mi to skutočne podarilo. Chlapci sa vyberajú na ďalšiu tajnú misiu do sveta mytologických bohýň, ktoré si v noci neradno pohnevať. Známa Afrodita im dá odpovede, ktoré potrebujú.

31.08.2021 (15:00) • luckap • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 349×

V budovách súkromnej školy Healmount panovalo v noci mŕtvolne ticho. Študenti chrápali vo svojich spálňach a poddávali sa svojim sladkým snom. Dievčatá snívali o svadbe a deťoch a chlapci o rýchlych autách a veľkých peniazoch. Existujú však aj myšlienky, ktoré vám napadnú iba keď ste sami a chystáte sa spať. Nevyslovíte ich nahlas, dokonca ich cez deň nepriznáte ani sebe. Tieto myšlienky vytryskujú ako prúdy vody a miešajú sa so zdravým rozumom.

Dlho do noci nemohol Oliver zaspať. Prevaľoval sa zo strany na stranu. Ťažilo ho svedomie, že nájdením a pomenovaním, príbeh havrana neskončil. Niekde tam vonku bol jej smútiaci majiteľ vyčkávajúci Albin návrat. Hudobník by sa nedivil, keby patril tej istej osobe, ktorá našla zápisník starého otca a nechala si to pre seba. Chceli si to s Leonnie vybaviť hneď v pondelok, ale slečna, ani jej kamarátka Jolie sa už týždeň neukázali v škole. S plavovláskou to celkom chápal, povedala, kam ide, ale Jolie? Že by ju po ceste do Álp vzali so sebou?

A takisto tu bola záhada s neznámym nápisom, ktorý sa Oliverovi podarilo zbadať. Internet im poradil iba v tomto: Exodus znamenal východ. Exodus bola jedna z kníh Biblie zahŕňajúca východ Izraelitov z Egypta. V antickom grécku bol exodus slávnostný odchod hercov zo scény. Ale prečo bolo za tým napísaný podtitul „Cesta za odhalením pravého mužského srdca“?

Everr zachrápal. Oliver s ním musel dva dni dlho bojovať, aby sa mu nevpratal pod perinu alebo ho rovno nevyhodil spať na svoj matrac na zemi.

Oliver skĺzol z postele a vybral sa za chlapcom. „Everr, vstávaj, už je čas.“

„Nechaj ma,“ zahnal ho Everr ako otravný hmyz.

„Everr, ak nevstaneš, nebudeš mať novú posteľ.“

Everr lenivo otvoril najprv jedno oko, potom druhé. „Nepočul som zvoniť budík.“

„Nespal som.“

„A tu je dôvod, prečo ťa každé ráno nezobudia ani delobuchy,“ pretrel si oči.

Soren strčil hlavu do dverí. „Kto má moc a peniaze donúti ľudí k čomukoľvek.“

„Dnes si nás o tom presvedčil dostatočne. Aká služba je ochotná niesť donášku takto v noci?“

„Tá istá, ktorá mi posteľ aj predala.“

Everr odkryl perinu zo svojho polonahého, svalnatého tela, vyskočil na nohy a prezliekol sa na misiu do čierneho trička a nohavíc. Na záver si nezabudol nasadiť kuklu a na pás pripol ľadvinku, ktorá bola zmenšeninou Everrovho záchranného ruksaku.

Dvojčatá si nechali pyžamo a na nohy obuli tenisky.

„To nemôžete myslieť vážne. Podrážky narobia veľký hluk, buď choďte v ponožkách alebo naboso.“

„Musí to naozaj byť?“

Everr si prekrížil ruky na hrudi. „V topánkach vás so sebou neberiem.“

Soren sa krivo usmial. „Postavíme si hlavu obaja a sám posteľ neunesieš.“

Everr si pripravil ďalší argument, ale Oliver sa postavil proti bratovi. „Musím ťa sklamať Soren, ale Everr má pravdu. Budeme tichší.“

„Nebuď smutný, Mozartík. V ponožkách si užijeme viac zábavy.“ Everr vybehol na chodbu a skĺzol sa po dlážke. „Nikto ma neprekoná!“

„To sa uvidí.“ Soren spolubývajúceho nasledoval. Pri rovnakom reliéfe nechal zapôsobiť kinetickú silu. Zotrvačnosť mu pomohla vyhrať nad Everrom o tri metre.

