Nebeské pierko - 2. kapitola - Časť druhá • OurStories.cz ~ naše povídky

Po trochu dlhšom čakaní Vám prinášam pokračovanie druhej kapitoly Nebeského pierka. ;)
Dozviete sa, o čom sa Nadiv pokúšal rozprávať s čašníčkou a tiež sa tu spomína jej meno. Spomeniete si, kto je? :)

11.09.2012 (13:00) • MirrorGirl454 • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 889×

EDIT: Článok neprešiel korekciou!

Sadol si k stolu v rohu, odkiaľ ho ona vidieť nemohla, ale on ju mohol tajne sledovať. Vôňa vo vnútri by sa dala porovnať k vôni domova. Škoricovníky, jablkový a jahodový koláč, čerstvé rožky a chleba. Skrytého za novinami ho o pätnásť minút našla jedna z čašníčok.

„Čo vám môžem priniesť?“ opýtala sa, z jej hlasu počul ospalosť.

Odložil noviny nabok a usmial sa. S pobavením sledoval, ako sa pri pohľade naňho začervenala. Bola celkom pekná, čierne vlasy mala ostrihané nakrátko, ale pasovali jej. Na menovke mala napísané Katarína.

„Jednu obyčajnú čiernu kávu, prosím.“

S prikývnutím odišla. Porozhliadol sa po reštaurácii. Bola naozaj útulná a dokázal si predstaviť, prečo ju majú ľudia radi. Zbadal to dievča, ako sa k nemu blíži aj s jeho kávou.

„Nech sa páči,“ položila pred neho ladne šálku a chystala sa odísť, keď sa Nadiv odhodlal na rozhovor. Musel zistiť, či je to ona.

„Prepáčte,“ odkašľal si, aby ju zastavil. „Prepáčte.“

Prekvapene sa k nemu znovu otočila a čakala, čo povie. Nadiv sa zhlboka nadýchol, potreboval vedieť či e to ona. A preto sa rozhodol flirtovať.

„Muselo to veľmi bolieť, keď ste spadla na zem.“

„Čo prosím?“ opýtala sa so smiechom.

„Nikdy som nevidel krajšieho anjela. Musíte byť anjel!“

Chvíľu si hľadeli do očí a ona sa jemne začervenala. Uškrnul sa na ňu.

„Anjeli neexistujú, pane,“ povedala zamietavo.

„HELENA!“ Zakričal niekto z kuchyne.

„Musím sa vrátiť späť do práce,“ ospravedlnila sa a odbehla preč.

Nadiv zamračene sledoval, ako so smiechom pobehuje za pultom a obsluhuje ľudí.

Naozaj bola veľmi pekná. Pleť mala jemnú, porcelánovú, veľké modré oči žiarili, malý nos vydvihnutý trochu vysoko a pery pripomínajúce lupienky ruží, štíhly krk a drobná chudá postava, o bielych dlhých vlasoch ani sa nezmieňujúc. A to meno...

Špičky čiernych krídel sa dotýkali.

Nikto z nich sa nehýbal, na chvíľu sa zastavil čas.

„Ako sa voláš?“ prehovoril nakoniec Nadiv.

„Helena,“ hlas sa jej triasol.

Nemohol sa zbaviť neodbytného pocitu, že je to ona. Zmätený a rozrušený ju sledoval do chvíle, keď si všimla, že na ňu zíza. Ich pohľady sa na chvíľu spojili. Keď to začalo byť neznesiteľné, uhol pohľadom a zapozeral sa do prázdneho hrnčeka. Nakoniec vstal a zamieril k pultu. Hodil naň jednu päťeurovku a bez slova odišiel.

***

Vošiel do bytu, nahnevaný prebehol obývačkou a vošiel do svojej izby. Zatresol za sebou dvere, vyzliekol si kabát a hodil ho na zem, rozopol košeľu, zatiahol závesy a hodil sa na posteľ. Ťažko sa mu dýchalo a v hlave mu rezonovalo jediné slovo. Helena.