Oliver ich dobehol krokom. „V šerme som, bohvieako, vyhral, ale na tom by som si rozbil papuľu.“

„Nemôžeme byť všetci športovcami, braček.“

V noci mala hala väčšie čaro. Mesačný svit premenil strop na veľký projektor premietajúci na dlážku kulisy k dráme antických sôch na podstavcoch ukončujúcich pokrútené schodisko. Namiesto bubnov postačilo praskajúce drevo v krboch s rímsami zdobenými štukovými reliéfmi. Oranžové svetlá, z pozlátených svietnikov na stene, vryli nadpozemským ženám nevrlé grimasy.

„Už teraz sú škaredé, nebude sa im páčiť, čo robíme,“ kývol Soren na skulptúry.

„Radšej sa na to nepozeraj.“ Oliver prekryl stojacej žene oči, nech nevidí Everra kradnúceho kľúče od hlavného vchodu spoza pultu. Za recepciou boli ďalšie dvere oddeľujúce súkromne byty niektorých zo zamestnancov od zvyšku školy.

Pracovníci donáškovej služby ich už čakali. Na jednu stranu kovového rámu sa postavil Oliver a druhú vzal do svojich rúk Soren. Everr sa zhostil velenia. Šli za ním v tesnom závese. Uprostred schodov Oliver zakopol a pustil pravý roh na podlahu. V mramore sa vytvorila dierka s rozutekanými prasklinami. Bude to ojedinelá spomienka na dnešnú noc a budú o nej vedieť iba oni.

„Dávaj pozor,“ zahriakol ho Everr. V ubikáciách pod nimi zachytil zvuky aktivity a náraz zdobeného dreva o stenu.

„Kí čerti sa tam ženia?“

„Schoderová.“

„Pst,“ upozornil ho Oliver a striedal nohy ako veverička pri veľkej orieškovej lúpeži.

„Cúvajte!“

„Kam?“

„Na druhú stranu k dievčatám,“ súril ich Everr okolo jedného zo štyroch monumentálnych stĺpov podopierajúcich kupolu.

„Do sveta vôni a krásy?“

Slečna Schoderová stupila na prvý schod.

„Bežte!" Everr chlapcov obišiel a rozbehol sa dopredu, aby im radil v ceste a premyslel, kam sa ukryjú. Dievčenská strana bola pre všetkých veľkou neznámou, pretože tam nesmeli ani za denného svetla.

Chodby sa zatáčali paralelne od chlapčenských strany a narobila prieskumníkom poriadny galimatiáš. Teraz, keď ich sledovala slečna Schoderová na zakázané územie boli vo väčšom nebezpečenstve ako kedykoľvek predtým, či už stáli na airsofte oproti guľkám, obrovskému psovi alebo čelili bolesti z vyvrtnutého členka. V izbách pritom spali dračice a iná háveď po západe slnka meniaca sa na zelené čarodejnice z krajiny Oz, medúzy s očami prekrytými rúžovými maskami na spanie a tie najhoršie z nich - párenia chtivé samičky.

„Vyprášim vám kožuchy až z vás budú chlpy lietať!“ ozývala sa ozvena od chladných stien.

„Everr, to nezvládneme. Nemáme sa kam schovať.“

„Ticho. Nič nám nebude. Majú na dverách menovky, len treba nájsť tie správne.“

„Hľadáš spoločenskú miestnosť?“

Everr svetlom namieril na dvere s menovkou pomaľovanou listami monstery a kaligraficky napísaným:

Leonnie Rose Sheperdová a Jolie Feng-Jiao.

Chlapec sa hodil na kolená a z ľadvinky vytiahol univerzálny kľúč. „V panstve so stovkami zamknutých izieb ťa bratia naučia všeličo.“

„Everr, to nemôžeme,“ naliehal Soren zúfalo pod ťarchou postele, svedomia a adrenalínu. Čelo a ruky mu zvlhli potom.

Baterku strčil kamarátovi. „Podrž to. Radšej sa vyhnem etickému zákonu ako Schoderovej v pyžame.“

Oliverovi sa začali otriasať plecia od smiechu. Predstavoval si vychovávateľku v tých najnemožnejších kombináciách. Mohla mať oblečený veľký zelený župan s jašteričím chvostom, nohy schované vo veľkých červených papučiach so psím ňufákom alebo látkovú čelenku s rohami. A možno mala všetko naraz.

„Oliver, teraz nie!“ Everrovi sa kútiky vyšvihli dohora, no stačil otvoriť zámok a dvojčatá vpadli s posteľou do vnútra. Keď boli dnu, svetlá na chodbe sa zasvietili. V úzkej chodbičke musela stáť posteľ vertikálne a pri všetkom tom adrenalíne a tme ju Soren s Oliverom nacapili na Everretta, takže sa chlapec nevedel ani pohnúť. Začínal pritom dostávať malý záchvat smiechu.

Starena sa zakrádala po chodbe a zastavila sa tesne pred izbou 365, v ktorej sa chlapci skrývali. Pozorne počúvali ako sa slečne Schoderovej zatriasli šperky, keď pokývala hlavou. „Už som na takého veci príliš stará. Študenti ma privedú do hrobu.“

Svetlá na chodbe opäť zhasli a chlapci si vydýchli. Dvojčatá preniesli posteľ ďalej do obývačky.

„Prehľadáme to tu. Možno nájdeme niečo zaujímavé.“

„Hlavne nehľadaj nohavičky a podprsenky,“ upozornil ho Soren.

„Vďaka za návrh.“

Everr zapol baterku a v páse svetla si prehliadol prelestný apartmán. Zo stropu viseli papierové kormorány a medzi nimi dve poskladané ruže od Olivera. Pri balkónových dverách a veľkom okne lemovaným lampášovými svetielkami stálo veľké pohodlné kreslá a sedačka, ktorá mala cez opierku prehodenú pletenú deku a košík s vlnami a odrezkami látok. Priestor medzi kreslom a dverami do chodbičky zaberali stojan na šaty a figurína s Joliným nedokončeným výtvorom. Stenu naproti zaberala veľká polica plná kníh a košov s rôznymi vytŕčajúcimi maliarskymi a dekoračnými potrebami. Pozornosť priťahovali aj písací a šijací stroj a busta antického chlapca. Voľné miesta medzi tým boli vyplnené izbovými veľkolistými alebo ťahavými rastlinami v pomaľovaných hlinených črepníkoch. Uprostred miestnosti stál drevený stôl zaprataný kresbami.

„Niekto tu už bol pred nami.“

Oliver mu položil ruku na rameno. „Upratovanie nikoho nezabilo, ale prečo riskovať, že?“

„Vezmite posteľ a hybajte von, nech nás nenalapá Schoderová."

Soren vytrhol kamarátovi baterku. „Ty si ju vezmi sám, mudrlant. Bolo ťažšie ju sem strčiť ako vytočiť z predsiene na chodbu."

„Na akom sme poschodí? Mohli by sme ju vystrčiť cez okno a vyniesť cez halu od začiatku."

„Mozartík, ty by si lepšie ako ja mal vedieť, že keď tvoj plán nevyjde, zmeň cestu, ale nikdy nie cieľ.“

Oliver si plesol ruku na čelo. „Berieš na hlavu nejaké lieky?"

„Nie."

„Mal by si začať."

„Vyhodíme posteľ cez okno a zbehneme po ňu dole, jednoduché. Na konci roka tak sťahujú koberce."