Helena.

HE – LE – NA!

Chytil sa za hlavu a s tichým vrčaním sa pokúšal vyčistiť si myseľ. To prekliate meno zamorovalo všetko. Nemohla to byť ona. Keď sa anjelovi polámu krídla, trvá mesiace, kým sa uzdraví. A ona vyzerala dokonale zdravá.

Posadil sa a z nočného stolíka vytiahol fľašu alkoholu. Vrchnák odhodil preč a napil sa. Hrdlo ho pálilo, tekutina stekala ako oheň až do žalúdka. Položil fľašku na stolík a z vrecka nohavíc vytiahol zlaté pierko. Tam, kde sa ho dotýkal ho pokožka pálila a černela, ale pierko ostávalo nepoškvrnené. Priložil si pierko z nosu a potom k perám. Voňalo ako vanilka a nevinnosť. Ako Helena.

Skryl pierko do vrecka a znovu chytil fľašu so rúk. Napil sa a potom rozzúrene a s krikom hodil fľašu do steny. Fľaša sa rozbila a úlomky skla popadali na zem, na stene ostal fľak.

***

Issac sa z ničoho nič zdvihol z gauča a odkráčal do predsiene. Obul si svoje obľúbené čižmy a čiernu koženú bundu.

„Kam ideš?“ zakričali za ním Daniel s Edenom.

Skôr ako za sebou zabuchol dvere, zakričal: „Trochu sa zahrať.“

Nabudúce:

„Pamätáte si niečo z toho, čo sa vám stalo dnes v noci, pane?“ Znovu prehovoril.

„Kto ste? A kde to som?“ zakoktal Tomáš.

„Práve teraz sa nachádzate v Univerzitnej nemocnici L. Pasteura v Košiciach a ja som váš ošetrujúci doktor, Issac Florian. Okolo tretej ráno vás sem priviezol muž, mali ste otras mozgu, otravu krvi alkoholom, pár polámaných rebier a rezné rany na tele.Pane, pamätáte sa na niečo z minulej noci?“

Ten hlas mu bol tak veľmi povedomý. Toho muža už niekde videl. V tej chvíli, ako blesk z jasného neba, ho zasiahla matná spomienka na jeho tvár.

Svetlá baru blikali a osvetľovali jeho hranatú tvár a vytvárali tak na nej až strašidelné tiene. Keď sa usmial, odhalil tak biele rovné zuby. Ľudia tancujúci okolo sa na nich tlačili. Tomáš sa pokúšal dostať von a neznámy muž ho nasledoval.

Tomáš si uvedomil, že včerajšiu noc strávil s Issacom Florianom.

« Předchozí díl

Autor: MirrorGirl454 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nebeské pierko - 2. kapitola - Časť druhá:

5. MirrorGirl454 přispěvatel

15.09.2012 [19:35]

Jééj, ľudia, ďakujem!!! Zlatí ste strašne! Emoticon
Milujem vás a strašne sa ospravedlňujem, že som dlho nič neodpísala ani nepridala.
Hanbím sa strašne za seba. Ale vážne, nemala som čas ani nič, ale chystám sa niečo napísať v ďalšej dobe.

4. Sandy

11.09.2012 [19:42]

P-E-R-F-E-K-T-N-É! Emoticon Oh, a Nadiv je kapitola sama o sebe Neviem prečo, ale to ako si opisovala jeho pocity a myšlienky ohľadom Heleny sa mi neskutočne páčili, pretože ako to v mnohých poviedkach býva autor proste hneď dá dokopy zlého chlapca a dobré dievča bez rozmýšľania, ale ty nie. Ty skvelo opisuješ ako sa kvôli tomu cíti a ako sa (myslím si) nemá rád, že na ňu vôbec myslí. Emoticon Ešte raz, dokonalé.