„Na konci roka vyhodím s tou posteľou aj teba," vyhrážal sa mu Soren, ale otvoril okno a Oliver mu pomohol vysadiť rám kolmo do okna.

Pri dverách spálne sa odrazu zasvietilo svetlo. Chlapci tak pozreli do očí rozospatej čiernovlasej Afrodite. Jolie mala oblečený popolavý crop-top a krátke šortky rovnakej farby. Vypracované bruško a stehná jej rajsky vynikali.

„Počula som, že tu nie kto je, ale myslela som, že sa sem vkráda Leonnie. Vás by som tu nečakala, ale je dobre, že som prišla až neskôr. Správna dáma nikdy nebeží a už vôbec nie za pánskymi návštevami, ktoré neboli ohlásené. Keby som vedela, že mi príde takáto návšteva, vybrala by som si slušnejšie oblečenie. Čo tu robíte? Máte vypité?“

Soren, Everr i Oliver sa zastavili uprostred kroku, ale posteľ už vypadla vonku. S veľkým žuchnutím padla do hrubej vrstvy snehu.

„Sme v tvojom sne,“ zareagoval pohotovo Everr.

Soren vyvrátil oči dohora. „Ty to vidíš.“

„Myslíš si, že by som v realite urobil toto?“ Everr prebehol k Oliverovi a pokúsil sa ho pobozkať.

„Everr, zbláznil si sa?“ Oliver sa napriahol a dal kamarátovi päsťou do úst. „Už nikdy mi nehovor o čom sa ti snívalo.“

Dlhovlasí chlapec si napravil sánku ukazujúc na Jolie. „Ak nie sme v tvojom sne, tak potom v koho?“

„Toto určite nie je môj sen, ani váš, tak sa opýtam ešte raz, čo robíte v mojej izbe uprostred noci? A čo ste vyhodili cez okno?“

„Poviem to asi takto, objednal som si zo švédskeho nábytku novú posteľ a snažíme sa ju nasťahovať k sebe, lenže nám v tom zabránila Schoderová a ty a plavovlasá Xena ste sa v škole už týždeň neukázali, tak sme sa schovali tu."

Jolie si ponaťahovala ruky za hlavu, čím sa jej tričko vyhrnula až k okraju pŕs.

Po zástave dychu sa Oliver nahlas pokúsil dostať vzduch do pľúc. „Nevyzeráš prekvapene.“

„Poznám sa s Leonnie, mňa už nič neprekvapí,“ poznamenala dvojzmyselne.

„Dobre, že si na nás nepoužila karate."

„Everr, nechci ma nahnevať. Iba preto, že som z Ázie hneď musím ovládať karate?"

„No, ako Lucy Liu a Charlieho anjelikoch."

Soren prešľapoval z nohy na nohu.

„Och. Zabudla som na tvoju nohu. Aj vy, prosím, posaďte sa."

Soren si sadol na stoličku k šijaciemu stolu. Nohu mal viac-menej zdravú, ale dnes v noci ju už preťažil nadmieru.

Oliver sa posadil k Jolie na gauč. „Kedy si sa vrátila?“

Čiernovláska sa usmievala ako slniečko. „Prišla som dnes pred večerou. Musela som pre Leonnie niečo zariadiť.“

Hudobník veľmi ťažko zameriaval pozornosť, preto pozrel na kreslo, kam sa usadil Everr. „Súvisí to s koženým zápisníkom?“

„Takže o ňom viete. Leonnie vám ho nedá a nijako vás nepresvedčí, aby ste jej ho dali.“

„A trafili sme správne, že ho má Leonnie,“ zatváril sa Everr hrdo, akoby to bolo jeho vlastné vyhlásenie.

Jolie potriasla hlavou. „S ním moja neprítomnosť nesúvisí. Hľadala som... ja neviem, či vám to môžem povedať, keď som sa o to naposledy pokúsila v lese, zahriakla ma, ale už sa mi týždeň neozvala a toto kamarátky nerobia. Ako môže ísť do moderného hotela, kde nemajú internet? Tak vám to poviem. Najprv som bola v Paríži s mamou a potom som šla hľadať jej domáceho miláčika Albie. Takže ak uvidíte okolo lietať bieleho havrana, dajte mi, prosím, vedieť.“

„Bieleho havrana?“ vykríkol Oliver až nadmieru prekvapene.

„Pst.“ Jolie sa so smiechom naklonila k nemu a pritlačila mu prst na ústa. Oliver videl v jej nedozerných hĺbkach ponúkané pokušenie.

Everr medzitým napísal Sorenovi rýchlu SMSku: Musíme tu zostať, aby si nemyslela, že niečo tušíme.

Soren mu namiesto odpovede prikývol. „Ehm,“ upozornil na seba rozcítenú dvojicu. „Ako k nemu prišla?“

„Je to veľmi zaujímavý príbeh. Rozprávala mi ho, keď sme sa spoznali. Nebola príliš dôverčivá, ale nemala na výber. Ukecala som ju až k priateľstvu. Našla Albie v lese, keď šla s otcom hľadať svetlušky.“

„Prečo sa volá Albie?“

Jolie prehodila nohy cez posteľ a neposunula sa od Olivera ani o milimeter. „Je to Albín, tak mu dala meno Albie.“

Oliver si jazykom navlhčil pery. „Všetky šesťročné dievčatká asi rozmýšľajú rovnako.“

„O princovi na bielom koni, nie o havranovi." Jolie zažmurkala svojimi dlhými mihalnicami.

Everr sa zahniezdil na posteli, ale zostal sedieť. „Je Leonnie voľná? Celkom ma zaujala. Chodí na šerm a má väčšieho vtáka ako ja.“

Ostatní prítomní zažmurkali.

„Stará mama má voliéru s andulkami vy nemravníci,“ hodil po Oliverovi a Jolie vankúš.

„Leonnie má mnoho tajomstiev a pevne si ich pred druhými stráži. Vycvičila Albie, aby nosila odkazy ako poštový holub. Píše celkom často a príjemne sa pritom usmieva. Musím ťa tak sklamať, Everr, ale asi už niekoho má.“

Everr otrčil peru dole. „Už nemám dôvod zostávať tu v izbe, kde mi ju všetko pripomína. Poďme, Mozartík a Wolfie, ideme. Dobrú noc.“

Soren vstal a šiel za kamarátom z izby. „Si patetický. Bol by si lepším hercom ako vojakom.“

Oliver zostal s Jolie. „Sladké sny, Jolie.“

„Môžeš ísť. Zhasnem, keď odídete. Dávajte si pozor, nech vás slečna Scho. neprichytí. Dobrú noc,“ sladko sa rozlúčila.

Oliver jej úsmev oplatil, no do tmy na chodbe sa zamračil. Kiežby som si bol istý, či vieš, ktorý som.

Trojica zakrádačov proces zopakovala. Zo školského dvora vzali posteľ a v ponožkách zanechávali v hale a na schodoch mokré stopy.

„Teraz by sa tie topánky hodili," posťažoval sa Soren.

Slečna Schoderová tvrdo chrápala vo svojej izbe a nočný vychovávateľ sa flákal v kuchyni ďaleko od zverencov.

Everr si s potešením preniesol matrac na rám postele a blažene sa natiahol. „Máme eso v rukáve. Môžeme vymeniť Albie za zápisník a ešte len vtedy sa začne pravé dobrodružstvo.“

Oliver ležal na chrbte a díval sa do stropu. „Albie bola vycvičená, aby nosila odkazy, čo ak sa nejaký snažila priniesť k nám?“

Everr sa celým telom otočil k Oliverovi. „Tubus nemala.“

„A ak ho stratila pri zranení?“

„Tak sa zamotávane do grandiózneho dobrodružstva.“

Autor: luckap (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování